Eduard Chmelár: Chceme federálnu Európu

Naše záujmy najlepšie ochráni transparentná, demokratická federálna Európa, tvrdí Eduard Chmelár, ktorý je číslom dva kandidátky Strany zelených vo voľbách do Európskeho parlamentu.

Eduard Chmelár
Eduard Chmelár
  • Strana zelených ide do volieb s programom vytvárania „novej zelenej ekonomiky“. Je hospodárska kríza vhodnou dobou na takúto zmenu, ktorá si bude vyžadovať veľké investície, prísnejšie regulácie?

Také stanovisko je veľmi krátkozraké. Kríza nie je vôbec len ekonomická. Je to kríza sociálna a environmentálna. Je to kríza civilizačná. Ekonomika sa skôr či neskôr opäť naštartuje, no tým sa nevyriešia tie hlavné problémy. Bez zohľadnenia environmentálnych a sociálnych aspektov sa nepohneme dopredu. Aj odborníci už upozorňujú, a nie len „zelení“, že v krátkom horizonte niekoľkých rokov nás čaká ropný zlom a využívanie obnoviteľných zdrojov energie sa stane jednou z najdôležitejších otázok energetickej politiky štátov. Už to nebude otázka preferencií, ale prežitia.

  • Mala by Európska únia pri zelenom obrate čakať na ostatných hráčov? Neznížia prísnejšie regulácie jej konkurencieschopnosť voči USA, Číne, či Indii?

Európska únia je dlhodobo lídrom v environmentálnych otázkach. A po zmene v Bielom dome badať aj obrat v politike Spojených štátov. Samozrejme, bez kľúčových hráčov to nepôjde, nemožno to však redukovať len na partnerstvo EÚ a Spojených štátov, ale musia byť do toho zapojení aj ďalší veľké znečisťovatelia – Čína, Rusko a podobne. Aj preto je zastúpenie zelených europoslancov v Európskom parlamente dôležitejšie, než na národnej úrovni, pretože náš program sa týka zásadných civilizačných otázok, ktoré musí Únia riešiť ako celok.

  • Neriešili by sa tie otázky ľahšie, ak by sa podarilo opäť naštartovať ekonomický rast spred krízy?

Mnohí si stále neuvedomujú, že ak sa máme dostať niekam ďalej, parametre ekonomického rastu nebudú môcť byť po kríze také, ako doteraz. Hospodársky rast, ktorý sme tu mali od 80. rokov, bol niečím neprirodzeným. Spomalenie neznamená automaticky katastrofu. Nastal čas prehodiť výhybku. Doteraz sa zmeny vyžadovali najmä od rozvojových krajín, ale dnes treba hovoriť predovšetkým o tých najbohatších. Ak by Čína či India rástli, trovili, spotrebúvali tak, ako to dnes robí Európa a Spojené štáty, planéta to nevydrží. Aj preto si myslím, že pravo-ľavé prekáračky na Slovensku medzi premiérom Ficom a expremiérom Dzurindom sú úplne mimo podstaty problému. Premiér môže obviňovať Dzurindovu vládu, že krízu spôsobila politika neoliberalizmu, a má čiastočne pravdu, pretože neoliberálna ideológia nás naozaj priviedla do slepej uličky. Dzurinda zas môže obviňovať Fica z priveľkého plytvania, a opäť má čiastočne pravdu. No obaja títo páni nie sú riešením, ale súčasťou problému, do ktorého sme sa dostali. Tlak na rast, spotrebu, nevytvárali len finančné trhy a nadnárodné korporácie, čo je obľúbená téma nášho premiéra, ale aj štáty, vlády.

  • Strana zelených navrhuje v programe zavádzanie zelených daní a určitú formu daňovej harmonizácie na európskej úrovni. Ako ďaleko by mala harmonizácia zájsť?

V prvom rade navrhujú zelení stanoviť minimálnu sadzbu daní. Tak možno zastaviť šialené preteky v znižovaní daní, ktoré vážne ohrozujú sociálny model. Jediným spôsobom ako ho zachrániť, je daňová harmonizácia. Prirodzene, nehovoríme okamžitej harmonizácii, ani o konkrétnej sadzbe. Navyše, strašenie daňovou harmonizáciou, najmä od konzervatívnych a neoliberálnych strán, je v súvislosti s Lisabonskou zmluvou úplne scestné, pretože ani po jej prijatí nebudú dane patriť medzi 68 oblastí, kde sa rozhoduje väčšinovo. Naďalej bude platiť právo veta. Harmonizáciu preto vidím skôr ako cieľ do budúcnosti, ako možnosť udržania európskeho sociálneho modelu. Preto o nej treba hovoriť už teraz.

  • Neberie daňová harmonizácia štátu suverenitu? Aký zmysel má „štátna suverenita“ v kontexte európskej integrácie?

V prvom rade sa musím zabávať na prejavoch pseudovlastenectva. Kto tu hovorí o suverenite? Pán Zajac, ktorý odmietal ešte aj posilnenie kompetencií Slovenska v rámci československej federácie? Pán Mikloško, ktorý odmietal samostatnosť Slovenskej republiky? Ľudia, ktorí na jednej strane tvrdia, že Európska únia znižuje suverenitu, na strane druhej hovoria, že treba podporovať amerického prezidenta, nech je ním hocikto, čo je len postmoderná karikatúra hesla „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak“? Takýmto ľuďom nemôžem uveriť náhly základ pseudovlastenectva. Vnímam to iba ako úzko ideologický postoj k daňovým otázkam, nie ako obavy o štátnu suverenitu.

Napokon, v dnešnom svete už nemožno byť úplne suverénny. Minimálne od zavedenia eura je na Slovensku Európa prítomná omnoho viac, ako je v prenesenom význame prítomné samotné Slovensko. Budeme si musieť zvyknúť na to, kam sa presúva moc a na akej úrovni sa dá kvalifikovane rozhodovať tak, aby to bolo v prospech všetkých, teda aj obyvateľov Slovenskej republiky. Diskusie o suverenite sú len emotívnym zavádzaním voliča. Najlepšou vlasteneckou politikou je európska politika.

  • Prečo ste sa rozhodli ísť do politiky práve teraz, a práve na európskej úrovni?

Z hľadiska toho, čím sa zaoberám, mi európska úroveň pripadá najprirodzenejšia. Nevenujem sa lokálnym a regionálnym problémom. Na druhej strane to vnímam aj ako misiu, nech to znie akokoľvek pateticky. Vo verejnom diskurze sa veľmi málo hovorí o zmene mocenských parametrov, ktoré stoja pred nami. Vidíte to aj v kampani. Jednotlivé  programy a slogany sa podobajú ako vajce vajcu – každý hovorí o silnom Slovensku, a zároveň o silnej Európe, keďže sa ráta s tým, že na voľbách do EP sa zúčastnia predovšetkým ľudia, ktorých táto problematika zaujíma, ktorí sa v nej orientujú, takže strany musia celkom pragmaticky hrať aj na európsku strunu. Nik však ešte voličom nevysvetlil, že mocenská štruktúra nefunguje tak, ako za čias tradičnej moderny. Ak chce niekto presadzovať „siné Slovensko“ na úkor „silnej Európy“, nevie o čom hovorí. Je zbytočné robiť z Bratislavy svaly a hovoriť o obrane klasických „národných záujmov“ – našej pozícii v EÚ by omnoho viac pomohlo, ak by sa v európskych inštitúciách presadilo viac ľudí zo Slovenska. Politické elity des málo rozumejú tomu, aké alternatívy pred nami stoja, pokiaľ ide o možnosti ovplyvňovania európskej politiky a našu budúcnosť v nej. K tomu záveru ma vedú aj skúsenosti z diskusií s kandidátmi iných strán. Stretnem sa napríklad s poslancom Vladimírom Palkom, ktorý vraví, že odmieta Lisabonskú zmluvu, pretože v nej cíti silný demokratický deficit. Na jednej strane s ním musím súhlasiť – Lisabonská zmluva mohla ísť ďalej, nerieši dostatočne problémy s demokraciou, ktoré EÚ jednoznačne má. Ale keď sa ho opýtam na alternatívu, tak mi povie, že najlepšie je to tak, ako teraz. Inak povedané, Palko volá po tom, aby mal európsky parlament menej právomocí, než by mu dala Lisabonská zmluva, čiže demokratický deficit nechce zmierňovať, ale ponechať ho v súčasnom stave.

Demokratický deficit nevyriešime zastavením integrácie, ale jej prehĺbením. Je veľmi bolestivé vysvetliť to voličom, pretože tí majú stále dojem, že keď bude silnejšia Únia, národy budú podrobené, a preto treba byť čo najmenej proeurópsky a čo najviac pronárodný. Svet takto nefunguje, je to ilúzia. Poviem príklad. Nedávno boli veľké oslavy 90. výročia smrti generála Štefánika. Ten je často prezentovaný ako Slovák s európskym a svetovým rozmerom. No ten jeho svetový rozmer sa neprejavoval v tom, že by martinskej krčmy vykrikoval, ako bude brániť práva nášho národa – ako to robili všetci ostatní predstavitelia slovenskej reprezentácie v tom čase. Jeho európsky formát sa prejavil v tom, že vedel ako funguje medzinárodná politika, poznal koridory moci, rokoval s francúzskym či talianskym premiérom, s ruským cárom, a pripravil tak pôdu pre T. G. Masaryka pre historické rozhodnutia. Vedel, kde leží moc, a kde treba sústrediť svoju pozornosť tak, aby ste vybavili čo najviac pre svojich ľudí. Nestačí sa predháňať, kto je najväčší Slovák, kto bude zastávať viac „slovenskú“ pozíciu. Toto predsa nemá nijaký význam.

  • Strana zelených v programe žiada, aby sa časť poslancov volila z nadnárodných kandidátok. Čo by sa tým riešilo?

Už aj dnes idú do európskych volieb dve celoeurópske strany, zhodou okolností úplne opačné. Jednou sú európski federalisti, Newropeans, druhou Libertas, ktorých možno nazvať europesimistami, hoci tú kategóriu nerád používam. Obe majú z princípu európsky program, teda nevnášajú tam populistické sľuby z národnej úrovne, a tým vnášajú do európskych štruktúr politiku. Je veľkou chybou, že sa politické elity často tvária, že do takýchto „vznešených inštitúcií“ politika nepatrí. Potom to často vyzerá tak, že ľavica a pravica dramatizujú svoj politický spor, ale akonáhle do europarlamentu zasadnú, tak sa tieto dve najväčšie politické skupiny dohodnú a prevalcujú ostatné. Model práce v Európskom parlamente je technokratický. Ale to sa nám vypomstí. Keď vyhodíme politiku dverami, vráti sa nám oknom v omnoho horšej podobe, v podobe nacionalizmu. Záujem bežných ľudí o európske otázky môžeme zvýšiť jedine tak, že budeme tieto témy politizovať. Jedným zo spôsobov, ako vyvolať ideový spor je, že do volieb pôjdu celoeurópske strany, skupiny, kandidátky, ktoré budú reprezentovať určité hodnotové systémy a nebudú mať zviazané ruky národnými záväzkami. To je jedným zo spôsobov, ako prispieť k zrodu európskej verejnosti v pravom zmysle slova.

  • Európska únia stojí pred veľkou výzvou – čo s rozširovaním. Krajinám západného Balkánu sa prisľúbilo členstvo, otvorená je len otázka času. Väčší problém je ale s východnými susedmi Únie, Bieloruskom, ale najmä Ukrajinou, s krajinami južného Kaukazu, a predovšetkým s Tureckom. Podporujete ich ambície členstva? Malo by mať rozširovanie nejaké stanovené hranice?

V tejto otázke vidím dva extrémy. Prvým je, že sa Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika doposiaľ nahrádzala rozširovaním. Neriešila iné veci a často to šlo aj na úkor inštitucionálnej reformy EÚ. Preto je jasné, že Únia už tak skoro nezažije taký boom rozširovania, ako v posledných rokoch. Ďalším extrémom je ale ak chápeme Európu ako nejaký exkluzívne etnický priestor, či nebodaj priestor kresťanskej civilizácie. Poslaním Európy nie je konzervovať tradičné kultúry, poslanie Európy je dnes kozmopolitné. Je to jedinečný nadnárodný experiment, ktorý sa nedá porovnať s ničím. Od toho, ako sa podarí, sa bude odvíjať aj integrácia v iných častiach sveta. Európska únia je vzorom pre integračné zoskupenia v Latinskej Amerike, Afrike, či Ázii. V tomto smere má EÚ takmer civilizačnú misiu. Bude silná, ak nájde nové pokračovanie a zmysel svojich dejín. Takto sa pozerám aj na členstvo Turecka – pretože práve k tomuto štátu smeruje najčastejšie otázka o budúcnosti rozširovania. Som trochu skeptický v otázke blízkeho vstupu Turecka do EÚ. Ale nie z dôvodov, ktoré spomínajú konzervatívci. Európska únia nie je kresťanským klubom. Dokonca ani historicky, veď niektoré štáty, napríklad Španielsko, majú za sebou dlhú moslimskú históriu. Islam nemôže byť racionálnym dôvodom odmietnutia členstva. Problém je ale v plnení Kodanských kritérií, pretože v nich má Turecko čo doháňať. Trochu sarkasticky by som dokonca mohol povedať, že nechápem, prečo sa kresťanskí konzervatívci tak bránia členstvu Turecka. Viem si živo predstaviť, ako kresťanskí a moslimskí fundamentalisti hlasujú spolu proti právam žien, právam homosexuálov, a podobne.

Vráťme sa však k rozširovaniu. Podľa mňa nemožno ignorovať nálady obyvateľstva. Väčšina Turkov sa cíti byť Európanmi. Hoci posledné roky ich mohli znechutiť, a cítiť rast vplyvu islamistov, s Tureckom treba naďalej pracovať. Želal by som si, aby sa raz Turecko stalo členom EÚ. Znamenalo by to potvrdenie tézy, že nielenže je možné žiť s islamom vo vzájomne obohacujúcej symbióze, nielenže možno zabrániť „stretu civilizácií“, ale mohlo by to pôsobiť veľmi podnetne a zmierlivo aj vo vzťahu k iným častiam sveta, najmä však k Blízkemu východu. V opačnom prípade by sa významne znížila etická opodstatnenosť existencie Európskej únie. Vytvoriť z nej pevnosť, ktorá by bola v konflikte s inými civilizáciami, je v priamom protiklade s cieľmi otcov zakladateľov, ktorí chceli predovšetkým zabezpečiť v Európe trvalý mier. Mierová Európa nemôže existovať bez mierových vzťahov s inými civilizáciami.

  • Spomenuli ste Blízky východ. Na pôde Európskeho parlamentu sa občas diskutuje o izraelsko-palestínskom konflikte, pričom EP býva kritický voči politike Izraela. Ako sa pozeráte na túto politiku Únie?

Európska únia má na Blízkom východe oveľa lepšie renomé, ako Spojené štáty alebo s nimi stotožňovaná Severoatlantická aliancia. Na tom treba stavať. EÚ by mala byť aktívnejšia, pretože nevyužíva všetky možnosti, ktoré vďaka svojej pozícii má najmä v oblasti preventívnej diplomacie. Mnohé krajiny Blízkeho východu sa pozerajú na EÚ s nádejou, hoci často bývajú sklamané z jej vlažného prístupu. Navonok pôsobí vyvážene, v skutočnosti  je často len výsledkom neschopnosti zladiť postoje 27 členských krajín. To, že Európsky parlament býva často kritický voči izraelskej politike na okupovaných územiach, je prirodzené – pretože je to najdemokratickejší orgán EÚ.

  • Takže spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku považujete za veľmi dôležitú vo viacerých oblastiach…

Je alfou a omegou budúcnosti európskej integrácie. Bez nej nebude Európa nikdy silným hráčom. Preto niekedy nechápem postoje európskych politikov, ale aj europoslancov. Spomeniem jeden príklad, práve z prostredia EP. Ten schvaľoval 26. marca tohto roku rezolúciu o stave transatlantických vzťahov. V rezolúcii sa píše, že podľa prieskumu väčšina Európanov súhlasí s tým, aby bola EÚ silná a politicky aktívnejšia v riešení globálnych otázok. Zároveň sa v nej píše, že chceme z toho dôvodu posilniť transatlantické spojenectvo s USA. No po prvé, z prieskumu nijak nevyplýva, že by si občania Európskej únie želali posilnenie partnerstva s USA. Okrem toho, hneď v ďalšej časti sa píše o tesnejšom napojení na NATO a o podpore americkej politiky v Afganistane. Pripomína mi to pozície sovietskych satelitov k afganskej invázii koncom 70. rokov. Rezolúcia prešla drvivou väčšinou hlasov, vrátane všetkých našich europoslancov. Takéto nesvojprávne správanie je neskutočné. Tade nevedie cesta k emancipácii Európskej únie. To neznamená, že by sme mali schválne oslabovať priateľstvo so Spojenými štátmi a spoluprácu pri riešení závažných otázok – klimatických zmien, boja proti terorizmu, a podobne. EÚ však musí predstavovať jasný a silný hlas, autonómny názor, ktorý sa nemôže viazať na transatlantické spojenectvo. Bez toho budeme len, povedané slovami Henryho Kissingera, politickým protektorátom USA. Ak za de facto oslabovanie vplyvu Európy zdvihnú ruky poslanci Európskeho parlamentu, je to… čudné.

  • Hoci sú podobné kategórie problematické, Stranu zelených a jej materských európskych zelených možno zaradiť medzi „eurooptimistické“ strany. Krach Ústavnej zmluvy, odmietnutie Lisabonskej zmluvy v Írsku, a tak ďalej, sa považujú za znak ochladzovania nadšenia pre pokračovanie európskej integrácie. Môže váš program osloviť dostatok voličov?

Pojem „volič“ síce nemožno zovšeobecňovať, no voliči zelených boli vždy silno proeurópski. Nijako sa tým netajíme a hrdo sa hlásime k tomu, že sme najproeurópskejšou stranou. Neustupujeme z proeurópskych stanovísk a snažíme sa ich vysvetľovať. Aby občania i politické elity pochopili alternatívy vývoja Európskej únie.

Ak dnes hovoríme o európskej federácii, ku ktorej sa jednoznačne hlásime – a mňa teší, že sa toho pojmu bojí stále menej politikov – nemožno nepripomenúť, že tento cieľ oprášil práve predstaviteľ Zelených, bývalý nemecký minister zahraničných vecí Joschka Fischer, v dnes už historickom prejave z 12. mája 2000. V ňom sa vrátil k pôvodnej idei otcov zakladateľov, k Schumanovej deklarácii, kde sa jasne hovorí o európskej federácii ako o konečnom cieli. To nie je výmysel eurobyrokratov z posledných rokov. Európsky projekt vznikol z túžby po jednote a mieri v celej Európe. Hoci sa začal zlúčením oceliarskeho a uhliarskeho priemyslu, neboli za tým ekonomické, ale bezpečnostné dôvody. Jean Monet na konci života vyjadril, že keby mohol opäť začať s integráciou, začal by od kultúry. Aj preto používam oveľa radšej pojem „zjednotenie“, než „integrácia“. Za technokratickým jazykom sa totiž stráca pôvodná myšlienka. Akoby sme celý diskurz o EÚ zväzovali do podoby „čo a za koľko a od koho“.

Nekalkulujeme s našimi názormi podľa toho, koľko má idea zjednotenej federálnej Európy prívržencov, hlásime sa k nej, pretože je naplnením celej európskej myšlienky. Len takáto štruktúra môže vyjasniť vzťahy medzi európskymi inštitúciami, a len jasne vymedzené pravidlá dokážu ochrániť záujmy malých krajín v ére globalizácie.

  • Ak prieskumy verejnej mienky neklamú, Zelení nebudú najsilnejšou politickou skupinou v EP. Koho vnímate ako politických spojencov?

Táto otázka evokuje dávny problém analytikov so zelenými stranami. Vždy sa ich pýtajú, či sú viac na ľavo, alebo na pravo. Zelených a environmentalizmus treba vnímať ako normálny, emancipovaný politický smer. Nie sú to ľavičiari, ani pravičiari, ani socialisti, ani konzervatívci, ale zelení. Zvykajme si na to. Otázka preto nestojí tak, ku komu sa pridajú, ale kto sa pridá k nim, kto bude ochotný napĺňať naše základné hodnoty. V týchto otázkach sme principiálni.

Ak by sme si pozreli historickú štatistiku, zelení si vždy najviac rozumeli so socialistami, alebo sociálnymi demokratmi. Existuje dokonca severská zelená ľavica, kde sa tieto skupiny spojili. Ale nie je to partner automatický. Zelení hodnotia situáciu podľa toho, kto je ochotný načúvať environmentálym požiadavkám dnešnej doby. To nie je len otázka európska, ale aj národná. Aj preto som rád, že Strana zelených vypovedala zmluvu zo Smerom. Dnešná najsilnejšia vládna strana bola prakticky pri každom návrhu poškodzujúcom životné prostredie. Hoci sa premiér niekoľko krát rétoricky dostal do polohy, že by jeho strana mala „ozelenieť“, zatiaľ jej predstavitelia iba zeleneli od hnevu pri každom návrhu, ktorý posilňoval environmentálne práva občanov. Zelení sa nemienia viazať politologickými poučkami, ale praktickými dôsledkami a dopadmi činnosti politických strán na našu udržateľnú budúcnosť.

REKLAMA

REKLAMA