Sergej Kozlík: EÚ je primárne spoločný trh

EÚ je spoločenstvo, ktoré má primárne ekonomický a hospodársky charakter, hovorí v rozhovore pre EurActiv.sk líder kandidátky ĽS-HZDS so Európskeho parlamentu Sergej Kozlík. Strana chce v EP presadzovať najmä spoločný európsky rámec pre sociálny a zdravotný sytém. Rozpočtové zdroje únie by zase mali byť prioritne smerované do spoločných infraštruktúrnych projektov, predovšetkým v oblasti energetiky, tvrdí súčasný europoslanec.

Segej Kozlík za pultom
Zdroj: Sergej Kozlík
  • Vo volebnom programe naznačujete snahu o vyváženie čo najužšej spolupráce v rámci EÚ a ochranu národných záujmov. Kde je podľa vás hranica medzi prehlbovaním európskej integrácie a zachovaním národnej suverenity?

Sme pragmatickí. Nahliadame na EÚ ako na spoločenstvo, ktoré má primárne ekonomický a hospodársky charakter. Sú isté základné body, kde je prienik – predovšetkým udržať kontúry spoločného trhu, vytvoriť rovnocenné pravidlá pre konkurenčné vzťahy, vytvoriť a presadzovať korektné pravidlá pre pohyb osôb, slobodu zamestnania, usadenia sa a nediskriminačné prístupy v tejto oblasti.

Ďalšia vec je cezhraničný pohyb osôb, kde vnímame, že treba posilniť spoločný rámec a pravidlá, najmä pre zdravotný a sociálny systém, ktorý je roztrieštený, veľmi nepriehľadný a veľmi zložito sa vymáha rovnaký prístup. Toto bude asi veľmi významný blok, ktorý sa bude v ďalšej dobre riešiť. Podporujeme definíciu jedného rovnakého modelu sociálneho zabezpečenia a poskytovanie zdravotnej starostlivosti.

Ďalej sú to otázky pracovného času, otázky sociálnych istôt, kde sa budú v budúcnosti hľadať určité prieniky. Nemyslím si, že zatiaľ formou jednotnej legislatívy, ale skôr cez ohraničenia, ako je napríklad pokus o ohraničenie maximálnej doby pracovného času. Určite nebudeme prijímať zasahovanie od národných rozmerov, to je otázka zvrchovanosti a celistvosti.

Budeme naďalej bojovať proti autonomistickým tendenciám, ktoré sa pri návrhoch uznesení z času načas, najmä v podaní maďarských poslancov v Európskom parlamente, objavujú. Platí to aj o presadzovaní národného jazyka v inštitúciách Európskej únie, kde chceme v plnej miere zabezpečiť slovenským občanom prístup k informáciám v slovenčine.

  • Znamená to, že vnímate projekt európskej integrácie ako viac ekonomický projekt než politický?

On je samozrejme politicko-ekonomický. Každá oblasť má politickú dimenziu. Samotná Európska únia je stále primárne ekonomickým prvkom – je to spoločný trh. Možno v roku 2015 budeme už hovoriť o spoločnom trhu Európskej únie a Spojených štátov amerických a znovu to bude vytvárať nejaké nové pohľady, novú legislatívu. Ekonomický rozmer je nosný – aj keď samozrejme v politickom duchu.  

  • Považujete krok v integrácii, ktorý predstavuje zatiaľ neratifikovaná Lisabonská zmluva, za krok správnym smerom?

Áno. Niektoré politické strany robia okolo toho najmä z politických dôvodov hystériu. Myslím si, že Lisabonská zmluva prináša zjednotenie roztrieštených aktov, ktoré upravovali chod Európskej únie a na druhej strane oveľa presnejšie upravuje pozíciu jednotlivých štátov a možné sankcie voči krajinám, pokiaľ nedodržujú určité pravidlá ekonomickej obozretnosti, najmä Maastrichtské kritériá.

Pokiaľ ide o politický rozmer, doterajšia spolupráca medzi Európskym parlamentom a národnými parlamentmi bola skôr na papieri, formálne prichádzali skupiny z národných parlamentov na návštevu – skôr na povinné jazdy. Lisabonská zmluva tomu dala konkrétnu kontúru. Národné parlamenty pri istom počte môžu nesúhlasiť s európskou legislatívou, zablokovať ju a vynútiť si nové kolo rokovaní. Myslím si, že je to dosť podstatné a posilňuje to väzbu medzi Európskym parlamentom a národnými parlamentmi.

  • Vysoko vo volebnom programe ĽS-HZDS do EP je téma rozpočtu EÚ. Akým smerom by sa podľa Vás mala uberať jeho reforma, o ktorej sa diskutuje – myslíte si, že by EÚ mala mať k dispozícii viac vlastných zdrojov?

Pokiaľ ide o príjmy rozpočtu EÚ, treba zjednodušiť model. Ja som za model naviazania na HDP a tie daňové jasne vyšpecifikovať. Maximálne dať DPH a nehrať sa už s ďalšími dvoma nepodstatnými zdrojmi. Úplne najjednoduchšie by to bolo zavesiť na jeden parameter.

To, že sa otvorila otázka, z čoho sa majú odvíjať zdroje Európskej únie je vlastne len náhradnou témou, hlavná téma je, ako efektívne využiť zdroje a podotázka, či ich nemožno redukovať. Samozrejme sú tu záväzky, ktoré vznikali historicky, či už je to britký rabat alebo je to príliš veľká váha prostriedkov pre agrosektor a príliš veľká váha prostriedkov na vyrovnávanie regionálnych rozdielov.

Ja pod reformou rozpočtu EÚ skôr chápem – bez ohľadu na objem, ktorý má vždy politický charakter – skôr smerovanie zdrojov. Do roku 2013 bude využitie zdrojov dosť roztrieštené cez rôzne štrukturálne a kohézne fondy, cez množstvo ďalších podprogramov a cez neefektívne financovanie agrosektoru. To je možné zmeniť len cez reformu a efektívnejšie využívanie zdrojov na akcie európskeho charakteru, predovšetkým infraštrukturálne akcie. Európsky rozpočet má v rukách „čierneho Petra“, pretože nešťastným spôsobom vyrovnáva rozdiely v agrosektore. Skôr by sa mal sústrediť na spolufinancovanie veľkých európskych projektov, najmä infraštrukturálneho charakteru. To je moja predstava a myslím si, že aj Európska komisia aj viacerí kolegovia v Európskom parlamente uvažujú týmto smerom. Ukázala to plynová kríza, ukazujú to mnohé momenty, že máme posilniť sebestačnosť a znížiť zraniteľnosť Európskej únie, kde nosnými faktormi sú práve energetika a suroviny.  

  • Z vašej strany často zaznieva kritika diskriminačného nastavenia SPP, ako si predstavujete v hrubých rysoch jej reformu?

Financovanie agrosektoru bolo v minulosti skôr nastavené na financovanie nadprodukcie, preto sa vytvárali modely, ktoré umožňovali získavať prostriedky a nič nevyrábať alebo len udržiavať pomerne veľké plochy. Okrem toho sú tu sankcie, ak niekto poruší pravidlá, je prísne kvótovanie a narúša sa konkurencia.

Najefektívnejšia produkcia je produkcia na veľkých celkoch. EÚ podporuje skôr systém malých fariem a tým sa EÚ stáva menej konkurencieschopná v porovnaní napríklad s Amerikou.

Diskriminácia je zakotvená v prístupových zmluvách, najmä nových členských krajín. Do roku sa postupne 2013 zmierni, niektoré pravidlá ale stále zakladajú neefektívnosť. Potrebujeme obrátiť pravidlá tak, aby podporovali výrobu a nie nevýrobu, najmä v čase kedy hrozí potravinová kríza. Je treba nastoliť otázku, ako pomôcť poľnohospodárom, otázku obnovy výrobno-technickej základne. Mohla by byť riešená na úrovni EÚ na báze garančného fondu. Sú náznaky, že isté veci by mohli byť priechodné, pokiaľ ide o limity.

  • Ako sa vaša strana stavia k daňovej harmonizácii? Mali by byť dane harmonizovane len do tej miery, do akej je to ekonomicky efektívne, alebo by sa k nej malo pristúpiť na odstránenie daňovej konkurencie medzi členskými štátmi?

Treba povedať, že to je typická ukážka komisára pre dane, ktorý tam nemal čo hľadať. Pán Kovács bol dobrý odborník na zahraničné vzťahy a nie na dane. Tým kritizujem systém komisárov, čo by mala riešiť Lisabonská zmluva. O otázke daní sa nie dosť diskutovalo. Prebiehala nejaká platonická diskusia, ale nevyústila od žiadnych principiálnejších záverov. Nie som zástanca jednotného daňového systému, ale ono to k nemu prirodzene konverguje. Všeobecná dohoda je, že treba dospieť k jednotnému účtovného základu, od neho je len krôčik k definícii jednotného daňového základu a od toho je možné odvíjať diskusie o postupnom zjednocovaní sadzieb aj pravidiel.

Slovensko je ukážkou, čo sa stane, keď sa príliš odlíšite. Máme 19 % daň, sme malou krajinou a dostali sme sa do konkurenčnej nevýhody oproti krajinám, kde je daň výnimkovaná, napríklad na potraviny. Potom občania chodia nakupovať za hranice. Daňová konkurencia by mala byť obmedzená, ale daň je len jeden z hodnotových nástrojov – oveľa lepšie fungujú mzdy. Nikto neútočí  – a ani sa to nedá – na mzdovú konkurenciu. 

  • EÚ hovorí o potrebe diverzifikácie energetických zdojov. Sledujeme v EÚ trend tichej podpory pre renesanciu jadrovej energetiky. Má byť jadro súčasťou energetickej budúcnosti Európy?

 

Pokladám energetickú politiku dlhodobo za veľmi naivnú. Je absurdné, že jedna malá krajina, ktorá má stihomam z atómovej energie dokázala presadiť odstavenie dvoch reaktorov Jaslovských Bohuníc. Žiaľbohu je to vec, ktorá aj viac-menej za nami. Energetická politika EÚ sa vychýlila dlhodobejšie a dnes za to pomerne draho platíme. Je možné, že behom 10 až 15 rokov sa ako veľký ekonomický celok dostaneme do energetickej nedostatočnosti a budeme musieť veľmi ozlomkrk tieto problémy riešiť.

Nie že by som na rozvoj jadrovej energetiky nahliadal jednostranne. Myslím si, že sú zanedbané mnohé oblasti, ako sú biopalivá, alternatívne zdroje energie. Slovensko je typickým príkladom. Chýbajú krízové plány. Stačilo mať krízový plán a príslušné zákonodarstvo, najmä v čase, keď už sú súkromné všetky kľúčové sieťové odvetvia vrátane zásobníkov a nebol by problém krízu plynu riešiť z vlastných síl.

Je treba domýšľať ako diverzifikovať zdroje na úrovni členských štátov aj EÚ. Je to vidno aj na úvahách, ako riešiť zásobovanie plynom, že sa ide od Petra k Pavlovi, kde bude ležať centrálne ložisko plynu a vždy sa nakoniec zistilo, že na konci je Ruská federácia. Najnovšia úvaha je o irackých zdrojoch. Znovu je otázka, či nejdeme z kaluže pod odkvap. Netreba to šiť horúcou ihlou.

  • EÚ sa stavia do úlohy lídra v boji proti klimatickým zmenám. Myslíte si, že spôsob toto líderstvo ohrozuje konkurencieschopnosť EÚ, resp. mala by únia prijať tieto opatrenia aj keď nebude dosiahnutá globálna klimatická dohoda?

Globalizácia má svoje rozmery aj svoje pravidlá a sú isté situácie, kedy kľučkujú aj veľké krajiny. Riziko straty konkurencieschopnosti tu je. Druhá vec je, že kto zachytí trend ekológie a určitej nadstavby môže mať v budúcnosti výhodu, ak vydrží tú prvú vlnu problémov. To ukázali západné krajiny v 70. rokoch, keď aj pod tlakom ropnej krízy dokázali prísť s úplne novými technológiám šetriacimi energiu, špičkovými technológiami a predbehli centrálne riadené krajiny. Pánboh daj, že aj súčasná kríza vyvolá takýto efekt. Nehovorím len o finančnej kríze, hovorím o celom tlaku v oblasti klímy a životného prostredia. Automobilový priemysel by mohol byť taký príklad a získa určitý náskok, ak sa efektívne využijú prostriedky do výskumu a vývoja. Zatiaľ rozhodnutia EÚ idú týmto smerom. 

  • Ako si vysvetľujete, že je tentokrát kampaň do EP intenzívnejšia ako v roku 2004?

Voľby v roku 2004 boli niečo nové. Prakticky vo všetkých politických stranách – kto sa vtedy prihlásil a našiel trošku viac odvahy, tak jednoducho išiel. Záujem o pozície nebol taký masívny ako teraz, keď sa obnažili kontúry a je zreteľnejšie, o čo v politike a v EP ide. Boli sme „prvolezci“ v tomto období. Hoci informácií v médiách nie je prebytok, dnes už občania viac vnímajú EÚ cez európske zdroje a eurofondy. V obciach, keď vidia rozkopané ulice, nejakú kanalizáciu, čističky odpadových vôd a opravené školy – dostalo sa to do bezprostredného vedomia občanov.

V roku 2004 kampaň nemala tú silu, bola pomerne mdlá a určite zo strany ĽS-HZDS nebola veľmi výrazná, nemali sme vtedy ani jeden bilboard. Situácia sa mení, vstupujeme do kampane oveľa intenzívnejšie. Hovorím o ĽS. Ale keď sa pozrieme na uliciach na tú záplavu bilboardov, uvedomujem si, že do toho vstupujú takto intenzívne aj ďalšie politické strany.

REKLAMA

REKLAMA