Nestratiť sa ako europoslanec nie je také jednoduché

Riešenia, o ktorých poslanci Európskeho parlamentu chodia hlasovať, by sa mali viac formovať v kontaktoch s voličmi a v dialógu s národnými politikmi, tvrdí líder kandidátky strany Sloboda a solidarita v eurovoľbách v prierezovom programovom rozhovore.

Ján Oravec
Ján Oravec, Zdroj: Konzervqtívny inštitút, institute.sk

Ako vnímate koncept solidarity na európskej úrovni? Čo by mal a nemal obsahovať?

Solidarita je slovo, ktoré je často zneužívané a používané v prípadoch, v ktorých nemá byť. Solidarita by mala byť vždy na dobrovoľnom rozhodnutí človeka pomôcť niekomu inému. Ak hovoríme o EÚ, tak sa solidarita, bohužiaľ, vždy nevyhnutne zredukuje na finančné otázky, pomoc bohatších krajín slabším. Preto sme sa aj my ako Slovensko stali predmetom takto chápanej solidarity.

Prináša to viacero problémov. Tlak na tradičných prispievateľov sa za posledné roky zväčšil a s ním aj debata o miere solidarity. Ak sa v týchto krajinách presadia kritické sily, ktoré pomoc prehodnotia na základe bilancie plusov a mínusov, môže to zásadne zmeniť usporiadanie EÚ. 

V dnešnom nastavení teda vidíte riziká. Znamená to, že vo vašej ideálnej predstave by solidarita na úrovni EÚ mala byť len na dobrovoľnej báze?

Nie, tu asi nevymyslíme nič iné, ako je európsky rozpočet. Stojí ale za to diskutovať o tom, akým spôsobom k tomu pristúpiť. My v tomto ohľade navrhujeme trochu kontroverzný zápočet platieb a príjmov európskeho rozpočtu.

Čo si od toho sľubujete?

Krajiny, ktoré sú čistými prispievateľmi, sa snažia urobiť si bilanciu priaznivejšou aj tým, že sa menia pravidlá pre poskytovanie eurofondov, aby väčší objem tokov končil naspäť v prispievateľskej krajine. Náš návrh smeruje k vyčisteniu neprehľadných tokov, kedy všetci do rozpočtu EÚ platia a všetci z neho niečo dostávajú. Netvrdím, že tam prídeme [do EP, v prípade zvolenia] a zápočet presadíme, ale otvorme aspoň debatu o čistých pozíciách. 

Nevyhnutným dôsledkom by bolo, že takáto redistribúcia by sa v prispievateľských krajinách stala oveľa ťažšie politicky obhájiteľnou.

O tom to je. Je to solidarita, alebo je to o záujmoch jednotlivých krajín, ktoré sa solidaritou prikrývajú? Náš návrh by ukázal solidaritu v čistej podobe. O výšku členského príspevku by sa znížili nároky na čerpanie eurofondov. Za roky 2014 až 2020 má Slovensko zaplatiť do rozpočtu EÚ 6,78 miliardy eur a zároveň má čerpať 20,29 miliardy. Podľa nášho návrhu by sme nezaplatili do rozpočtu nič a čerpali by sme len 13,51 miliardy eur. Chcem upozorniť na fakt, že kým príspevok do rozpočtu EÚ musíme zaplatiť, okolo čerpania eurofondov je kopa otáznikov.

Hovorí sa ale, že toto programové obdobie je posledné, z ktorého Slovensko výrazne čerpá.

Som na svete už dosť rokov, aby som bol opatrný z hľadiska trendov. Je to možné, ale nie je isté, že to tak aj bude.

Pre Európsky parlament je častá téma  – potrebuje európsky rozpočet vlastné zdroje?

Určite nie. Myslím si, že vplyv EÚ je oveľa vyšší ako 1 % HDP, čo je dnes rozpočet EÚ. Je to preto, lebo  cez reguláciu EÚ ovplyvňuje celých 100 % HDP členských krajín. Tí, čo podporujú navýšenie rozpočtu EÚ a tvrdia, že potrebujeme urobiť veľký skok, však nevedia, o koľko by sa teda mal posilniť. Na 10 % HDP? Lenže to by neboli zdroje, ktoré by padli z neba. Museli by sa ich vzdať členské štáty.

Ste za posilňovanie právomocí Európskeho parlamentu? Je toto cesta, ako znižovať demokratický deficit? Ak teda súhlasíte, že ním EÚ trpí.

Dôležité je, aby Európsky parlament komunikoval intenzívnejšie s národnými parlamentmi a na to tam je platforma, ktorú vytvorila Lisabonská zmluva. Achillovou pätou je práve „odtrhnutosť“ EÚ. My, kandidáti na europoslancov, kritizujeme súčasných europoslancov, že sa tam stratia a že o nich nepočuť, na druhej strane nestratiť sa tam a nechať o sebe počuť nie je zase až také jednoduché. Tam by podľa mňa pomohla zmena organizácie práce tak, aby europoslanci mali viac času, aby boli k dispozícii ľuďom, ktorí ich volili v členskom štáte. Pre znižovanie demokratického deficitu netreba možno veľké reformy, ale malé praktické kroky. Riešenia, o ktorých potom poslanci idú hlasovať do Bruselu alebo Štrasburgu, by sa tak mali viac formovať v kontaktoch s voličmi a v dialógu s národnými politikmi.

Ako sa SaS stavia k budúcnosti spoločnej meny?

Euro má zásadné problémy, ale pre Slovensko nie je „opciou“, aby z eurozóny odchádzalo, tak ako sa nevystupuje z rýchlika, ktorý ide 300 km rýchlosťou. O to viac je pre nás prioritou, aby sme sa aktívne zúčastňovali na debatách o tom, ako má vyzerať vnútorné nastavenie eurozóny. Kľúčom pre zdravé euro je, aby potenciálne problémové krajiny, čo je z môjho pohľadu napríklad aj Francúzsko, začali robiť to, čo sa píše v každej správe Svetovej banky – štrukturálne reformy.

K téme fiškálnej únie v programe na jednej strane píšete, že „presun zodpovednosti nerieši problémy“ a zdôrazňujete zodpovednosť na úrovni členských štátov, no na druhej strane dodávate, že „koordinované prijímanie pravidiel tvrdo vyžadujúcich zodpovedné hospodárenie je žiaduce a treba to ale dodržiavať. Nie je to trochu schizofrenické?

Nevnímam to ako rozpor. To, že dnes dochádza k tvrdému vynucovaniu rozpočtovej disciplíny, je lepšie než v minulosti, ale nepovažujem to za najlepšiu cestu. Je to dobré, ale ešte lepšie by bolo, keby sme jasne všetkým krajinám pohrozili disciplinujúcou úlohou trhu, teda tým, že si následky budú niesť sami. Do vynucovania disciplíny by mali byť vo väčšej miere zaangažované trhové mechanizmy. Keď je tlak primárne zvonka, z Bruselu, u politikov je tendencia vyhovárať sa na „zlý Brusel“, ktorý od nás niečo chce. Vyvoláva to pnutia. Je nebezpečné obviňovať Brusel, keď tlačí na dobrú politiku.

Banková únia  je ďalší z pokusov stabilizovať situáciu. V programe píšete, že posilnenie regulátorov súčasné problémy nevyrieši, tam s vami asi budú viacerí súhlasiť, ale prečo si myslíte, ako píšete ďalej, že nezabráni ani ich vzniku do budúcnosti?

Robil som v bankovom sektore. Každý, kto robil v banke, vie ako funguje bankový dohľad a to, že regulátor je v úplne asymetrickej pozícii. Je odkázaný na informácie regulovanej banky. Šanca zistiť objektívnu situáciu nie je veľká. To sa ukázalo v Amerike pred vypuknutím hypotekárnej krízy.

Sústrediť túto kompetenciu na jednom mieste je totálny nezmysel. Spýtajte sa v Národnej banke, čo vám na ten nápad povedia. Je to „mission impossible“. A pritom je to kľúčový element bankovej únie. Viem žiť s tým, že ECB bude dohliadať na systémové banky, ale nebuďme naivní, že to zabráni vzniku nových kríz.

Akcentujte moment súťaže medzi členskými štátmi v hospodárskej oblasti…

Nie len hospodárskej, ale aj inštitucionálnej, vrátane daňového a sociálneho systému.

Nebije sa to s konceptom jednotného trhu a odstraňovaniu prekážok v jeho fungovaní?

To je otázka toho, ako vnímate jednotný trh. Ak hovorím o jednotnom trhu s francúzskym odborárom, tak každý z nás hovorí o niečom inom. Ja hovorím o spoločnom priestore, v ktorom sa v prvom rade odstraňujú fyzické prekážky pre tok tovarov, služieb a kapitálu a následne aj zbytočné administratívne prekážky. Odborár však chápe jednotný trh ako miesto, kde sa zakáže konkurovať a iné parametre sú označené za daňový a sociálny dumping. Som presvedčený, že pre EÚ je z hľadiska odstredivých tendencií nebezpečné, ak by mala byť miestom, kde sa na základe politického rozhodnutia z jedného centra zadefinujú ekonomické a sociálne parametre jednotného trhu. Jednotný trh je šachovnica, kde sa jednotliví hráči pohybujú podľa vlastného uváženia.

Vy konkurenciu medzi štátmi v oblasti ekonomicko-sociálnej vnímate ako zdravý proces, kdežto klasická výčitka by bola, že spôsobuje tzv. preteky ku dnu.                                                                                                                                                                   

Pokiaľ ide o dane, EÚ je miestom s najvyšším daňovým zaťažením na svete. Je o 1/3 vyššie ako u našich globálnych konkurentov.

Má aj najvyššiu životnú úroveň.

Áno, ale ide o to, či prijímate statický pohľad, že dnes má únia najvyššiu životnú úroveň, alebo sa na to pozriete dynamicky, aká je trajektória v porovnaní s ostatnými. Vnímam to ako dramatický pokles Európy z hľadiska konkurencieschopnosti, ktorý ešte nevidíme absolútne, lebo sa nám žije dobre. Ak neurobíme zásadné zmeny, prejaví sa to aj v poklese životnej úrovne aj v absolútnom vyjadrení v porovnaní s ostatnými.

V programe spomínate ako pozitívne európske nástroje napríklad štatút európskej obchodnej spoločnosti a európske zmluvné právo – ktoré sú oboje na dobrovoľnej báze. Takým bol aj návrh na spoločný konsolidovaný korporátny základ dane (CCCTB), ktorý už odmietate – cezhranične pôsobiace firmy by si ho mohli uplatniť, ak by to im samým vyhovovalo.  

V prípade, že režim je dobrovoľný, nenamietam. Argument je, že ak má prichádzať ku konvergencii krajín a ekonomík, tak nech to nie je politickým rozhodnutím zhora, ale nech to je spontánnym rozhodnutím zdola. Právnici hovorili o tzv. 28 režime, v čase keď bolo len 27 členov. V tom vidím zmysel európskych inštitúcií, nie jeden systém namiesto 28, ale vytvoriť európsku možnosť, pričom tí, ktorým sa zdá atraktívna, na ňu nabehnú. Je to otvorenie cesty spontánnej integrácii a to sa mi páči. Je to ale často tenký ľad, najmä pri daniach.

Ako vnímate európsku politiku boja proti daňovým únikom?

Pozitívne, lebo daňové úniky dopadajú na tých, ktorí dane platia a zvyšuje to tlak práve na nich. Možno treba zásadnejším spôsobom zasiahnuť do legislatívy EÚ o DPH, ktorej medzery vytvárajú možnosti pre najväčšie úniky. Komisia má tiež úlohu ako facilitátor učiaceho procesu tým, že ukáže na dobré príklady.

V roku 2009 ste pripúšťali úlohu EÚ v oblasti energetiky akurát v investíciách do infraštruktúry. Platí to stále?  

Áno. Z hľadiska Slovenska sa nepodarilo dosiahnuť nejakú výraznú zmenu. Naši zástupcovia majú presadzovať európske energetické siete v prospech Slovenska. Ukrajina opäť ukazuje našu malú diverzifikovanosť v dodávkach. Komisia sa má snažiť, aby bola bezpečnosť dodávok energií členských štátov, čo možno na najvyššej úrovni. Zohrala pozitívnu úlohu z hľadiska liberalizácie trhov, čo už dnes cítia aj spotrebitelia. Jediný problém s praktickým výkonom je, že EK v tom úsilí natrafila na rôzne prístupy. Boli takí, ktorí liberalizovali a boli takí, ktorí tvrdili, že musia chrániť svojich šampiónov a potom využili situáciu liberalizovaných trhov inde a nakupovali.

A čo energetické efektívnosť ? V iniciatívach v tejto oblasti často SaS loví pri komunikácii príkladov, podľa vás, nezmyselnej európskej regulácie – príkon vysávačov, zákaz klasických žiaroviek a pod.

Je to téma, ktorá je objektívne zadefinovaná ako problém. Míňame príliš veľa energie v prístrojoch, pri bývaní, vo výrobe. Na druhej strane kriticky hodnotím, akým spôsobom európske inštitúcie do toho vstupujú. Príkazy a zákazy majú veľa nezamýšľaných a často až absurdných dôsledkov. Vysávače a klasické žiarovky sú len začiatok. Obávam sa, že ak tomu dnes necháme voľný priebeh, zajtra nám horliví regulátori z úrovne EÚ budú chcieť napr. predpisovať koľko minút denne sa môžeme sprchovať v teplej vode.

V programe píšete, že SaS odmieta právo „na tzv. spravodlivú odmenu“, pretože vytvára, spolu s ďalšími iniciatívami ako európsky minimálny príjem, „falošné očakávania“.  Konkrétne právo na spravodlivú odmenu je zakotvené napríklad vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv OSN z roku 1948. Čo s tým?  

V programe nepíšeme, že odmietame právo na spravodlivú odmenu. Ale poukazujeme na narastajúci objem práv, ktorých realizácia si vyžaduje aktívny zásah štátu a je viazaná na poskytovanie verejných prostriedkov. Tak si v EÚ pestujeme tzv. nárokovú mentalitu, keď časť občanov automaticky očakáva, že sa o nich postará štát. Podľa nás je takýto vývoj dlhodobo neudržateľný a v konečnom dôsledku ohrozujúci aj slobodu jednotlivca. Apropo, čo je to spravodlivá odmena? Je to taký istý vágny pojem ako sociálna spravodlivosť. V mene týchto socialistických proklamácií sa v dejinách spáchali veľké neprávosti.

SaS v programe podporuje dohody EÚ o voľnom obchode. Nový EP sa s istotou bude venovať Transatlantickému obchodnému a investičnému partnerstvu s USA. Je na nej ale nejaký aspekt, ktorý vás vyrušuje? Napríklad arbitráže, o ktorých sa veľa hovorí?

Je to jedna z našich 10 hlavných priorít, lebo je to porastový stimul, ktorý je lacný, na rozdiel od investičných stimulov. Zďaleka nie je isté, že k podpisu takejto dohody dôjde, lebo má veľa nepriateľov z rôznych oblastí – zástupcovia spotrebiteľov, ktorí sa boja zníženia štandardov, ľavicoví intelektuáli, ktorí nenávidia USA. Hlavný atak pochádza aj z podnikateľského prostredia, farmári, ktorí sa nechcú vzdať svojej ochrany voči zahraničiu, vojensko-priemyselný komplex, ktorý ťaží z „Buy America“. Je psou povinnosťou liberálnej strany takúto dohodu podporovať. Sme za jej prijatie s čo najmenším počtom výnimiek, ale pri zapracovaní relevantných pripomienok.

Ako ste vnímali aféru okolo NSA a Edwarda Snowdena? Európsky parlament sa v tom vo veľkej miere angažovali.

Je to škandál. S tajnými službami takéto riziko vždy bude. Je nebezpečný aj preto, lebo otvára priestor pre preexponovanú reakciu. Téme, ktorej som sa osobne venoval, je ochrana osobných údajov. Takéto škandály vyvolávajú snahu ešte viac túto legislatívu sprísniť. Návrh EK považujeme za zmes dobrých zámerov, ale strašných riešení. Náš úrad sa poponáhľal a urobil to, čo my kritizujeme ako nadprácu. Dúfam že táto téma počká na europarlament v novom zložení. Venoval by som tomu adekvátnu pozornosť.

V posledných mesiacoch rezonovali v EP a na Slovensku etické otázky a otázky rozsahu základných práv prostredníctvom nelegislatívnych správ Estrela (reprodukčné práva) a Lunacek (boj proti homofóbii). Patria podľa Vás na pôdu a EP a ak áno ako sa k nim staviate?

Je to klasický príklad toho, že názory na túto tému sú v jednotlivých krajinách diametrálne odlišné. Nevidím dôvod, prečo by táto debata nemala prebiehať aj v Európskom parlamente, je to miesto, kde treba vyjadrovať rôzne postoje, ale nie je to miesto, ktoré by v týchto otázkach malo prijímať právne záväzné legislatívne úpravy. Na Slovensku je napríklad stále problém uzákoniť registrované partnerstvá, ale veci sa pomaly hýbu smerom, že to možné bude. Európsky parlament by do toho procesu nemal nasilu vstupovať, leby by to bolo kontraproduktívne. Všetko má svoj čas.

Aký výbor by ste si v EP v prípade zvolenia predstavovali?

Inklinujem k ekonomickým výborom – primárne výbor pre jednotný trh, lebo je kľúčový z pohľadu záujmov Slovenska. Ak sa pozrieme na niektoré hlasovanie aj slovenských europoslancov, akoby sa niekedy dali poblázniť lojalitou voči svojim politickým skupinám. Potom je to tiež výbor pre ekonomické a menové záležitosti a výbor pre rozpočet.

Pozadie

Ján Oravec je prezidentom Združenia podnikateľov Slovenska a členom Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru. Kandiduje do Európskeho parlamentu za stranu Sloboda a Solidarita z 1. miesta. Viac info tu.

EurActiv.sk postupne prinesie rozhovory aj s ďalšími lídrami kandidátok politických strán do Európskeho parlamentu.

REKLAMA

REKLAMA