O 5 rokov si to so špičkovými kandidátmi asi zopakujeme

Bez ohľadu na to, či sa Jean-Claude Junckerovi alebo Martinovi Schulzovi podarí získať nomináciu na predsedu Európskej komisie, si toto cvičenie podľa Isabelle Hertner európske politické strany o 5 rokov radi zopakujú.

Isabelle Hertner
Zdroj: SFPA

Predstavme si, že Jean-Claude Juncker ako kandidát víťaznej frakcie Európskeho parlamentu nebude nominovaný na predsedu Európskej komisie a teda systém výberu špičkových kandidátov (Spitzenkandidaten) neprinesie nič. Nebude to v prvom rade zlyhaním európskych politických strán? Ich lídri predsa mohli zastaviť tento proces v zárodku, ak vedeli, že ho nechcú rešpektovať.

Teraz už musia držať tvár. Európsky parlament musí trvať na svojich kandidátoch. Ak by ich teraz stiahli, celá kampaň by vyznela smiešne. Bolo to celé pre Európsky parlamenteurópske politické strany širšie cvičenie napínania svalov. Chceli ním povedať: „Sme dôležitý hráč a musíte nás brať vážne“. Európske strany sú ale stále stranami národných strán. Či ich to oslabí v dlhodobom meradle, to veľmi závisieť od toho, aký nakoniec bude výsledok (kto dostane nomináciu Európskej rady, pozn. red.).

Pre nich to bolo cvičenie, pri ktorom sa niečo naučili. Naučili sa ako fungujú špičkoví kandidáti,  profesionálnejšie európske kampane a viac angažovanosti v národných kampaniach. Viem si veľmi dobe predstaviť, že ak aj lídri nevyberú Jean-Claude Junckera alebo Martina Schulza, o 5 rokov to urobia znovu, možno aj so skutočnými primárkami, tak ako to urobili Zelení. Môj pocit je, že sa im všetkým toto cvičenie páčilo.

Hovoríte, že v Nemecku a vo Francúzsku bola kampaň pred týmito eurovoľbami omnoho európskejšia. Bolo to krízou alebo niečím iným?

Áno, kríza zohrala dôležitú úlohu. V Nemecku to boli najmä bail-outy a otázka Grécka. Prioritu týmto témam dodávali strany ako Alternative für Deutschland. Bolo tam viac diskusie a to je zdravé. Ale svoju úlohu zohrali práve špičkoví kandidáti.

Takže v Nemecku a Francúzku to cvičenie podľa Vás splnilo svoju úlohu?        

Áno, hoci u nich stále hrá veľkú úlohu odkiaľ pochádzajú. Stále sú Nemci, Francúzi a Luxemburčania, Belgičania. Väčšinou zo starých členských štátov a väčšinou muži. Povedala by som však, že zohrali pomerne veľkú úlohu.

Na Slovensku si novinári všimli, že Martin Schulz opakovane v predvolebných televíznych debatách povedal, že je problémom, že niektorí ľudia v EÚ musia žiť z 1000 či 2000 eur na mesiac. Nemyslím si, že by nevedel, že vo veľkej časti nových členských štátov je tá suma niekde inde, skôr mi z toho vychádza, že sa hlavne prihováral svojim voličom v Nemecku.

Samozrejme, to tam vždy ostáva ako referenčný bod. Preto si myslím a dúfam, že o päť rokov tu budeme mať omnoho väčšiu diverzitu a budú tu kandidáti zo severu, juhu, východu aj západu. Prinesie to lepšie zastúpenie problémov a pochopenie toho, čo sa deje.

Markantnými sa v kľúčových krajinách v  eurovoľbách stali najmä zisky strán UKIP, Národného frontu (NF) a Alternative Für Deutschland (AfD). Čo majú tieto strany spoločné a čím sa líšia?

Spoločným je antisystémový a antielitársky diskurz. Snažia sa odčleniť od politických elít, ktoré podľa nich robia všetko zle a nerozumejú obyčajným ľuďom. Zároveň hovoria: „My vám rozumieme a my vás budeme skutočne zastupovať“. Dôsledkom je, že zjednodušujú veľmi komplexné otázky. EÚ nie je čierno-biela, je niečo medzi a všetko so sebou prináša výhody aj nevýhody.

Pokiaľ ide o politiky, vo veľmi veľa veciach sa rozchádzajú. AfD je proti euru, tvrdia, že z neho Nemecko neprofitovalo, že je to zle nastavené, nie je to pravá fiškálna únia, atd. Stále si ale myslia, že Nemecko by malo zostať v EÚ. UKIP si myslí, že EÚ je len zlý vtip a Británia by mala odísť. Vo Francúzsku chce NF tiež z EÚ vystúpiť a je viac otvorene rasistický. Pri AfD boli jednotliví členovia, ktorí mali rasistické komentáre, ale zatiaľ sa to nedostalo medzi vedenie strany, ktoré prevažne tvoria znechutení liberáli.

Po voľbách sa začínajú ozývať hlasy, ktoré tvrdia, že Európsky parlament ako inštitúcia by mal pozorne sledovať rétoriku týchto strán v prípade, že vo svojich vyjadreniach pôjdu proti základným hodnotám demokracie a rešpektovania ľudských práv. Predpokladajú to aj vnútorné pravidlá, ktoré ako sankciu poznajú krátenie financovania skupín v EP z európskeho rozpočtu. Myslíte si, že sa takýto mechanizmus bude uplatňovať?

Je to možné. Mnoho z týchto strán je už ale dnes omnoho opatrnejších. Odkedy Marine Le Penová prevzala Národný Front tak ho aj zmodernizovala v zmysle, že je tam menej otvoreného rasizmu, dávajú si omnoho väčší pozor, čo povedia. No predpokladám, že to, čo si ľudia myslia, čo si hovoria v súkromí, sa príliš nezmenilo. Takýto kódex bude viesť kôr k tomu, že strany budú tieto svoje odkazy komunikovať implicitne.

Všeobecne sa predpokladá, že nová situácia v Európskom parlamente bude hlavné politické skupiny  – najmä ľudovcov a socialistov – nútiť do užšej spolupráce. Ktoré budú ale podľa Vás témy, ktoré ich budú rozdeľovať?

Pravdepodobne veci, ktoré sa týkajú politiky fiškálnych škrtov a investície do zelenej ekonomiky.  EPP viac menej prebralo odkaz, že sme krízu zvládli a EÚ sa začína dariť lepšie. Sociálni demokrati hovoria opak, že sme práve v jej strede, potrebujeme urobiť viac a politika úspor nefunguje. Nebudú to technické detaily európskej regulácie o ochrane spotrebiteľov, ale skôr širšie politiky zamerania európskeho rozpočtu.  

Súhlasíte s argumentom, že je lepšie mať v eurovoľbách nízku účasť – ako sme mali na Slovensku na úrovni 13 %  – než aby sme do EP zvolili extrémistov? Neznamená to, že by sme potom tieto voľby mali utajovať ešte viac ako už sú?

Nie, vôbec s tým nesúhlasím. Je pravdou, že účasť je nízka a treba sa jej venovať. Aj zvolenie extrémistických strán je však výsledkom demokratického procesu. Ľudia musia mať právo dať najavo svoje obavy. Nemyslím si však, že povinné hlasovanie je odpoveďou. Áno, účasť je vyššia tam, kde to platí, ale nevyhnutne to nevedie k väčšej angažovanosti a diskusii. Kľúčom je vzdelávanie, záujem médií a kontrola vlády ako súčasť verejného diskurzu spolu s diskusiou o tom, čo je EÚ a čo robí. Jedine kritická debata môže pomôcť politizovať celý proces. Iná cesta nikdy nebude veľmi efektívna.

Pozadie

Dr Isabelle Hertner je zástupkyňou riaditeľa na Institute for German Studies, University of Birmingham. Zaoberá sa vplyvom európskej integrácie na národné politické strany a vývoj európskych politických strán. Venuje sa tiež európskej volbenej kampani a európskej politike Francúzska, Nemecka a Veľkej Británie.

Rozhovor vznikol pri príležitosti konferencie "EÚ v roku 2014: Nové inštitúcie, nové reformy?", ktorú zorganizovala v Bratislave 6. júna Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku (SFPA) a Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku (ZEK) v spolupráci s Friedrich Ebert Stiftung (FES) a Ministerstvom zahraničných vecí a európskych záležitostí SR (MZVaEZ). 

REKLAMA

REKLAMA