V EÚ potrebujeme systém minimálnych miezd

"Brusel" musí byť odvážnejší a odmietať inciatívy z členských štátov. Je napríklad otázne, či je úlohou Komisie riadiť satelitný systém Galileo. Tvrdí to líder kandidátky Smer-SD vo voľbách do Európskeho parlamentu Maroš Šefčovič.

Maroš Šefčovič pri modrej zástave
Zdroj: EK

Pomenujte tri hlavné pozitíva členstva Slovenska v EÚ.

Návrat do najvyspelejšieho európskeho spoločenstva, do západoeurópskej civilizácie. Rozšírenie zóny demokracie, zóny 4 slobôd. Výrazné hospodárske dobiehanie najvyspelejších krajín EÚ.

A negatíva či nevyužité šance?

Prvá sa spája s lepším využívanie eurofondov na Slovensku. Druhá je zatiaľ naše veľmi slabé čerpanie z horizontálnych programov, najmä slabé čerpanie pre podporu vedy a výskumu. Sme veľmi nespokojní, koľko príspevkov ide na vedu, no na druhej strane sme stále čistými prispievateľmi do týchto horizontálnych programov.

Nevidíte teda explicitné negatívum spojené s členstvom Slovenska v EÚ?

Nie.

Veľa sa v kontexte krízy diskutovalo o tom, čo znamená solidarita na európskej úrovni a kde sú jej hranice. Kde sú pre vás jej limity?

Na solidaritu sa treba pozerať vo viacerých rovinách. V prvom rade sú to eurofondy ako jednoznačný prejav solidarity ekonomicky vyspelejších krajín s novými členskými krajinami. Forma solidarity je aj to, ako sa tieto prostriedky rozdeľujú v jednotlivých členských krajinách. Bratislavský kraj je z toho vynechaný a podporujú sa kraje, ktoré na tom sú horšie. Tretia úroveň solidarity je, že so spoločnou menou sme spojili svoj osud s ostatnými členskými krajinami a ak príde na lámanie chleba, musíme ukázať, že sme pripravení na záchranu prispieť.

Na Slovensku okrem toho tak trochu zabúdame, hoci v EÚ je to stále veľmi dôležité, že únia je najväčší donor pomoci rozvojovým krajinám. Solidarita je viacplošná, Slovensko je zatiaľ na strane toho, kto je podporovaný. Čím bude Slovensko rásť, tým viac sa bude od nás očakávať, že budeme pomáhať slabším.

Myslíte, že to prvé zaváhanie v prípade bilaterálnej pôžičky Grécku ešte na úrovni EÚ rezonuje?

Myslím si, že dnes už nie. Nikto nám to nepripomína. Slovensko už mohlo mnohokrát dokázať, že je spoľahlivý člen, že je silná, proeurópsky orientovaná krajina. Môžeme mať pocit zadosťučinenia, ak vidíme, že sa týmto krajinám začalo dariť a že sme sa z toho najhoršieho dostali von.

Potrebuje podľa vás únia v súčasnom stave výraznejšie inštitucionálne zmeny, ktoré by si vyžadovali aj zmeny primárneho práva?

Dúfam, že najbližšie dva-tri roky sa bude únia venovať najpálčivejšiemu problému súčasnosti, a tým je stále vysoká nezamestnanosť, najmä vysoká nezamestnanosť mladých ľudí. Ak nedokážeme podchytiť túto generáciu, budeme mať milióny mladých ľudí, ktorí nebudú dôverovať demokracii. Nebudú mať dôveru v európske hodnoty, nebudú veriť, že národné štáty, či EÚ pre nich dokážu vytvoriť podmienky. To môže mať veľmi neblahý vplyv na celkovú politickú kultúru v rámci EÚ.

Čo sa týka inštitucionálnych otázok, je tam viacero prístupov. Skupina európskych federalistov, tzv. Spinelli Group, už napísala úplne novú zmluvu a očakáva, že v roku 2015 sa začne veľký európsky konvent, kde by sme nanovo začali veľmi zložitú inštitucionálnu diskusiu. Ja by som osobne preferoval skôr veľmi úzko zacielené zmeny v oblasti optimalizovania a integrovania eurozóny. Veľká inštitucionálna debata nebude určite prioritou  nadchádzajúcich mesiacov či rokov novej Európskej komisie.

Prioritou je teda eurozóna. Hovoríte, že by bolo želateľné, aby sa ešte viac inštitucionalizovala. Ako by mal byť nastavený vzťah medzi eurozónou a zvyškom EÚ? Nakoľko by krajiny, ktoré sú momentálne mimo eurozóny, mali mať možnosť hovoriť do toho, akým spôsobom je eurozóna spravovaná?

Eurozónu často porovnávam s poľom, ktoré má veľmi silnú gravitáciu. Som presvedčený, že EK a aj krajiny eurozóny budú vždy ponúkať riešenia, ktoré budú buď akceptovateľné pre všetky členské krajiny, alebo budú tvorené všetkými členskými krajinami. V otázke fiškálneho paktu sa ukázala politická rozhodnosť krajín eurozóny. Toto je memento aj do budúcna, že vždy bude prvotná maximálna snaha hľadať riešenie pre všetkých, ale ak by malo dôjsť na zlom, eurozóna je pripravená v týchto otázkach ísť aj sama.

Jednou z hlavných výziev, ktoré pred eurozónou stoja, je hospodárska konvergencia. Diskutuje sa o európskom rozpočte ako jednom z nástrojov, ktorý by jej mohol pomôcť. Zdá sa vám to ako vhodný krok?

Som momentálne členom Vysokej skupiny pre vlastné zdroje, ktorej šéfuje Mario Monti. Veľmi milo popísal našu úlohu, ako „next to mission impossible“. O otázke rozpočtu eurozóny sa ale bude v blízkej dobe veľmi intenzívne diskutovať. V úvode nepredpokladám, že pôjde o významné sumy, skôr pôjde o začiatočný experiment.

Vrátim sa ešte k inštitucionálnym otázkam. Súčasťou debaty o Európskom parlamente je aj to, či sú jeho kompetencie dostatočné, alebo či, naopak, Lisabonská zmluva nezašla v tomto smere príliš ďaleko. Aký je v tomto váš postoj?

Parlamentarizácia európskeho systému bola nevyhnutná a tento trend bude pokračovať. V mnohých prípadoch bol EP veľmi nápomocný európskym myšlienkam. Bez EP by sme mali oveľa nižší rozpočet na ďalších 7 rokov. V otázke bankovej únie EP takisto presadil, aby sa prechodné obdobie na fungovanie jednotného rezolučného mechanizmu skrátilo z desiatich na osem rokov a aby sa počet rozhodovacích procesov na to, aby sa mohlo prijať efektívne rozhodnutie, výrazne znížil. Povedal by som, že v mnohých prípadoch je práve nástojenie EP na európskom riešení veľmi pozitívne, lebo pozícia Rady je často iba tým najnižším spoločným menovateľom národných záujmov. Práve v iskrení medzi priesečníkom národných záujmov a európskeho prístupu sa nakoniec generujú riešenia, ktoré sú určite lepšie.

Akákoľvek zmena právneho nastavenia kompetencií by si ale vyžadovala zmenu zmlúv, zložitý proces ratifikácie. Predpokladám, že EP si bude vytvárať nový priestor politickými nástrojmi, politickými rezolúciami, politickým tlakom na riešenie niektorých problémov.

Súhlasíte s tými, ktorí tvrdia, že EÚ trpí výraznejším demokratickým deficitom? Názory odborníkov sú rôzne, niektorí tvrdia, že ním netrpí pretože nemá kopírovať štruktúry národných štátov.

EÚ by určite netrpela demokratickým deficitom, ak by sa využívali všetky kontrolné mechanizmy a inštitucionálne poistky. Iné vnímanie vyplýva z toho, že rozhodovacie mechanizmy zložité, že pre bežného voliča až ťažko pochopiteľné. Často citujem jeden odsek z časopisu Foreign Affairs, o tom, či je ťažie prekonať odpor 54 senátorov pre Baracka Obamu alebo získať podporu väčšiny členských krajín a 751 poslancov v EP?

Odpoveď je, myslím, veľmi jednoznačná. Proces je pod takou demokratickou kontrolou členských krajín, národných parlamentov, EP, nehovoriaco mimovládnych organizáciách a médiách, že kontrola týchto demokratických inštitúcií trvá príliš dlho a je to zložité.

Na Slovensku je pre takmer všetky politické strany akýmsi červeným súknom otázka daní, daňovej suverenity. EÚ je v poslednej dobe aktívna pokiaľ ide o boj proti daňovým podvodom. Je z vášho pohľadu priestor, aby v daňovej politike zachádzali úniové politiky ďalej? Napríklad dlho sa diskutuje o spoločnom konsolidovanom korporátnom základe dane.

Mnohé politické strany na Slovensku si z toho robia predvolebnú agendu, strašia ľudí tým, že sa bude harmonizovať sadzba priamych daní, že nám niekto nanúti, akú vysokú máme mať DPH, aké dane budú platiť jednotlivé podniky. Ja takéto otázky na európskej agende neregistrujem. Sú to otázky, ktoré sú mimoriadne citlivo zvažované, je tam treba jednomyseľnú dohodu ministrov financií, ktorí si to veľmi strážia.

Kde očakávam, že by mal nastať posun a kde sa už dejú pozitívne veci je to, že sa nám po dlhých rokoch blokácie niekoľkých starých členských krajín podarilo prekonať ich výhrady voči automatickej výmene bankových informácií. Je to mimoriadne silný nástroj, aby sa dalo účinnejšie bojovať proti daňovým únikom. Čakám, že sa to stane témou, ktorú bude EÚ presadzovať na globálnej úrovni, či už v rámci OECD, G7, G20.

Druhá oblasť, kde dúfam v dynamický pohyb, bude presadzovanej takej zásady, aby sa dane platili tam, kde sa generuje zisk, teda prinútiť hlavne nadnárodné korporácie platiť dane tam, kde vytvárajú zisk. Máme viacero príkladov nadnárodných koncernov v EÚ, ktoré hrdo vo svojich výročných správach uvádzajú miliardové zisky. Keď sa pozriete, kde majú sídla a kde majú zisky, tak zistíte, že nezaplatili ani euro daní.

Poslednou témou, ktorá sa vyvíja, je zjednocovanie účtovných štandardov v rámci EÚ. Bude to komplikovať život tým, ktorí chcú rozdielnosti účtovných štandardov zneužívať na daňové úniky. Výrazne zlacní prevádzku jednotlivých firiem a inštitúcií.

Výhrady, ktoré sa objavujú voči bankovej únii sú dvojaké: že by sme sa nemali vzdávať národného dohľadu nad bankami a v druhej rovine, že systém, tak ako je nastavený, nepostačuje na to, aby rozlúskol problém, ktorý má banková únia riešiť. Splní aktuálna verzia bankovej únie cieľ, ktorý sleduje?

Bolo to maximum, ktoré sa v tejto fáze dalo docieliť. Návrh mal výrazne pozitívny ohlas aj vo finančných kruhoch. Výrazným spôsobom zastabilizoval euro ako našu spoločnú menu. Keď sa pozrieme na Slovensko, ktorá z bánk, ktoré tu sú, je vyslovene slovenská? Takmer všetky sú súčasťou veľkých európskych bankových skupín. Národné dohľady budú súčasťou procesu. Druhým pilierom, ktorý je dôležitý aj pre ľudí je, že teraz už majú právnu záruku ohľadom ochrany svojich vkladov do výšky 100 tisíc eur.

Tretí pilier, ktorý sa riešil najťažšie, sa týka jednotného rezolučného mechanizmu. Tam bolo potrebné nastaviť najcitlivejšie zásady. Bolo zložité stanoviť postupnosť tých, ktorí ponesú tieto straty. Až potom by mal pristúpiť do financovania uzavretia bánk rezolučný fond, ktorý sa bude napĺňať postupne z vkladov jednotlivých bánk. Po prvýkrát sa vytvára systém, kde banky budú platiť za svoje chyby a straty.

Nie je na Slovensku relevantná politická strana, ktorá by v programe nejakým spôsobom neriešila európsku byrokraciu, alebo spôsob jej znižovania. Kde je z vášho pohľadu priestor na zlepšovanie kvality regulácie?

V prvom rade, máme zatiaľ veľmi dobré skúsenosti s prístupom rozumnej regulácie (smart regulation), ktorý sa uplatňuje posledné roky. Pristupuje k významným legislatívnym návrhom vždy po verejnej konzultácii, po zrealizovaní dopadových štúdií a po zhodnotení toho, ako administratívne náročné by tieto regulácie mali byť. V  dopadových štúdiách by som – aspoň dočasne – doplnil ešte kritérium zamestnanosti, to znamená, čo konkrétnylegislatívny návrh urobí pre tvorbu nových pracovných miest. Zároveň si myslím, že Brusel musí byť odvážnejší a odmietnuť niektoré veci. Je práca EK spúšťať také veľké operácie, ako je napríklad systém Galileo?

Keď sa pozrieme na veľkú kauzu ohľadom fľaštičiek olivového oleja, naozaj mala EK akceptovať tlak zo strany južných krajín na to, aby sa im vyšlo v ústrety a aby sa týmto spôsobom zamedzilo falšovaniu olivového oleja?

Ďalšia oblasť, ktorá je mimoriadne dôležitá, je dohľadanie dôsledkov, ako sa tie simplifikačné opatrenia naozaj zrealizovali aj na národnej úrovni. Keď poviem podnikateľom, že EK navrhla zníženie administratívnej záťaže o 31 mld. eur, tak sa mi smejú. A ja sa im vôbec nečudujem, lebo oni to v praktickom živote nepocítili. A keď potom pátrate prečo, tak zistíte, že časť tých návrhov je ešte na stole niekde v členských krajinách alebo v EP.

EK znovu posunula debatu o záväzných cieľoch v energeticko-klimatickej politike. Premiér Róbert Fico sa na národnej úrovni voči tomu pomerne dosť ohradil. Vedieme diskusiu, či vôbec sledovať nejaké záväzné ciele v stave neexistencie globálnej dohody.

Viem, ako sú výsledky tejto politiky vnímané na Slovensku. Máme veľmi silný priemysel. Je ale tiež potrebné oceniť, že Európa je lídrom v boji proti klimatickým zmenám, a že aj tento tlak vytvoril nové technológie, ktoré umožnili nielen znížiť od roku 1990 emisie CO2 o 18 % a zároveň zvýšiť európsky HDP o 40 %. Toto je dôkaz, že tieto dve veci sa navzájom nevylučujú.

Počas krízy sa však ukázalo, že sme na hranici toho, čo sa dá vnímať ako kompatibilné s našou mimoriadne ambicióznou zelenou politikou a udržaním konkurencieschopnosti európskeho priemyslu. Som veľmi rád, že už aj v rámci európskych diskusií začína prevládať ekonomický realizmus v otázke, čo vieme sami zachrániť. Vnímal by som tento návrh ako štart do negociácií v prvom rade na globálnej úrovni, od ktorého sa odvinú aj negociácie v rámci EÚ. Doposiaľ si Slovensko vždy obhájilo svoje pozície, vždy sme mali zohľadnené naše špecifické podmienky na Slovensku.

EP si ako súčasť svojho vkladu do diskusií o rozpočte vydobyl aj to, že sa v polovici rozpočtového obdobia bude dať hovoriť o prehodnocovaní priorít. Ktoré oblasti by z vášho pohľadu zniesli posilnenie, a ktoré zoškrtanie?

Komisár Oettinger si posťažoval, že do oblastí energetickej infraštruktúry a prepojení pôjde oveľa menej, než sa plánovalo. To je pravda. Pristúpilo sa k dosť drastickým škrtom, ktoré si myslím, že nás dnes mrzia, práve preto, že musíme riešiť otázku energetickej bezpečnosti.

Nie som veľký optimista, že zvýšime rozpočet pre EÚ. Skôr si myslím, že to umožní rýchlejšie naštartovanie a prípravu v jednotlivých politikách a v ich vyhodnocovaní. Kde si myslím, že by sme mohli z prostriedkov pridať, sú otázky spojené s energetickou infraštruktúrou. Videli sme ako sa vyvíjala diskusia ohľadom Nabucca, kde sme sa chceli plne spoľahnúť na súkromný sektor. Podobne si myslím, že by sa nám vo veľkej miere mohli vrátiť investície, ktoré by sme nasmerovali do digitálnej ekonomiky.

Kde ubrať? Určite by sa nám podarilo ušetriť minimálne jednu miliardu eur, ak by sa nám podarilo dohodnúť na jednom sídle EP.

Nový typ diskusie je návrh na vytvorenie európskej prokuratúry. Niektoré štáty sú rezervované, u nás to tiež nie je úplne jednoznačné. Potrebujeme z Vášho pohľadu túto inštitúciu?

Myslím si, že ju potrebujeme. Pri pohľade na to, koľko zistení ohľadom defraudácie európskych prostriedkov sa vyšetrí a koľko je právoplatne rozhodnutých, sa dostávame k absolútne mizivým percentám. Pozitívne odstrašenie pri zneužívaní týchto prostriedkov je pomerne nízke, lebo sa v EÚ boríme s tým, že máme rôzne právne systémy, ktoré medzi sebou veľmi komplikovane komunikujú. Často máte úplne iný pohľad na prístupnosť dôkazného materiálu.

Pamätám si, že keď sme pripravovali Ústavu pre Európu, toto bola veľmi ťažká diskusia. Bola skupina krajín, ktoré prokuratúru veľmi chceli, a bola skupina krajín, ktoré ju kategoricky odmietali. Preto aj článok 86 bol napísaný veľmi opatrene a viac-menej predpokladal, že jednomyseľnosť sa nám dosiahnuť nepodarí.

Vidíte priestor na posilňovanie sociálnych politík na európskej úrovni?

Napríklad v oblasti znižovania rozdielov v odmeňovaní mužov a žien, ktoré sú stále veľké. Druhá vec je, že ženy, ak sa chcú pracovne realizovať, potrebujú pocit, že si môžu plniť materské povinnosti, že sociálna infraštruktúra im umožňuje, aby mohli pracovať. Je tam veľmi silný argument, a to je ten, že dnes končí univerzity viac žien ako mužov. Myslím si, že si nemôžeme dovoliť mať v Európe ani na Slovensku najlepšie vzdelané ženy v domácnosti.

Potom je tu diskusia, aby sme zaviedli v Európe systém minimálnych miezd. Musí tam byť garancia, že pokiaľ Slovák príde pracovať do Francúzska, nesmie byť diskriminovaný a zároveň, aby nebolo možné podliezať minimálnu mzdu. Spôsobuje to napätie na miestnom trhu práce a stavia to ľudí, čo prišli z nových členských krajín, do nevýhodného „gastarbeiterského“ postavenia. Veľmi sa mi pozdáva aj iniciatíva na právo na prvú prácu. Musíme sa poučiť z tých krajín, kde to funguje, Rakúsko, Škandinávia.

Pozadie

Rozhovor s podpredsedom Európskej komisie a lídrom eurokandidátky Smer-SD Marošom Šefčovičom ukončil sériu predvolebných interview na EurActiv.sk:

REKLAMA

REKLAMA