Iracionalita sa z finančných trhov začína presúvať do sociálnej oblasti

Finančné trhy sa po dvoch rokoch hystérie, ktorá mala plošné dôsledky, upokojili. Ako v rozhovore pre EurActiv poukázal Petr Záhradník, člen Národní ekonomické rady vlady České republiky, vyjadrovali len hlas menšiny a oveľa väčšie obavy sa spájajú s rastúcim sociálnym napätín prakticky v celej EÚ.

Petr Zahradník
Zdroj: SFPA

Viacerí panelisti počas konferencie EÚ v roku 2013: Ako obnoviť dôveru a rast? konštatovali, že situácia na finančných trhoch sa už upokojila. Myslíte si ako odborník na kapitálové trhy, že to najhoršie z krízy máme už za sebou? A aké sú prípadné riziká, ktoré visia nad Európskou úniou a eurozónou?

Myslím si, že z hľadiska toho ako finančné trhy reflektovali krízu a reagovali na ňu, som skutočne presvedčený, že to najhoršie máme za sebou.  Dôkazom je napríklad vývoj spreadov štátnych dlhopisov po tom, čo na jeseň v roku 2008 vypukla hospodárska kríza. Keby sme sa pozreli nielen na eurozónu, ale na celú Európsku úniu, tak dovtedy sa vyvíjali vo veľmi úzkom pásme. Investori prakticky neboli schopní identifikovať rozdiely v miere rizika medzi jednotlivými členskými štátmi. Práve spustenie finančnej krízy ich viedlo k uvedomeniu si, že zrejme urobili nejakú chybu a Európska únia skutočne nie je ešte homogénny ekonomický celok a každá ekonomika členských štátov v sebe nesie iný typ a intenzitu rizík, ktoré treba oceniť rozdielnou rizikovou prémiou.

Došlo teda k neuveriteľnému „rozkošateniu“ úrokových sadzieb. Napríklad pri štátnych dlhopisoch, grécke stúpli až niekam k 40 % a stali sa medzinárodne neobchodovateľné. Niektoré krajiny sa stali nelikvidné, z toho hľadiska, že o ich cenné papiere fakticky prestal byť záujem. Táto epizóda skončila úmerne tomu, ako sa začali aplikovať nápravné opatrenia, to znamená, niekedy na prelome rokov 2011 a 2012. To všetko však sprevádzali nie úplne uvážené výroky tak politikov, ako aj predstaviteľov finančného sektora o nutnosti alebo potrebe rozpadu eurozóny. Dokonca sa potrebe rozpadu eurozóny prikladali pozitívne rozmery ako pre Úniu, tak pre krajiny, ktoré by ju opustili. V tomto sme žili v podstate viac ako dva roky, a našťastie je to už minulosť.

Grécko je, samozrejme, vďaka medzinárodnej pomoci v súčasnosti už schopné chodiť na súkromné finančné trhy, tak ako aj iné problémové štáty. Výroky o rozpade eurozóny už nie sú realita. Aj akciové trhy vykazujú v poslednom roku a pol veľmi pozitívny vývoj. Som preto presvedčený, že indikácia prostredníctvom finančných trhov je teraz skutočne oveľa racionálnejšia, oveľa menej hysterická a pokojnejšia.

O to viac sa však tá iracionalita začína presúvať do sociálnej oblasti. Priznám sa, toho sa celkom bojím, pretože finančné trhy, nech sú akokoľvek komplexné, vyjadrujú hlas menšiny, ktorá síce do značnej miery ovplyvňuje aj zvyšok, ale ide o veľmi selektívny a nereprezentatívny hlas. To, že v súčasnosti do ulíc s najrôznejšími motívmi, ale so spoločným menovateľom sociálnych nepokojov, vyrážajú ľudia prakticky v celej Európskej únii, a skutočne od Bulharska po Švédsko, a od Grécka po Španielsko, tak je to ľahko znepokojivé. Otázne je, či to je len momentálny preliv hystérie z  racionálnej podoby finančných trhov do emočnej podoby nejakého sociálneho napätia, a že to má nejakú koncovku, alebo či sa to  sociálne napätie, ktoré má bez pochýb vo významnom rozsahu i  ekonomický rozmer a dôvody, rozšíri ďalej. Priznám sa, že na to nie som schopný odpovedať. Myslím si, že, bohužiaľ, to nie je ani ekonomická úloha.

Pomenovali ste hlavné výzvy, ktorým v súčasnosti čelíme, aké by mohli byť riešenia, ktoré by sa dali aplikovať?

Z hľadiska ekonomiky a nástrojov hospodárskej politiky na európskej úrovni, riešenia poskytlo obdobie posledných dvoch – troch rokov. Keď sa pozrieme, aké bolo inštrumentárium hospodárskej politiky pred vypuknutím krízy, tak  v rámci eurozóny to boli vstupné maastrichtské kritériá. Tie sa následne premietli v podobe udržateľnosti fiškálnych ukazovateľov do Paktu stability a rastu, ktorý bol neúčinný, resp. nerešpektovaný. Boli tiež k dispozícii nástroje spojené s výkonom spoločnej menovej politiky, Európska centrálna banka a euro. Z hľadiska koordinácie európskych politík nebolo nič. Z hľadiska štrukturálnych politík v predchádzajúcom období bola Lisabonská stratégia, ktorá taktiež akoby „vyšumela“. V oblasti finančných trhov to boli národné autonómne orgány, a pravidlá spojené s reguláciou finančných trhov s akousi veľmi voľnou koordináciou na úniovej úrovni, a tým to končí.

Uplynulé dva – tri roky priniesli do štyroch sfér – štrukturálnej, menovej, fiškálnej, oblasti  finančných trhov a bankového sektora – neuveriteľné množstvo nových prvkov. Vnímam to pozitívne, pretože Európskej únii podľa môjho názoru chýbalo niečo, čo má dnes podobu Európskeho stabilizačného mechanizmu (trvalý euroval). Keď si zalistujeme do histórie, na konci 70-ych rokov, v koncepte pôvodného európskeho menového systému niečo také bolo. Eurozóna ako taká však potom rezignovala na vznik nejakého stabilného a podľa pravidiel využívaného finančného zdroja na pomoc problémovým krajinám, pretože sa možno domnievala, že test maastrichtskými kritériami a Pakt stability a rastu je pre disciplínu dostatočný. A to je veľký omyl.

Myslím si, že „inflácia“ nového inštrumentária hospodárskej politiky v podobe hospodárskeho riadenia EÚ, európskeho semestra, balíka šiestich legislatívnych aktov, balíka dvoch legislatívnych aktov, fiškálneho kompaktu či bankovej únie teraz, naopak, priniesla až vychýlenie kyvadla z tej pôvodnej nedostatočnosti možno k presýteniu. Dokonca, ak sa pozrieme na niektoré z tých nástrojov, tak buď sa suplujú, alebo sa vzájomne prekrývajú, niektoré napĺňajú rovnaký smer a rovnakú filozofiu. Mám preto pocit, že teraz sa to kyvadlo musí ustáliť na nejakej rovnovážnej úrovni, zrejme by sa už nemali prijímať ďalšie iniciatívy a opatrenia, ale mal by sa stabilizovať ten dnešný stav. Myslím si však, že je lepšie radšej mať nejaký nástroj ako potom v prípade potreby hľadať niečo, čo mi pomôže vyriešiť problém. To je akoby som v prípade požiaru domu najprv hľadal, kde mám hasiaci prístroj a rozmýšľal či ho vôbec mám. Pri vypuknutí gréckej krízy v roku 2010 mi to pripadalo úplne takto.

Je preto dobré, že tieto nástroje existujú. Teraz si musia sadnúť, musí sa z nich urobiť vzájomný systém, musia sa vzájomne prepojiť, čo samozrejme v tej rýchlosti asi nebolo možné vykonať. Okrem toho si myslím, že tieto opatrenia nie sú až tak nástrojmi na riešenie terajšej krízy. Mnohé sú oveľa viac sankčné a preventívne s ohľadom na to, aby sa krajiny EÚ už tak ľahko nedostali do ďalšej krízy. Takže je to viac-menej  príprava na ďalšiu vojnu. Nedá sa však od nich očakávať to, že vyriešia terajšie problémy krajín a tvorcov problémov.

Som presvedčený, že vôbec existencia tých nástrojov môže prispieť veľmi veľa k posilneniu dôvery. Tak ako aj uvedomenie si problémov, v ktorých mnohé členské štáty sú. Takže podľa mňa ich zavedenie následne povedie k zlepšeniu súčasnej situácie.

Okrem toho ako ukázali špecifické odporúčania pre jednotlivé krajiny, v podstate neexistujú dve identické krajiny a každá má inú štruktúru toho, čo ju najmä trápi. A to si myslím, že je tiež veľmi dobré. Nič také tu nebolo, viac-menej s výnimkou rôznych reportov Európskej komisie alebo Európskej centrálnej banky. Teraz, keď to má politickú relevantnosť, pre členov eurozóny dokonca politickú záväznosť, tak to prispieva k vzájomnému poznaniu. Vnímal by som to ako klastrovú organizáciu v rámci ktorej jeden člen dobre vie, čo robí druhý. Aj to je príspevok k tomu, aby došlo k náprave, hoci nie rozhodujúci.

V súčasnosti na európskej úrovni rezonuje spor škrty – rast. A aj tie opatrenia, ktoré ste spomínali, či už ide o fiškálnu zmluvu či posilnenie Paktu stability a rastu, majú krajiny viesť k obozretnej rozpočtovej politike. Európska komisia sa v kontexte tohtoročných špecifických odporúčaní pre každú krajinu však už snaží štáty preorientovať z politiky úspor na politiku štrukturálnych reforiem. Ako hodnotíte tento posun?

Je nevyhnutný. Treba si uvedomiť, že snaha stimulovať hospodársky rast na zlých fiškálnych základoch je nesprávna. Musela by jej predchádzať nejaká fiškálna reštrikcia. Videli sme však, že v niektorých krajinách to išlo relatívne priaznivo. Dobrým príkladom toho je Švédsko, ktoré bolo schopné aj v čase krízy na základe nastaveného fiškálneho systému veľmi viditeľne znižovať nielen deficit, ale aj mieru dlhu k HDP.  V tomto ohľade sa dostalo na polovicu hodnoty tej dlhovej miery, ktorú malo pred 10 či 15 rokmi.

Potom bola iná skupina krajín, ktorá bola schopná fiškálne konsolidovať, a pritom to nepodviazalo jej hospodársky rast. Myslím si, že Slovensko patrí práve medzi ne. Rovnako ako Nemecko, Poľsko, ktoré ako jediná členská krajina Európskej únie neupadlo do recesie, patrí medzi ne Rakúsko, patria do nej v súčasnej dobe všetky pobaltské štáty, pre ktoré bol rok 2009 síce vražedný, ale rovnako raketový bol pre nich proces oživenia.

Potom sú tu však krajiny, ktoré síce robili nejakú fiškálnu konsolidáciu, ale asi adresovali tie nesprávne položky v systéme verejných financií do tej miery, že to paralyzovalo svaly ekonomiky. Nechcem o nich povedať, že skolabovali, ale spadli do veľmi hlbokej recesie, a bohužiaľ, snáď úplne najtypickejším príkladom takejto krajiny je Česká republika. Za minulý rok skonsolidovala na hodnotu 2,9 %, ale za cenu 1,9- percentného poklesu v prvom kvartáli 2013. Do tejto skupiny patrí aj Holandsko. Takže riešenie problémov fiškálnej konsolidácie respektíve akcelerácie rastu má opäť v každej členskej krajiny trochu iné podmienky.

Potom je tu ešte skupina krajín, do ktorej patrí Portugalsko, Grécko, v poslednej dobe vďaka akcelerácii dlhu aj Španielsko. Tie si pre mimoriadne vysoký deficit v podstate nemôžu dovoliť z vlastných zdrojov nejaké prorastové opatrenia. Maximálne sa môžu spoliehať na vonkajšiu pomoc, či už zo štrukturálnych fondov alebo iných kapitol rozpočtového rámca alebo stabilizačnej pomoci. Takže to už je štvrtá skupina, v ktorej je konflikt medzi fiškálnou konsolidáciou a rastom úplne iný.

Švédsko teraz môže veselo podporovať rast, pretože je fiškálne disciplinované, tak isto, hoci s istou rezervou, aj Rakúsko alebo Nemecko. Česká republika fiškálnu konsolidáciu vykonala v položkách, ktoré ju výkonnostne úplne paralyzovali, takže ich musí znovu prehodnotiť. Je to aj o prístupe k  fiškálnej konsolidácii – nerobiť ju účtovníckym, statickým spôsobom cez osekanie položiek v danom roku a tak znižovať deficit a byť víťaz. Treba sa pozerať, čo to opatrenie urobí v ďalších dvoch, troch, štyroch, piatich rokoch a v tom si myslím, že sme u nás zlyhali. Musíme preferovať rast, lebo v ohľade na rast sme fiškálne konsolidovaní až príliš.

Váha alebo preferencia prorastových opatrení je absolútne zjavná a v každej krajine je to iné.  Aj špecifické odporúčania pomerne plasticky naznačujú a ukazujú, na akej strane tohto sporu alebo väzby medzi fiškálnou konsolidáciou a rastom každá z  členských krajín je.

Ako v tomto kontexte hodnotíte diskusiu o viacročnom finančnom rámci na obdobie 2014 – 2020. Akú úlohu by podľa Vás mali tieto fondy zohrávať práve pri obnove a naštartovaní ekonomík po roku 2014? 

Myslím si, že štart práve chystanej novej finančnej perspektívy sa ako deň a noc líši od tej teraz končiacej v dvoch veciach. Po prvé, rozdiel je v samotnom stave európskej ekonomiky. Tá súčasná sa pripravovala v období neskrotného optimizmu, v časoch dlhodobých scenárov nekonečného rastu. Druhá vec je tá, že v období krízy sa niekedy trocha pejoratívne Európskej únii dalo nové adjektívum – transferová únia. Dovtedy bol viacročný finančný rámec jediným významným nástrojom prerozdeľovania na úrovni Európskej únie. Vplyvom krízy práve vďaka stabilizačnému mechanizmu a aj vďaka operáciám Európskej centrálnej banky, najrôznejším špecifickým neštandardným jednorazovým formám podpory, sa celý viacročný finančný rámec a jeho kohézna politika stali v úvodzovkách „iba“ jedným z dvoch, troch možno štyroch transferov, ktoré prerozdeľujú prostriedky v rámci celej Európskej únie.

Myslím si, že viacročný finančný rámec je týmto pomerne ovplyvnený. Je viditeľné, že čistí platcovia majú silnejšiu rolu a hlas v tom, ako ten systém bude vyzerať, koniec-koncov je to ich právo. Donor by mal minimálne určiť alebo spoluurčiť, kam pôjdu prostriedky, ktoré vynakladá. To sa nakoniec odrazilo aj v tom, že prostriedky na kohéznu politiku a spoločnú poľnohospodársku politiku a rozvoj vidieka budú redukované a na druhej strane dôjde k navýšeniu prostriedkov, ktoré sú spojené s aktivitami priamo čistých platcov ako program Horizont 2020 či nástroj Spájame Európu. Majú síce paneurópsky rozmer, ale predpokladá sa, že na nich budú vo väčšej miere participovať práve bohatšie štáty najmä na západnejšej časti Európskej únie.

Na druhej strane si myslím, že kohézna politika stále ostáva veľmi solidárna. Podpíše sa pod ňu to, že viacero krajín a regiónov utrpelo v dôsledku krízy. Budú do nej spadať aj tie štáty a regióny, ktoré v končiacom období nie sú, takže to nebude výlučne transfer smerom do strednej, východnej a južnej Európy, ale bude to ďaleko viac rozmiestnené po celej Európskej únii. Okrem toho niektoré nové prvky kohéznej politiky sú poznačené silnejšími hlasmi čistých platcov v podobe podmienok, zavedenia tematickej koncentrácie, integrovaného prístupu k územiu,  vyššieho uplatnenia finančných nástrojov,  väčšej merateľnosti výstupov a vplyvov kohéznej politiky.

To všetko sú veci, ktoré sú kvalitatívne náročnejšie oproti tomu minulému obdobiu a majú zjavne zabrániť tomu, aby sa zdrojmi neplytvalo tak  ako  v niektorých prípadoch alebo za niektorých okolností. Je to v podstate ľahké skomplikovanie dostupnosti prostriedkov kohéznej politiky, podmienené splnením nejakej povinnosti alebo podmienky väčšinou idúcej správnym smerom a racionálnym odôvodnením.  

Kondicionality majú zrejme zabrániť tomu, aby krajina, ktorá nie je schopná riešiť svoje vlastné problémy svojimi zdrojmi, ich neplátala prostriedkami daňových poplatníkov z inej časti EÚ. Tematická koncentrácia má zjavne zamedziť neduhu, že sa z kohéznych peňazí pokrýva prakticky úplne všetko bez nejakej logickej intervenčnej štruktúry a logiky. Rozvoj finančných nástrojov  zasa vnáša do tohto problému prvok priamej finančnej návratnosti.

Myslím, že všetko toto je v poriadku. Je pravda, že keď sa potom pozrieme na niektoré metodické pokyny, ktoré sú spojené so zavádzaním tých nových prvkov, tak z toho už ide trošku strach, pretože sa to naopak skôr komplikuje než zjednodušuje, ale i toto je podľa môjho názoru väčším či menším prejavom silnejšej pozície práve čistých prispievateľov do systému. Som presvedčený, že vplyvom krízy je táto pozícia úplne oprávnená.

To, že prostriedky na kohéznu politiku registrujú istú redukciu oproti súčasnému obdobiu nie je možno z pohľadu kohéznych štátov úplne pozitívne, ale na druhej strane z objektívneho európskeho pohľadu si myslím, že je to viac-menej oprávnené. Keď sa na to dívam z pohľadu Českej republiky, tak tá stráca vcelku dosť v porovnaní s tým, čo má v súčasnosti, ale na druhej strane je nutné pripustiť, že v súčasnom období mala viac ako by si zaslúžila podľa objektívnych čísel. Krajiny ako SlovenskoPoľsko si naopak polepšili oproti súčasnému obdobiu, takže tam nebude asi veľká nespokojnosť s tým, koľko prostriedkov v tom budúcom období bude. A to, že ich bude treba účelnejšie využívať je iba dobre.

Pozadie

Petr Zahradník je hlavným ekonómom Conseq Investment Management a členom Národní ekonomické rady vlády (NERV) České republiky. Vystúpil na konferencii EÚ v roku 2013: Ako obnoviť dôveru a rast, ktorú 31. mája v Bratislave zorganizovala Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku (SFPA) a Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku. Partnermi podujatia boli Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, Nadácia Friedricha Eberta (FES) a EurActiv.sk.
REKLAMA

REKLAMA