Malé štáty v EÚ oslabujú

Chaos, v akom sa prijímal pokrízový systém v EÚ, spôsobil, že v dlhodobom horizonte malé štáty v EÚ oslabujú, tvrdí profesor Mark Dawson. Miera suverenity krajiny v EÚ navyše po novom silne závisí od jej fiškálnej situácie.

Mark Dawson
Zdroj: www.ceu.edu

Nedávno ste napísali komentár s názvom: Why Europeans Are Trying To Burn Down Their Central Bank (Prečo sa Európania snažia podpáliť svoju centrálnu banku). Čo je Vaša téza?

Samozrejme nie všetci Európania chcú zničiť ECB, banke sa ale venuje veľká pozornosť. Ľudia sú dobre informovaní o ECB ako o inštitúcii. Rovnako si viac-menej uvedomujú aj to, že jedna z najdôležitejších inštitúcii európskej integrácie sa najmenej zodpovedá občanom. Je to skutočný problém. Otázka znie: Ak ste vy ako jednotlivec a štát, v ktorom žijete, ovplyvnený ekonomickými politikami EÚ, čo s tým môžete spraviť? Ak ľudí ovplyvňuje nejaká konkrétna politika, existujú spôsoby, pomocou ktorých ju môžu zmeniť. Pri Európskej centrálnej banke však ľudia vidia, že to skutočne nie je možné. Ako zmeníte rozhodnutia centrálnej banky, ktorá je vytvorená tak, aby odolávala politickým tlakom? Ak nemáte priestor na legitímne vyjadrenie vášho názoru, tak ho vyjadríte pomocou protestov, násilia, extrémistických, populistických a protieurópsky zameraných strán.

Nie sú radikálne a populistické hnutia tiež legitímnou formou vyjadrenia názoru? 

Máte pravdu. Pýtam sa však, aký praktický zmysel malo pre Grécko víťazstvo Syrizy v parlamentných voľbách? Sme vo veľmi nepokojnej situácii, keď grécka vláda hovorí o ďalších predčasných voľbách. Aký by v tom bol rozdiel? Na národnej úrovni môžete mať silný mandát, no autorita nie je na národnej úrovni. Tá sa stále viac presúva na európsku úroveň.

O rozpočtoch jednotlivých štátov sa rozhoduje na európskej úrovni. Spôsob, akým sa to prejavuje v rôznych krajinách nie je jednotný, pričom na južné štáty sa vyvíja väčší tlak. Ak máte v týchto štátoch antisystémové strany, sú to iba strany protestu, pretože nemajú prostriedky na skutočné zmeny politík. To je problém.

Registrujete na to nejaké reakcie na európskej úrovni?

Trochu optimizmu bolo v kampani pred voľbami do Európskeho parlamentu. V kampani sme mali veľkú debatu o úsporných opatreniach. Na druhej strane je smiešne, že o úsporných opatreniach sa hovorilo v kampani pred voľbami do Európskeho parlamentu, pretože táto inštitúcia nemá na úsporné dosah opatrenia. Parlament netvorí záchranné programy ani nemá vplyv na podmienky s nimi spojenými. Parlament tiež nerozhoduje o smerovaní európskej fiškálnej politiky.

Na európskej úrovni sa síce vedie debata, ale vedie sa v inštitúcii, ktorá nemá dostatočné páky na ovplyvňovanie smerovania európskych politík. To by sa malo zmeniť.

Reflektuje Európska komisia súčasnú situáciu?

Počas krízy vidíme, že Komisia je v porovnaní s minulosťou v tvorbe legislatívy viac obmedzená. Bola tu možnosť, že proces výberu predsedu Komisie „Spitzenkandidaten“ by mohol dať Komisii viac manévrovacieho priestoru, no realitou je, že Komisia je súčasťou dvojitej exekutívy. Svoje výkonné právomoci zdieľa s Európskou radou. Platí to najmä v prípadoch, keď ide o fiškálnu a hospodársku politiku.

V tohtoročnej Governance Report tvrdíte, že zatiaľ čo sa v minulosti zvyklo na úrovni EÚ prijímať rozhodnutia nadnárodnou „komunitárnou metódou“, prípadne medzivládnymi dohodami, pri otázke hospodárskeho riadenia sa po nástupe krízy zvykne využívať kombinácia týchto prístupov. Zavádzate pojem „koordinačnej metódy“ rozhodovania na úrovni EÚ. Je to niečo, o čom sa v členských štátoch hovorí?

Nemyslím si to. Akademici by mali tvorcov politík povzbudzovať, aby premýšľali o dlhodobých zmenách. Tento vývoj si niektoré krajiny uvedomujú viac, iné naopak menej. Niektoré krajiny majú pred sebou dôležitejšie úlohy. Je jasné, že malé členské krajiny čelia po kríze riziku marginalizácie. Zaujímavé je, že niekedy mali malé členské štáty v Rade viac hlasov, boli nadreprezentované. Napríklad Luxembursko malo proporčne viac hlasov ako Nemecko. To neplatí pri hlasovaní o mechanizmoch, ako sú napríklad úsporné opatrenia. V takýchto prípadoch sa hlasuje podľa kapitálových vkladov. Toto je príklad systémového podhodnotenia malých členských štátov.

Takéto nastavenie systému prijali počas chaosu, ktorý sprevádzala kríza eura. V dlhodobom horizonte sa však malé štáty oslabujú. Myslím, že si to dostatočne neuvedomujú. Príkladom je marginalizácia štátov, ktoré nie sú členmi eurozóny, takže sú potenciálne vylúčené z rozhodovania. Zamyslite sa nad rozdielom medzi inštitúciami ako je ECOFIN (Rada EÚ pre hospodárske a finančné záležitosti) a Euroskupina (stretnutie ministrov financií eurozóny). Takéto rozdiely ohrozujú napríklad Veľkú Britániu (nie je členským štátom eurozóny, pozn. red.), pretože rozhodovaniu v ECOFIN-e stále viac dominujú ministri financií eurozóny. Spojené kráľovstvo sa snažilo lobovať za mechanizmy, ktoré by teto fakt kompenzpvali, napríklad pri regulácii bánk. Briti boli na tento problém viac citliví. Malé členské štáty si zrejme až neskôr uvedomia, ako ich tieto zmeny ovplyvňujú.

Ako zapadá úloha Nemecka do „koordinačnej metódy“?

Súčasťou konceptu koordinačnej metódy je odklon od konceptu rovnosti členských štátov. V rámci komunitárnej metódy bola silno zakorenená myšlienka, že všetky štáty musia rovnako pristupovať k implementácii európskeho práva. Je jedno, či ste Veľká Británia, Nemecko alebo Slovensko, všetci musíte dodržiavať rovnaké pravidlá. Mám pocit, že sa posúvame preč od tohto modelu. Máme rozdielne pravidlá pre štáty v eurozóne a štáty mimo nej. Navyše, aj v eurozóne máme rozdielne pravidlá. Ak ste napríklad Nemecko, nestrácate pre krízu svoju suverenitu. Nepodliehate neustálemu dohľadu Komisie, nestrácate suverenitu nad bankami. V iných štátoch eurozóny je suverenita výrazne limitovaná. Komisia intenzívnejšie dohliada na rozpočty, ECB viac kontroluje súkromný sektor. Nechcem povedať, že je to situácia Nemecko a tí druhí. No definitívne tu nastala situácia, v ktorej miera suverenity a autonómie v rámci EÚ závisí od vášho fiškálneho statusu. Ak patríte medzi „zdravé“ členské štáty, je to v poriadku, ak nie, máte všetky dodatočné povinnosti.

Ak ste bohatší, ste viac autonómny?

Nie bohatší, ale ak je  stav vášho rozpočtu priaznivejší. Toto je myšlienka novej eurozóny. Ak nemáte rozpočtový schodok, máte viac suverenity. Niektorí tvrdia, že eurozóna by mala vyzerať približne takto. Z právneho hľadiska je to však problém, pretože EÚ je zložená na suverenite členských štátov, aspoň v kľúčových oblastiach štátnej politiky.

Váš kolega Henrik Enderlein prednedávnom povedal, že menová únia nebude schopná prežiť vo svojej súčasnej podobe. Tvrdí, že za desať rokov sa budeme pýtať, prečo sme s tým nič nespravili. Prečo je dôležité niečo spraviť?

Jedným z rizík je neodôvodnený pocit uspokojenia. Už od roku 2010 existovala potreba urgentnej reformy eurozóny. Táto urgencia pominula a verejnosť upriamila svoju pozornosť na iné problémy. Pozornosť sa napríklad sústredila na bezpečnosť. Je to nebezpečné, pretože v systémových nastaveniach fungovania eurozóny je veľa nedostatkov a rovnako je tu prítomný aj problém inštitucionálnej legitimity. Existujú tu predpoklady pre ďalšie problémy, no nie je tu snaha niečo meniť. Je dôležité o tom rozmýšľať. Prevláda tu tiež pocit „počkáme a uvidíme“. V Británii sa blížia parlamentné voľby. Je tu možnosť predčasných volieb v Grécku. Ale v prípade integrácie je vždy nejaký dôvod na vyčkávanie. Je to hádzanie zodpovednosti na budúce generácie.  

Neposilní odchod Grécka z eurozóny pocit spomínanej naliehavosti?

Pravdepodobne áno. Jedným z vysvetlení, prečo bola kríze v Grécku venovaná taká veľká pozornosť je to, že v tom čase existovala obava z rozšírenia nákazy na ďalšie krajiny eurozóny. V súčasnosti sú tie obavy zrejme menšie. Čiastočne aj preto, že fiškálna kondícia Talianska a Španielska je v súčasnosti lepšia. Rovnako Írsko prešlo ozdravným programom. Ak ste v Grécku, situácia je vážna. Grécko však nie je hlavným problémom politikov vo zvyšku Európy. Je ním systémová stabilita eurozóny.

Enderlein volá po pláne podobnom plánu niekdajšieho predsedu Európskej komisie Jacquesa Delorsa na vytvorenie HMÚ, kde by sme definovali dlhodobé ciele. Diskutuje sa v súčasnosti o niečom podobnom?

V správe Governance Report sa okrem iného venujeme aj myšlienke „prieskumného vládnutia“. Svojím spôsobom je to protichodný koncept k veľkej stratégii pre eurozónu. Zákonodarcovia pôsobia v prostredí, v ktorom neexistuje veľa precedensov o nastavení eurozóny. Rozhodonutia majú preto ad hoc povahu. Špecifické problémy sa snažili riešiť tak, že obmedzovali politický odpor voči rozhodnutiam, ktoré urobili.

Je to zrejme spôsob, ako bude eurozóna fungovať v blízkej budúcnosti. Videli sme to aj v prípade bankovej únie. Rozmýšľali sme o tom, že banková únia by mala byť viac regulovaná. Jej súčasné nastavenie je výsledkom kompromisu medzi zástancami silného nadnárodného regulátora a tými, ktorí chceli vnútroštátnu kontrolu financovania. Zdá sa, že to bude riešením aspoň v krátkodobom horizonte.

V kríze sme sa tiež naučili, že prostredníctvom medzinárodných zmlúv ako je napríklad Fiškálny kompakt alebo zmluva o Európskom stabilizačnom mechanizme, máme možnosť meniť štruktúru EÚ. To by bolo príkladom „prieskumného vládnutia“. Je pravdepodobné, že budúce zmeny európskych politík pôjdu týmto smerom. Budú sa robiť malé okrajové zmeny, s ktorými nesúhlasia všetky členské štáty.

Pri téme vyvodzovanie zodpovednosti píšete, že „koordinačná metóda“ sa spolieha na tzv. výstupnú legitimitu (output legitimacy) v podobe zabezpečenia udržateľného a vyváženého európskeho hospodárstva. Ako je možné dosiahnuť legitimitu pri vstupoch (input legitimacy)?

Musíme stavať na tom, čo už existuje. Za posledných desať rokov sa veci výrazne zmenili. Jedným z pozitív eurokrízy je, že sa stále viac ľudí pýta, aká je budúcnosť eura a politiky úsporných opatrení. Zaujímajú sa, či je to dobrý ekonomický model pre Európu alebo nie. Takéto debaty prebiehajú v mnohých členských štátoch. Európska politika musí tieto diskusie usmerňovať. Musí byť jasné, že diskusia nielen prebieha na najvyššej európskej úrovni, ale že môže dôjsť aj ku skutočným zmenám politík únie.

V kampani pred voľbami do Európskeho parlamentu sme vyskúšali model „Spitzenkandidaten“. Spájalo sa s tým viacero chýb. Nemali sme napríklad kandidátov, akých sme možno chceli. Tento proces navyše zrejme nezarezonoval v každom členskom štáte tak ako mal. Je to však krok, ktorým sme sa pokúsili politizovať integračný proces a uvedomiť si, že sa nachádzame v inej fáze integrácie. Sme vo fáze, keď nie je možné nechať priestor len pre technokratov. Máme skutočné politické rozhodnutia o budúcom vývoji EÚ. Únia sa v súčasnosti angažuje vo významných politických oblastiach. To si vyžaduje demokratický vstup a toto je spôsob, akým sa to postupne snažíme dosiahnuť.

Vidíme takéto vstupy aj pri diskusii o TTIP (Transatlantické partnerstvo v oblasti obchodu a investícií)?

Dohoda TTIP priniesla so sebou pozitívum toho, že sa veľa mladých ľudí stalo politicky aktívnymi. Kvôli TTIP vzniklo v európskych štátoch množstvo sociálnych hnutí. Na európskej úrovni sú tiež strany, ktoré sa z toho snažili získať politické body. Pokiaľ TTIP spolitizoval situáciu a donútil občanov v členských štátoch, aby sa pri spoločných témach spojili, je to spôsob, ako sa politika v EÚ demokratizuje.

Navrhujete, aby sa EÚ pri tvorbe politík a právnych aktov nevyhýbala riešeniu konfliktov, ktoré vznikajú v dôsledku krízy. Naopak, mali by sa poskytovať fóra na diskusie pre občanov a politikov. Dochádza k niečomu podobnému v súčasnosti?

Pozrime sa napríklad na politické strany zamerané proti úsporným opatreniam. V Grécku zvolili Syrizu, v Španielsku naberá na sile hnutie Podemos. Tieto strany vnímajú samy seba ako časť európskeho hnutia, či už človek súhlasí s ich programom alebo nie. Je to nový fenomén na európskej úrovni, v ktorom máte niečo, čo by bolo inak vnímané ako vzájomne nesúvisiace diskusie na národnej úrovni.

Európska politika musí nájsť spôsob ako to využiť. Možno sa to nedeje tým najlepším možným spôsobom. Musí to mať inštitucionálnu štruktúru, ktorá to umožňuje. Máte Európsky parlament, ktorý v podstate nemôže zmeniť podmienky programov pre Portugalsko alebo Grécko. Prečo by ste sa mali vy ako hnutie Podemos alebo Syriza zaoberať európskou politikou, ak váš doterajší záujem nikam neviedol? Je to problém sliepky a vajca. Pokým nemáme otvorenú a politizovanú inštitucionálnu štruktúru, potom nemáme možnosti ako usmerňovať demokraciu na lokálnej úrovni. Dôležité je prepojenie inštitúcií a tým, čo s deje na lokálnej úrovni.

Hospodárske riadenie je samozrejme dôležité, ale to je len časť európskej politiky. Existuje celý rad oblastí, v ktorých záleží na hlase Európskeho parlamentu. Ak viete ovplyvniť Európsky parlament, veci s môžu zmeniť. Množstvo poslancov robí skutočne užitočnú prácu. Tlačia na európske inštitúcie a na členské štáty. V európskej politike je množstvo oblastí, kde dochádza k prepájaniu medzi lokálnymi hnutiami a inštitúciami EÚ, kde európske inštitúcie menia smerovanie politík EÚ pomocou demokratických mechanizmov. Tento model však nevidíme v kľúčových oblastiach ako je fiškálna a rozpočtová politika.

Potrebuje EÚ zmenu zmlúv?

Bolo by dobré spraviť v zmluve isté zmeny. To, čo máme dnes je núdzová situácia. Ak je Fiškálny kompakt alebo ESM mimo zmlúv, má to viacero nevýhod. Existuje množstvo nezodpovedaných otázok, napríklad, či je legitímne používať inštitúcie EÚ v kontexte mimo EÚ. Zmena zmluvy by pomohla vyriešiť niektoré z týchto problémov. Správa Governance Report ale stojí na tom, čo vieme spraviť bez rozsiahlej zmeny zmluvy. Tiež hovoríme o inštitucionálnych reformách, ktoré by neboli v rozpore s existujúcimi pravidlami zmluvy.


Rozhovor viedol šéfredaktor EurActiv.de, Daniel Tost. Uverejnujeme krátenú verziu. (Mark Dawson: The conditions for another rupture of the eurozone are there). 

Pozadie

Mark Dawson je profesor európskeho práva a teórie vládnutia na berlínskej Hertie School of Governance. Je spoluautorom správy Hertie School´s 2015 Governance Report, ktorá sa zameriava na poučenia, z ekonomickej krízy.

REKLAMA

REKLAMA