Pocit bezmocnosti je na summitoch EÚ prítomný

V 70. rokoch bolo zavedenie summitov vnímané ako posilnenie demokratickej legitimity EÚ, dnes je to naopak, hovorí francúzsky historik Mourlon-Druol v rozhovore pre EurActiv.sk

Emmanuel Mourlon-Druol
Emmanuel Mourlon-Druol

Venujete sa histórii viacerých aspektov európskej integrácie. V čom je užitočné poznať ich vývoj v čase? Mnohým politikom toto poznanie dnes zjavne nechýba.

Je to podobné ako so štúdiom histórie – chcete pochopiť odkiaľ pochádza súčasnosť. Pomáha to odkryť štrukturálne sily, ktoré stoja za súčasným vývojom; vysvetľuje prečo sú dnes veci tak, ako sú. Denne nás ohlušuje množstvo správ. Máme tendenciu zabúdať na minulosť, no ona pomáha porozumieť súčasnosti aj vývoju vecí do budúcna.

Je z histórie európskej hospodárskej a menovej integrácie niečo, čo je pre súčasný vývoj obzvlášť relevantné?

Napríklad fakt, že niektoré debaty, ktoré dnes vedieme, tu boli už mnoho rokov. Samozrejme, dnešná situácia je odlišná: napríklad úroveň dlhov a deficitov nie je rovnaká ako pred tridsiatimi rokmi. No témy, ako je vytvorenie federálneho rozpočtu, prenos zdrojov od bohatých krajín k chudobným sa opakujú už od 50. rokov.

Zaujímavé je, že krajiny za a krajiny proti sa v priebehu času nemenia. Prispievatelia sú proti, tí, čo majú byť šancu prijímateľmi za. Pomáha to pochopiť súčasnú dynamiku. Zároveň to môže byť zdrojom frustrácie, pretože to do budúcnosti nedáva veľký prisľúb. Je veľmi pravdepodobné, že väčšina krajín svoj postoj nezmení.

Mnoho z toho, čo dnes považujeme za krízu vlastnú súčasnosti, tu v určitej forme bolo vždy. Nie je to len problém eura. Je to séria problémov, ktoré sa neriešili ešte pred prijatím eura.

Politici často tvrdia, že sa kríza zneužíva ako zámienka na vytvorenie „Spojených štátov európskych“. Je to teda falošný dojem?

Je to zároveň správny aj falošný dojem. Falošný preto, že je to diskusia, ktorá sa vedie neustále. Správny je z toho pohľadu, že na to, aby euro fungovalo, potrebujete – nie nevyhnutne vytvorenie federálneho štátu – ale prenesenie väčších kompetencií na nadnárodnú úroveň. Ak rozmýšľame o federálnom rozpočte pre HMÚ spája sa s tým otázka politickej únie. Aby bol rozpočet legitímny, potrebujete niekoho, kto ho bude legitímne spravovať. Pôsobí to viac federálne. Už pred štyridsiatimi rokmi sa v správach, ktoré volali po menovej únii objavovali argumenty, že menová únia potrebuje politickú a hospodársku úniu. Pretože môže fungovať len v tomto balíku.

V nedávno publikovanej slovenskej štúdii o eurozóne sa píše: „Treba sa rozhodnúť, či je dôležité menovú úniu zachovať za každú cenu a potom sa venovať vytvoreniu fiškálnej transferovej únie, alebo naopak či je dôležité nevytvárať fiškálne transfery – a v tom prípade by bolo najrozumnejšie začať uvažovať nad tým, ako menovú úniu sporiadaným spôsobom rozpustiť.“ Súhlasíte s takýmto tvrdením?

Nesúhlasil by som s druhou časťou tvrdenia. Je veľmi náročné rozpustiť eurozónu, všetky technické detaily, ktoré sa vytvorili na úrovni ECB, finančné mechanizmy, obnoviť emisiu mien jednotlivých krajín. Následne by sme sa ocitli v situácii, keď sú všetky meny voľne plávajúce vo svete voľného pohybu kapitálu. Ukázalo by sa to ako neudržateľné. Myslím si, že druhá možnosť nie je schodná. Realitou sa skôr stane tá prvá.  

Aj po niekoľkých rokoch od prepuknutia krízy stále diskutujeme o jej príčinách. Niektorí tvrdia, že problémy neboli ani tak analyzované, ako boli moralizované v kontexte rečí o "lenivých Grékoch" a "živote nad pomery". Pozorujete to podobne?

Súhlasím. Kríza odštartovala na tom, že Gréci vykazovali falošné čísla o svojom deficite. Nesmieme však zabúdať, že ľudia a inštitúcie, ktoré naň mali dozerať, si to nevšimli. Je nutné sa tým zaoberať na úrovni Európskej komisie a aj Eurostatu a zistiť, čo sa stalo. To je druhá strana mince.

Je pravdou, že problémy sa do veľkej miery moralizovali. Súvisí to ale s domácimi motiváciami. Nepomáha to však riešeniu krízy.

Vo svojom blogu upozorňujete, že už počas rokovaní o európskom menovom systéme Nemecko veľmi jasne presadzovalo, že je zodpovednosťou každej krajiny, aby podstúpila reformy a zabezpečila svoju konvergenciu. Dnes sa táto otázka znovu otvára v súvislosti s návrhom na vlastný rozpočet pre eurozónu. Vidíte odvtedy zmenu  v nemeckom postoji?

Je to stále ten istý postoj. Ani pri iných štátoch však nedochádza k posunom, napríklad u Francúzov, Talianov. Nie je to len Nemecko. Nie je to ani tak Nemecko ako skôr krajiny, ktoré mali pred eurom silné meny. Je to otázka ekonomickej kultúry; v 90. rokoch a okolo roku 2000 však boli vzťahy menej napäté, nakoľko Nemecko nemalo takú silnú ekonomiku a prebytky ako dnes.

Píšete, že európska banková únia, ktorá sa v súčasnosti finalizuje, odráža úsilie (do istej miery) harmonizovať bankové systémy v Európskom spoločenstve v 60. rokoch. Aké to malo vtedy výsledky?

V porovnaní s prvotnými ambíciami, žiadne, alebo len veľmi obmedzené. Znovu treba brať do úvahy odlišný kontext, odlišnú úroveň zadĺženia a deficitov. Cieľom bankovej únie, chápanej v tom kontexte a čase, nebolo oddeliť banky a verené rozpočty, ako je to dnes. Myšlienkou bolo harmonizovať legislatívu bankového sektora rozdielnych krajín. Komisia si vtedy bola vedomá, že ďalším logickým krokom je nadnárodný mechanizmus. Nikdy ho však nepredložila, keďže v tom čase bol politicky nepriechodný. Možno aj preto je dnes Komisia relatívne slabá a nie je už tou vedúcou silou, ako zvykla byť.

Ďalší presah do súčasnosti predstavujú problémy súvisiace s Londýnom ako vedúcim medzinárodným finančným centrom. Na začiatku diskusií o bankovej únii v 60. rokoch nebol súčasťou Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Po svojom vstupe dokázal tieto ambiciózne diskusie zastaviť. Mnoho prvkov zdedených z toho obdobia vidíme aj dnes.

Takisto sa dnes sa berie ako samozrejmé, že ECB nedohliada nad všetkými bankami, zvlášť nad malými nemeckými sporiteľňami. Pochádza to zo 60. rokov, keď Komisia túto diskusiu začala. Snažila sa zadefinovať, čo je to banka a aká banka bude spadať pod zamýšľanú smernicu: mnoho krajín požiadalo o výnimky. Odvtedy sa akceptuje, že nie všetky banky budú pod dohľadom. To je samozrejme veľmi sporné, lebo tieto výnimky môžu byť tiež systémovo dôležité.

Ako by ste zhodnotili efektívnosť nových nástrojov hospodárskej a fiškálnej koordinácie?

Je ťažké to hodnotiť, nakoľko mnoho aspektov je stále ešte v procese, ako napríklad kontrola národných rozpočtov Komisiou. V priebehu nasledujúcich dní sa môže mnohé ukázať a jasnejšie zadefinovať. Ak francúzska vláda požiada o viac času na znižovanie svojho deficitu, budeme čakať na reakciu Komisie. Ďalej je otázne, či bude Komisia na členské štáty, ktoré nerešpektujú pravidlá uvaľovať sankcie. Je však ťažké zhodnotiť, či sú vlády tlačené do škrtania rozpočtov kvôli tomuto mechanizmu, alebo kvôli kríze.

Bude Francúzsko prvým veľkým testom?

Je možné, že ním bude. Záleží na Komisii, či akceptuje francúzsky odklad. V prípade, že bude s odkladom súhlasiť, bude to vnímané ako príliš zhovievavé. Ak nie, ďalšou otázkou bude, aký bude dopad sankcií.

Venujete sa aj vývoju Európskej rady ako inštitúcie. Úloha, ktorú Európska rada zohrala počas krízy bola neraz predmetom kritiky. Najmä ak hlavné body európskej reakcie na krízy dohodli Nemecko s Francúzskom a následne predložili ostatným lídrom na schválenie. Ako to vnímate v kontexte histórie európskych summitov?

Na začiatku, keď vznikala Európska rada a čiastočne aj G7, boli summity považované z hľadiska demokratickej legitimity za pokrok. Dnes sa to naopak vníma ako jej potláčanie. V 70. rokoch sa väčšina medzinárodných rokovaní odohrávala len medzi expertmi. Hlavy štátov a vlád sa v tom čase rozhodli, že je načase, aby boli zapojení aj oni – legitímne, demokraticky zvolení predstavitelia. Vznikla Európska rada. Veľmi často sa zabúda, že hlavy štátov a vlád sediace v Európskej rade majú demokratickú legitimitu.

Otázkou zostáva celková demokratická rovnováha v rámci EÚ. Po blížiacich sa voľbách do EP, kde si politické strany budú môcť zvoliť prezidenta Komisie, sa situácia možno zmení. Problémom demokratickej legitimity je skôr to, že nie je jasné, či niektoré rozhodnutia možno spochybniť. Vytvorenie Európskej rady v 70. rokoch bolo vnímané ako zlepšenie celkovej rovnováhy – dnes sa však celková rovnováha podstatne zmenila.

Považujete za problém, keď slovenský premiér hovorí, že nerozumie formulácii záverov Európskej rady a že s tým nedokáže nič urobiť?

Pocit bezmocnosti je jedným zo zásadných aspektov vynárajúcim sa na Európskych radách. Európska rada je diplomatický nástroj. Pre malé krajiny je však omnoho ťažšie presadiť na nej svoj hlas, ako pre veľké.

Pripomína mi to 70. roky, z ktorých už dnes máme prístupné prepisy toho, čo sa hovorilo na Európskych radách. V diskusiách o Európskom menovom systéme boli jediní, čo rozumeli mechanizmom systému nemecký kancelár Helmut Schmidt a francúzsky prezident Valéry Giscard d´Estaing. Helmut Schmidt si bol toho dobre vedomý, čo spôsobovalo pri rokovaniach problémy. Na každom stretnutí zdĺhavo hovoril o detailoch, pričom ostatní sa v tom jasne strácali a nevedeli, čo sa deje. Očividne to malo veľký vplyv na celkové rokovania a ich výsledok – v 70. rokoch ako aj dnes.

Pozadie

Emmanuel Mourlon-Druol sa venuje sa medzinárodnej ekonomickej histórii, európskej hospodárskej a menovej integrácii, medzinárodnému bankovému dohľadu, skúma nárast významu summitov (G7 a Európska rada) v spojení s krízou eurozóny a inými súčasnými trendmi.

Študoval európske štúdiá na Sciences Po v Štrasburgu, medzinárodnú históriu na London School of Economics a European University Institute vo Florencii. V súčasnosti je odborným asistentom Lord Kelvin Adam Smith na Adam Smith Business School University of Glasgow.

REKLAMA

REKLAMA