Aj po 20 rokoch som v Bruseli ako dieťa s novou hračkou

Bruselský korešpondent musí veriť v projekt EÚ, no mal by mať odvahu ho kritizovať, hovorí v rozhovore pre EurActiv.fr novinár, ktorý je na čiernom zozname predsedu Európskej komisie a prvý napísal o slabosti šéfa MMF pre ženy.

Jean Quatremer
Copyright: Bruno Levy

Jean Quatremer je dlhoročný korešpondent francúzskeho denníka Libération v Bruseli. Okrem prispievania do printovej verzie má mimoriadne populárny blog, kde sa venuje aj európskemu bulváru. Je jednou z najchronickejšie známych novinárskych postáv bruselských chodieb.


  • Čo odlišuje novinára a novinára píšuceho o Európe?

Bruselská kancelária je špecifická, pretože napriek geografickej polohe, to nie je práca zahraničného korešpondenta. Nie je to ani rubrika „domáce spravodajstvo“ alebo „podnikanie“. Je to na polceste medzi domácim a zahraničným spravodajstvom. Isté však je, že budovanie európskeho spoločenstva už nie je „zahraničnou politikou“ v klasickom zmysle.

Európa sa ale stále príliš často objavuje v kategórii zahraničného spravodajstva, napriek tomu, že rozhodnutia prijímané v Bruseli majú okamžitý dopad na životy francúzskych a európskych občanov. To je rozdiel oproti tradičným medzinárodným organizáciám.

  • Sledujete všetky politiky EÚ?

Pokrývam všetky oblasti, ktoré aj domáce redakcie. Venujem sa monetárnej politike, hospodárskej, fiškálnej, sociálnej politike, diplomacii, poľnohospodárstvu, doprave, energetike, doprave, imigrácii, azylovej politike…  Robím aj investigatívu ako napríklad v prípade Cresson (francúzska eurokomisárka odsúdená za spreneveru) alebo pri chorobe šialených kráv. Moje oblasti pôsobnosti sa rozširovali tak, aby držali krok s právomocami Únie. Postupne sa moje aktivity prekrývajú so značnou časťou domácich tém.

  • Učili ste právo. Je handicapom pre bruselského korešpondenta ak nie je právnik?

Myslím si, že Európa nie je nič iné ako spôsob pokojného riešenia konfliktov záujmov prostredníctvom práva, štandardov a rozhodnutiami sudcov namiesto diplomacie a sily. Pozícia novinára pri EÚ vyžaduje aj silné ekonomické základy a základy monetárnej politiky, keďže spomínané konflikty záujmov sú hlavne hospodárske. Pre pochopenie nezhôd medzi 27 členskými štátmi, ktoré majú veľmi odlišné diplomatické a právne tradície, je tiež absolútne nevyhnutné poznať európsku históriu naprieč storočiami. Inak to skĺzne do technických vecí, ktoré ale len maskujú nedostatok pochopenia pre danú tému.

  • Aké sú teda špecifiká vašej práce ako novinára píšuceho o EÚ?

V Bruseli treba zabudnúť na príbeh. Nie je tu vojna, nie sú tu katastrofy či pohyby v spoločnosti. Je to technická práca dešifrovania komplexnej reality. Vidím tu novinárov, ktorí tu trpia, pretože si mysleli, že je to ako byť na pozícii v Moskve, Washingtone alebo Pekingu, kde je príbeh základom ich profesie. Francúzskych novinárov to tuším ťahá do Bruselu najmenej, milujú príbehy z terénu. No tu sú terénom inštitúcie. Nie je náhoda, že francúzska televízia nerobí žiadne európske témy, zatiaľ čo nemeckým a britským sa s tým celkom darí. Na to, aby ste boli v Bruseli musíte mať rád európske veci, pochopiť, že tu budujeme niečo, čo nemá precedens. Dobrovoľné zdieľanie suverenity štátmi so všetkou kontroverznosťou. Takmer mám chuť povedať, že jednoducho treba veriť , byť presvedčený, že európska integrácia je vo verejnom záujme a byť pripravený sledovať veci, ktoré sa vyvíjajú aj desať rokov (ako napríklad téma spoločnej meny). Post v Bruseli vám neprinesie uznanie zo strany vašich kolegov, aj keď veci sa už začínajú meniť.

  • Nemôže byť novinár v Bruseli, ktorý je euroskeptik?

Nie. Nepoznám žiadneho. A ak aj sú, veľmi rýchlo odídu. Táto pozícia vyžaduje úplné odovzdanie a nepodporuje cynizmus. Ak pohŕdate EÚ, všetko sa stane irelevantné, prípadne klamete, aby ste zakryli realitu.

  • A Briti?

Prichádzajú ako euroskeptici. Potom, po troch rokoch ich povolajú naspäť, pretože ich výstupy majú viac nuáns v snahe písať bližšie k pravde, ktorá už nie je tak karikovaná ako ju Briti chcú vidieť.

  • Pravda je na strane eurofilov?

Byť proeurópskym neznamená, že musíte skrývať  pravú tvár EÚ, práve naopak. Euroskeptickým počinom nebolo zhodiť Santerovu Komisiu alebo odhaliť príbeh o chorobe šialených kráv a ani sa pohrávať s Radou ministrov. Hoci som federalistom, nikdy som neskrýval svoju kritiku Únie. Euroskepticizmus je podľa môjho názoru ideologická zaslepenosť, ktorý novinárovi bráni robiť jeho prácu. Skeptici sa nevedia pohybovať  v tejto mašinérii, nedostanú sa do centra diania. Európa je realita a musí byť tak aj braná. Ak ale odmietnete vidieť realitu alebo ak si myslíte, že táto realita je zlá, nie ste novinár ale záškodník.

  • Nenudíte sa v Bruseli po 20 rokoch?

Nie. Ľudí to prekvapuje, ale ja som stále ako dieťa, ktorému dali novú hračku. Stále nemôžem uveriť tomu, že 27 členských krajín, z ktorých má každá svoju históriu a boli vo vojne, sa spojili, aby niečo vybudovali mierovou cestou, v Bruseli. Pre mňa je to magické!

  • Prečo Európa nenadchýna redakcie?

Čokoľvek mimo Paríža už mediálne kruhy nezaujíma. Keď počujem od korešpondenta v Španielsku, Taliansku alebo Južnej Afrike, že väčšinu času trávi tým, že sa snaží pretlačiť svoje veci do novín, hovorím si, že nie som jediný kto trpí tým, že je zaznávaný. Domáce redakcie sa idú zblázniť za tým čo bude na najbližších 20 hodín hlavnou správou, často ide len o novinku alebo len o šteky politikov, no v tom sa mýlia. Čím viac obsahu dáme čitateľom alebo divákom, tým viac nám uniká, ako o tom svedčia aj čísla predaja alebo počet konzumentov našich správ .

  • Má Európa stále miesto v Libération?

Áno, ale to je vyjadrenie vôle viacerých zodpovedných v týchto novinách. Naozaj mám pocit, že v deň keď opustím svoje miesto, nebudem nahradený stálym korešpondentom. Je pre mňa veľmi ťažké pochopiť túto indiferentnosť väčšiny francúzskych novinárov k Európe v čase kedy má viac kompetencií ako kedy predtým. Úspech niektorých internetových stránok, ktoré sa venujú veľmi špecifickým informáciám by mal viesť „všeobecné“ noviny, aby si položili niekoľko vážnych otázok. Pokiaľ čitatelia v novinách nenájdu celé spektrum informácií, prečo by si ich mali kupovať?

  • Prečo máte blog?

Je to jediný spôsob, ktorý som našiel, ako pokrývať všetky európske veci bez tohto, aby som bol obmedzovaný priestorom. Ak nepíšete dosť, demobilizujete sa a v Bruseli ako by ste neexistovali. Nová formula umožňuje Libération mať až dve stránky o EÚ, čo je pokrok, oproti inej tlači, ktorá sa stáva čím ďalej tým viac necitlivou. Druhou stranou mince je, že blog má menej tém. Avšak častokrát články o Európe, dokonca aj keď sú vzrušujúce, si zaslúžia tak pol strany, nie viac. Tento formát konkuruje podobným o Číne, Izraeli, Afrike, Severnej Amerike. A v tejto mimoriadne tvrdej konkurencii Európa často prehráva.

  • Koľko obsahu odovzdávate každý týždeň do Libération?

To je rôzne. Mení sa to od jedného dokumentu denne, hutnejšie týždenné materiály, niekedy zase nič počas niekoľkých dní..

  • V týchto prípadoch píšete blog?

Áno. To mi umožňuje vyprodukovať jeden dokument za deň, prípadne dva, tri alebo štyri. A tieto veci si nájdu svojich čitateľov. Niektoré z mojich postov majú od 20 do 30 tisíc návštevníkov, čo je pre noviny, ktoré predávajú 120 000 kópií obrovské číslo.

  • Považujete za svoje hlavné médium Liberatión alebo váš blog „V zákulisí Bruselu“ (Coulisses de Bruxelles)?

Oboje, keďže blog je blogom Libération a existuje len vďaka printovým novinám. Samotný blog nie je ekonomicky životaschopný. Dnes si už ale všímam, že som známejší v Bruseli ako editor blogu než ako novinár Libération. Európski politici a tvorcovia politík čítajú môj blog, je tam ľahší prístup a viac obsahu.

  • Ako vnímajú váš blog v Libération?

Webová redakcia ho samozrejme veľmi dobre pozná. Ale žije svojím vlastným životom, nezávisle na novinách. Veľmi často si ľudia ani nevedia, že blog je na liberation.fr. Okrem toho printová verzia takmer nikdy nehovorí, čo je publikované na webe, no opak samozrejme neplatí. Je to ako keby bol papier aristokraciou.

  • Premýšľali ste už nad tým, že speňažíte blog?

Je to legitímna otázka pre novina aj pre mňa. Blog mi dáva veľmi veľa osobne: predtým som bol len anonymný člen skupiny novinárov denníkov, dnes som v novinárčine značkou. To samozrejme platí pre všetkých novinárov-blogerov. V Spojených štátoch sme dokonca svedkami tohto, ako renomovaní novinári opúšťajú svoje denníky, aby spustili svoj vlastný biznis. Nakoniec možno blogy a stránky umožnia svojim autorom žiť len z toho, čo generujú. Sú to informácie s vysokou pridanou hodnotou, za ktorú ľudia a podniky radi zaplatia pretože ju inde nenájdu. Ale teraz ešte nie.

  • Mali ste ponuky na kúpu vášho blogu?

Áno, dvakrát. 

Je mi však v Libération dobre, mám svoje miesto a noviny mi dávajú aj tlač aj internet. Nemám žiadny dôvod, aby som odišiel a publikoval iba online. Spolu s niektorými novinármi sme sa stali predajnou značkou preto, že do nás noviny investovali. Preto kým nedôjde k zásadnému konfliktu, dlžíme im návratnosť investície.

  • Máte k osobitný vzťah k s svojim zdrojom v Bruseli?

Je tu mimoriadne veľká rôznorodosť zdrojov. 27 členov, tri hlavné inštitúcie, desaťtisíce úradníkov, právnikov, lobistov, vždy viete nájsť jedného, kto je ochotný sa s vami rozprávať.  Môžem mať spor s José Manuelom Barrosom alebo Michelom Barnierom, no neovplyvní to moju prácu. No v Paríži, ak sa pohádate s Franckom Louvrierom  (mediálnym poradcom prezidenta Sarkozyho) ste na tom zle. Treba tiež pochopiť, že európske inštitúcie nemôžu priamo komunikovať s verejnou mienkou, sú nútení ísť cez nás, novinárov, čo nám dáva úžasnú páku.  Skutočným nebezpečenstvom je byť k týmto zdrojom príliš blízko. Príliš veľa novinárov si vzalo za manželov, manželky, európskych úradníkov. Pre mňa je to problém. V Bruseli však tieto zdroje často menia pozície, čím sa vyhnú konfliktu záujmov.

  • Ste považovaný za novinára, ktorý sa veľmi dobre pohybuje vo vnútorných kruhoch. Pritom vás od roku 2005 bojkotuje predseda Európskej komisie José Manuel Barroso.

Žurnalizmus musí byť nekompromisný: nie sme tu na to, aby sme potešili naše zdroje, ale aby sme informovali našich čitateľov. Je jasné, že takýto agresívny žurnalizmus nevyrába len priateľov. Je to ale efektívny spôsob ako si zachovať nezávislosť.

  • Byť na Barrosovom čiernom zozname pre vás nepredstavuje problém pri práci?

Nie, žiadny. Nemusím stávať o šiestej ráno na jeho raňajky. Ďakujem José Manuel! Ak by si ma pozval, pokazilo by mi to život.

  • Takže v roku 2014 nebudete hovorcom predsedu Európskej komisie?

Nikdy. Hovorca je posledné ohnivko v reťazi, osoba o ktorú si všetci otierajú nohy. Keď raz si človek vyskúša nezávislosť novinárčiny, nechápem ako sa môže stať hovorcom.

  • Tak politika?

Na európskej úrovni prečo nie? V Spojených štátoch, Veľkej Británii alebo v Nemecku je to úplne normálne. Boris Johnson, bývalý korešpondent Daily Telegraph v Bruseli sa stal starostom Londýna. Vo Francúzsku sa tiež niektorí novinári rozhodli vydať týmto smerom, napríklad Jean-Marie Cavada, Dominique Baudis. Je mi len ľúto, že je to je cesta bez návratu. Ale asi nie je ľahké presunúť sa od statusu pozorovateľa k pozícii hráča aj keď vám vaša znalosť EÚ dáva výhodu, ktorú má len málo politikov.

  • Boli ste prvým kto otvorene napísal o „slabosti“ Domiquea Strauss-Kahna pre ženy. Čo na to Libération?

Sledoval som Dominquea Strauss-Kahna keď bol ministrom financií v rokoch 1997-2001. Výnimočne chytrý človek, ale ja som veľmi dobre vedel, tak ako aj iní novinári, o jeho správaní k ženám. Mal som  niekoľko svedectiev od mladých žien, ktorým nebolo veľmi po vôli – a to som veľmi zmierlivý –jeho správanie voči nim. No vo Francúzsku o tom nehovoríme. Keď bol nominovaný na pozíciu šéfa MMF v júli 2007, napísal som jeho portrét na svoj blog. Napísal som, že jeho jediný problém je, že príliš tlačí na ženy, čo by mu mohlo narobiť vo Washingtone problémy, pretože tam nechcú mať nič spoločné s ničím, čo len trochu zaváňa obťažovaním. Podľa môjho názoru síce išlo o informáciu zo súkromia, ale s možnými implikáciami pre verejný život, keďže takéto „nevhodné správanie“ by sa mohlo diať v rámci jeho práce a v medzinárodnej organizácii by ho to mohlo stáť miesto. Môj post vyvolal búrku, niektoré médiá ma obviňovali, že som prekročil „červenú čiaru“. Nenapísal by som tú vetu do novín, pretože som vedel, že by ju nepublikovali. Medzinárodná tlač z veľkej časti môj post prebrala, vo Francúzsku bolo ale mimo internetu ticho takmer univerzálne.

  • Čo sa dialo potom?

Libération nikdy neuverejnil túto vec na svojich stránkach, no Le Monde a Les Echo nakoniec na jeseň 2007 o tom napísali, keď Strauss-Kahn išiel do Washingtonu. To ticho zanechalo trpkú príchuť, pretože som mal pocit, že tlačené noviny za mnou nestoja. O šesť mesiacov neskôr mi jeden môj zdroj posunul informáciu o prípade sexuálneho obťažovania, do ktorého mohol byť DSK zapletený. Nemohol som napísať nič, keďže som nemal prístup k informáciám vo Washingtone. Informoval som o tom noviny, ale tie nereagovali.  Nakoniec tú informáciu publikoval Wall Street Journal  v októbri 2008, čím sa spustil globány škandál. V tom čase aj médiá, ktoré ma v roku 2007 kritizovali, uznali, že som mal pravdu.

S Jeanom Quatremerom sa rozprávali Clémentine Forissier a Loup Besmond de Senneville z EurActiv.fr

 

REKLAMA

REKLAMA