Finančné trhy chcú superštát

Finančné trhy budú chcieť vidieť spojené štáty európske, no na superštát v súčasnosti nikto v Európe nemá mandát, upozornil v rozhovore pre EurActiv hlavný ekonóm VÚB banky Zdenko Štefanides.

Zdenko Štefanides (VÚB)
Zdroj: VÚB

Európski lídri sa dohodli na spoločnom bankovom dohľade , kde bude ústrednú rolu hrať ECB, čo následne implikuje priamu rekapitalizáciu bánk z ESM. Z Vášho pohľadu ide o krok k ražnejšiemu riešeniu problémov alebo skôr o predlžovanie agónie?

Myslím si, že ide konečne o krok ku konečnému riešeniu. Síce malý krok, ale dôležitý. Konečne sa podarilo dohodnúť niečo, čo je proaktívnejšie a nad očakávania trhov. Doterajšie riešenia boli ex post, pozadu za trhmi. Teraz prvýkrát odkedy riešime krízu lídri preskočili očakávania trhu.

Netreba si nič navrávať, finančné trhy v konečnom dôsledku budú chcieť vidieť spojené štáty európske na spôsob fungovania USA. Akékoľvek kroky k tejto vízii sú pre ne krokom k dlhodobému riešeniu terajšej krízy.

Podľa niektorých kríza pretrváva preto, že lídri začali o eure pochybovať. Myslíte si, že je v tom aj požiadavka, aby dokázali, že euro je nezvratný projekt?

Situácia je taká, že buď sa pohneme k nejakému superštátu, alebo naopak pôjdeme naspäť do dôb dávno minulých, v podstate do minulého storočia, a ktovie ako hlboko v histórii by sme pri tom rozpade ešte padali. Pre finančné trhy je preto alternatíva jednoznačná, treba ísť smerom k budovaniu istej formy superštátu. Investori a hráči na finančných trhoch si uvedomujú, že konečné riešenie by malo spočívať v jednotnom fiškálnom orgáne na úrovni Európy spolu s ďalšími prvkami ako je aj banková únia.

Otvorená je stále otázka spoločnej garancie vkladov a jednotného fondu pre riešenie zlých bánk. Nakoľko opodstatnené sú podľa Vás obavy, že by nadnárodná regulácia finančného sektora mohla viest k odčerpávaniu prostriedkov z dcérskych do materských bánk?

Konečný model ešte nepoznáme, takže je to ako komentovať yetiho – každý o ňom počul, no nikto ho nevidel. Predpokladám však, že bude treba prijať kompromisy, kde budú vypočuté hlasy aj takých bankových systémov aké má Slovensko, ktoré je samofinancovateľné, čiže má väčší objem vkladov ako úverov ako jedna z mála krajín v rámci Európy a bankový sektor je zdravý. Takže, aby s mechanizmom súhlasili aj štáty, ktoré by zjavne mohli doplácať na tie ostatné, bude zrejme treba poskytnúť nejaké záruky, že k tomu nedôjde.

Čo si myslite o načasovaní opatrení? O spoločnom ručení prostriedkov v európskych bankách sa hovorilo už v roku 2008, no vtedy to nenašlo odozvu… Je teraz väčšia akútnosť?

Akútnosť je väčšia najmä preto, že teraz to už dospelo do takého štádia, že mnohé bankové sektory sú už reálne ohrozené odlivom vkladov. Nemyslím len prípad Grécka či ďalších periférnych krajín, ktoré strácajú vklady ich presunom do krajín jadra či mimo eurozóny, ale aj v rámci jednotlivých štátov dochádza k presunu prostriedkov zo slabších bánk do silnejších, rastie systémové riziko.

Keď som pred rokmi začínal vo financiách, tak sa riešilo, či vôbec treba garanciu vkladov. Pri stopercentnej garancii ľudia de facto strácajú akúkoľvek ostražitosť, čo podporuje morálny hazard, pretože si pre svoje úspory môžu vyberať inštitúcie, ktoré síce ponúkajú vyšší úrok, ale nemusia byť úplne zdravé. Model na Slovensku bol vtedy prijatý na úrovni 90 % a aj to len do určitej sumy, čo ľudí už nútilo zamyslieť sa nad tým, kam svoje prostriedky vkladajú. Faktom je však aj to, že finančný systém je taký špecifický v ekonomike a dôvera taká krehká, že zlyhanie jednej inštitúcie môže spôsobiť run na ostatné banky, takže určitá forma garancie by tu zrejme mala byť.

Ako vnímate 120-miliardovy pakt pre rast, ktorý bol predmetom sporu medzi krajinami okolo Francúzska a krajinami okolo Nemecka? Mnohí ho kritizujú, pretože okamžité stimuly vraj neprinesie, či už z pohľadu EIB, alebo realokácie štrukturálnych fondov…

Poviem to ľudovo, aj vlk je sýty, aj koza celá. Sú dva rôzne pohľady, ktoré sa ťažko dajú zmieriť. Chápem nemecký pohľad, ktorý volá po fiškálnej striedmosti a disciplíne, na druhej strane chápem aj obavy krajín južného krídla, ktoré upozorňujú, že v eurozóne je mierna recesia a dodatočné škrty ju ešte prehĺbia a následne ešte ďalej zhoršia aj fiškálnu situáciu. To je ten začarovaný kruh na strane ekonomiky. Naozaj teda treba nájsť nejakú rovnováhu medzi škrtmi a zachovaním rastu.

Spomínaných 120 miliárd je veľké číslo z pohľadu sumy, na druhej strane ide o projekty na dlhé obdobie a nakoniec nemusia uzrieť svetlo sveta. Skôr by som to videl tak, že obe strany dosiahli určitý ústupok. Nemecko bude teraz očakávať, že krajiny budú teraz schopné postupovať vo fiškálnej konsolidácii tak ako bolo naplánované vo fiškálnom pakte. Na druhej strane to Francúzsko a ďalšie štáty môžu doma predať ako svoj výdobytok, nebudú musieť až tak zväzovať ruky fiškálnou reštrikciou.

Vidíte Vy ako ekonóm iné formy hľadania rovnováhy medzi škrtmi a rastom?

Dá sa vžiť aj do nemeckého, aj do južanského pohľadu, lebo oba majú racio. Zásadnejšie riešenie ako reformovať však asi neexistuje. Podľa slovenskej skúsenosti pred viac ako desiatimi rokmi, keď sme začali robiť reformy, sme mali šťastie v tom, že bola svetová konjunktúra. Cez tieto reformy sa dalo povzniesť tým, že sme sa orientovali na export, takže keď sme napríklad škrtali verejné výdavky, ekonomiku sa podarilo naštartovať otvorením novým trhom.

Niečo podobné sa podarilo aj v Nemecku. Reformovalo tiež v čase, keď bola svetová ekonomika na vzostupe. Nemci menili svoj pracovný trh, prijali ďalšie opatrenia, zvýšili produktivitu. Svoje reštrikcie boli schopní ľuďom predať tým, že zároveň dokázali byť konkurencieschopnejší a dokázali viac predať na svetovom trhu a teda zaplatiť náklady fiškálnych obmedzení.

Žiaľ, teraz taká situácia nie je. Finálny dopyt vo svete síce rastie, ale zďaleka nie takým tempom ako pred desiatimi rokmi a zároveň stále platí, že Eurozóna je veľmi dôležitým svetovým hráčom a akákoľvek reštrikcia v nej znižuje aj globálny dopyt.

Komentátori tvrdia, že eurozóna môže prijímať akékoľvek rozhodnutia, ale všetko je aj tak v rukách Európskej centrálnej banky. Myslíte si, že ECB aj vzhľadom na nelichotivé ekonomické indikátory tento týždeň pristúpi k znižovaniu sadzieb alebo bude ešte vyčkávať?

Myslím si, že pristúpi, pretože eurozóna sa niekam pohla. Ak doteraz ECB váhala so znižovaním sadzieb kvôli neistote pri riešení krízy, teraz aspoň aký-taký záchytný bod v spleti opatrení je. Disciplinujúci faktor ďalšieho vyčkávania možno už nie je taký dôležitý, naopak nastupuje realita, ktorá hovorí, že európska ekonomika je v problémoch a naozaj aktivita znova spomaľuje, predpokladám, že sme zase v miernom mínuse, čo sa týka druhého kvartálu. Inflácia síce ešte nespadla pod limit ECB, ale je to len otázkou času kedy sa tak stane. Predpokladám, že banka vyhodnotí, že prišiel čas pomôcť ekonomike a o niečo znížiť sadzby. Myslím si však, že si aj tak ešte nechajú nejakú palebnú silu.

Podľa mňa refinančnú sadzbu znížia možno o štvrtinu bodu, depozitnú o osminu. Podstatné však bude, čo spravia so svojimi ďalšími nástrojmi – či obnovia nákupy dlhopisov, alebo či oznámia nejaký ďalší tender na dlhodobé zdroje pre banky. To sú všetko otvorené veci. Majú silu na to, aby niečo spravili a predpokladám, že časť z toho použijú už teraz.

Eurozóna má za sebou dosť ťažký týždeň. Dve krajiny po sebe požiadali o pomoc zahraničných partnerov (Španielsko a Cyprus). Koncom týždňa bol summit, zároveň vychádzali dosť nelichotivé ekonomické indikátory. Aká je cesta späť, kde vidíte obrat? 

Toto je asi ten normál, v ktorom zrejme budeme najbližších desať rokov existovať. Medzi riadkami to vo svojej vízii budúcnosti hospodárskej a menovej únie hovoril aj stály predseda Európskej rady Herman Van Rompuy.

Čaká nás asi nasledovné – dva kroky vpred, krok dozadu, niekedy možno dva. Je to fakt zložité. Nikto v Európe nemá mandát na superštát. Od voličov ho nedostal nikto. Neviem dokedy bude priechodné jeho vytváranie zadnými dvierkami cez Komisiu a podobne. Jedného dňa asi naozaj bude musieť prísť k tomu, že o mandát na všetky fiškálne transfery či jednotné ministerstvo financií bude asi férové požiadať voličov. Opýtať sa ich, či to je naozaj to, čo chcú.

REKLAMA

REKLAMA