Našim argumentom ohľadom eurovalu rozumejú, to neznamená, že ich akceptujú.

Na krízu v eurozóne nikto nebol pripravený, a ani na to ako jej čeliť a rozhodnutia boli prijímané pod časovým tlakom, avšak ak by na ne aj bolo viac času, vôbec by nemuseli byť lepšie, no mohli byť iné, povedal v rozhovore pre EurActiv.sk stály zástupca SR pri EÚ Ivan Korčok.

Ivan Korčok
Zdroj: Stále zastúpenie SR pri EÚ

Premiérka Iveta Radičová sa na podujatí k stratégii Európa 2020 vyjadrila, že na najvyššej politickej úrovni sú rokovania o Pakte konkurencieschopnosti veľmi vášnivé. Vnímate to v Bruseli a na iných úrovniach podobne?

Diskusia je v každom prípade, ak nie vášnivá, tak veľmi intenzívna a aj kontroverzná. Z môjho pohľadu je to úplne pochopiteľné, pretože ak hovoríme o Pakte konkurencieschopnosti hovoríme o tom, že by sme sa chceli na európskej úrovni začať otvorene rozprávať o oblastiach, ktoré sú výsostnou kompetenciou národných štátov. Každý politik si vtedy premieta do budúcna situáciu, že na európskej úrovni už nebudeme hovoriť len o  otázkach, ktoré tam doteraz boli bežné, ale napríklad aj o otázkach ako máme nastavené penzijné systémy, ako dlhodobo udržateľné sú naše sociálne systémy a ako to vyzerá s produktivitou práce. Doteraz to boli všetko otázky, ktoré sú výsostnou kompetenciou každej krajiny. Preto je diskusia, ktorá ale naozaj len začala, logicky veľmi vášnivá.

Nezohráva v tom svoju úlohu aj národná ješitnosť voči krízou zvýraznenému fracúzsko-nemeckému vedeniu?

Môžem potvrdiť, že po tom ako pakt FrancúzskoNemecko prezentovali, sa spôsob akým bol prezentovaný mnohých dotkol. Ale z môjho pohľadu toto nie je až tak podstatné, pretože treba vidieť diskusiu okolo Paktu konkurencieschopnosti vo veľmi širokom kontexte. A ten široký kontext spočíva v tom, že  aj na marcovom summite budeme opäť svedkami mimoriadne vážnych rozhodnutí. Napríklad o tom, ako prispôsobiť súčasný takzvaný euroval, ako bude ďalej vyzerať splácanie pôžičky Grécku a prípadné úrokové miery pre Írsko. Do tohto celého kontextu je zasadený Pakt konkurencieschopnosti, kde zjavne aj kancelárka Merkelová, aj Francúzsko, chcú využiť určité momentum, ktoré sa dnes buduje v rámci krízy, a najmä protikrízové opatrenia na to, aby sme sa v takto vážnej veci posunuli ďalej. Prvý dojem najmä u ostatných veľkých krajín Európskej únie bol, že „sme boli postavení pre hotovú vec“. Z môjho pohľadu je ale kľúčové momentum, teda istá situácia, ktorá sa vyvinula, a zjavne je tu vôľa využiť ju, aby sme sa posunuli ďalej.

Ako vidíte perspektívu, aby sa Slovensko presadilo v dvoch súvisiacich otázkach, na ktorých mu evidentne záleží – presadiť zmenu distribučného kľúča pre účasť na stálom eurovale a ponechať diskusiu o harmonizácii základu korporátnej dane na ľade, maximálne na báze dobrovoľnosti?

Pokiaľ ide o distribučný kľúč pre budúci stabilizačný mechanizmus, naša pozícia a vôbec odhodlanie ísť do tejto témy je veľmi vážne. Po tohtotýždňových rokovaniach môžem povedať, že s rovnakou požiadavkou vychádza aj Estónsko aj Slovinsko. O tomto sa vie, pretože krajiny to komunikujú. Ďalší dôležitý moment, ktorý asi treba mať na pamäti je to, že naša argumentácia, prečo do toho chceme ísť, v zásade nebola nikým spochybnená. Každý si uvedomuje, že súčasný kľúč, ktorý nadproporčným spôsobom berie do úvahy počet obyvateľov a len na 50 % hrubý domáci produkt je vo vzťahu k niektorým krajinám problémový. Prečo by sme nepovedali aj nespravodlivý. Citlivé je to ale preto, že sme po prvé pod časovým tlakom a po druhé, že sa otvára niečo čo bolo ako princíp uplatnené voči súčasnému eurovalu. Vecným argumentom každý rozumie, aj keď nechcem zďaleka povedať, že ich aj každý okamžite akceptuje. A potom je tu rozmer politický, časový tlak a to, že v do marca by táto otázka mala byť uzavretá, čo je veľmi vážna vec.

Pokiaľ ide o dane, tak tam je pozícia Slovenska veľmi jasná. Napríklad aj na ostatnom stretnutí sme vysvetľovali, že otázka daní a slovenské pozície k nim sú založené na našej vlastnej skúsenosti. Teraz ani nejde o  nízke úrokové sadzby, lebo na tie nikto neútočí – ale o základnú filozofiu, ktorá spočíva v tom, že je vytvorený veľmi široký základ dane, v tomto prípade korporátnej, a ten je dosiahnutý tak, že je zrušené množstvo výnimiek a opatrení s potenciálnym narušujúcim vplyvom, tzv. „distortive measures“. Náš odmietavý postoj voči vytvoreniu spoločného základu dane spočíva v obavách, že ak by sa prijalo spoločné riešenie vytvoril by sa aj zvnútra Slovenska tlak na znovuzavádzanie týchto výnimiek. A keby sa znovu zaviedli výnimky, zníži sa daňový základ a tým pádom pochopiteľne aj výnosnosť. Ak sa zníži výnosnosť dane, automaticky by prišiel tlak aj na sadzby. Tretím dôležitým bodom pre dane je to, že my nepovažujeme otázku harmonizovaného daňového základu za kľúčový komponent toho, čo sledujeme a to je konkurencieschopnosť. Jednoducho tu my nevidíme priamu väzbu.

Domnievate sa, že keby opatrenia, ktoré sa prijali na riešenie krízy eurozóny, neboli politické a prijímané pod časovým tlakom, ale vzišli by z dlhšej expertnej diskusie, boli by lepšie?

Po prvé, my sme na krízu v eurozóne, nie eurozóny, neboli pripravení. Nikto na ňu nebol pripravený a ani na jej rýchly priebeh, či už z odbornej verejnosti, ratingových agentúr alebo všetkých tých, ktorí analyzujú stav v eurozóne. Preto ju nemohli očakávať ani politici. Som osobne presvedčený, že sme neboli pripravení jej vôbec čeliť. Na druhej strane však prichádzali najmä z Európskej centrálnej banky tak dramatické signály o vývoji v eurozóne, že časový priestor na prijatie istých opatrení, bol naozaj otázkou pár dní, ale skôr niekoľkých hodín. Celé sa to udialo od 7. mája do 9. mája, kedy sa pristúpilo k  bezprecedentnému riešeniu, ktoré mimochodom je aj dodnes predmetom právnych analýz, do akej miery je to v súlade so samotnou literou i duchom Lisabonskej zmluvy. Úplne súhlasím s tým, že aj keby bolo na riešenia oveľa viac času, vôbec nemuseli byť lepšie, ale mohli by byť iné. Naozaj sme urobili bezprecedentný krok, v tom, že dochádza k poskytnutiu finančnej pomoci. Nikto nepredpokladal, že eurozóna bude vystavená takejto situácii tak skoro.

V EÚ už zaznieva kritika voči iniciatíve organizovať summity lídrov eurozóny. Švédsky premiér Reinfeldt sa nechal počuť, že by týmto krajinám mala postačovať koordinácia v rámci Euroskupiny (ministri financií) a nie je potrebné sa stretávať na najvyššej politickej úrovni, lebo to môže vyvolať v rámci Únie určité odstredivé sily. Súhlasíte?

Ja si myslím, že je to veľmi relevantná poznámka. Musíme si uvedomiť, že ak v eurozóne vytvoríme inú úroveň hĺbku, či rýchlosť integrácie v polohe užšej koordinácie ekonomickej politiky, tak to nutne vyvoláva obavy u všetkých tých, ktorí v eurozóne z akýchkoľvek dôvodov nie sú. Každá jedna krajina, aj nečlen eurozóny, je na euro naviazaná, obchodne, finančne a aj z tohto dôvodu je obava nečlenských krajín eurozóny plne na mieste.

V súčasnosti sa na Slovensku diskutuje o presúvaní prostriedkov medzi operačnými programami v prospech výstavby diaľnic. Z dostupných informácií sa zdá, že Komisia nie je veľmi naklonená myšlienke oslabovať programy, ktoré smerujú k napĺňaniu cieľov stratégie Európa 2020. Minister dopravy Figeľ sa po rokovaniach v Bruseli vyjadril, že je podľa neho chybné, v prípade krajín ako je Slovensko, hovoriť len o „nemateriálnych cieľoch“. Máte pocit, že toto je hlavný problém, prečo sa zdá, že identifikácia so stratégiou je väčšia na európskej ako na národnej úrovni?

Pomenovávate to veľmi presne. Po prvé, pri samotných realokáciach, ako povedal podpredseda vlády Figeľ, je problém prichádzať s návrhom na navýšenie prostriedkov pre operačný program Doprava v situácii, kedy máme nízke čerpanie. Tam Komisia tlačí a žiada, aby sme dôveryhodne predložili projekty, ktoré budú dôkazom, že vieme vyčerpať to, čo je tam alokované. To je prvý problém, ktorý je náš, domáci. Potom je ten druhý, ktorý pomenovávate a to je, že Komisia je z titulu svojej funkcie strážcom európskych politík, na ktorých sme sa dohodli a faktom je, že dnes máme na politicky najvyššej úrovni odsúhlasenú stratégiu Európa 2020, o ktorej možno pochybovať, či bude úspešná, či nebude, ale je to politický záväzok, ktorý sa bude jednoznačne premietať do budúcej finančnej perspektívy. Sme ňou ale  viazaní už dnes v situáciách, kedy napríklad Slovensko navrhuje realokovať istý významný objem peňazí napríklad z programu, ktorý je venovaný na vedu a výskum. A tu je Komisia nekompromisná, pretože hovorí, že financovanie musí byť prepojené s politickými cieľmi. Na druhej strane ale, a toto my opakujeme stále, je veľmi ťažko ušiť jednu spoločnú kazajku pre všetky krajiny v Európskej únii, ktorá neberie do úvahy, či krajina vôbec má absorpčnú kapacitu pre prijímanie tak vysokého podielu prostriedkov pre rozvoj vedy, inovácií  a technológií. Je potrebné potom zvážiť, či krajine nepomôže, a my sme presvedčení, že pomôže dobudovať napríklad základnú infraštruktúru. Základná infraštruktúra je predpokladom toho, aby sme boli atraktívnym priestorom pre investorov a aj pre vytváranie podmienok, aby sa v budúcnosti absorpčná kapacita pre vedu a výskum u nás mohla zvýšiť.

Ako sa vyvíjal postoj Slovenska na Rade pre zahraničné veci EÚ k vývoju v Severnej Afrike, aktuálne k Líbyi? Má krajina ako Slovensko k tomu čo povedať, alebo skôr sleduje postoje krajín, ktoré majú na región silnejšie väzby?

Naopak. Aj na vývoji v Severnej Afrike je vidieť, akým spôsobom môže aj malá krajina ako je Slovensko získavať na politickej váhe tým, že sme schopní byť súčasťou nejakého rozhodnutia veľkej organizácie. Na druhej strane je pre nás dôležité sa učiť, že aj regióny, ktoré sa nám zdajú, či už geograficky alebo politicky vzdialené, je niečo, čo sa nás bytostne dotýka.

A teraz odpoveď na vašu konkrétnu otázku. Slovensko v Rade vystupovalo a vystupuje veľmi aktívne.  Keďže nie sme priamo na dotyku s touto krajinou ako napríklad exponované južné krajiny – TalianskoMalta – naša argumentácia ide skôr politickou líniou, ktorú jasne prezentoval minister zahraničných vecí.  Hovoríme, že to je pre nás predovšetkým otázka hodnotová, že je to otázka toho, že či v takto dôležitom regióne pôjdeme postupne smerom k základným princípom demokracie, rovnako hovoríme, že nám vôbec nie je jedno, ak sú tam občania tejto krajiny zabíjaní a keď sú zabíjaní z titulu toho, že chcú prejaviť vlastnú vôľu. Hlavným posolstvom teda je, že vôbec to nie je otázka, ktorá by sa nás zahraničnopoliticky nedotýkala. Práve naopak, z hodnotového hľadiska sa nás týka veľmi silne.

Možno ste zachytili, komisár zodpovedný za susedskú politiku Štefan Füle predniesol vo výbore EP pre zahraničné veci prejav, v ktorom pripustil, že EÚ robila v minulosti chybu, keď nedostatočne bránila ľudské práva v tomto regióne a podľahla dojmu, že tamojšie autoritatívne režimy znamenajú stabilitu.

Udalosti v severnej Afrike, povedzme si to otvorene, veľmi prekvapili nie len Európsku úniu, ale aj mnohých ďalších zahraničnopolitických partnerov. V polovici januára, keď začali prvé nepokoje v Egypte tak prevládal názor, že áno, sú tam nepokoje, ale v podstate sa to nejakým spôsobom samo uhrá a ureguluje. Pozrite sa na Líbyu. Kto by bol povedal, že po 42 rokoch vlády Muammara Kaddáfiho, tento neohrozený diktátor úplne stratí kontrolu nad krajinou. Prvá otázka, ktorej sa musíme venovať je, do akej miery sme schopní zahraničnopoliticky tieto veci predvídať. Ide o jedno zo základných poslaní diplomacií. 

Druhá vec je  to, čo vravíte Vy, veľká reflexia a poučenie, že hodnotové postoje sa oplatia, lebo potom si nemusíte nič vyčítať spätne, čo je niekedy mimoriadne ťažké aj mimoriadne nákladné. Na prípade Severnej Afriky sa ukazuje, že princíp slobody ako taký je univerzálny a skôr, či neskôr nás dobieha. Ak my kolektívne zdieľame, že sa nás Líbya bytostne dotýka, tak rovnako hovoríme, že sa musíme pravidelne vracať k takým otázkam, ako je napríklad Bielorusko. Nemôžeme považovať našu pozornosť režimu Lukašenka za vybavenú tým, že v januári prijmeme sankcie. Aj na tejto konferencii máme  predstaviteľov občianskej opozície. Vidíme, že sankcie v krajine zobrali na vedomie, ale tak povediac – karavána ide ďalej. Preto si myslím, že v hodnotových veciach sa musí Európska únia vracať k vlastným rozhodnutiam oveľa častejšie a byť oveľa konzekventnejšia v ich presadzovaní.

Pozadie

EurActiv.sk sa s Stálym zástupcom SR pri EÚ Ivanom Korčokom rozprával na konferencii Globsec 2011 (2. – 4 marca 2011 v Bratislave).

Podujatie organizovala Slovenská atlantická komisia spolu s Ministerstvom zahraničných vecí SR, Divíziou verejnej diplomacie NATO, Zastúpením Európskej komisie na Slovensku a Medzinárodným vyšehradským fondom pod záštitou slovenského ministra zahraničných vecí, Mikuláša Dzurindu. Ďalšie informácie možno nájsť na webstránke konferencie www.globsec.org.

REKLAMA

REKLAMA