Ochrana agentúrnych zamestnancov naďalej nie je dostatočná

Novela Zákonníka práce sa zamerala iba na navypuklejšie problémy pracovnoprávnej ochrany zamestnancov, uviedol pre EurActiv.sk koordinátor projektu "Kultúra sveta práce" Marek Švec.

Marek Švec 2
Marek Švec

Ostali aj po súčasnej novele Zákonníka práce v právnej úprave agentúrneho zamestnávania nejaké biele miesta?

Novela Zákonníka práce s účinnosťou od 1. 3. 2015 nevyriešila všetky pálčivé otázky spojené s agentúrnym zamestnávaním, s ktorými sa stretávame v praxi na trhu práce, ale skôr sa zameriavala len na riešenie najvypuklejších problémov deformujúcich pracovnoprávnu ochranu zamestnancov.

Súčasný právny stav po novele tak nemožno považovať za dostatočný a predmetom ďalšieho záujmu zákonodarcu by sa mala stať otázka tzv. porovnateľných pracovných podmienok agentúrneho zamestnanca vo väzbe na pertraktované znenie relevantnej smernice a ich posudzovanie v praxi, posilnenie pracovnoprávnej ochrany zamestnancov prostredníctvom systému kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov vrátane významnejšej participácie zástupcov zamestnancov, či otázky spojené s vyššou mierou bezpečnosti a ochrany života a zdravia agentúrnych zamestnancov pri práci. 

Týkajú sa problémy v súvislosti s agentúrnym zamestnávaním aj vysoko kvalifikovaných pracovníkov?

Vysokokvalifikovaní zamestnanci nie sú typickými predstaviteľmi agentúrnych zamestnancov v Slovenskej republike, keďže táto forma zamestnávania je všeobecne vhodnejšia pre pracovné pozície s nižšou kvalifikáciou a vyššou mierou zastupiteľnosti pri výkone práce. Od tohto predpokladu sa následne odvíja aj konštatovanie, že negatívne javy, ktoré boli predmetom riešenia v rámci poslednej novely Zákonníka práce ako je vyplácanie časti mzdy prostredníctvom cestovných náhrad sa bezprostredne dotýkajú osôb s nižším právnym vedomím.

V tomto ohľade si tak zamestnávateľ pri vysokokvalifikovaných zamestnancov nedovolí realizovať niektoré kroky s pochybným právnym charakterom, pretože by takéhoto zamestnanca jednoducho stratil bez jednoduchej možnosti jeho nahradenia, keďže takýchto zamestnancov je na trhu práce menej.

Ako je to so zneužívaním agentúrnej práce v zahraničí? Prečo je napr. v Británii podiel dočasných zamestnancov vyšší? Existujú naopak čisto slovenské neduhy?

Akékoľvek porovnania medzi členskými štátmi Európskej únie v oblasti trhu práce sú do istej miery zavádzajúce, pretože nezohľadňujú obsah národnej pracovnoprávnej terminológie ani skutočné hospodárske podmienky, od ktorých sa pochopiteľne odvíja aj záujem zamestnávateľov o predmetnú formu zamestnávania. V tomto smere preto nemôžem dovodiť žiadny objektívny dôvod o situácii vo Veľkej Británii, keďže do detailov nepoznám podmienky tejto krajiny.

Súčasne však podľa mojich informácii v rámci okolitých postsocialistických krajín bojujeme všetci s rovnakými problémami agentúrneho zamestnávania, čo mimochodom vyplynulo aj z prezentácie českého kolegu. Dôvod je pomerne jednoduchý a súvisí s nadnárodným charakterom zamestnávateľov podnikajúcich vo viacerých krajinách súčasne a slabej vymožiteľnosti práva, či formálnom prístupe k výkladu zákonných ustanovení. Mnohí zamestnávatelia si tak jednoducho namiesto „best practice“ prenášajú z jednej krajiny do druhej ich pravý opak.   

Ako bude fungovať mechanizmus dorovnávania platových rozdielov medzi internými a agentúrnymi zamestnancami?

To, čo mimoriadne oceňujem, na novele Zákonníka práce, je významnejšie zainteresovanie užívateľského zamestnávateľa do dodržiavania pracovných podmienok agentúrnych zamestnancov. Do súčasnosti používané konštatovanie užívateľských zamestnávateľov, že nemajú nič spoločné s porušovaním práv agentúrnych zamestnancov, keďže nie sú ich pravými zamestnávateľmi neobstojí, keď sa zameriame na podstatu vzájomného vzťahu medzi subjektmi agentúrneho zamestnávania.

Užívateľský zamestnávateľ cez proces výberu agentúry dočasného zamestnávania a prostredníctvom nastavenia podmienok výberového konania predurčuje do istej miery aj nastavenie pracovných podmienok agentúrneho zamestnanca. Pokiaľ je vo výberovom konaní úspešná agentúra dočasného zamestnávania, ktorá objektívne nemôže za vysúťažený objem prostriedkov objektívne zabezpečiť výkon práce zamestnancov u užívateľského zamestnávateľa pri dodržaní platnej sociálnej legislatívy, kto má byť zodpovedný? Zákonodarca v tomto zmysle zaviedol princíp, že obaja – agentúra dočasného zamestnávania i užívateľský zamestnávateľ. Ak teda agentúra dočasného zamestnávania poruší Zákonník práce a nevyplatí agentúrnemu zamestnancovi mzdu, zodpovednosť za jej vyplatenie prejde na užívateľského zamestnávateľa.

Spôsob následného vysporiadania medzi užívateľským zamestnávateľom a agentúrou dočasného zamestnania je vecou dohody medzi nimi. Dôraz je tak kladený prednostne na ochranu zamestnanca a vyplatenie jeho mzdy na zabezpečenie základných životných potrieb.

Ako by sa mal zákon postaviť k tomu, keď firma ďalej zapožičiava zamestnanca, ktorému to môže vyhovovať?

Každý zákon má generálny charakter, ktorý nedokáže postihnúť všetky prípadné konkrétne situácie. Určite sa preto v praxi možno stretnúť aj s prípadmi, kedy zavádzané obmedzenia agentúrneho zamestnávania, resp. dočasného pridelenia zamestnancov nebudú vyhovovať. V tomto prípade je to však obeta v prospech verejného (všeobecného) záujmu ostatných.

Na druhej strane, z mojich vlastných skúseností, nie je agentúrne zamestnávanie vysnená forma zamestnávania na úkor ich vlastného zamestnania v kmeňovom stave užívateľského zamestnávateľa. Kto by chcel byť každý týždeň, či mesiac na inom mieste vykonávať prácu, v inom pracovnom kolektíve, s inými pracovnými podmienkami bez akejkoľvek predvídateľnej pracovnej a životnej stability?

Pozadie

JUDr. Marek Švec, PhD. je generálny tajomník Labour Law Association / Asociácia pracovného práva, pôsobí na Fakulte sociálnych vied Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, a je koordinátorom projektu „Kultúra sveta práce“ kancelárie Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v SR.

Rozhovor vznikol na konferencii "Agentúrne zamestnávanie po novele Zákonníka práce", ktorá prebehla 26. 3. 2015 v Bratislave. Podujatie v rámci projektu „Kultúra sveta práce“ spoločne zorganizovali Friedrich Ebert Stiftung, Inštitút pre výskum práce a rodiny, Asociácia pracovného práva, Fakulta sociálnych vied UCM v Trnave a Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR.

REKLAMA

REKLAMA