Základný príjem je problém, cestou je záruka práce

Digitálna revolúcia musí zmeniť, ako rozmýšľame o práci a jej spoločenských funkciách, hovorí uznávaný nemecký sociológ Henning Meyer.

web4
Henning Meyer

Henning Meyer je sociológ, poradca a analytik pôvodom z Nemecka. Je odborníkom o.i. na globalizáciu, sociálnu demokraciu, politickú ekonómiu, EÚ, nové médiá, online technológie. V súčasnosti je riaditeľom New Global Strategy Ltd. a šéfredaktorom Social Europe. Pôsobí na London School of Economics and Political Science v oblasti verejnej politiky. Na Slovensku vystúpil ako jeden z hostí konferencie „Sociálne partnerstvo a kultúra sveta práce“.

 

Veľa sa dnes hovorí o „Priemysle 4.0“ a „digitálnej revolúcii“. Čo by sme si pod nimi mali predstaviť?

Dávam prednosť výrazu digitálna revolúcia, pretože priemysel 4.0 to zužuje len na priemysel samotný. V priemysle pritom digitalizácia nie je až taká novinka. Už od osemdesiatych rokov môžeme v priemysle pozorovať zavádzanie nových technológií a robotiky. Označenie 4.0 teda označuje len akúsi ďalšiu verziu. Digitálna revolúcia však podľa mňa prináša niečo nové, keďže sa vďaka rýchlosti inovácií a novým možnostiam prepojenia automatizuje kognitívna práca. Toto vykazuje známky novej kvality, preto tu môžeme hovoriť o digitálnej revolúcii.

Niektorí ľudia tvrdia, že digitalizácia v našom regióne bude pomalšia ako povedzme v západnej Európe. Je to tak?

Ak mám byť úprimný, nevidím to tak. Dopad na ekonomiku bude rozdielny na rôznych miestach, to však záleží od ekonomickej štruktúry. Na miestach kde je stále vyšší pomer nízkokvalifikovanej práce v sektore služieb bude mať automatizácia väčší dopad. Ak sú pracovné miesta už teraz do veľkej miery najmä v manažmente či inžinierstve, tie nie je tak ľahké automatizovať, ale pokladne v potravinách, sekretárske práce a textová analýza – to sa dá spraviť. Ekonomiky so štrukturálnymi problémami by preto mali využiť túto príležitosť a preskočiť niekoľko krokov, aby sa pripravili na to, čo príde.

Čo prinesie digitálna revolúcia do hospodárskej a sociálnej oblasti?

Odpoveď je, že to nevieme. Z hľadiska spoločenských vzťahov sme už zaznamenali veľa kultúrnych zmien. Ak sa pozrieme na to, ako dnes komunikujeme, či už cez telefón, videokonferencie a podobne, spôsob ľudskej interakcie sa zmenil kultúrne aj sociálne. Pokiaľ ide o dôsledky na trhu práce, to jednoducho nevieme predpovedať. Existujú štúdie s protichodnými závermi. Niektoré predpokladajú, že asi polovica pracovných miest je potenciálne ohrozená automatizáciou. Niektoré odhady sú oveľa nižšie a niektoré dokonca hovoria o čistom raste nových pracovných miest. Väčšina ľudí sa ale prikláňa k negatívnym predpovediam. K náhradám v istom rozsahu dôjde, no v každej krajine to bude iné. Riešením teda podľa mňa je pripraviť sa na rozdielne scenáre. Nemôžete len čakať, čo sa stane. Musíte byť pripravení na všetko.

Ako sa dá predložiť regulačný rámec, o čo sa snaží Európska komisia, na takéto rozdielne scenáre?

Nedá. Nemyslím si, že toto je primárne otázka legislatívy. Otázkou je, aké druhy mechanizmov by sa mali prijať, ak sa s týmto chceme vyrovnať. Prvý krok je zanalyzovať situáciu a mať pripravené rámce, ktoré nám dovolia preskúmať, aký bude sociálny dopad v špecifických situáciách.

Ja na to používam 5 filtrov a 3 dôsledky.  (Viac o tom tu: Five filters article, effects )

Ak to urobíme pre celé hospodárstvo, či konkrétnu firmu, mali by sme mať lepšiu predstavu o tom, čo to bude znamenať pre konkrétnu situáciu a na základe toho môžeme plánovať. Čo sa týka ekonomických otázok, debaty sa vedú najmä o základnom príjme.

Čo si o ňom myslíte?

Nie som fanúšik základného príjmu z niekoľkých dôvodov. Pre Social Europe som napísal článok, kde som to zhrnul v piatich bodoch. Som viac za záruku pracovného miesta. Základný príjem z práce robí len zdroj príjmu a ignoruje všetky jej sociálne aspekty. Je to tiež neefektívne využitie verejných zdrojov, pretože je to univerzálny príjem, ktorý sa vypláca všetkým a teda aj tým, ktorí ho nepotrebujú. Predpoklad je, že sa to vráti cez daňový systém, čo sa však jednoduchšie povie ako urobí. Ak sa pozriete na daňové systémy a ich návratovú úspešnosť, sú tam výrazné straty. Myslím si, že implementovať niečo také v Európskej únií, kde existuje voľný pohyb občanov, by bolo náročné najmä čo sa týka diskriminácie. Predstavte si, že by krajina ako Nemecko prijala nepodmienený základný príjem vo výške 1500 eur. V Európe zatiaľ nemáme dôkaz o systematickom cestovaní za sociálnymi dávkami (welfare tourism), prijatím takéhoto opatrenia by sa to však zmenilo.

Ak budeme rozmýšľať viac v rovine garantovaného zamestnania, zachovajú sa aj všetky sociálne aspekty práce.

Ako by to mohlo v praxi vyzerať?

Už máme niekoľko podobných iniciatív, na ktorých sa môžeme učiť, ako napríklad záruka pre mladých (youth guarantee). K dispozícií je niekoľko modelov zamestnanosti. Jeden sa volá Buffer Stock, kde sa záruka zamestnanosti zväčšuje a zmenšuje okolo súkromného sektoru tak, aby s ním nebola v konflikte. Záruka pracovného miesta sa spúšťa až vtedy, ak si ľudia nevedia nájsť prácu v súkromnom sektore. Zároveň ide len o ponuku, takže vás nikto do ničoho nenúti. To zamedzuje stratám z verejných peňazí, pretože peniaze dostanú len tí, ktorú sú ochotní pracovať. Ide o doplnkový nástroj verejnej politiky, čo je pre mňa tiež veľmi dôležité.

Ak účinne oddelíte financovanie činnosti od jej obsahu, čo sa dá spraviť zárukou zamestnanosti, môžete podporiť pracovné miesta v oblastiach, ktoré sú pre vás dôležité. Napríklad v zdravotníctve či starostlivosti o dôchodcov, najmä ak máte starnúcu populáciu. Už teraz je jasné, že tu máme nedostatky a budeme ich mať aj v budúcnosti. Navyše, ide o sektory, ktorých sa automatizácia týkať nebude, pretože starostlivosť je založená na ľudskej interakcii. Nikto nechce, aby pacientov s rakovinou liečili roboti. Takouto iniciatívou sa teda dajú vytvoriť pracovné miesta v oblastiach s najväčšími sociálnymi výhodami – zdravotníctvo, starostlivosť o dôchodcov, ale aj zelená technológia a infraštruktúra –  ale aj kultúrnymi výhodami.

Žiadny symfonický orchester ešte nebol ekonomicky životaschopný bez podpory z tej či onej strany. Nikto však nespochybňuje ich kultúrnu a sociálnu hodnotu. Môžete financovať umenie, šport alebo rozvoj komunít. Je to na rozhodnutí spoločnosti, čo podporí, pretože ak neexistuje žiaden trhový mechanizmus, ak sú tam peniaze len vďaka záruke práce, môžete určiť, čo sa s tou prácou urobí. Môže to rozhodovať vláda, ak chce riešiť konkrétny sociálny problém, no o niečom môže rozhodovať  aj samotná komunita.

Proces digitalizácie asi prinesie aj nový spôsob rozmýšľania o alokácii práce. Jedným z opatrení, o ktorom sa diskutuje, je skrátenie pracovného času. Je to niečo, čo by sa malo zvážiť?

Áno. Digitálna revolúcia prináša otázku distribúcie. Ak zanikne veľké množstvo práce, a možno to bude skôr nepotrebná a nepodnetná práca, prvá vec o ktorej treba rozmýšľať je prerozdelenie zostávajúcej práce. Pokiaľ viem, tak v krajinách ako Nemecko o to majú odbory značný záujem. Napríklad robiť týždenne 30 hodín namiesto 40, a zvyšný čas prerozdeliť na viac ľudí. To môže byť prvý krok. Čisto ekonomicky sa ale ponúka aj otázka, kto bude vlastniť roboty, ktoré budú vytvárať benefity. V otázkach prerozdelenia exituje niekoľko vrstiev, ktoré treba riešiť.

Myslíte si, že sa bude dať predísť hromadeniu ziskov z digitalizácie pre úzku skupinu hráčov?

Tam je práve to nebezpečenstvo. Ak sa nič nezmení a štáty nezasiahnu prerozdeľovaním, stane sa presne to. Toto je trh, kde víťaz berie všetko a revolúcia sa deje na strane ponuky. Aj to je dôvod, prečo podaktorí podporujú nápady ako je základný príjem. Pretože to umožní, aby ľudia zostali spotrebiteľmi. Zjednodušená verzia libertariánskeho argumentu za základný príjem je, že musíme prerozdeliť istú časť peňazí ak chceme udržať ľudí v pozícií, kde si môžu kupovať naše produkty a služby. To je všetko, na čom im záleží. Ak sa ich spýtate, ako by to malo byť financované, jednoducho vám povedia, že treba zrušiť verejné služby, pretože nepotrebujete sociálnu pomoc od štátu už. Ak by každý mal zaručený príjem, môžete sprivatizovať zdravotníctvo aj dôchodkový systém. Ľudia však budú cez sieť prepadať tak či tak, od štátu však už nedostanú sociálnu pomoc. Toto je len zopár problémov, ktoré vidím na systéme nepodmieneného základného príjmu. Preto základný smer, kam sa treba uberať je garancia práce. To dáva omnoho väčší zmysel ako jednoduché rozdávanie peňazí.

Spomenuli ste príklad záruky pre mladých v EÚ. Má z vášho pohľadu výsledky?

Výsledky sú obmedzené, ale aspoň máme verejné iniciatívy, ktoré idú podobným smerom, aj keď len podporou jednej časti trhu práce. Učíme sa. Základný príjem ešte nikdy nebol prijatý na národnej úrovni, máme len lokálne experimenty. Ale aj z hľadiska realizovateľnosti sme omnoho bližšie k niečomu ako záruka zamestnania ako k rozdávaniu peňazí.

  • Disqus_N8

    načo automatizovať napr. “prácu v pokladni”, keď potom musíme vymýšľať pracovné miesta z dôvodu “záruky práce”… ak stroje v priemysle nahradia ľudí, zisk z ich práce by mal byť odvedený v maximálnej miere na financovanie “zaručených pracovných miest” – uľahčiť prácu -áno, ale spraviť ľudí zbytočnými ?! – v tom mali jasno už rozbíjači strojov v Anglicku…. nechajme ľudí pracovať v podmienkach len uľahčených automatizáciou!!!

  • Ing. Petr Nedas

    ” Henning Meyer – pôvodom z Nemecka – riaditel New Global Strategy Ltd. – šéfredaktor Social Europe – pôsobí na London School of Economics and Political Science v oblasti verejnej politiky.
    ” Nie som fanúšik základného príjmu ” – ” Som viac za záruku pracovného miesta ”
    Zarucene pracovne miesto bez zaruceneho zakladneho prijmu ( platu ) – tak toto si dovoli tarat asi len na Slovensku……… aj brazilsky indiani by mu za teketo ” mudre rady ” po tretej vete fukli trubelkou …… pan si asi pomylil svetove strany – my nie sme PALESTINA ! ! !

REKLAMA

REKLAMA