Spotrebiteľ spohodlnel

Počet sťažností spotrebiteľov na potraviny rastie, no ich opodstatnenosť klesá. Práca so spotrebiteľom by nemala byť politická, hovorí odborníčka na kvalitu potravín Katarína Fašiangová.

Katarína Fašiangová
zdroj: KF

Máte dlhoročné odborné skúsenosti s hodnotením kvality potravín. Aká je vo všeobecnosti kvalita potravín, ku ktorým sa dnes spotrebiteľ na Slovensku môže dostať?

V legálnom obchode by mal nájsť potraviny kvalitné a bezpečné. Zdôrazňujem však, že kvalita ide  primerane s cenou. Ak chce spotrebiteľ napríklad šunkový výrobok, nemôže očakávať, že za nižšiu sumu dostane čisté mäso. V súčasnosti, kedy už neplatia mnohé  štandardy, podnikové normy a výrobné kódexy už ťažko hovoriť o „unisono“ kvalite.

Aké problémy sa dnes najčastejšie vyskytujú s bezpečnosťou potravín?

Obchodník predáva bezpečné potraviny a má snahu eliminovať nebezpečenstvá. Ak sú to dodávateľské potraviny, ktoré prichádzajú v balení, obchodník sa snaží dodržiavať záväzky, ktoré mu kladie výrobca – skladovanie, doba spotreby, minimálna doba trvanlivosti a ďalšie. Tam, kde sa manipuluje s otvorenou potravinou, sa snaží dodržiavať bezpečnosť pri manipulácii, napríklad teplotné režimy a hygienu.

Téma sa otvorila po revolúcii. Predtým bolo sťažností na bezpečnosť a kvalitu pomerne málo, nakoľko boli výrobné procesy štandardizované až po surovinu a trh bol uzavretý. Príklad – keď ste si predstavili produkt „Lentilky“, každý vedel že ide o papierovú skladačku s farebnou potlačou a vo vnútri sú farebné glazované cukríky s kakaovou plnkou s vždy presným zložením. Teraz máte na trhu 10 druhov Lentiliek a kvalita je primeraná cene a od výrobcu k výrobcovi sa mení.

Problémy teda prišli s otvorením trhu?

Otvorením trhu sa úplne zmenili podmienky. Aj odborníci boli zaskočení diverzitou produktov a novodobých výrobkov. Tie často spotrebiteľ nepoznal a neraz ich považoval za pokazené nakoľko nepoznal nové alebo tradičné chute. Osobne som riešila nejednu takú sťažnosť, ktorá mala byť medializovaná – napríklad rôzne fermentované výrobky, ktoré daný spotrebiteľ jednoducho nepoznal. Po revolúcii začal počet sťažností spotrebiteľov narastať.

Ako je to so spotrebiteľskými podnetmi dnes?

Pred 20 rokmi neboli potraviny tak sledované aj politikmi ako dnes. Spotrebitelia neboli ani médiami tak veľmi povzbudzovaní, aby podávali sťažnosti. Percentuálne nám prudko narástol počet sťažností, no ich opodstatnenosť je neúmerne nízka voči ich počtu. Keď som pred 15 rokmi prebrala hygienu potravín v diagnostike – kde sa sťažnosti prešetrovali, mali sme zruba 6 % opodstatnenosť sťažností na nekvalitu a bezpečnosť. Keď som v roku 2008 odchádzala, vztiahnuté na počet podaných sťažností to bola 3,7 %  opodstatnenosť.

Pri náraste počtu sťažností?

Áno. Obávam sa, že téma potraviny sa stala nástrojom a teraz sa s ňou pracuje už aj na iných úrovniach. Národ akoby tým stratil zdravý úsudok pri výbere potraviny. Laik spotrebiteľ iba pasívne príma všetky negatívne informácie o potravinách a prirodzene stále viac sa sťažuje. Pozorujeme, že priemerný a uvedomelejší spotrebiteľ  začína byť zmätený. V poslednom období začína porovnávať niektoré informácie, konfrontovať ich a  stále častejšie sa vecne pýta. Hovorím to ako niekto, kto sa 20 rokov pohybuje v potravinárstve od výroby cez kontrolu až po obchod vo verenej aj súkromnej sfére.

Porevolučný boom mohol zastihnúť všetkých trochu nepripravených, no odvtedy už prešlo dosť času, aby sa aj spotrebiteľ získal väčší prehľad. Z toho, čo hovoríte však vyplýva akoby bola dezorientácia čím ďalej, tým väčšia.

Posledné 2-3 roky to naberá voči spotrebiteľovi zlý trend. Na jednej strane predtým riešil existenčné problémy a to, či na potravinu má, postupne, potom, čo už stratil vlastný úsudok, začal počúvať, na čo všetko si má dávať pozor. Všetko je to pritom veľmi laické – jedna či dve vety do hlavných správ, ktoré spotrebiteľ nevie posúdiť.

V poslednej dobe absolútne spohodlnel. Akoby už neuvažoval nad ničím. Napríklad pri nákupe ovocia a zeleniny, kde sa momentálne v našich obchodoch kladie veľký dôraz na kontrolu obchodnej kvality. Ak vidím, že jahoda je „pomačkaná“, tak si ju radšej nekúpim ako by som sa mal prísť sťažovať. Ovocie a zelenina zrejú v čase, prirodzene tým menia svoju kvalitu niektoré do 24 hodín aj skôr.  Navyše manipuláciou spotrebiteľa pri vyberaní v obchode často dôjde k porušeniu jeho kvality. V zahraniční je predávané ovocie a zelenina posudzované ako tovar s nízkou analýzou rizika, práve preto, že spotrebiteľ ho vidí a vie si vybrať. Pri balených potravinách je to iné a miera rizika je teda oveľa väčšia.

Ako je podelená zodpovednosť za kvalitu potravín medzi výrobcom a obchodníkom?

Po vstupe do EÚ nastal voľný pohyb tovarov. Padla tzv. predtrhová kontrola a podľa legislatívy je absolútne zodpovedný ten, kto predáva a ponúka tovar konečnému spotrebiteľovi. Obchodník však do potraviny nevidí a tak si to postupne ošetrili dodávateľsko-odberateľskými vzťahmi. Nie je možné, aby pri 20 tisíc položkách obchodník všetko prekontroloval. Stopercentnú istotu nemá ani ak si vyžiada od výrobcu certifikát bezpečnosti, lebo aj ľudský faktor môže spôsobiť fatálnu chybu. Ak nastane pochybenie, obchodník robí opatrenia, sťahuje tovary a spätne si ujmy môže uplatňovať od výrobcu.

Tieto európske nariadenia boli aj pre nás v štátnom dozore novým momentom, pretože Česko a Slovensko malo pred tým dobrú predtrhovú kontrolu. Tovar stál v expedičných skladoch, kým nebol skontrolovaný v štátnych laboratóriách či v tuzemských výrobných podnikoch.  Kým sme nemali výsledky analýz, nemohol sa pustiť do regálov  v obchodoch. Pri voľnom pohybe tovarov v EÚ toto dnes nie je možné.

Aké základné nástroje má obchodník k dispozícii na zabezpečenie kvality potravín, ktoré odoberá? Robí si aj svoje kontroly a analýzy?

Je to o mojej pozícii manažéra kvality, ktorá je o riadení a manažovaní rizika. Zdatný obchodník má využiť všetky nástroje – okrem legislatívnych aj tie, ktoré sú etické a zodpovedné. Má si dohodnúť dodávky v konzistentnej kvalite, žiadať si analytické certifikáty. Pri rizikovejšom produkte môže spraviť viac. Takým príkladom je u spotrebiteľa veľmi žiadaný produkt  tzv. „šťavnaté kuracie prsia“. Je to výrobok, ktorý si vyžiadal trh a prišiel k nám legálne zo západnej Európy. Sú to vlastne nastriekané kuracie svaly. Sú cenovo dostupnejšie  a u spotrebiteľov obľúbené. Z môjho pohľadu manažéra kvality je toto rizikový produkt, lebo najmä legislatívne, technologicky ale aj eticky nejde voči spotrebiteľovi o čistý kurací sval. Pretože s ním bolo ďalej narábané a bol upravovaný. Ak sme tento produkt chceli mať v sortimente, nakoľko má kúpnu silu, nariadili sme dodávateľovi dodať všetky certifikáty bezpečnosti, kvality správneho označenia produktu. Zároveň sme si aj na vlastné náklady dávali robiť vstupné aj priebežné analýzy.

Iný príklad – pred troma rokmi bolo tiché „embargo“ na dovoz vajec z Poľska, lebo poliaci mali problém s nelegálnymi farmami. Mali sme dodávateľa schváleného veterinárnou službou v Poľsku, no radšej sme na inšpekciu farmy a baliarne vycestovali aj osobne.

Niektorí hovoria, že slovenský regulačný rámec je – čo sa týka kvality potravín a hygieny – prísnejší ako európsky. Je to tak?

Mali sme štandardizované výroby. Tlak eliminovať štandardizáciu prišiel z EÚ, lebo sme neboli predajní v zahraniční, ale ani na domácom trhu. Na Slovensku platí potravinový kódex, ktorého dodržiavanie sa vyžaduje pri slovenských výrobkoch a určuje napríklad percentuálny podiel surovín v koncovom výrobku.

Vplýva na konkurencieschopnosť slovenských výrobkov?

Áno. Regulácia kvality cez tieto štandardy tiež úzko súvisí s témou potravinovej sebestačnosti, o ktorej sa u nás intenzívne diskutuje. V zahraničí je potravinárska výroba, vrátane prvovýroby, dotovaná. To u nás viac-menej po 89. padlo a s tým aj mnohé slovenské potravinárske podniky. Tie ktoré ostali dnes nemajú financie, aby sa mohli priebežne technologicky rozvíjať a dobre konkurovať . Hádam s výnimkou veľkých fabrík s čiastočne zahraničným kapitálom alebo výrobní s veľkou tradíciou.

Má podľa Vás súčasná verejná politika podpory slovenských potravín v obchodoch potenciál priniesť to, čo sú jej deklarované ciele?

Ako absolvent potravinárskej vysokej školy sa teším každému novému potravinárovi. Má to zmysel ale štát by mal pomýšľať aj na dotácie. Druhá vec je, že treba začať seriózne pracovať so spotrebiteľom. Nie však na politickej úrovni, ale vzdelávaním. Slovenskí spotrebitelia, ktorí nemajú veľa peňazí v peňaženke idú skôr za cenou. Bez ohľadu na kvalitu a na pôvod produktu. Kým sa situácia nezmení, budú to robiť aj naďalej a bude ich stále viac. Bez ohľadu na to s akou frekvenciou sa budú na kvalitu či nekvalitu potravín v obchodoch sťažovať.

Otvorená je momentálne aj téma plytvania potravinami. Čo s tým môžu robiť obchody?

Podľa údajov OSN sa až 1/3 všetkých na svete vyprodukovaných potravín vyhadzuje. Podľa nedávnych údajov EÚ sa na tom najviac podieľajú domácnosti a reštaurácie. Mimoriadne vysoké čísla z toho tvorí ovocie a zelenina. Je to hazard , neetické voči hladujúcej časti sveta a paradoxné, ak si uvedomíme, že aj naši spotrebiteľa majú obmedzené zdroje.

Obchod sa na celkovom objeme v plytvaní potravín podieľa na úrovni 5 %. Zdanlivo málo, ale vyjadrené v tonách je to veľa. Minulý rok sa nám podarilo vyjasniť si s ministerstvom úpravu zaobchádzania s potravinami na lahôdkarskom pulte, kde sa predávajú napríklad syry či mäsové výrobky z pôvodne od výrobcov, veľkých 4-5 kilových balení. Len obchodné reťazce tak na základe nejednotného výkladu legislatívy a pod hrozbou vysokých pokút mali týždenne zlikvidovať  vo svojich obchodoch desiatky ton syrov, salám a šalátov.

Pomohla by aj – ako niektorí tvrdia – úprava označovania dátumu minimálnej trvanlivosti na potravinách ktoré sú nezávadné aj po jeho uplynutí?

S dátumom minimálnej trvanlivosti (DMT) v rámci slovenskej legislatívy treba po odbornom zargumentovaní niečo robiť. Nie je to tak dávno (pred rokom 2000), keď sa v úradnej kontrole na Poľnohospodárskej a potravinárskej inšpekcii mnohé suché a sypké potraviny, malinovky či konzervy , vrátane potravín zo štátnych hmotných rezerv po uplynutí DMT ešte preklasifikovali. Robili sa vybrané vyšetrenia a analýzy na kvalitu a bezpečnosť podľa druhu potraviny. Stanovená bola možnosť ďalšieho predaja o 3 mesiace, pol roka či možnosť darovania.

Táto možnosť je legislatívne zapracovaná v Rakúsku aj Čechách. Česi majú možnosť za vymedzených  podmienok predávať po dátume minimálnej trvanlivosti, my to od revolúcie nemáme. My ak by sme na druhý deň po DMT mali na pulte v obchode Tatranku, čelíme miliónovým pokutám. O tom momentálne rokujeme. Možno treba dať aj do Bruselu otázku, čo to vlastne je „dátum minimálnej trvanlivosti“? , pričom jediné slovíčko „minimálne“ je v tejto veci kľúčové.

Mal by byť výsledkom nejaký taxatívny zoznam potravín, pri ktorých by sa umožnila predĺžená spotreba?

Pred 89. bolo vďaka štandardizácii dané, ktoré potraviny môžu byť označené dátumom spotreby (DS) a ktoré DMT. Dnes Vám dá jeden výrobca napr. na rovnako nazvanú trvanlivú salámu údaj o DS a druhý o DMT.

Nie je to unifikované?

Nie, je to často spôsobené neprofesionalitou, ktorá sa vnáša do tohto odvetvia. My sme sa pritom ešte v škole učili, ktoré potraviny môžu mať DS a ktoré DMT. Z pohľadu bezpečnosti to bolo prísne dané. Potom sa naozaj otvára otázka, či netreba zoznam, ktorých potravín sa týka ktoré označenie. Spolu s Potravinárskou komorou Slovenska sa zasadzujeme, aby sa minimálne všetky suché a beztukové potraviny, konzervy a niektoré nápoje mohli za istých podmienok a po vymedzený čas predávať  alebo na charitu venovať aj po DMT. Ide najmä o múku, sypké zmesi, ryžu, konzervy  to po DMT zásadne bez senzorických a kvalitatívnych zmien a s nepoškodeným obalom.

Ak by sa to zaviedlo, čo s takýmito potravinami?

Je to vec filozofie spoločnosti. Ja som pracovala 6 rokov pre holandskú spoločnosť Ahold na Slovensku, ktorá nemá ani v ČR filozofiu dopredaja potraviny po DMT, ale jej venovania na charitu. Terno (spoločnosť Ahold Retail Slovensko, k.s. odpredala v roku 2014 svoje aktivity Terno Group k.s., pozn. red.) je slovenský reťazec , ktorý pre legislatívnu nemožnosť predaja potravín po DMT, stavia na dobrej regulácii objednávok na princípe dopyt / predaj.

Jedna z najzásadnejších zmien v oblasti potravinárstva je nariadenie o označovaní potravín a informáciách na obaloch pre spotrebiteľov. Ako ho hodnotíte?

Legislatíva pre označovanie potravín je dnes jedna z najdôležitejších legislatív v potravinárstve vôbec. Zasahuje veľmi silne do ekonomiky a politiky. Silné štáty mali pri jej vyjednávaniach v Bruseli zastúpených 5-7 ľudí. Ako náhle sa niečo na zasadnutiach zalobovalo, odborníci mali ekonomickú a právnu podporu, ktorá vedela flexibilne reagovať . Obal robí v potravinárskom sektore ekonomiku. Bolo to veľmi turbulentné. Osobne staviam na tom, aby názov produktu vystihoval jeho podstatu. Musí to spotrebiteľovi evokovať to, čo naozaj očakáva a čo vo vnútri zabalenej potraviny aj je.   

Pozadie

Ing. Katarína Fašiangová, PhD. momentálne pôsobí ako manažérka kvality v TERNO Group k.s. (predtým Ahold Retail Slovensko, k.s.). Zároveň vedie Sekciu pre kvalitu a bezpečnosť potravín na Zväze obchodu a cestovného ruchu SR. V minulosti pôsobila aj ako vedúca hygieny potravín na Štátnom veterinárnom a potravinovom ústave v rámci ŠVPS SR. Podieľala sa na príprave a pripomienkovaní stanovísk k legislatíve EÚ v oblasti potravinárstva, je členkou viacerých odborných skupín a komisií. Absolvovala Chemicko-technologickú fakultu SVŠT v Bratislave a doktorandské štúdium na Univerzite veterinárneho lekárstva a farmácie v Košiciach.

REKLAMA

REKLAMA