P. Cheshire: pre regióny neplatí jeden recept rozvoja

Prof. Cheshire z LSE tvrdí, že do regiónov sa má umiestňovať potrebná infraštruktúra, ale v prepojení s ďalšími podmienkami. Rovnako si myslí, že rovnaký recept na rozvoj sa nedá uplatniť vo viacerých regiónoch a územné plánovanie je potrebné modernizovať a prepojiť s vedeckým výskumom.

Paul C. Cheshire
Paul C. Cheshire (zdroj: LSE)

Paul C. Cheshire pôsobí od roku 1995 ako profesor hospodárskej geografie na London School of Economics. Vo výskume sa venuje dvom hlavným oblastiam: aspektom rozvoja regiónov a miest v Európe a dopadom európskej integrácie na územný rozvoj.

Predsedá Asociácii európskych regionalistov (ERSA) a minulý týždeň otváral Stredoeurópsku konferenciu o Regionálnej ekonomike a politike vo Vysokých Tatrách, kedy si našiel čas aj na rozhovor s EurActiv.sk.

  • Pán profesor, je prítomnosť regionálnych rozdielov v rámci štátu pozitívny aspekt? Existuje názor, podľa ktorého to napomáha rivalite, a teda aj rozvoju…

Podľa mňa existujú racionálne dôvody, aby životné podmienky ľudí boli podobné bez ohľadu na región, v ktorom žijú. To neznamená, že každý z regiónov bude mať rovnako vysoký HDP na hlavu alebo príjem. Súvisí to s tým, že regióny majú rozdielnu úroveň cien a toto sa nezapočítava do miery rozdielnych regionálnych príjmov. Ale je pravda, že kvalifikovanosť, vzdelanostná úroveň a veková štruktúra (tiež aj ďalšie faktory ovplyvňujúce príjmy obyvateľstva – napr. zdravotný stav) sú rozdielne medzi regiónmi. Hrubý domáci produkt (HDP) na obyvateľa vo Veľkej Británii je výrazne vyšší v regióne Londýna, ako na severe Spojeného kráľovstva. V Londýne majú ale aj vyššie ceny, obyvatelia dosahujú vyššie vzdelanie, pripadá tu na pracujúceho viac odpracovaných hodín a  pracuje sa v sofistikovanejších a lepšie platených priemyselných odvetviach. Ak vyčíslime tieto aspekty, tak zistíme, že sa podieľajú na rozdiele v regionálnom HDP. Podobná situácia je pravdepodobne aj na Slovensku medzi Bratislavou a východom krajiny. Bolo by to riskantné pre prosperitu a neprispelo by to k vyrovnávaniu, ak by sa vyvíjal tlak na HDP alebo priemerný príjem domácností, aby boli rovnaké vo všetkých regiónoch.

Aj keď zohľadníme cenové a štrukturálne rozdiely, sú výrazné regionálne rozdiely v blahobyte. Miera týchto „skutočných“ rozdielov je rozdielna medzi štátmi. Vzhľadom na porovnateľne relatívnu, teda – vzhľadom na porovnateľne veľkú naviazanosť Európanov na svoje domovské štáty– sa zdá rozumné, aby mala politika cieľ pre minimalizáciu skutočných regionálnych rozdielov.

  • Ako by teda mala centrálna vláda reagovať na štrukturálne problémy v regiónoch? V minulosti sa v Európe na riešenie ťažkej ekonomickej situácie uplatňovali štátne zákazky súvisiace s výstavbou infraštruktúry ciest, železníc. Je táto cesta schodná aj dnes?

Mnohé politiky z minulosti sa prejavili ako dosť neefektívne. V slobodnej spoločnosti, kde je lokalizácia ľudí a firiem podmienené trhovým mechanizmom, musíme akceptovať realitu, že konkurencieschopnosť rôznych lokalít sa neustále mení. Bývalé politiky vlád zamerané na podplácanie priemyslu, aby usídľoval fabriky v lokalite, kde by to normálne nerobil, sa nevyplatili. (Bolo len málo úspešných projektov a takýto model sa ukázal ako chybný a ekonomicky devastačný). Infraštruktúrne projekty sú pri najlepšom len obmedzeným nástrojom. Cesty vedú oboma smermi a budovaním nových medziregionálnych prepojení je možné chudobnejším regiónom pomôcť, ale ich aj zničiť. Firmy z týchto oblastí musia súperiť s konkurenciou z rozvinutejších regiónov. Infraštruktúra je kľúčová pre podporu ekonomického pokroku. Ale správnym politickým rozhodnutím je budovať v kritických bodoch a miestach častých dopravných kolapsov. Budovanie cestnej infraštruktúry alebo mostov so zámerom „rozvíjať“ menej vyspelé regióny sa často ukázalo ako chybné rozhodnutie a niekedy malo opačný efekt. Vycicalo prosperujúce regióny, ktoré následne samé začali mať problémy s dopravou, keďže do ich infraštruktúry sa potrebne neinvestovalo. Infraštruktúra by mala podporovať rast: zriedka ho sama o sebe naštartuje a je nevyhnutné, aby bola prítomná tá vhodná infraštruktúra a tiež, aby boli vytvorené aj ďalšie podporné podmienky. Tieto dva faktory sú navzájom prepojené.

  • Majú regióny východnej časti EÚ šancu získať späť kapitál ľudských zdrojov, ktorý za posledné obdobie stratili v prospech západných regiónov?

Súčasný vývoj v Írsku hovorí v prospech tejto možnosti. V 50. – 80. rokoch minulého storočia žili mladí írski pracovníci v diaspóre. Írske školstvo vzdelávací systém boli náročné, ale ľuďom po jeho absolvovaní jednoducho chýbali vhodné pracovné pozície. Preto často z krajiny emigrovali – nielen do Veľkej Británie, ale do celého sveta, hlavne do anglicky hovoriacej časti. Írsko bolo chudobnou a zaostávajúcou krajinou približne do začiatku 90. rokov. Akonáhle však začala írska ekonomika rásť, bývalí emigranti sa postupne vracali a nachádzali pracovné miesta v Írsku. To malo pre krajinu dve veľké výhody. Po prvé, ponuka vysokokvalifikovanej práce sa ukázala ako relatívne elastická – oveľa elastickejšia ako napríklad v Londýne. Po ďalšie, vracajúci sa emigranti priniesli so sebou potrebné know-how, siete a kontakty z celého sveta, čo pomohlo ekonomike sa etablovať aj v medzinárodných podmienkach. Preto si myslím, že emigrantov z krajín Východnej Európy možno vnímať viac ako zdroje budúcnosti, ako súčasnú stratu. Nevrátia sa pravda všetci, ale tí, ktorí ostanú v zahraničí, budú pre navrátilcov dôležitými styčnými bodmi a kontaktom pre zahraničné trhy. Politika by mala usmerňovať a spúšťať rast v kľúčových oblastiach, aby sa stali pre emigrantov atraktívne. Ak ekonomika Bratislavy prosperuje, tak napomôže ako vstupná brána, cez ktorú o niekoľko rokov sa Slováci budú vracať zo zahraničia a prispeje tak k ďalšiemu rastu – nielen v jej regióne, ale tiež v ostatných regiónoch Slovenska.

  • Čo bolo za „írskym zázrakom“, teda veľmi dynamickým rozvojom tejto donedávna hlavne poľnohospodárskej krajiny na jedného z  lídrov v inováciách EÚ? Je tento vývoj udržateľný a mohli by sa o neho pokúsiť aj iné krajiny?

To hlavné som už spomenul v odpovedi na predchádzajúcu otázku, ale je za tým určite viac. Čiastočne to bolo šťastie, čiastočne aj politika krajiny. V Írsku boli nastavené veľmi výhodné daňové podmienky pre podnikateľov a aj pre určité skupiny pracovníkov. Po tom, ako krajina vstúpila do EÚ, boli náklady v Británii oveľa vyššie ako v Írsku. Tiež sa tu v tom čase otvorila letecká doprava pre nízkonákladové spoločnosti a tým sa odstránila komparatívna izolácia od medzinárodného obchodu. Toto je práve prípad, kedy zlepšenie dopravných spojení prispelo k rastu, pretože bolo nevyhnutným doplnkom pre ďalšie vhodné podmienky (podotýkam však, že doprava v Írsku je stále veľmi žalostná). Toto ešte v kombinácii s angličtinou ako úradným jazykom a s výhodným daňovým režimom urobilo Írsko atraktívnym pre medzinárodné firmy, hlavne z IT a naň nadväzujúce odvetvia. Prítomnosť kvalifikovaných pracovníkov z radov vracajúcich sa emigrantov umožnilo domáce investície  a podporilo vnútorný ekonomický rast.

Nemyslím si, že írska úroveň rastu zotrvá na rovnakej úrovni, ako za posledných 15 rokov, ale zdá sa, že Írsko urobilo výrazný pokrok v rozvoji, hoci malo nedostatok  fixného kapitálu a nedostatočnú infraštruktúru, ktorá stále nedosahuje najvyššiu kvalitu. Veľmi rýchlo rástli náklady na bývanie a prenájmy podnikateľských priestorov, začali vznikať dopravné kolapsy.

Nie všetky faktory, ktoré pomohli Írsku, môžu pomôcť Slovensku. Krajiny a regióny sa môžu učiť od seba navzájom zo skúseností, ale je nebezpečné opakovať rovnaký recept, ktorý pomohol inde, pretože sú medzi krajinami v jednotlivých obdobiach odlišné podmienky. Čo pomôže v konkrétnom čase a na konkrétnom mieste vyžaduje viac vedeckého poznania, ako máme v súčasnosti.

  • Na Slovensku bolo do roku 1990 plánované hospodárstvo, ktoré ovplyvňovalo industrializáciu a tvorbu pracovných síl. V regiónoch vznikli jednostranne orientované výroby – či na zbrojársku výrobu, ťažkú chémiu, hutníctvo železa… Mnohé podniky nedokázali odolať tlaku ekonomickej transformácie a zanikli. Ostali po nich opustené priemyselné zóny, ktoré sú napojené na infraštruktúru. Na druhej strane však sledujeme rýchly rast nových priemyselných parkov na zelenej lúke. Ako riešia tento problém na Západe?

Adaptovanie ekonomickej štruktúry Slovenska a ďalších východoeurópskych krajín po roku 1990 bolo bolestné. Paradoxne môže predstavovať v dlhodobom horizonte viaceré výhody. Priemerný vek investícií je relatívne nízky  a zelené lúky sú lákavejšie ako staré priemyselné zóny. Nárast spustnutých brownfieldov je veľký ekologický problém – ak sú zdrojom znečistenia podzemných vôd a pôdy. Určite predstavujú aj skutočnú prekážku územného rozvoja a jednoduchšie by bolo asanovať a využiť ich ako de facto predpripravené „zelené lúky“. Mnohé tieto zóny však nemajú vhodnú polohu pre moderné ekonomické aktivity a nie sú napojené na patričnú infraštruktúru.

Vo Veľkej Británii a Nemecku existuje niečo ako recyklovanie pozemkov „brownfieldov“. Ale vyžaduje si to obrovské náklady – hlavne pri nedostatku stavebných pozemkov. Tento nedostatok súvisí so skostnatelou politikou „urbánných odmedzení“. Tie považujú územie ako „priemyselnú zónu“ v zmysle určitých metodík napriek tomu, že by sa dali pretransformovať, alebo majú už hodnotu pre životné prostredie. Ako príklad môžu slúžiť bývalé nemocnice na obrovských plochách v mestách, kde sa ich okolie neformálne využíva ako parkovisko. Alebo opustené lomy, ktoré sa často stali veľmi cenné z faunistického aspektu.

Podľa mňa je potrebné hodnotu územia posúdiť serióznym výskumom – ekonomickým  i environmentálnym – a až potom ho využívať a neuplatňovať pri plánovaní rigidnú politiku. To často ústi do netušených a nechcených konzekvencií. Napríklad výskum jasne potvrdil, že snaha umiestniť 60% nových bytových jednotiek na staré priemyselné zóny a prísna politika tzv. zelených pásov viedla v Británii k výraznému rastu cien nehnuteľností v pomere k príjmom, čo následne spôsobilo nárast komutérov dochádzajúcich pracovať za prácou do miest spoza týchto zelených zón.

REKLAMA

REKLAMA