Dekker: Príčiny islamofóbie

Prof. Henk Dekker z univerzity v holandskom Utrechte, hovorí o vzťahu k moslimským menšinovým komunitám v európskych krajinách.

Henk Dekker
Prof. Henk Dekker
  • Myslíte si, že islamofóbia v Európe je novým fenoménom, alebo má korene v histórii, v konfliktných kontaktoch medzi kresťanmi a moslimami?

Nie som historik, je však pravda že v určitých momentoch európskej histórie sa tento konflikt udial. Sme ale v inej situácii. Máme tu širokú migráciu, globalizáciu, úplne iný systém masovej komunikácie. Idei, odkazy, chýry, mobilizácia, to všetko môže prebiehať rýchlejšie, masovejšie. Za hodinu ste schopní zhromaždiť ľudí na demonštráciu. Situáciu mení aj úloha internetu. V skratke – idei, myšlienky či emócie sa môžu omnoho rýchlejšie premieňať na masové konanie. Nové spôsoby komunikácie menia aj technológiu niečoho, čo by som nazval „psychologicko-politický boj“. V súčasných podmienkach je relatívne ľahké naočkovať strach do obrovskej masy ľudí. Jediné čo sa možno nezmenilo, je potreba sebaidentifikácie – ľudská bytosť si pripisuje nejakú identitu – a nezmenilo sa ani to, že niektoré elity môžu mať záujem na posilňovaní rozdielov medzi ľuďmi.

  • Moslimovia sú stále vnímaní ako koherentná skupina. Nemala by sa politika zamerať skôr na „nezamestnaných Alžírčanov“, „mladých ľudí severoafrického pôvodu s nedostatočným vzdelaním“ a podobne?

Samozrejme, každá politika sa musí zakladať na hĺbkovej analýze, nie na povrchných predsudkoch. Aj v malej krajine ako Holandsko majú predsa moslimovia veľmi veľa rozdielnych organizácií. Zabudnite na stereotypy. Snažte sa získať čo najviac informácií, čo najpresnejší obraz reality. Pre tvorbu politiky preto potrebujete výskum – možno ho dokážu zabezpečiť univerzity. Ak spoznáte všetky podrobnosti zistíte, že skutočnosť je ešte komplikovanejšia. Konflikt nie je bojom medzi „moslimami“ a „nemoslimami“, ale prebieha aj medzi rozličnými moslimskými skupinami, atď.

  • Nie je problémom že „moslimská kultúra“, respektíve „islam“ majú v sebe niečo špecifické, čo robí ich príslušníkov menej schopnými tolerovať odlišnosti, participovať na demokratickom politickom živote a podobne?

V každom náboženstve, ideológii, máte radikálne skupiny ktoré veria, že ich pravda je tá jediná, a snažia sa o nej presvedčiť aj ostatných. Súčasne ale mnoho iných ľudí existujú prúdy hlásajúce rešpekt, toleranciu voči iným názorom, výmenu ideí. Nie je to len v islame. Je potom dobre vedieť, kto je tou radikálnou skupinou, prečo je jej členom, aká je ich ideológia, prečo sú k nej niektorí ľudia priťahovaní, prečo sú ochotní obetovať sa… Opäť ale hovorím, to nie je nejaké špecifikum islamu.

  • Myslíte si, že vznik samostatnej politickej reprezentácie moslimov, ako je politická strana, môže v krajinách s väčšou moslimskou komunitou pomôcť ich integrácii, alebo sa skôr vytvára riziko ešte silnejšieho vyčlenenia a radikalizácie?

Radikalizácia nie je nikdy dôsledkom integrácie, ale vylúčenia, marginalizácie. Pokiaľ ide o politické zastúpenie, použijem holandský príklad. V krajine sme mali historicky vždy veľmi rozdielne skupiny ľudí. rímskych katolíkov, protestantov, a ich rámci zas rozličné skupiny, atď. Mier bol možný vďaka tomu, že každá skupina mala svoju vlastnú politickú stranu, vlastné noviny, školy, štvrte. Medzi sebou komunikovali len ich lídri. Skupiny boli úplne samostatné piliere. Takýto systém dokázal dlho zabezpečiť mier v Holandsku. Lenže to bola iná situácia. Neexistovali masové médiá, mobilita… Nemôžeme preto automaticky povedať, že takýto typ demokracie bude fungovať aj v dnešných podmienkach. Súčasné politické strany napríklad združujú viaceré z pôvodných skupín. Bolo by preto zvláštne, ak by vznikol moslimský pilier v čase, keď starý chrám fungujúci v minulosti prestáva existovať. A to neplatí len v Holandsku. Faktom však je, že vo viacerých organizáciách dostáva moslimská komunita od štátu peniaze na financovanie niektorých elementov takéhoto „piliera“ – napríklad noviny. V zásade nič nebráni vytvoreniu moslimskej strany. Lenže to by predpokladalo, že všetci moslimovia v krajine majú rovnaké názory na politiku. Niečo také je nereálne. V mnohých krajinách sa preto moslimovia angažujú v liberálnych, sociálno-demokratických, konzervatívnych stranách.

  • Zaujímavou je otázka menšiny v rámci menšiny – v mocenskom, nie čisto početnom zmysle. Napríklad žien v rámci moslimskej komunity. Alebo moslimských homosexuálov. Nakoľko môže štát intervenovať do spôsobu, akým sa menšina správa voči svojej vlastnej menšine? Má tolerovať „špecifická črty“ menšinovej kultúry, a to aj v prípade, ak by to znamenalo „tolerovanie intolerancie“ v rámci menšinovej skupiny?

To je zložitá politická otázka. Kľúčové je oddelenie štátu a náboženstva. Ak ľudia emigrujú do krajiny, viac-menej by to malo znamenať, že akceptujú základné prvky jej systému. Mnoho diskusií napríklad prebehlo okolo náboženského oblečenia v školách – napríklad šatiek, ktoré nosia moslimské dievčatá. Kľúčová otázka podľa mňa v tomto prípade je – ste schopní zlúčiť náboženské oblečenie s úlohami, ktoré v danom momente máte? V škole je to napríklad komunikácia. Učiteľ a študenti, a študenti navzájom, musia komunikovať. Zakrývanie tváre, či jej podstatnej časti, prirodzene komunikáciu obmedzuje. Preto univerzity zakazujú burkhu. Najlepšie čo môžete v takýchto prípadoch teda urobiť, je pozrieť sa na vec z praktického hľadiska.

  • A čo s menšinami v menšinách. Má sa štát angažovať v prípade, že sú vo svojej skupine diskriminované?

Samozrejme. V mnohých ústavách sa píše, že diskriminácia nie je dovolená. Nie sú výnimky – v takýchto prípadoch treba konať.


Rozhovor vznikol v rámci Národného projektu Excelentná univerzita, podporeného v rámci JPD NUTS II Bratislava Cieľ 3, spolufinancovaného z Európskeho sociálneho fondu www.esf.gov.sk.

REKLAMA

REKLAMA