Protesty v Turecku sú čisto občiansky akt

Demonštrujúci v Turecku žiadajú akceptáciu svojho životného štýlu, hovorí v exkluzívnom rozhovore bloggerka, ktorá sa aktívne zúčastňuje na protestoch v Istanbule a informuje o vývoji na sociálnych sieťach. Za realistickejšiu požiadavku ale považuje férovejší volebný systém.

Elif Tanverdi
http://euractiv.sk

Prečo ste sa zapojili do protestov?

Prvýkrát som Gezi park navštívila v stredu (29.5.) v noci a zostala som tam len na chvíľu, aby som videla, čo sa deje. Nikdy by som neverila, že to bude takéto obrovské! Neskôr sme sa všetci na Twitteri dočítali, že pred svitaním v tú noc v parku zaútočila polícia. Vo štvrtok (30.5.) sa na miesto vydalo množstvo ľudí, aby odsúdili policajný teror. Od štvrtka poobede som takmer neustále v parku. Som tu kvôli právu na protest, som tu za slobodu slova, rovnosť pre všetkých a za mier.

Ako by ste popísali povahu demonštrácii v Turecku? Je to súčasť anti-systémových protestov vo svete alebo skôr občiansky protest proti určitej politickej reprezentácii?

Pred desiatimi dňami to začalo ako veľmi pasívny pokojný občiansky protest proti zničeniu parku v strede námestia Taksim, ktorý má nahradiť výstavba ďalšieho nákupného centra, teda nie ako protest proti systému. Ľudia odmietli z parku odísť, stáli pred buldozérmi, ktoré sa pokúšali odstrániť stromy a počas noci kempovali v parku. Pri tom si čítali, spievali, atď. Demonštrácia bola vtedy malá.

Naozaj obrovský počet ľudí vyšiel von zo svojich domov a podporili ľudí, ktorí to začali a zostali v parku až po tom čo polícia použila nadmernú silu – vodné delá, slzný plyn, vrátane zapaľovania stanov, v ktorých mali kempujúci svoje veci.

Keď sa informácie o tomto nespravodlivom zásahu rozšírili na internete, ľudia všetkých spoločenských vrstiev, veku, etnicity, vierovyznania a ideológií sa začali pridávať a podporovať protestujúcich proti fašistickým praktikám. Títo ľudia mali právo demonštrovať, ale ich hlas potlačila mimoriadne despotická vláda.

Začalo to ako demonštrácia proti nákupnému centru, ale v skutočnosti to bola vlastne posledná kvapka! Hlavnou požiadavkou je odstúpenie vlády. Vláda ľudí nepočúva. Zasahuje do ich životného štýlu, zakazuje množstvo vecí, ako je alkohol alebo interrupcia. Je to odpor voči nátlaku, ktorý na nás vyvíja počas poslednej dekády. Fakt, že miestne médiá počas prvého týždňa mlčali, dokazuje, že premiér Erdoğan sa snažil vybudovať si určitú formu autoritárnej vlády, pokúšal sa potlačiť demonštrácie tým, že im nedovoliť o tom vysielať. Ale zabudol na sociálne médiá, ktoré on sám v nedávnom rozhovore označil za „najväčšiu hrozbu pre spoločnosť“.

Ako veľmi rôznorodý je dav, ktorý je v uliciach?

Je veľmi heterogénny. Sú tu študenti stredných aj vysokých škôl, učitelia v dôchodku, bankári, doktori, homosexuáli, futbaloví fanúšikovia, novinári, právnici, antikapitalistickí moslimovia, environmentalisti, Turci, Kurdi, Arméni, turisti, dievčatá, ktoré sú zahalené, ale aj také, ktoré sú v minisukniach, socialisti, nacionalisti, republikáni, a tak ďalej.

Existujú nejakí názoroví lídri, ktorí by sa dali považovať za vodcov alebo tváre protestov a boli by schopní formulovať konkrétne požiadavky?

Podľa môjho názoru neexistujú žiadni názoroví vodcovia. Ide úplne o občiansky akt. Ja, ako niekto kto ovplyvňuje názory a trendy vo všeobecnosti na Twitteri, som sa pokúsila tlmočiť svoj odkaz čo najjasnejšie. Mnoho ľudí to robilo. Pretože mainstreamové médiá zlyhali, to my sme boli reportérmi. Všetci z nás. Novinári, hudobníci, herci boli názoroví vodcovia a hlavným komunikačným kanálom bol Twitter. Samozrejme, všetci máme svoju agendu a požiadavky.

Oficiálnu požiadavku sformulovala organizácia s názvom „Taksim platforma“, ktorá sa stretla s podpredsedom vlády Bülent Arınçom a prečítala mu požiadavky týkajúce sa parku. Máme aj iné požiadavky, ako je legislatívne zakotvenie rodovej rovnosti, práv LGBT, regulácie alkoholu, atď., ale oni, samozrejme, predniesli ako prioritu tie, ktoré sa týkajú parku. V piatok ich premiér Erdoğan v ďalšom zo svojich príhovorov odmietol, na čo trhy okamžite reagovali poklesom akcií.

V súčasnosti už udalosti prekračujú otázku parku. V 78 mestách z celkového počtu 81 v Turecku sa občania postavili na odpor a demonštrujú. Niektorí z nich v živote Gezi park nevideli. Ale chcú, aby bol ich hlas vypočutý a aby vláda akceptovala a rešpektovala ich životný štýl.

Očakávajú ľudia v uliciach nejakú podporu spoza hraníc? Prejavy podpory alebo solidarity? Alebo to považujete za čisto domácu záležitosť?

Spočiatku sme očakávali, že nás vypočujú. Najmä preto, že miestne médiá situáciu úplne ignorovali. V uliciach boli normálni ľudia ako ja, moji priatelia, ktorí sa nikdy nezúčastnili masovej demonštrácie. Bolo to obrovské, a predsa sa to náležite nepokrývalo. Takže sme chceli, aby náš odkaz rozšírili svetové médiá!

Sme veľmi šťastní, že politici, celebrity, novinári i hudobníci zo zahraničia Turecko podporujú a vyslali svoje odkazy.

Nie je to domáca záležitosť. Cítim, že nás svet sleduje, je hrdý na mladý turecký národ a na druhej strane odsudzuje predsedu vlády a jeho poľutovaniahodný, chuligánsky spôsob postupu.

Objavuje sa nejako diskusia, ktorá by sa snažila o rýchlejšie zblíženie s EÚ, ako želaný proces, ktorý by mohol napraviť niektoré chyby, voči ktorým protestujete?

Úprimne povedané, neviem. Ako človek, ktorý veľa cestuje do EÚ a je chorý z procesov žiadosti o víza, som to už pred nejakým časom vzdala. Je to ako nikdynekončiaci príbeh.

Ako vidíte budúci vývoj? Aká by bola Vaša ideálna predstava?  

Keďže som súčasťou tohto vývoja, neviem kam smeruje. Radi by sme vyjednávali, ale premiér nechce ani o krok ustúpiť. Želáme si, aby premiér Erdoğan uznal svoje chyby, vzdal sa tohto projektu a začal rešpektovať rôzne životné štýly občanov. Ale to sa zdá byť utopické a nemožné.

Viac realistickou túžbou by bolo zaviesť systém s férovejšími voľbami. Prah pre zvolenie do parlamentu sa musí upraviť tak, aby boli vypočuté čo rozmanitejšie hlasy, hlasy menšiny. Strana AKP má v národnom zhromaždení skľučujúcu väčšinu. Zákony prijímajú alebo zamietajú ako jeden hlas, keďže poslanci AKP sa nerozhodujú ako jednotlivci, ale všetci konajú ako jeden pod vplyvom autority premiéra.

Pozadie

Elif Tanverdi (26) je architektka a bloggerka na cizenbayan.com. Už od začiatku súčasných protestov v Turecku, ktoré začali ako snaha o záchranu parku v centre Istanbulu, sa v nich angažuje ako „hlas na sociálnych médiách“. Aktívne píše o ochrane životného prostredia, právach žien a právach LGBT komunity.

REKLAMA

REKLAMA