Pohľad na úniu sme si zreálnili a to je dobré

O slovenskej stope v EÚ z posledných rokov a pamätných summitoch hovorí v bilančnom rozhovore pre EurActiv.sk nový splnomocnenec vlády pre slovenské predsedníctvo v Rade EÚ.

Ivan Korčok - najnovšia (!)
zdroj: SZ SR pri EÚ

Na post Stáleho predstaviteľa SR pri EÚ ste nastúpili v októbri 2009. Finišovali diskusie o Lisabonskej zmluve, riešila sa česká výnimka z Charty základných práv na pozadí Benešových dekrétov. Práve teraz sa v tejto budove (rozhovor sa uskutočnil počas summitu lídrov eurozóny 12. a 13. júla) rozhoduje o odvrátení bezprostredného Grexitu. Nechýbajú Vám tieto banálnejšie problémy spred piatich rokov? Napadlo Vám, že na sklonku svojho pôsobenia v Bruseli budete riešiť takúto krízu?  

Pár hodín po príchode do Bruselu (v roku 2009, pozn. red.) som rovno vstúpil do záverov takzvanej ústavnej krízy. V tom čase sme mali pocit krízovej situácie, ktorá sa ale veľmi rýchlo vyriešila. Vtedy ale nikto netušil, že sme pred obrovskou systémovou krízou, ktorá mala na rozdiel od ostatných úplne nový charakter. Jej akútna fáza spojená s Gréckom nastúpila v apríli až máji 2010. Nový charakter krízy spočíval v tom, že sme mali dočinenia s externým partnerom. Ocitli sme sa v situácii, kedy nám diktovali vonkajší aktéri, ktorými boli finančné trhy. Grécko bolo impulzom pre nedôveru trhov voči eurozóne. Na takúto krízu sme neboli pripravení ani politicky, ani z hľadiska mechanizmov.

Máte spočítané, koľko summitov ste absolvovali za svoje pôsobenie?

Myslím, že okolo 35. Podstatné sú tie krízové. Boli to ozajstné rokovania, pretože nikto dopredu nevedel výsledok. Mimochodom práve teraz, keď spolu hovoríme, sme v podobnej situácii.

Na rozdiel od pravidelných summitov s dôkladne predpripravenou agendou a návrhmi záverov sme teraz asi v úplne inej pracovnej situácii.

Návrhy sú, ale sme v inej situácii. Ide o tak vážne rozhodnutia, že doslova každé slovo kľúčových paragrafov navrhujú a odsúhlasujú samotní premiéri a prezidenti. Pamätám si jún 2012, kedy sa rokovalo o možnosti rekapitalizácie bánk z ESM (trvalý euroval, pozn. red) a zároveň sa prijalo rozhodnutie o vytvorení bankovej únie. Lídri strávili nad jedným paragrafom tri hodiny. Na tom je vidieť, že do Európskej rady sa presunuli zásadné rozhodnutia, ktoré prijímajú politici na najvyššej úrovni. Nie sú to rozhodnutia toľko kritizovanej európskej byrokracie, ale vážne politické rozhodnutia.

Doterajší štátny tajomník MZVaEZ Peter Javorčík, s ktorým sa práve striedate vo funkciách, nedávno povedal, že jemu najviac utkvel v pamäti summit, na ktorom sa rozhodovalo o novom sedemročnom rozpočte EÚ. Pre Vás by to bol ktorý?

Krízových situácií bolo veľmi veľa, ale pre mňa bol najvážnejší summit v máji 2010, kedy sa rozhodlo o dočasnom eurovale. Vtedy som najprv sedel na rokovaní ministrov financií s vtedajším štátnym tajomníkom Petrom Kažimírom. Situácia bola vážna. Niekedy po polnoci nám Christine Lagarde, v tom čase francúzska ministerka financií, pripomínala, že o hodinu sa otvárajú východné trhy a  na dosiahnutie dohody máme len obmedzený čas.

Takto sa následne pripravovalo rozhodnutie eurozóny, ktoré vytvorilo dočasný euroval vo výške 500 miliárd eur. Zhodou okolností som mal možnosť byť pri tom, keď vznikla táto suma. Toto bol pre mňa prelomový summit. Ukázal, že na vážne politické rozhodnutia, ktoré potrebujeme v eurozóne aj dnes, väčšinou treba veľmi krízovú situáciu. Ukazuje sa, že sme menej aktívni, keď nie sme pod tlakom. Hraničné situácie nás vedú k vážnym rozhodnutiam. Medzi také radím aj zásadnú reformu Paktu rastu a stability, lebo ani toto systémové opatrenie na zlepšenie fiškálnej disciplíny sa neprijalo v mierových časoch, ale pod tlakom krízy a finančných trhov.

Kde môžeme za posledných 5 rokov hovoriť o „slovenských riešeniach“ v európskych rozhodnutiach? V čom Slovensko v spolupráci s partnermi prispelo k nájdeniu konštruktívneho riešenia, ktoré potom vyústilo do dohody?

V rámci krízy eurozóny je ťažké identifikovať situáciu, kedy jedna krajina dokáže vtlačiť svoju národnú pečať niektorému riešeniu. Jednoznačne sme v eurokríze zohrali veľmi dôležitú úlohu v tom, že došlo k dohode, že súkromný sektor sa musí zúčastniť na odpise (gréckeho, pozn. red) dlhu. Bola to základná podmienka pre súhlas Slovenska s účasťou na ďalšej gréckej pomoci a jeden z dôvodov, prečo sme odmietli prvú účasť.

Patrili sme tiež do najužšieho kruhu krajín, ktoré volali po sprísnení Paktu stability a rastu. Slovensku sa rovnako podarilo vyrokovať dočasne nižšie príspevky do eurovalu. Pustili sme sa do tejto snahy úplne sami a nakoniec sa to podarilo vyrokovať pre viaceré hospodársky slabšie krajiny. Zásadne sme sa podpísali aj na tom, že kohézia zostala výraznou súčasťou finančnej perspektívy na najbližšie obdobie. Zároveň to ale bude jedna z vecí, ktoré budeme musieť obhajovať počas nášho predsedníctva, pretože bude prebiehať polčasové hodnotenie tejto finančnej perspektívy.

Slovensko sa silne angažovalo aj za dôveryhodnú politiku rozširovania. Silný hlas sme mali pri podpore Východného partnerstva a v úsilí o uzatvorenie asociačnej dohody s Ukrajinou. Príklad je aj v kontroverznej téme imigrantov, kde bola Slovenská republika na čele krajín, ktoré odmietli povinné kvóty pre rozdeľovanie imigrantov, pričom tlak na nás bol neštandardne vysoký.

Posunuli sme sa niekam ako členská krajina EÚ?

Za päť rokov cítim, že ako členská krajina sme vnútorne dozreli. Spadol z nás nováčikovský entuziazmus, eufória z dlhoročnej snahy vstúpiť do EÚ, zo vstupu do eurozóny a Schengenu. Celé moje obdobie bolo obdobím zreálňovania toho, čo únia sama o sebe je. Podľa môjho názoru má dnes Slovensko dobre vyhodnotené to, že nejde iba o výhody, najmä finančného charakteru, ale ide aj o náklady spojené s členstvom a najmä o obrovskú spoluzodpovednosť. Zreálnili sme si pohľad na úniu zvnútra. Je dobré, že sme tým prešli aj v krízových situáciách, lebo to zoceľuje.

Preniklo toto poznanie dostatočne aj medzi slovenskú politickú elitu? Vo svojej funkcii ste pracovali s troma vládami. Do akej miery ste pociťovali iné akcenty a ako to vplývalo na Vašu prácu?

U všetkých troch vlád som vnímal, že už pasívne nečakali na to, čo príde na stôl od Komisie alebo od Európskej rady. Veľmi často, a najmä v krízových situáciách, sme už schopní zadefinovať červené línie. Aj dnes pri debatách o osude Grécka vieme zadefinovať priestor, kde môžeme urobiť kompromis, ale vieme aj určiť červenú líniu kam sa dostať nechceme. Rovnako bez rozdielu medzi vládami už existuje schopnosť zadefinovať dlhšie perspektívy a strategické ciele. Príkladmi sú finančná perspektíva, migračná politika. Slovenská republika patrí ku krajinám, ktoré nepristupujú k európskej integrácii z hľadiska nejakej vyhranenej ideológie ako to vidíme v niektorých krajinách. Máme pragmatický prístup, pri ktorom vieme povedať, kde sú naše záujmy, ale vieme hľadať kompromisy.

Do akej miery sa za uplynulé roky zmenila kvalita koordinácie V4 v európskych otázkach? Intenzita komunikácie je určite vyššia, je s tým Slovensko spokojné alebo vidíme priestor na zlepšenie?

Nerád budím dojem, že chcem veci maľovať na ružovo. Plne si však stojím za tým, že slovenské predsedníctvo vo V4 na pôde EÚ výrazne vyprofilovalo V4 do pozície rešpektovaného partnera. Nie je úplne bežné, že predseda Európskej rady si sám iniciatívne vyžiada stretnutie s premiérmi V4, ako sa to udialo pred summitom, kde sa riešila migrácia. V4 za slovenského predsedníctva dokázala zabojovať o spoločnú pozíciu všade tam, kde bol  na ňu priestor. Môžem povedať, že v niektorých momentoch boli naši partneri dokonca z V4 nervózni. Keď totiž dáte dokopy čísla, ktoré V4 reprezentuje, nie je to zanedbateľná váha. Okrem toho V4 dokázala vo viacerých situáciách ad hoc pritiahnuť aj iné krajiny, ktoré mali podobné pozície.

Dá sa hovoriť o iných tradičných partneroch, ktorých Slovensko vyhľadáva v špecifických témach?

Pokiaľ ide o financie tak sú to kohézne krajiny, kde V4 pôsobila ako jadro. V otázke migrácie sa pridali aj Pobaltské krajiny. Sú to premenlivé koalície, ale V4 sa o ne pragmaticky pokúša všade, kde je šanca. Zároveň ale nevnímame V4 ako kazajku. Existujú situácie, kedy sa naše záujmy líšia a vtedy to rešpektujeme. Pokiaľ ide o hľadanie spojencov V4 ostáva pre Slovenskú republiku prvou voľbou.

Existuje v podobnom kontexte dôvod, pre ktorý by Slovensku v EÚ chýbala Veľká Británia v prípade, ak by došlo k Brexitu?

Veľká Británia je vo všeobecnosti kotvou, ktorá nám pripomína, aby sme v integrácii našľapovali opatrne a aby sa predmetom integrácie stalo naozaj iba to, kde je dokázateľný väčší spoločný ako individuálny prínos. Veľká Británia je veľkým obhajcom dobre fungujúceho vnútorného trhu, na čom má bytostný ekonomický záujem aj Slovenská republika. Je tiež krajinou, ktorá stojí za rozširovaním EÚ. Nachádzam tu prieniky. Británia je veľkou krajinou a obrovskou ekonomikou a bola by stratou pre Úniu ako celok a tým pádom aj pre Slovenskú republiku.

Spomenuli sme problém migrácie. Táto diskusia nás na Slovensku výrazne zaskočila. Faktom ale je, že otázka zdieľania bremena utečencov bola na stole už roky, no pre politickú neochotu sa hlbšie nerozpracovala. Do verejnej debaty preto skočila naraz a emotívne. Ak sa na to pozrieme spätne, nemali sme sa témou vážnejšie zaoberať skôr?

Je to príklad toho, že EÚ niekedy o probléme vie, ale koná až keď nadobudne neudržateľný rozmer. Roky vieme o tom, že v rámci zvládania migračného tlaku, ktorému sme dlhodobo vystavení, sme si stanovili určité úlohy. Faktom je, že mnohé z nich, a to aj také, ktoré mali viesť aj k lepšiemu zdieľaniu tohto bremena, sme kvôli vlastnej nečinnosti nesplnili.

Preto má Slovenská republika odpor voči kvótam. Kladieme otázky, prečo sme roky neriešili problém readmisnej (návratovej) politiky. Keby si každý už skôr riešil tieto otázky, ako napríklad readmisné dohody s problémovými krajinami, dnes by sme mohli o zdieľaní bremena hovoriť v úplne inom kontexte. Roky vieme o miliardách vynakladaných na rozvojovú pomoc a máme dohody s africkými krajinami, kde je táto pomoc naviazaná na plnenie migračných záväzkov zo strany týchto krajín. Za posledné desaťročie sme ale nevideli dostatočný tlak inštitúcií, v tomto prípade Komisie na to, aby sme vynucovali plnenie týchto záväzkov podľa dohody z Cotonou.

Dlhodobo je na stole potreba presne plniť záväzky v rámci spoločnej azylovej politiky. Nevyčítame krajinám, že cez azylovú politiku riešia napríklad demografický problém. No na druhej strane nie sme pripravení zdieľať dôsledky toho, že tieto krajiny sa potom stávajú atraktívnymi pre migrantov, ktorí z nášho pohľadu nespĺňajú parametre udelenia azylu, ale sú skôr ekonomickými migrantmi.

Máme tu situáciu, kedy sme sa ocitli pod obrovským tlakom, čo nám ale nebráni klásť systémové otázky. Nezdieľame optimizmus Komisie v tom, že systém dobrovoľných alebo nedobrovoľných kvót je riešením. Ak niekto totiž povie, že 40 tisíc na relokáciu je len dobrým začiatkom, my tvrdíme, že je to zlý prístup, pretože otvárame bránu a nevieme si predstaviť, čo je potom dobrým koncom.

Znamená to, že za podmienky jednotného uplatňovania udeľovania azylu v celej EÚ, by sme sa na zdieľanie bremena dívali inak?

Jednoznačne hovoríme, že azylové právo má byť uplatňované tak, ako je nastavené. Ak sa niekto rozhodne uplatňovať ho mäkším spôsobom, my mu v tom nemôžeme zabrániť. Daná krajina si však musí uvedomiť, že vytvára „pull effect“, teda sa stáva atraktívnejšou pre migrantov, ktorí neprichádzajú za účelom nevyhnutnej medzinárodnej ochrany, ktorá je podstatou azylu, ale s iným cieľom.

Nemôžeme sa zdržať kritiky navrhovaného opatrenia, pretože nijako nerieši problematiku druhotných pohybov, kedy azylanti relokovaní na základe kvót sa budú chcieť premiestniť do inej cieľovej krajiny. Aké to je potom zdieľanie bremena? Sme jednou z mála krajín, ktoré toto otvorene pomenúvajú. Myslíme si, že toto riešenie výrazne zaťažuje cieľové krajiny ako napríklad Nemecko a obávame sa, že takéto nesystémové riešenie môže vyvinúť tlak aj na samotný Schengen. Krajiny, do ktorých by takýto azylanti smerovali by čelili tlaku verejnej mienky, aby uzatvárali vlastné hranice.

Tlak na Schengen ale vytvára aj to, keď Taliansko povie, že nápor nezvláda a azylantov pustí za svoje hranice.

Snažíme sa pochopiť krajiny pod migračným tlakom ale takýto prístup by nebol zlučiteľný s platnými pravidlami. Na Slovensku sa napríklad ocitajú utečenci zo Sýrie, o ktorých vieme, že pred príchodom k nám niekoľkokrát prekročili schengenské hranice. Takto nemôžeme fungovať, je to ohrozenie Schengenu. Ďalšia vec je, že máme problém zvládať vnútornú mobilitu medzi našimi občanmi. Ako sme potom pripravení zvládať mobilitu z tretích krajín?

Vráťme sa k eurozóne. Na diskusii o budúcnosti eurozóny v kontexte prípravy na slovenské predsedníctvo v Rade EÚ opakovane zaznelo, že Slovensko ako krajina, ktoré si svoje fiškálne problémy rieši sama má vhodný kredit na to, aby sa zasadila za myšlienku vytvorenia fiškálnej kapacity, akéhosi rozpočtu eurozóny, ktorý by mohol slúžiť na riešenie hospodárskych otrasov. Stotožňujete sa tým?

V prospech Slovenska hovorí aj to, že dokázalo za posledné obdobie, v rámci sprísnených fiškálnych pravidiel, splniť svoje fiškálne záväzky, ktoré vyplývajú z Paktu. Kríza nám pripomenula konštrukčné nedostatky eurozóny. Od roku 2012, kedy sa situácia trochu stabilizovala, sme dostali istý time-out, ktorý potrebujeme využiť na nevyhnutné systémové kroky pre dlhodobé prežitie eurozóny. V rámci nadchádzajúceho predsedníctva preto chceme do tejto otázky ísť aktívne a napomôcť tomu, čo je dnes už na stole v podobe správy piatich prezidentov. Dôležitá bude sekvencia, pretože to nie je otázka, ktorá sa dá vyriešiť okamžite, ale musia jej predchádzať najskôr iné kroky, o ktorých táto správa hovorí.

Vieme, že úlohou predsedníckej krajiny je hľadať kompromisy a snažiť sa posúvať agendu tak, aby sa s tým všetci alebo väčšina vedela stotožniť. Znamená to, že v čase slovenského predsedníctva bude do určitej miery potlačené presadzovanie slovenských parciálnych záujmov v bežnej agende?

Svoje nadchádzajúce pôsobenie vo funkcii splnomocnenca vlády pre predsedníctvo by som chcel využiť na komunikáciu s odbornou a v prípade záujmu aj širokou verejnosťou, aby som pomohol reálne pomenovať očakávania súvisiace s predsedníctvom. Predsedníctvo je v prvom rade zodpovednosťou a prestížou. Z môjho pohľadu to bude pre Slovensko naozaj veľkou výzvou, pretože na 6 mesiacov budeme musieť naše pôsobenie v EU výrazne modifikovať.

Ja sám som päť a pol roka začínal každú svoju intervenciu prezentovaním toho, čo chce Slovenská republika. Počas predsedníctva toto pôjde do úzadia. Na druhej strane je pochopiteľne v každej téme, ktorú chce Slovensko otvoriť v rámci predsedníctva, presne zadefinovaný aj slovenský záujem. Prvoradou úlohou je však potiahnuť 28 krajín dopredu, ale takým spôsobom, aby sme sa v tom videli, pretože po šiestich mesiacoch si Slovensko znova oblečie svoj národný dres a predsedníctvo nám pomôže v budúcom presadzovaní záujmov.

Slovensko ponesie veľkú zodpovednosť za polčasové hodnotenie finančnej perspektívy. Už dnes viem, že bude veľký tlak na to, aby sa upravovala kohézna politika. Sme pod veľkým tlakom najmä čistých prispievateľov. Počas nášho predsedníctva sa dostane na stôl projekt únie kapitálových trhov. Je tam spoločný záujem, no vieme, čo je cieľom takejto únie a to zabezpečiť pre malé a stredné podniky lepší prístup ku kapitálu, lebo dnes sú odkázané najmä na banky. Toto je pre Slovensko dôležité, malé a stredné podniky hrajú v ekonomike veľkú úlohu. A takto môžeme ísť ďalej cez jednotlivé oblasti. Máme v rukách možnosť klásť dôraz na oblasti, ktoré my považujeme za dôležité. Energetická únia je obrovský projekt, kde je energetická bezpečnosť záujmom celej Európy, ale ja si dovolím povedať, že pre Slovensko je to absolútne kriticky dôležitá vec.

Povedali ste, že výkon predsedníctva nám do budúcnosti pomôže s presadzovaním národných záujmov. Myslíme už dnes na to, ako zabezpečiť, že sa „predsednícky know-how“ nestratí?

Predsedníctvo pôsobí mobilizačným spôsobom do vnútra vrcholovej štátnej správy. Bude tu pôsobiť 200 ľudí, ktorí už dnes získavajú obrovský know-how a pre všetkých je to úplne nová dimenzia. Keďže pre Slovensko je to po prvýkrát, som presvedčený, že ide o istý pozitívny zlom pre celú slovenskú zahraničnú službu a administratívu. Vďaka tomu budú títo ľudia lepšie pripravení zastupovať slovenské záujmy. Predsedníctvo je obrovskou investíciou do kvality personálu. Najväčšia časť výdavkov na predsedníctvo je určená práve na personálne náklady. Je to však dobrá investícia pre Slovensko.

Dá sa očakávať, že ľudia, ktorí prejdú týmto procesom ostanú v štátnej správe?

V tejto chvíli neviem povedať konkrétne počty, ale som presvedčený, že minimálne na ministerstve zahraničných vecí budú mať tí, ktorí sa osvedčia, určite perspektívu pokračovať. Chceme sa vyhnúť tomu, aby to pre naozaj kvalitných ľudí bola iba jednorazová udalosť, avšak najprv to tí ľudia musia dokázať.

Pozadie

Kariérny diplomat Ivan Korčok sa po takmer šiestich rokoch na čele Stáleho zastúpenia Slovenska pri EÚ vracia na Slovensko, kde bude z pozície splnomocnenca vlády pre Predsedníctvo Slovenskej republiky v Rade EÚ (júl-december 2016) koordinovať jeho výkon z domácej pôdy.

REKLAMA

REKLAMA