EÚ musí spoločnosť riadiť na základe tvrdých dát, nie emócií

V digitálnej agende nemôžeme k regulácii pristupovať na základe „prezumpcie viny“, hovorí podpredseda vlády Peter Pellegrini. S EurActiv.sk hovoril o digitálnej agende a kohéznej politike.

28173997685_cdb3d861de_k
Peter Pellegrini, zdroj: Výbor regiónov

V oblasti digitálnej agendy EÚ, ktorú máte na starosti, je na stole veľa návrhov. Čo by slovenské predsedníctvo považovalo za úspech, ak by sa podarilo do decembra?

Predsedníctvo je v tejto oblasti veľmi pracovné a úspechy budú po nás žať kolegovia z Malty. To ale nemôže zmierniť naše ambície. Rôzne návrhy sú na rôznych úrovniach. Pri neoprávnenom geografickom blokovaní chceme dosiahnuť dohodu aspoň na úrovni všeobecného prístupu. Pri definitívnom zrušení roamingu by sme radi začali trialóg s Európskym parlamentom tak, aby sa stihol termín júl 2017, kedy by mali definitívne roamingové poplatky v EÚ vymiznúť. Závery Rady by sme veľmi radi prijali v oblasti Akčného plánu pre e-government. Tu by naším najväčším úspechom mohla byť Bratislavská deklarácia v oblasti e-governmentu, ktorá by definovala jasné ciele pre všetky členské krajiny EÚ. Cieľom je postupne sa priblížiť k princípu „jedenkrát a dosť“ a aby sme k roku 2020 smerovali k tomu, že verejné služby jedného štátu by mohli využívať aj občania iných štátov.

V ktorých témach bude najnáročnejšie dosiahnuť dohodu? 

Pri prenositeľnosti dát (možnosť využívať zaplatené dátové služby aj v inej krajine) sa našla zhoda pomerne rýchlo. Pri neoprávnenom geoblockingu je súlad názorov, že nie je možné diskriminovať niekoho kvôli tomu, aký platobný prostriedok používa alebo kvôli tomu, že pochádza z inej krajiny, kde predajca nechce predávať. Bude ale trvať ešte veľmi dlho než sa nájde kompromis medzi odstránením diskriminácie a ochranou práv dodávateľov, ktorí nie sú technicky schopní alebo nemajú možnosť a nevedia zabezpečiť dodávanie tovaru mimo svojho územia.

Veľká diskusia je aj v oblasti voľného toku dát. To je nie konkrétny návrh, ale je to budúcnosť. Voľný pohyb dát vnímame ako jednu z ďalších slobôd. Vývojom moderných technológií budú štáty, inštitúcie a organizácie disponovať enormným množstvom dát. Prichádza vek internetu vecí, spojených vozidiel, inteligentných meračov, rôznych iných senzorov, ktoré budú vysielať a niekde budú svoje dáta posielať. Na základe nich bude možné na jednej strane tvoriť množstvo zaujímavých aplikácií a nové pracovné miesta. Na druhej strane musíme hovoriť o ochrane osobných údajov, ktorá je dnes regulovaná aj na úrovni štátov. Otázka je, do akej miery budú národné autority schopné odovzdať časť svojich právomocí na európsku úroveň.

V oblasti roamingu už dnes panuje všeobecná zhoda. Dôležité bude ustrážiť veľkoobchodné ceny medzi operátormi, aby primerane zabezpečili možnosť technicky obsluhovať infraštruktúru v danom štáte a na druhej strane nezvyšovali ceny v momente, kedy sa skončia roamingové príplatky.

Ak EÚ nebude schopná prijímať rozhodnutia rýchlo, bude reagovať len ex post, nebude nikdy konkurencieschopná so zvyškom sveta.

Ako ale regulovať tak dynamickú oblasť bez toho, aby sme tým inovácie brzdili?

EÚ by mala skôr hľadať všeobecný rámec pre danú oblasť. Skôr vyhodnocovať dáta a správanie sa konkrétnych spotrebiteľov a zasiahnuť len v prípade, že identifikujeme nejaký problém. Nemôžeme sa donekonečna na veci pozerať už vopred s prezumpciou viny, že sa niečo zlé ide určite udiať lebo tým vytvárame regulačné bariéry rozvoja. Musíme mať flexibilný spôsob, ako reagovať na prípadné nedostatky, ktoré vzniknú na trhu alebo ak by bola ohrozená ochrana spotrebiteľa alebo zdravia občana. Európa sa musí naučiť riadiť spoločnosť na základe tvrdých dát a analýz a nie na základe emócie, ktorú politik navodí a strhne na seba mienku väčšiny.

Na všetky veci, ktoré chceme v rámci digitalizácie riešiť, potrebujeme v prvom rade infraštruktúru, základom je najmä úplné pokrytie vysokorýchlostným internetom, čo vyžaduje investície. Odkiaľ by tie investície mali prichádzať?

Bez špičkovej digitálnej infraštruktúry nemá Európa šancu uspieť v globálnej súťaži. Mnohé krajiny už ohlásili, dokedy chcú začať s budovaním 5G sietí. V EÚ je na to potrebná aj harmonizácia 700 MHz spektra. Máme to na stole a verím, že sa s Európskym parlamentom dohodneme, či to bude rok 2020 alebo 2022 kedy dôjde k jeho uvoľneniu. Samozrejme, že aj to už je relatívne neskoro. Spôsob, akým štáty na aukciách speňažujú frekvencie musí skôr podporiť vlastníkov frekvencií budovať infraštruktúru.

Frekvencie sú dnes pre operátorov aj štát novodobé zlato. Môžete síce požadovať najvyššiu cenu a čo najviac peňazí do štátneho rozpočtu, to ale na druhej strane vysaje zo súkromného sektora také množstvo peňazí, že to neumožní budovať infraštruktúru v relatívne krátkom čase. Musíme sa ako štáty zhodnúť, ale potom všetci, že budeme radšej požadovať investície a rýchlosť výstavby aj za cenu nižšieho výnosu pred štátny rozpočet.

Pri 4G sieti sme sa sústredili na to, koľko percent obyvateľstva máme sieťou pokrytých. Pri nástupe internetu vecí, napríklad autonómnych áut, musíme hovoriť o tom, koľko percent územia to je. Ak pôjde auto z jedného mesta do druhého, potrebuje celoplošné pokrytie.

Aj na Slovensku sa potýkame so súbojom medzi telekomunikačnými operátormi a štátom. Im veľmi vadí, ak do optických sietí alebo vysokorýchlostných sietí investuje štát alebo mestá, pretože tvrdia, že im tak tvoria konkurenciu. Moja odpoveď je, potom by mal súkromný sektor garantovať, že v zmysle priorít Slovenska alebo EÚ bude ochotný a schopný do roku „X“ pokryť „Y“ percent územia. Ak nie, musí zasiahnuť štát, pretože existujú aj oblasti, ktoré nikdy nebudú komerčne zaujímavé.

Kohézna politika nie je nosnou prioritou slovenského predsedníctva, ale je to dôležitá téma. Povedali ste, že slovenské predsedníctvo v Rade EÚ chce viesť diskusiu o možnostiach zjednodušovania kohéznej politiky tak, aby bolo možné preukázať jej opodstatnenosť aj po roku 2020 nakoľko má „mnoho odporcov“. Čo vieme v tejto veci robiť?  

Nechcem, aby diskusia o kohéznej politike a jej budúcnosti skĺzla do polemiky medzi čistými platiteľmi alebo čistými prijímateľmi. Všetci sme členmi, všetci si platíme príspevky do rozpočtu a únia ako taká sa rozhodla, že bude solidárna s menej rozvinutými regiónmi. Aj zo Slovenska sa môže stať čistý platiteľ a to neznamená, že zmeníme k tejto otázke postoj. Takisto netreba pokračovať v debate, či má kohézna politika pridanú hodnotu pre Európu, pretože výsledky sú zrejmé. Musíme hovoriť o tom, akú má kohézna politika budúcnosť po 2020 ale musíme hovoriť aj o aktuálnom stave.

A ten je aký?

Máme komplikovaný, byrokratický systém s niekoľko stupňovým a nepredvídateľným systémom kontrol zameraným na procesy a papiere a nie na výsledok. Preto sa volá po zjednodušení.

Nie len pre budúce obdobie ale po takom, čo by sa dalo uplatniť počas tohto programovacieho obdobia bez toho, že by sme radikálne menili celý systém. Sem patrí paušálne vykazovanie výdavkov alebo kontrolovať viac výsledok ako samotný proces, najmä ak dôverujeme prijímateľovi. Tými sú často mestá a obce. Ak veríme, že transparentne a  efektívne narábajú zo zdrojmi svojich daňových poplatníkov, tak si nemôžeme o nich myslieť nič iné ani keď čerpajú štrukturálne fondy.

Veľa si sľubujeme od skupiny na vysokej úrovni Európskej komisie, ktorá by mala o tomto predložiť dokument Omnibus. Máme aj konkrétne pripomienky z praxe od Výboru regiónov. Verím, že by sme počas slovenského predsedníctva mohli v tomto prijať jasné závery. Na nich by sme mohli budovať nové fungovanie kohéznej politiky po roku 2020.

Treba sa zamyslieť aj nad mierou programovania, ako to navrhuje Výbor regiónov? Napríklad, ak je cieľom zvyšovať zamestnanosť, nechať voľnosť v tom ako ju dosiahnuť podľa miestnych špecifík?

Určite je aj flexibilita na mieste, pretože každý región je špecifický a tiež si myslím, že by sme nemali mať úplne striktne dané nástroje ako dosahovať jednotlivé priority a mali by sme viac veriť miestnej znalosti. Netreba všetko riadiť zvrchu, skôr mať rovnováhu.

Jedna z výčitiek v stanovisku Výboru je, že regionálna politika prestáva byť regionálnou, lebo do veľkej miery rieši národné problémy a je naviazaná na národné programy reforiem. Je to férová výčitka?

Aj rozvoj infraštruktúry, ktorá má národný význam, má pridanú hodnotu pre všetkých Európanov. Musíme mať rovnováhu medzi záujmami štátu a samosprávy. Nikto nemá patent na rozum. Časť sú priority národných vlád a regionálne, ktoré riešia národné problémy.

Čo súdite o polemike o tom, že nový finančný nástroj tzv. Junckerov fond (Európsky fond pre strategické investície, EFSI), ide na úkor tradičných štrukturálnych a investičných fondov pokiaľ ide o zdroje aj projekty?

Podporujem snahu pána viceprezidenta (EK) Katainena, aby EFSI po úvodnej fáze, kedy alokoval asi 106 miliárd eur, pokračoval. Jeho výhoda je, že pri relatívne malej investícií z prostriedkov EÚ vie pákovať veľké súkromné zdroje, pretože kryje prvú stratu a umožňuje investovať aj do rizikovejších investícií.

Podľa mňa by nemalo ísť o súťaž medzi týmito dvoma spôsobmi financovania ale o kombináciu. Nie všetky projekty, napríklad verejné investície, možno financovať prostredníctvom EFSI, lebo negenerujú zisk a hneď vchádzajú do dlhu. Je to pôžička, veľmi výhodná, ale je to pôžička. Tu nás brzdí konsolidačné úsilie. Tam sú jediným spôsobnom grantové nenávratné prostriedky.

Na Slovensku máme príklad obchvatu Bratislavy D4 a R7, kam idú prostriedky aj zo štrukturálnych fondov a zároveň časť financujeme aj EFSI. Do budúcna by určite nemalo dôjsť k úplnej výmene z nenávratných za návratné zdroje.

Európske štrukturálne fondy nám pomohli prekonať dopady krízy lebo boli jedny z mála zdrojov, ktoré podporovali investičnú aktivitu.

Budeme otvárať otázku geografickej vyváženosti použitia zdrojov z EFSI?

K tomu by som sa ako zástupca predsedajúcej krajiny nechcel vyjadrovať. Treba byť schopný ponúkať kvalitné a financovateľné projekty a potom byť úspešný pri získavaní týchto zdrojov. Často sa síce hovorí o istom geografickom nevyvážení, na druhej strane by sme potrebovali analýzu, či krajiny, ktoré nie sú úspešné, majú naozaj kvalitné projekty.

Európske prostriedky financujú na Slovensku drvivú väčšinu verejných investícií, násobok európskeho priemeru. Aký by mal byť podľa vás optimálny pomer medzi domácimi a európskymi zdrojmi?

O tom nechcem polemizovať. Pomer nám bude do budúcna definovať obálka, ktorú budú mať štáty k dispozícii. Pokiaľ ide o Slovensko, mojou treťou kompetenciou je hovoriť o stratégii investícií. Do roka by sme chceli po vzore iných krajín predstaviť dokument s názvom Infraštruktúrny plán Slovenska, kde chceme zadefinovať všetku potrebnú infraštruktúru v rôznych oblastiach, teda všetko, čo by bolo v tomto štáte potrebné za 20 rokov postaviť. Chceme ukázať aj to, čo môžeme približne financovať zo štrukturálnych fondov, čo nám dovoľuje národný rozpočet a potom to, kde je potrebné sa naučiť používať inovatívne finančné nástroje. Bude to aj príprava na to, že sa situácia môže zmeniť a krajiny sa nebudú môcť spoliehať na štrukturálne fondy. Druhá vec, o ktorú mám vážne obavy, aby sme neopomenuli akumulovať zdroje aj na opravu už existujúcej infraštruktúry. Máme tu 100 ročné kanalizačné rozvody a 60-ročné vodovodné rozvody. Budú to značné investície. 

REKLAMA

REKLAMA