Duka-Zólyomi: Ruská armáda nemala v Gruzínsku čo hľadať

Hovorí, že Saakašviliho akcia v J. Osetsku bola možno naivná a nepremyslená, ale treba si tiež uvedomiť, čo jej predchádzalo. Myslí si, že Rusku neriešiteľný stav v Gruzínsku vyhovuje a Európska únia by mala formulovať svoje postoje voči Moskve rovnako rázne, ako to urobila americká administratíva. Slovenský europoslanec Árpad Duka-Zólyomi (EPP-ED).

A. Duka-Zolyomi
http://euractiv.sk
  • Ste podpredsedom Medziparlamentnej delegácie EP pre vzťahy s krajinami južného Kaukazu. Možno v aktuálnom konflikte Tbilisi-(Cchinkvali)-Moskva identifikovať, kto nesie primárnu zodpovednosť za to, že latentné napätie prerástlo do ozbrojeného konfliktu so stovkami civilných obetí?

Nebolo by vierohodné, resp. bolo by zavádazjúce, keby sa primárna zodpovednosť  odvodila len od udalostí ozbrojeného konfliktu medzi Gruzínskom a ruskou armádou, ktorý vypukol 8. augusta tohto roku. Korene tejto krátkej vojny pochádzajú najmenej z obdobia rozpadu Sovietskeho zväzu a vzniku nezávislého Gruzínska (1991). Predstavitelia vlasti autonómnej republiky Južného Osetska viackrát vyhlásili svoju snahu o nezávislosť od Gruzínska. Už v roku 1989 snaha o spojenie sa so Severným Osetskom, v rokoch 1990 a 1991 vyhlásenie nezávislosti od Gruzínska, v rokoch 1992 a 2006 referendum o nezávislosti – samozrejme vždy bez akceptácie na medzinárodnej scéne. Od začiatku jedine Ruská federácia podporuje (finančne, hmotne, vojenským výzbrojom) samostatnosť tohto a abcházskeho separatistického územia. Rusko trpezlivo a cieľavedome udržiava niekoľko konfliktných oblastí na územiach bývalých sovietských republík (Južné Osetsko, Abcházsko, Podnestersko, Náhorný Karabach). Ruská veľmocenská politika sa totiž nemôže zmieriť s tým, že nové suverénne krajiny sú rozhodnuté ísť svojou cestou nezávislosti, resp. budovania demokracie a právneho štátu.

Po nástupe Saakašviliho, ktorý sa jednoznačne zaviazal ísť cestou euroatlantickej integrácie, sa situácia ešte viac vyostrila, najmä v minulom a tomto roku. Zaistenie ruských dôstojníkov, ako špiónov – na čo bola tvrdá odpoveď obchodného embarga na rôzne tovary či blokáda cestovania, nariadenie prezidenta Putina (apríl 2008), aby rezorty užšie spolupracovali s tzv. vlasťami v Južnom Osetsku a Abcházsku, zvýšenie počtu ruských mierotvorcov (ako v Abcházsku, tak aj v Južnom Osetsku) a následne prevelenie jednotiek ruského železničného vojska do Abcházska, obstreľovanie Gruzíncov a gruzínskych osád v Južnom Osetsku začiatkom júla, resp. prestrelky medzi osetskými ozbrojencami a gruzínskymi vojakmi. Tieto momenty boli precedensy a pozadie vypuknutia vojny. Ak hodnotíme túto situáciu, na prvý pohľad sa zdá, že rozhodnutie Saakašviliho urobiť poriadok v Južnom Osetsku bol naivný a nepremyslený nápad, ale na druhej strane si treba uvedomiť napäté pozadie a udalosti, konflikty a incidenty, ktoré tento vojenský konflikt predchádzali. Agresor je ten, ktorý prestúpi hranice a napadne, resp. obsadí územie susednej krajiny. Gruzínska armáda sa pohybovala len medzi vlastnými hranicami na svojom území. Ruská armáda sa voľne pohybovala nielen na území separatistov (tam tiež nemala čo hľadať), ale jej útoky hlboko zasiahli aj do územia nezávislého Gruzínska.

  • Ako sa dívate na fakt, že Rusko kontinuálne vydáva pasy obyvateľstvu Južného Osetska a Abcházska. Nepodrýva tým zásadne možnosť nájsť riešenie pre tieto regióny v rámci Gruzínska?

Voľné prideľovanie ruského občianstva obyvateľstvu Južného Osetska je tiež jeden spôsob ako systematicky udržať napätie v tejto oblasti a fakticky rozvrátiť možnosť mierového a diplomatického usporiadania situácie v zmysle princípu územnej integrity Gruzínskej republiky. Jasným príkladom je, že ako falošne a zákerne zneužilo tento stav vedenie Ruskej federácie po vypuknutí vojny, odvolávajúc na ich povinnosť chrániť životy a záujmy vlastných občanov. Podobne, teraz už v prípade humanitárnej pomoci a obnovy Južného Osetska (cca 10 miliárd rubľov) sa Rusko správa tak, akoby to bolo jeho územie.

  • Vzťahy medzi Gruzínskom a súčasnou americkou administratívou sú pomerne vrelé. Čakali podľa Vášho úsudku skutočne Gruzínci vojenskú podporu od Američanov pri konfrontácii s ruskými silami?

Úzke vzťahy a plodná spolupráca medzi Gruzínskom a USA sú prioritné nielen pre Saakašviliho vládu, ale aj pre americkú administratívu. Hlavne z geopolitického, energetického a bezpečnostného hľadiska je dôležitý juhokaukazský región, ktorý Putinova administratíva chce silou-mocou udržať ako sféru svojho záujmu a vplyvu. Napriek tomu, poznajúc dejiny (napr. 1956, 1968, Poľsko, atď.) by bolo prehnané a naivné očakávať taký zvrat v postoji USA, aby vojenskou podporou vstúpili do tohto konfliktu, kde na strane veľkej prevahy stojí Ruská federácia, mocný a dôležitý partner, s ktorým udržiavať prijateľné a pomerne vyrovnané vzťahy je veľké umenie – je to zložitá funkcia viacerých parametrov. Napriek tomu treba vyzdvihnúť principiálny a rázny postoj americkej administratívy.

Podobne jednoznačne by si mali naformulovať svoje stanoviská aj ostatné medzinárodné fóra, ako Európska únia, Rada Európy, G7 a OBSE. Je pravdou, že podľa prekvapujúceho vyjadrenia Saakašviliho do určitej miery existovala taká nádej a očakávanie, že Amerika sa v prípade vojnového konfliktu zapojí, hoci i vojenskou podporou.

  • Stratilo Gruzínsko definitívne šancu integrovať Abchádzsko a Južné Osetsko pod svoju kontrolu? Podporí Rusko nezávislosť regiónov, resp. ich anexiu?

Napriek tomu že gruzínska vláda vynaložila veľké úsilie, aby aspoň čiastočne bola prítomná a kontrolovala obidve separatistické územia, v skutočnosti sa dá konštatovať, že tento problém bol doteraz takmer neriešiteľný. V mojej práci a vystúpeniach v Európskom parlamente som neustále hlásal, aby EÚ na summitoch a iných dôležitých rokovaniach vyvíjala maximálny tlak v tejto otázke na dôležitého strategického partnera, na vedenie Ruskej federácie.

Po krátkej vojne a po tom, ako Rusko dokázalo svetu, že na území postkomunistickej republiky robí čo chce, je veľmi nereálne predpokladať, že v blízkej budúcnosti sa nájde také riešenie, v zmysle ktorého sa Abcházsko a Južné Osetsko opäť stanú organickou súčasťou Gruzínska. Ruskej politike vyhovuje tento napätý stav. Nepredpokladám, že jej snahou by bolo anektovať tieto regióny. Uznanie ich nezávislosti zo strany Ruska – podľa môjho presvedčenia – už vôbec neprichádza do úvahy. V rámci Ruska by to bol pre nespočetné národnostné menšiny a autonómne oblasti nebezpečný precedens (viď kaukazské národy).

  • Spravili členovia Severoatlantickej aliancie dobré rozhodnutie na summite v Bukurešti, keď odmietli Gruzínsku Akčný plán členstva? Resp. je aktuálny vývoj dôkazom toho, že Gruzínsko by malo byť, alebo toho, že by nemalo byť členom NATO?

Som presvedčený, že rozhodnutie NATO na summite v Bukarešti nebolo dobré a racionálne riešenie. Pod tlakom Ruska a niektorých členských štátov sa zrodilo prehnane opatrné rozhodnutie, aj v prípade Macedónska. Napriek tomu že stabilita krajiny (politická, hospodárska, stabilita demokratického systému a právneho štátu) je základným princípom pre prijatie krajiny do zväzku NATO, Gruzínsku sa mohlo povoliť stúpiť na prístupovú cestu k Aliancii pomocou Akčného plánu. Možno by sa predišlo aj týmto krvavým udalostiam.

Napriek intenzívnej príprave tohto problému na decembrový summit a veľkej snahe velenia NATO nájsť nejaké racionálne východisko som presvedčený, že podmienky pre prístupové rokovanie Gruzínska v Aliancii sú teraz ešte horšie a viac beznádejné ako boli.

  • Ste signatárom písomného vyhlásenia k eskalovaniu napätia v Gruzínsku, v ktorom sa uvádza termín „Rusian non-peacekeeping forces“. Stratilo Rusko morálne a fakticky možnosť mediovať tento konflikt? Podarí sa EÚ presadiť vyslanie vlastnej pozorovateľskej misie?

Súčasné zloženie mierových vojenských síl v Južnom Osetsku (od roku 1992) nie je racionálne, neutrálne ani spravodlivé. 500-500 gruzínskych, ruských a osetských vojakov na čele s ruským generálom Maratom Kupahmetovom (pre mňa nie je jasné, čo to znamená “osetský vojak”, nakoľko to sú tiež ruskí občania). Už niekoľko rokov sústavne podporujem návrh, aby sa zloženie zmenilo skutočne na zostavu so širokou medzinárodnou účasťou. Po tejto agresii v skutočnosti Rusko stratilo morálne a reálne právo byť súčasťou mierových jednotiek na území Južného Osetska. Samozrejme realita je v skutku iná.

Ja osobne nie som spokojný so záverom Rady ministrov zahraničných vecí členských krajín EÚ (uskutočnilo sa 13. augusta), podľa ktorého sa má vyslať len vlastná pozorovateľská misia a nie mierové jednotky. S uspokojením som ale prijal správu, že OBSE sa rozhodlo zvýšiť stav pozorovateľskej jednotky o sto vojakov.

  • Ako vnímate pozíciu slovenskej diplomacie?

Postoj slovenskej vlády a diplomacie k udalostiam v Gruzínsku je zarážajúci, ale vo všeobecnosti charakteristický. Posledné dva roky sme si už mohli zvyknúť na dvojtvárnosť, resp. na schyzofréniu v zahraničnej politike súčasnej vlády, ktorá sa väčšinou odlišuje od stanovísk spoločnej zahraničnej politiky EÚ. Určite to nie je veľká česť pre Slovensko, člena EÚ, keď ruské masmédia s radosťou a ováciami citovali názor premiéra Roberta Fica, ktorým oddane podporuje falošné, zákerné a agresívne stanovisko ruskej veľmocenskej politiky v súvislosti s obvinením Gruzínska.

  • Vidíte nejakú paralelu s Kosovom? (V gruzínskych odštiepeneckých regiónoch sa situácia vyhrotila tiež po zrušení autonómie za vlády premiéra Gamsachurdiu, došlo k vojenskej intervenci odôvodnenej snahou chrániť miestne obyvateľstvo, atď… )

Napriek tomu, že sa príklad Kosova cieľavedome zneužíva zo strany ruskej politiky hlavne v prípade Abcházska a Južného Osetska, tieto dve otázky sú odlišné a navzájom nesúvisia. Pôvod kosovského problému, genocída v roku 1999 a následná dlhoročná správa medzinárodného spoločenstva, viedli k nezávislosti Kosova, resp. k tomu, že Srbsko stratilo právo na toto územie.

Naopak, juhokaukazské separatistické regióny svojvoľne vyhlásili svoju nezávislosť a pomocou silnej podpory Ruska dodnes existujú. Ale medzinárodné spoločenstvo, ba čo viac ani Ruská federácia ich nezávisloť neuznáva. Súčasné vojnové udalosti v Gruzínsku sa nedajú pripísať vyhláseniu nezávislosti Kosova. Vyhlásenia V. Putina boli len prázdne zastrašovanie, korene ozbrojeného konfliktu a súčasného vývoja totiž treba hľadať ďaleko v minulosti a stále sa silnejúcej veľmocenskej politike Ruska.

REKLAMA

REKLAMA