Od smernice si sľubujeme viac orgánov na transplantácie

Hlavný spravodajca k smernici o normách kvality a bezpečnosti ľudských orgánov určených na transplantáciu vysvetľuje, aké očakávania vkladá EÚ do najnovších opatrení.

M. Mikolášik
Zdoj: mikolasik.eu

Čo si v kocke sľubujete od smernice o orgánoch určených na transplantáciu a Akčného plánu?

Od smernice si sľubujeme dve veci. Na jednej strane zlepšenie kvality a bezpečnosti orgánov určených na transplantáciu, ale aj celkovo viac orgánov. To by sme mohli dosiahnuť ak členské štáty urobia svoju domácu úlohu dôsledne a budú schopné zaviesť funkciu nemocničného koordinátora, ktorá dnes nie je samozrejmosťou ani v niektorých väčších nemocniciach v niektorých štátoch, ani v takzvaných krajských nemocniciach.

Čo by teda malo byť úlohou tohto koordinátora?

Ideálnym príkladom je Španielsko, kde to funguje najlepšie. Zaviedli funkciu koordinátora už skôr a je to lekár, ktorý na transplantáciách nie je priamo zainteresovaný, to znamená, že to nie je chirurg, ktorý to bude potom operovať. Môže to byť ale napríklad skúsený internista, ktorý to dostane zaplatené, a ktorý sa tomu venuje. Nerobí to vo voľnom čase popri svojich pacientoch, ale je to špeciálne vyčlenený človek a túto aktivitu má napríklad na polovičný úväzok a nemusí sa báť o svoj príjem.

Jeho úlohou je hľadať možnosti, kde získať orgány. Napríklad ak na ARO leží človek, u ktorého bola konštatovaná mozgová smrť a je intubovaný, orgány fungujú, koordinátor bude citlivo hovoriť s rodinnými príslušníkmi, vysvetlí im podstatu transplantácie, že to nie je nič neetické a oni to pochopia.

Ako vplývajú rôzne pravidlá pre darcovstvo v EÚ na množstvo dostupných orgánov?

Väčšina krajín EÚ má podobný systém darcovstva ako my na Slovensku. My sme darcovia pokiaľ nepovieme, že nimi byť nechceme. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vedie register tých, čo výslovne uviedli, že si to neželajú. Zo Slovenska je tam zapísaných len asi 200 ľudí. Slováci sú šľachetní ľudia, ktorí chcú darovať svoj orgán – hoci je to niekedy len neznalosť zákona. Aj keď je tento zákon nad názor rodiny, existuje úzus, že ak rodinný príslušník povie, že si to neželá, rešpektuje sa to. Stráca sa takto ale asi 15 % orgánov, čo je v konečnom dôsledku veľký počet.

V Nemecku napríklad je opačná situácia, tam nie ste darca, ale keď rodina po pohovore s lekárom pochopí, že to niekomu pomôže a dajú súhlas tak to „prebije“ zákon.

Smernica v oblasti zdravotníctva je špecifická, keďže zdravotníctvo patrí pod princíp subsidiarity ale je to silný text a väčšina krajín začne prispôsobovať svoje zákonodarstvo, aby boli konkurencieschopní aj v európskom zdravotníckom priestore.

Čo dnes bráni pohybu orgánov v EÚ?

Ešte pred súčasnou diskusiou o cezhraničnej zdravotnej starostlivosti sa v oblasti transplantácií toto už vlastne roky robilo, hoci len medzi západoeurópskymi krajinami, ale orgány už cirkulovali. Napríklad Španieli dali Francúzom a Francúzi dali Britom podľa toho, ako a kde bol vhodný darca a vhodný príjemca.

Limitujúci faktor sú údaje imunologickej podobnosti. Nemôžete hocijakú obličku dať hocijakému príjemcovi. Oboch testujete pomocou HLA systémov  a keď sú podobné, vtedy sa môže transplantovať.

Domnievam sa, že vďaka tejto smernici, ak sa krajiny pohnú a budú mať vypracované národné usmernenia kvality, bezpečnosti a vysledovateľnosti, aby sa vedelo ako bol orgán odobraný, od akého pacienta, ako bol zakonzervovaný a ako bol prenesený, bude väčšia dôvera medzi západnými a východnými krajinami. Naše krajiny budú viac brané do úvahy, keď budú signalizovať, že majú  takúto obličku alebo takéto srdce. Pre nás to bude v konečnom dôsledku výhodnejšie, lebo pre nás je tam väčšia „zásobáreň“. Ponuka bude aj pre našich pacientov väčšia. Akonáhle bude zhoda, tak Španieli nepovedia – nedáme vám to, aj keď vám to pasuje. Oni budú mať niečo od nás ale aj my budem mať od ich, bude väčšia výmena a možno, že sa úspech zdvojnásobí alebo dokonca strojnásobí.

Len v Nemecku podľa štatistík zomrú denne traja ľudia kvôli chýbajúcemu orgánu. V celej EÚ práve v tejto chvíli čaká 60 tisíc ľudí na nejaký orgán.

Aké štandardy kvality smernica vyžaduje?

Smernica nastavuje štandardy, ktoré  nie sú nedosiahnuteľné. Musia však byť preto, aby niekto neponúkal čudne získané orgány. Musí to mať riadny protokol, nesmieme dopustiť „kšeftovanie“ s ľudskými orgánmi. Lebo ak to pripustíme, peniaze majú silnú moc. Musí to byť v nemocničných podmienkach, dobrovoľné a bez odplaty. Je to aj ochrana recipienta. Lebo ak niekto poskytne svoj orgán za peniaze, zamlčí o sebe dôležité zdravotné informácie.    

Už návrh Komisie bol veľmi dobrý, môžem ich pochváliť. My sme ho trochu vylepšovali. Základ však bol dobrý odborne aj filozoficky. 

Aj Slovensko aj iné členské štáty však počítajú s tým, že darca musí mať primeranú kompenzáciu za to, že príde o zárobok v čase kedy nejde do práce, teda sa mu len dorovná ušlá mzda.  Alebo ak u živých darcov dotyčný dostane zápal a teploty a musí ostať v nemocnici, musíme mu to vedieť uhradiť.  Inak by to opäť znižovalo počet orgánov. O tomto sa členské štáty naťahujú, napríklad Nemci trvajú na tom, aby človek, ktorý ide darovať orgán bol zdravotne poistený, čo je logická požiadavka, len to tam chceli mať explicitne v texte napísané.

REKLAMA

REKLAMA