Otázke menšinových jazykov sa treba v EÚ venovať

Som eurofederalista, hovorí v rozhovore s EurActiv.sk jeden z "nových" slovenských europoslancov Alajos Mészáros z SMK (EPP). Postupný vývoj v EÚ podľa neho smeruje k tomu, že v budúcnosti sa ani Komisia nebude môcť dištancovať od otázky menšinovej politiky v členských štátoch.

Alajos Meszaros
http://euractiv.sk

Pôsobili ste ako diplomat vo Švédsku. Máte pocit, že tu v prostredí Európskeho parlamentu musíte byť diplomatický, alebo sa Vám zdá, že je to skôr uvoľnenejšie prostredie?

Často som rozmýšľal o tom, aký je rozdiel oproti môjmu vtedajšiemu pôsobeniu vo Švédsku, čo bolo necelý rok a pol. Prakticky som prešiel cez všetky kroky, ktoré diplomat musí urobiť. Toto je iný typ práce.  Je to viac multilaterálna záležitosť. Človek pracuje na viacerých frontoch a nemá len jedného partnera, ako to bolo vo Švédsku.

Okrem toho je tento mandát ďaleko voľnejší, pretože nad diplomatom neustále visí ako Damoklov meč určitá hrozba sankcií alebo kontroly Ministerstva zahraničných vecí a to býva politicky podfarbené. To bol aj môj prípad, že som bol bez praktického dôvodu odvolaný novou vládou. Toto je formálne síce možno viac politická záležitosť, ale nehrozí mi, že mi pán prezident alebo pán minister zahraničných vecí zasiahne do môjho mandátu. Som zodpovedný mojim voličom a plním tie sľuby, ktoré som im dal. V tomto smere mám väčšiu voľnosť, ale aj väčšiu zodpovednosť. 

Myslíte si, že by toto malo byť natoľko slobodné fórum, aby sa tu tolerovali aj také veci ako bol útok Nigela Faragea na Hermana Van Rompuya?

Rozhodne nie. Hlboko to odsudzujem. Som za slobodu slova a slobodu prejavu a som veľmi šťastný, že som sa toho dožil. Viem, čo to je, keď človek nemôže povedať svoj názor a niekedy ani myslieť na to, na čo by chcel.

Toto ale naplnilo všetky charakteristiky urážky a ponižovania a veľmi to odsudzujem hlavne preto, že pán Van Rompuy bol na pôde Európskeho parlamentu po prvýkrát a toto bolo veľmi nedôstojné uvítanie. Mrzí ma to za nás všetkých, lebo to nie je otázka jedného poslanca a jednej vety, ale toho, že bude mať vždy zlý pocit, keď pôjde do Európskeho parlamentu a to ma mrzí.

Čo Vás priviedlo do politiky? Prečo európska a nie národná politika?

Posledných 20 rokov som bol politikom na lokálnej úrovni alebo úrovni stredného stupňa. Bol som 17 rokov poslancom miestneho zastupiteľstva, sedem rokov zástupcom starostu mestskej časti Podunajské Biskupice a štyri roky poslancom Bratislavského samosprávneho kraja. Je to o niečom inom ako tzv. veľká politika. Bol som veľa rokov členom Republikovej rady SMK a poznám veľmi dobre každú časť mozaiky slovenskej politickej scény. Nikdy ma to neťahalo do slovenskej Národnej rady, pretože sa mi niekedy zdá, že človek nemôže voľne konať alebo hovoriť. Nie preto, že je to slovenská Národná rada, ale preto, že politika je o silných lokálnych a národných záujmoch  a človek má často dosť zviazané ruky. Tu sa cítim ďaleko voľnejší a páči sa mi aj to, že môžem používať akýkoľvek jazyk, ktorým dokážem hovoriť. To je úžasný pocit voľnosti.

Javí sa Vám európska politika „čistejšia“ ako domáca?

Áno. Kontrolné mechanizmy, ktoré boli zavedené v štátoch západnej Európy, kde má demokracia dávnejšie korene, ale aj spôsob konania alebo politiká kultúra sa rozhodne prenáša aj na pôdu Európskeho parlamentu a do EÚ. Je to tu cítiť, že je to čistejšie, aj keď komplikovanejšie. Mojim voličom vždy hovorím, že je to úžasne veľký príval nových informácií, ktorý človek musí spracovávať.  Musí mať tiež veľmi dobrú schopnosť si vybrať tie správne veci, ktorým sa treba venovať a niektoré veci si musí nevšímať, pretože to nie je možné všetko obsiahnuť. V každom prípade dáva európska politika širšie možnosti a hoci sa nám niekedy môže zdať, že je to trochu odtrhnuté od ľudí, ja som pragmatický typ človeka, ktorý sa snaží hľadať tie kanály smerom k voličom.  

Ide samozrejme o škatuľkovanie a zjednodušovanie, ale napriek tomu tú otázku položím. Označili by ste sa za eurofederalistu, eurorealistu alebo euroskeptika?

Za eurofederalistu. Jednoznačne. Pre mňa je to veľmi jednoduché, pretože tak to cítim. Ja som vždy bol za veľké štátne zoskupenie. Nechcem teraz spomínať Rakúsko-Uhorsko, ale rozhodne to bol veľký štát a ja som vždy chcel žiť radšej vo väčšom štáte, ako v menšom. Preto som veľmi rád, že existuje tento integračný proces, a aj keď bude bolestivý, zdĺhavý a rozhodne nie bez problémov, veľmi tomu fandím, aby Európa raz dosiahla určitý štatút federatívneho usporiadania. Uvedomujem si však, že nie každý bude so mnou súhlasiť.

Na pôde Európskeho parlamentu ste otvorili otázku slovenského jazykového zákona. Európska komisia nemá chuť do tohto príliš vstupovať, označuje za bilaterálny spor. V Európe sú nastavené určité základné štandardy ochrany práv menšín, vy ale asi máte pocit, že záruky ochrany práv národnostných menšín na úrovni EÚ sú nedostatočné…

Štandardy, ktoré by upravovali použitie menšinových jazykov, alebo vôbec menšinovú politiku prakticky na pôde EÚ zatiaľ neexistujú. Lisabonská zmluva je prvý materiál o tom, že sa problematike národnostných menšín, tých historických, bude treba venovať. Doteraz úprava vyslovene na ošetrenie národnostnej otázky nebola prijatá. Ja chápem postoj Komisie, je to veľmi nepríjemná otázka, berie sa to často ako bilaterálny problém medzi Maďarskom a Slovenskom. Ja to tak neberiem. Ja to beriem ako dodržiavanie základných ľudských práv, či už v rámci Slovenska alebo Maďarska alebo hociktorej krajiny EÚ. Nech sa akýmkoľvek spôsobom budeme zdráhať tomu venovať, aj ako to robí teraz Komisia, prakticky to do budúcnosti nebude možné. Postupne, aj vo svete, aj v rámci EÚ bude totiž vývoj taký, že ľudské práva aj práva národnostných menšín sa budú stále viac zdôrazňovať  a pôjde sa do hĺbky, vrátane slobodného použitia všetkých jazykov Európskej únie, ale aj tých, ktoré zatiaľ neboli kodifikované ako jazyky EÚ. Maďarčina je jeden z 23 jazykov EÚ a považujem za veľmi divné, že v SR tomuto jazyku nedávajú žiadny štatút. Hovorí sa iba o jazykoch národnostných menšín za určitých veľmi tvrdých podmienok. Pritom o češtine sa jasne vyjadruje, že keďže je to zrozumiteľný jazyk, môže sa používať takmer na úrovni slovenského jazyka. To považujem za absolútne nespravodlivé. Pri všetkej úcte k českým priateľom, na Slovensku žije nejaké 1 % ľudí českej národnosti a 10 % ľudí maďarskej národnosti. Nie je to od našej vlády rozumné.

Máte teda pocit, že vývoj pôjde tým smerom, že sa na európskej úrovni bude menšinovej politike a špeciálne menšinovým jazykom viac venovať, až by to malo vyústiť do akej podoby?  

Do nejakého spoločného zákona o pôvodných menšinách. Nehovorím teraz o etnikách, ktoré sa rôznym spôsobom prisťahovali za posledné roky, aj keď oni tiež majú právo používať svoj jazyk. Ak bude vo svete, a v Európe hlavne, mierový vývoj, tak to rozhodne pôjde týmto smerom. Ja si myslím, že to každý dobre zváži, aj naši politici, že aké je to dôležité – že ide o základný kameň ďalšieho rozvoja, všeobecného, ekonomického a duchovného rozvoja spoločnosti, aby sme spolu žili čo najspokojnejšie. Z toho vyplýva, že iný postup nebude možný. Jazyk je veľmi podstatná vec. Identitu národnosti alebo národa vyjadruje spoločný jazyk, preto tomu treba pripisovať veľký význam. Postupným evolučným spôsobom to pôjde týmto smerom a každý bude spokojný.

Niektorí tvrdia, že jazyková otázka bude jednou z najkontroverznejších otázok budúceho vývoja v Európe…

Áno, s tým súhlasím, bude to kontroverzné, ale rozhodne to pôjde týmto smerom a čím ďalej tým viacej sa tomu budeme venovať. Ja si nemyslím, že väčšinový národ sa musí cítiť ohrozený kvôli tomu, že sa na území jeho bude používať aj iný jazyk, naopak je to obohatenie a ja si myslím, že každý štát by mal urobiť všetko pre to, aby tá národnostná menšina, ktorá tam žije bola spokojná . Ak som ja spokojný Maďar na Slovensku, tak budem chváliť slovenskú vládu, slovenského prezidenta, Slovensko a bude to moja vlasť so všetkými atribútmi. Možnosť a voľnosť používania materinského jazyka je pre mňa a pre každého veľký duchovný majetok. Áno, má to aj ekonomické a iné stránky a to treba ošetriť a hľadať optimálne riešenie. Ja v tomto smere dôverujem mojim slovenským priateľom, slovenským, maďarským a európskym politikom, že vývoj aj keď bude zdĺhavý a nebude bezproblémový, ale bude pozitívny.

Európska komisia nedávno predstavila Dunajskú stratégiu, slovenská vláda k nej už tiež zaujala prvotné stanovisko, za slovenské priority boli označené o.i. infraštruktúra a vybudovanie inovačného klastra Bratislava – Viedeň – Györ – Brno. Vidíte v stratégii potenciál i pre rozvoj južného Slovenska?

Rozhodne áno. Bol som v EP zapojený do rozvoja tejto stratégie. Pôvodne mal byť v Parlamente založený intergroup Friends of Danube. Nakoniec sa to neschválilo, ale táto otázka je na programe. Pred dvoma týždňami bola konferencia k Dunajskej stratégii v Budapešti, ktorej som sa zúčastnil. Na moje prekvapenie tam bola účasť na veľmi vysokej politickej úrovni. Snáď okrem Slovenska tam boli predsedovia alebo podpredsedovia vlád okolitých štátov. My sme tam v programe najprv nemali nikoho a potom prišiel pán minister zahraničných vecí, ktorý hovoril o približne týchto prioritách Slovenska.

Myslím si, že je to trošku chyba podceňovať túto otázku, pretože si myslím, že Slovensko tam malo byť na najvyššej úrovni a malo vyjadriť nie len technokratické stránky záležitosti ale aj duchovnú, ekonomickú a politicko-spoločenskú pozíciu Slovenska. Je to veľmi dôležitá vec, pretože ide o veľký euroregión, ktorý v budúcnosti bude mať veľké možnosti čerpať z európskych štrukturálnych fondov. Nie je to len otázka technickej úpravy – splaviteľnosti Dunaja – ale je to otázka ozajstnej spolupráce a integrácie kultúr a ekonomík, ktoré sa nachádzajú v tom regióne, ktorý má z viacerých dôvodov veľa spoločných atribútov a veľa spoločných znakov. Mňa to veľmi zaujíma, ja som podunajský človek  z Podunajských Biskupíc. Bývam šesť kilometrov od Dunaja. Je to moje srdcové územie. Vidím v tom veľmi veľký prísľub do budúcnosti. Jediný problém vidím v tom, že stratégia je stále vo veľmi vágnej pozícii. Dúfam, že na nadchádzajúcom summite trochu postúpime.

Zúčastnili ste sa dvoch híringov kandidátov na pozíciu eurokomisára. Ako sa sa vám pozdával tento inštitút, mali ste pocit, že splnil svoj účel?

Bola to veľká skúška schopností, obratnosti, duchaplnosti aj iných vlastností adeptov. Dezignovaní komisári mali veľmi ťažkú pozíciu. Byť vypočúvaní stovkami poslancov, medzi ktorými je veľmi veľa vzdelaných a skúsených politikov a mohli očakávať otázky z akejkoľvek oblasti, pretože dnes už nemôžete presne vymedziť, čo je vysoké školstvo a čo je napríklad len priemysel. Lebo ak hovoríme o energetike, tak to jednoznačne súvisí s klimatickými zmenami, súvisí to s priemyslom a so spoluprácou na vedeckých a výskumných projektoch. Klobúk dole pred každým, kto sa toho zúčastnil a obstál.

Samozrejme je tu otázka, či by sa to malo robiť iným spôsobom. Ja som tu trištvrte roka a nechcem teraz formulovať nové pravidlá. Druhá vec je schvaľovanie samotnej Komisie, ktorá je schvaľovaná en bloc, čo neviem, či je dobré riešenie, pretože potom politické dôvody prevládali pred ozajstnými kvalitami komisárov a niekedy z politických dôvodov ústúpila jedna alebo druhá frakcia. Či to je správne, o tom  by sa dalo uvažovať, ale asi by sa malo hlasovať o každom zvlášť. Bol som však spokojný s odpoveďami. Niekedy boli veľmi všeobecné, ale aj to uznám, že človek, ktorý to ešte nerobil, nemôže byť odborníkom na všetko.

Pýtali ste sa dezignovanej komisárky pre vzdelávanie, Androully Vassiliou, na Bolognský proces, proti ktorému (okrem iného) nedávno protestovali študenti na rakúskych a nemeckých univerzitách. Ste univerzitný profesor, ako z vašej skúsenosti tento proces aj na Slovensku funguje?

Pýtal som sa komisárky, či to považuje za úspech – ona povedala, že áno a ja som s ňou súhlasil. Samozrejme ten proces nemôžeme považovať za ukončený. Z pohľadu Slovenska si myslím, že to bol jednoznačný prínos do oblasti vysokoškolského vzdelávania aj keď nenaplnil všetky očakávania. Ale to už nie je len otázka vysokoškolského vzdelávania, ale skôr otázka potrieb priemyslu a spoločenskej akceptácie jednotlivých stupňov, ktoré udeľujeme  – bakalársky, magisterský a PhD. Naša spoločnosť na to nebola zvyknutá. To sa určite týka viacerých štátov Európskej únie, napríklad ako využívať bakalára. Tuto vidím nedostatok, ale to nie je nedostatok systému. Chýba tu priechodnosť medzi jednotlivými stupňami a vzájomná výmena študentov, podľa mňa je to málo. Mali by sme sa viac sústrediť na priechodnosť aspoň v jednotlivých veľmi príbuzných odboroch. Neexistuje európska norma, akým spôsobom by sa malo postupovať v smere voľnejšej výmeny študentov  a vydávaní spoločných diplomov.

Barrosova Komisia predstavila stratégiu rozvoja EÚ na nasledujúce desaťročie pod názvom EÚ 2020. Je oproti Lisabonskej stratégii redukovaná a mala by viac zohľadňovať možnosti jednotlivých štátov. Čo o prvotnom návrhu súdite?

Stratégia je poznačená momentom finančnej krízy, ktorá nás postihla. EÚ je svojím spôsobom otrasená. Nie len finančne, ale aj duchovne. Mali by sme sa vyhnúť takým javom ako nastali v uplynulých rokoch. Nie som ekonóm, neviem dať recept. Zatiaľ nevedia, čo ku kríze viedlo a hlavne ako tomu v budúcnosti predísť. Celá stratégia je trochu opatrná. Môžeme to robiť intenzívnym alebo extenzívnym spôsobom. Môžeme to rozširovať na veľa cieľov a na dosiahnutie veľkej diverzity cieľov alebo sa sústredíme na tie ciele, ktoré sme doteraz mali a dokonca ich obmedziť na menej. Ja som za túto druhú alternatívu. Myslím si, že týmto smerom to aj pôjde. V stratégii dlhodobého rozvoja musíme ošetriť niektoré javy, aby sme predchádzali napríklad plynovým krízam. Energetika je absolútne základným kameňom nie len EÚ, ale aj v iných krajinách. Nemusím ďaleko chodiť, aby sme hľadali príklady. Plynová kríza sa môže opakovať každý rok. Slovensko je v tomto smere veľmi zraniteľná krajina a musí veľmi pozorne túto stratégiu EÚ sledovať a začleniť sa do nej. Lebo ak z toho vypadneme môžeme mať veľké problémy, napríklad pri energetických otázkach.

Pred dvoma týždňami sme mali vo výbore ITRE materiál EK na ošetrenie podobných situácií v Európe. Volal sa „Bezpečnosť v dodávkach plynu“. Európsky parlament k tomu dával stanovisko. V dodatku k nemu, ktorý si vyžiadala Rada, sa uvádzali  združenia štátov, ktoré si budú vypomáhať v obdobiach prípadnej plynovej krízy a Slovensko tam vôbec nebolo. Volal som aj pánovi veľvyslancovi Korčokovi aby konal v tomto smere, aby sa tam Slovensko dostalo. Už som počul, že boli rokovania v rámci Rady alebo V4 o tom, že Slovensko bude prepojené s Maďarskom. Našim najväčším problémom je, že sme tranzitná krajina. Nemáme žiadne interné prepojenia v rámci EÚ a to je veľká hrozba. To som teraz ale len vytrhol jeden moment, ktorý uvádzam ako príklad. Čo sa týka ďalšej stratégie vývoja Európskej únie som trochu skeptický. Musíme byť v strehu.

REKLAMA

REKLAMA