Interview: Sociálna kohézia podporuje konkurencieschopnosť

S Brigitou Schmögnerovou, generálnou riaditeľkou Ekonomickej komisie OSN pre Európu (UNECE), sme sa zhovárali o význame často používaného pojmu „eurósky sociálny model“ i o jej pohľade na Lisabonskú stratégiu a harmonizáciu v EÚ.

schmognerová
schmognerová

 

  1. Jarný summit EÚ, ktorý rokoval okrem iného aj direktíve o službách, prijal aj uznesenie, že direktíva má byť prepracovaná „v zhode s filozofiou európskeho sociálneho modelu“. Existuje ale vôbec niečo ako európsky sociálny model? Čo to je?

Sociálna politika je národnou politikou, preto je do určitej miery pravda, že každý štát robí vlastnú. Existujú však spoločné hodnoty Európskej únie, ktoré nás oprávňujú hovoriť o európskom sociálnom modely. Tieto hodnoty sú zahrnuté napríklad v Charte základných práv, ktorá je súčasťou ústavy EÚ, či v Amsterdamskej zmluve, teda sú súčasťou primárnej legislatívy únie, a niektoré sú aj v sekundárnej legislatíve. Sú aj súčasťou mnohých strategických dokumentov – ak sa dnes spomína Lisabonská stratégia, hovorí sa o konkurencieschopnosti, o vedomostnej politike, no jej integrálnou súčasťou je zamestnanosť a sociálna súdržnosť. A to sú charakteristické črty európskeho sociálneho modelu.

  • Je európsky sociálny model aj niečím iným, ako súborom deklarovaných hodnôt?

Európsky sociálny model má tri zložky. Prvou je sociálna ochrana v širokom slova zmysle, zahŕňajúc zdravotníctvo, penzijný systém, ale aj ochranu v nezamestnanosti, druhou je sociálny dialóg, alebo širšie sociálne partnerstvo, a nakoniec služby vo verejnom záujme. Každá z týchto zložiek má oporu v primárnej i sekundárnej legislatíve EÚ.

  • Spomínali ste Lisabonskú stratégiu. Predseda Európskej komisie Barroso hovoril pri predstavovaní jej revízie v Európskom parlamente o jej troch pilieroch ako o troch synoch, z ktorých jeden – ekonomická konkurencieschopnosť – je chorý, a preto mu musí byť venovaná mimoriadna pozornosť. Ako vy vnímate vzťah medzi konkurencieschopnosťou, sociálnou kohéziou a environmentálnou udržateľnosťou? Je medzi nimi nejaký rozpor?

Podľa mňa bola kritika na adresu Barrosa v Európskom parlamente oprávnená. A môžeme sa na to pozrieť z dvoch strán – po prvé je dnes už jasné, že sociálna kohézia je veľmi dôležitá aj z hľadiska konkurencieschopnosti a po druhé, európsky projekt je predsa projektom, ktorý by mal vyjadrovať aj preferencie európskej spoločnosti. A jednou z jej silných preferencií je sociálny štát, či lepšie sociálna spoločnosť.

  • Ak ale má nejaká sociálna spoločnosť fungovať, musí stáť na výkonnej ekonomike. Podľa niektorých názorov nie je európska ekonomika výkonná práve pre nadmerne silný sociálny štát…

To podľa mňa nie je pravda, je to veľmi zjednodušené. Je to skôr účelové tvrdenie. Vezmime si jednoduchý príklad – liberalizáciu trhu práce. Dánsko, a niektoré iné krajiny, má veľmi liberálne pracovné zákonodarstvo, no súčasne má veľmi silnú sociálnu ochranu a silne vybudovaný systém umožňujúci človeku, ktorý vypadol z pracovného procesu, aby sa do tohto procesu vrátil. Inými slovami – zamestnávateľom môžeme umožniť ľahšie uvoľniť ľudí zo zamestnania, súčasne ale musí ma zamestnanec istotu, že keď bude takto uvoľnený, bude mať sociálnu ochranu, ktorá mu umožní slušne prežiť, a bude mať možnosť zapojiť sa v krátkom čase späť do pracovného procesu. Potom tu máme model, ktorý môžeme nazvať nemeckým, so striktným pracovným zákonodarstvom, no a ten je označovaný ako brzda ekonomiky pred dosahovaním lepších výsledkov. Kancelár Schröder sa následne v snahe o reformu vybral cestou uvoľňovania tvrdých pracovných zákonov, súčasne však zmierňuje sociálnu ochranu. Tá bola síce v Nemecku preexponovaná, no v takejto situácii sa nemôžeme čudovať, že narazil na tvrdý odpor. Ak robíte opatrenia, ktoré zvyšujú neistotu zamestnanca, nemôže to byť prijímané priaznivo.

  • Vy teda tvrdíte, že ideálny spôsob reformy trhu práce znamená, že ak sa liberalizuje pracovné zákonodarstvo, musia existovať silné sociálne siete, aby sa nezvyšovala neistota zamestnancov…

Áno, ale nepoužívajme slovo sieť, lebo to evokuje len záchranu. Musí existovať taká sociálna ochrana, aby nebol prechod zo stavu zamestnanosti do stavu nezamestnanosti radikálnou zmenou, a súčasne musia byť vytvorené podmienky na skorý návrat do zamestnania.

  • To však predpokladá silnú prítomnosť štátu v ekonomike, verejné financie, ktoré budú schopné takéto niečo vykryť. Je teda znižovanie verejných výdavkov nesprávnou politikou?

Podľa mňa je hrubým omylom nazdávať sa, že hospodárstvo bude efektívnejšie, ak budeme rezať výdavkovú stranu rozpočtu v smeroch, ktoré sú naozaj kľúčové – a medzi ne určite patrí zdravotníctvo, vzdelanie, sociálna ochrana.

  • Európska únia rieši aj ďalšiu dilemu – odchod investícií zo starších členských krajín, s vyššou životnou úrovňou, prísnejšou sociálnou ochranou či sociálnym zákonodarstvom, do nových členských krajín, ktoré k ekonomike pristupujú z liberálnejších pozícií. Aké sú možnosti vyriešiť tento problém? Pomohla by harmonizácia?

Samozrejme, že existujú dva tábory názorov. Dnes už však možno demonštrovať, že investori, ktorí prišli do nových členských krajín, prišli do nich predovšetkým za nízkymi pracovnými nákladmi. A to nie sú len nízke mzdy. U nás sa argumentuje vysokým odvodovým zaťažením. Ak sa počíta z nízkych miezd, aké máme na Slovensku, tak sú absolútne náklady na pracovnú silu pre zahraničné firmy pôsobiace u nás veľmi nízke. A to je hlavný lokalizačný faktor pre zahraničné investície v Slovenskej republike, ale aj väčšine ostatných nových členských krajín. Tento faktor nemôže byť trvalým. Preto je evidentné, že o niekoľko rokov, budeme svedkom toho, čo sa stáva teraz v Španielsku – investori, ktorí boli predtým prilákaní, sa posunú proste ďalej. No budúcich nových členských alebo kandidátskych krajín EÚ.

  • Čo potom novým členským krajinám ostáva?

Myslím si, že otázka harmonizácie je veľmi dôležitá. Je jasné, že vlády, ktoré chcú ťažiť z lokalizačného faktora, a to nie len z nízkych nákladov práce, ale aj sociálneho dumpingu v širšom slova zmysle, ši fiškálneho dumpingu nízkymi daňami, nepostupujú udržateľným spôsobom. V rámci Európskej únie si nie je možné predstaviť spoločný trh bez harmonizácie základných faktorov. Diskusia okolo minimálnych daní, možno neskôr minimálnych štandardov ochrany zamestnanca, sa bude rozširovať do nových sfér a prerastať do politiky. Vieme veľmi dobre, že trh práce v Európskej únii, aj z toho dôvodu, že neprebehol dostatočne proces harmonizácie v sociálnej sfére, nie je dobre fungujúcim trhom.

  • Európska únia nie je uzavretým a sebestačným systémom, ale funguje v rámci globálnych ekonomických vzťahov. Nemyslíte si, že jedným z faktorov tlačiacich na znižovanie sociálnych či environmentálnych štandardov, je nutnosť konkurovať nie len Spojeným štátom a Japonsku, ale stále viac aj Číne či Indii – teda krajinám, kde sú tieto faktory omnoho, omnoho nižšie.

Skúsme sa opýtať, či je Európska únia na tom naozaj tak zle. Európsku úniu tvorí 15 plus 10 krajín. Svetové ekonomické fórum vytvára každoročne rebríček konkurencieschopnosti. Už niekoľko rokov je číslom jedna Fínsko, medzi prvými piatimi sú ďalšie severské krajiny. Tie isté krajiny majú sociálny model nazývaný sociálno-demokratický a ten poskytuje vysoký stupeň sociálnej ochrany. Argument, že je v záujme konkurencieschopnosti potrebné obetovať ochranu životného prostredia či sociálnu ochranu, sa nezakladá na realite. Vždy si je treba klásť otázku, kto z ekonomického rastu profituje. Európske hodnoty stoja na tom, že profitovať nemajú len úzke skupiny, či veľké nadnárodné spoločnosti.

REKLAMA

REKLAMA