Ivo Možný: Vyrovnanie sa s aktuálnou dobou nie je voľba, je to imperatív

S profesorom Ivom Možným sme sa rozprávali o rodine v 21. storočí. Tvrdí, že aj napriek mnohým zmenám jej základnou úlohou zostáva zachovanie spoločnosti. Postoj k rodine za posledných 100 rokov ovplyvnilo najmä dvojnásobné predĺženie života človeka a vyvinutie antikoncepčnej pilulky. Napriek tomu však nie je potrebné zameriavať sa na to, čo bolo v minulosti, ale je nutné začleniť sa spoločnosti, v ktorej sa človek narodí. Profesor nepovažuje homosexuálne partnerstvá za hrozbu pre rodinu a na okraj interrupcií dodáva, že je proti, ale súčasne je dobré, aby zákon umožňoval ženám rozhodnúť sa.

Ivo Mozny
http://euractiv.sk
  • Na Slovensku sa v poslednej dobe čoraz častejšie diskutuje o rodine, jej ochrane a spoločenskej úlohe. Ako vnímate rodinu a v čom vidíte jej hlavnú spoločenskú rolu? Má dnes len reprodukčnú funkciu, alebo ide o širšie chápaný fenomén?

Rodina má tri základné úlohy, resp. stojí na troch základných pilieroch. Aby sme o niečom mohli hovoriť ako o rodine, musí tam byť prítomné aspoň jedno dieťa. Bez detí je to domácnosť, ale nie rodina. Aby mohlo prísť na svet dieťa, musí medzi rodičmi fungovať sex. Inými slovami, rodina kultúrnym a sociálnym spôsobom pretvára náš prirodzený biologický pud. Tretia vec je potreba mať domácnosť, teda strechu nad hlavou, kde môže rodina prebývať, a posteľ, kde sa rodičia môžu venovať sexu.

Ak by som to mal zhrnúť, funkciou rodiny je uchovávať staré spoločenské skúsenosti pomocou reprodukcie tak, aby zostala zachovaná samotná spoločnosť. Funkciou rodiny je prežitie spoločnosti, čo znamená mať deti a vychovávať ich.

  • Počas uplynulých sto rokov zaznamenala spoločnosť viacero zásadných trendov. Ide napríklad o hnutie za oslobodenie žien, sexuálnu revolúciu a mnohé iné. Ktoré z fenoménov mali na rodinu a jej tradičné chápanie najväčší dopad?

Nazeranie na rodinu sa veľmi podstatne zmenilo. Došlo najmä k dvom podstatným zmenám, s ktorými sa dovtedy žiadna z kultúr nevyrovnávala a aj tá naša dostáva dosť zabrať, aby sa s nimi vyrovnala. Prvou zmenou je neodškriepiteľné predĺženie života, druhou je vynájdenie antikoncepcie.

Na konci 19. storočia, kedy sa začali stavať viaceré z nemocníc, ktoré stoja dodnes, novorodenecká úmrtnosť kolísala od troch do dvadsiatich percent. Priemerná dĺžka života pred sto rokmi pohybovala od 40 do 43 rokov. Počas posledných 100 rokov sa ľudský život predĺžil dvojnásobne. Ak sa to na pozrieme z biologického hľadiska, príroda nemá záujem na tom, aby sme žili tak dlho – príroda potrebuje, aby sme žili tak dlho, pokiaľ môžeme plodiť deti a potom je jej to už takpovediac jedno. V tomto smere sme dokázali ako ľudstvo vzdorovať. Spoločnosť si ale spôsobuje ohromný problém, keď starí ľudia, ako ja, stále žijú. Z hľadiska reprodukcie už nemáme žiadnu funkciu. Súčasne, podiel starých ľudí v spoločnosti narastá. Dakedy mohla rodina existovať do 40. – 50. roku rodičov a potom už nebolo nič, samozrejme okrem občasných výnimiek, kedy bolo možné vidieť staré babičky, ako sedia za bielidlami. Dnes ak dieťa dospeje do pubertálneho veku a povie napr. matke: „mami, už nemusíš isť so mnou,“ znamená to, že dokáže prežiť samo. Rodič má ale pred sebou ešte ďalších 25 rokov aktívneho profesionálneho života. Z toho vyplýva, že klasická otázka, či dať prednosť rodine alebo kariére, má riešenie – obe veci sa dajú dosiahnuť jedna po druhej, len spoločnosť to nechápe. Ak toto ženy nechápu, ak spoločnosť ich navyše núti spraviť voľbu „buď – alebo,“ musia zvoliť opatrnejšiu stratégiu. Súčasne, k veľkej opatrnosti ich núti aj menšia istota, že oporu nájdu v mužovi. Boh dakedy povedal, že čo je spojené v nebi, človek nech nerozdeľuje, ale dnes vidíme, že človek to rozdeľuje, navyše pomerne jednoducho a často. Logickým dôsledkom tohto je, že ženy majú stále menej a menej detí. Toto všetko súvisí s predĺžením života ako takého.

Druhým fenoménom, ako som spomínal, sa stala antikoncepčná pilulka. To, čo som spomínal doteraz, to formovalo rodinu v medzivojnovom a v povojnovom období. Zlom však nastal v 70-tych rokoch, kedy do sociálneho vývoja vpadla antikoncepcia. Ide o prvý prípad v histórii prírody, keď ženské pohlavie samo rozhoduje o tom, či dieťa počne alebo nie. Na druhej strane, bohužiaľ, ak sa nad touto otázkou zamyslíme, žena môže rozhodnúť len o tom, či dieťa mať nebude. Ak ho chce mať, o tom už nerozhoduje len vôľa rodičov, ale aj príroda. Akokoľvek, žena má väčší priestor rozhodnúť sa nemať dieťa, čo mení nazeranie na rodinu a ovplyvňuje hľadanie odpovedí na otázky, ktoré pred ňou stoja.

  • Treba k týmto zmenám zaujať konkrétny spoločenský postoj alebo ich treba skrátka prijať ako fakt a zmieriť sa s nimi?

Úlohou každého človeka je adaptovať sa do spoločnosti, do ktorej sa narodil a v ktorej žije. V tomto nemáme na výber. Samozrejme, ak by som si napríklad ja mohol vybrať, viac by sa mi páčilo byť univerzitným profesorom v roku 1910, než dnes. Mal by som pomocníčku v domácnosti, 5-izbový byt v meštianskom dome, na víkendy by som cestoval k jazeru a podobne. Ako profesor by som bol v tom čase niekto. Dnes nie je naše spoločenské postavenie také vysoké, len v Čechách je nás okolo tisícky a taká masa sa už začína pomaly ponášať na proletariát, nie na elitu. Skrátka, do akej doby sa človek narodí, to si nevyberie. Vyrovnanie sa s aktuálnou dobou nie je voľba, je to imperatív. O tom, či je daná doba lepšia alebo horšia, než minulé epochy, o tom môže človek uvažovať iba platonicky. Napríklad, ja si môžem myslieť, že v roku 1910 by som sa mal ako profesor lepšie, ale extrémnu hrôzu mi naháňajú vtedajšie kliešte na trhanie zubov a s vtedajším medicínskym pokrokom by lekári nedokázali pomôcť môjmu žlčníku, s ktorým som mal problémy, keď som mal 40 rokov a ktoré by som pred 100 rokmi neprežil. Naše úvahy sú preto naozaj len platonické, ak by sme si aj mali možnosť zvoliť konkrétnu dobu, nevedeli by sme presne, z čoho si vyberáme.

Súčasná mladá generácia sa narodila do spoločnosti, v ktorej má nádej, že prežije najdlhší život, najzdravší život a po materiálnej stránke je najlepšie zabezpečená. Z tohto pohľadu sa žiadni ľudia pred vami nemali tak dobre. Ak sa pozerám na svoj život, prežil som mnoho období: ako dieťa ma zasiahla hospodárska kríza, prišli Nemci, na vyučovanie som nechodil do školy, ale do leteckých krytov, neskôr prišli komunisti, nemohol som kvôli zlému profilu do školy, potom sa mi to podarilo, venoval som sa tomu, čo som mal rád, ale vzápätí prišli Rusi a tak ďalej… Všetko to boli vzrušujúce výzvy, žiadna „neznesiteľná ľahkosť bytia.“ Mal som zaujímavý, krásny život! Dnes sa zdá, že celá spoločenská diskusia je nudná a týka sa iba otázky, aký veľký bude hospodársky rast.

Na druhej strane, buďte ako mladá generácia spokojní, budete mať rovnako pestrý, krásny život, plný nových výziev. Vašou úlohou nebude obzerať sa dozadu, ale, ako som spomenul, začleniť sa plnohodnotne do spoločnosti, do ktorej ste sa narodili a v ktorej žijete.

  • Na Slovensku bol aktuálnou otázkou zákaz vykonávania potratov. V Európe sa v širšom kontexte diskutuje o čiastočnom alebo úplnom zrovnoprávnení homosexuálnych zväzkov s heterosexuálnou rodinou. Spýtam sa priamo: Sú homosexuálne partnerstvá a potraty hrozbou pre rodinu?

Na základe svojho osobného presvedčenia, odpozorovanej dlhodobej skúsenosti a odbornej znalosti si myslím, že otázka registrovaného partnerstva je úplne okrajová. Je to problém úzkostlivosti nás, heterosexuálov, ktorých je 96 percent. V Českej republike sa iba 4-5 percent ľudí opakovane vyjadruje, že niekedy malo homosexuálnu skúsenosť a iba 3 percentá tvrdia, že sa cítia homosexuálne orientovaní. Takýto malý okraj spoločnosti o ničom nerozhoduje. Vezmime si ako príklad Česko. Homosexuáli bojovali za registrované partnerstvo 7 rokov. Parlament návrh zákona odmietol päťkrát, pokiaľ sa homosexuálnym skupinám nepodarilo presvedčiť poslancov a politické strany. V prvom roku po vstupe zákona do platnosti sa zaregistrovali všetci, ktorí na daný zákon čakali roky. Bolo to 573 homosexuálnych párov. V rovnakom roku uzavrelo manželstvo takmer 52 tisíc heterosexuálnych párov. Navyše, asi pätina homosexuálnych párov sa do roka rozviedla. Ak teda diskutujeme o registrovaných partnerstvách, bavíme sa o pár stovkách homosexuálov v 10-miliónovej spoločnosti. Ide však o tých jedincov, ktorí vôbec majú o registráciu svojho vzťahu záujem. Je to zástupný problém malej skupiny, ktorý nemá vplyv na nič, ani na rodinu.

Pokiaľ ide o interrupciu, tento problém je oveľa zložitejší. Myslím si, že ísť na potrat je hlboká, náročná a osobná voľba. Ktorákoľvek žena, ak sa rozhodne podstúpiť zákrok, do konca života bude žiť s vedomím: Mohol to byť Mozart! Takéto výčitky sa vracajú s rastúcim vekom, keď človek zisťuje, že zostáva sám. Vtedy si povie: To dieťa mohlo byť niekto, kto by ma mal rád a mohol by sa o mňa postarať, mohol mi dať vnúčatá. Zmarená nádej bude človeka prenasledovať do smrti. Na druhej strane, ak sa pozriete na problém z opačného uhla, nie je nič horšie, ako osud nechceného dieťaťa. Človek nie je nástroj, ktorého úlohou je len množiť sa. Človek v sebe nosí božské vnuknutie, je jedinečná bytosť, ktorá je cieľom samým o sebe. Z tohto pohľadu si myslím, že každé dieťa má právo byť milované. Nechcené deti sú často nemilovanými deťmi. Myslím si, že slobodné rozhodnutie, vzdať sa šance priviesť na svet nového človeka, je tragická voľba, ale vzhľadom na to, ako spoločnosť vyzerá, sú len dve alternatívy: alebo budeme interrupcie kultúrne a legislatívne regulovať, alebo ich postavíme mimo zákon a necháme kdesi v podsvetí, kde sa budú vykonávať ako divoké riešenia. Som proti interrupcii, ale som za zákon, ktorý ponecháva rozhodnutie v rukách ženy a stanovuje pre to spoločenské a legislatívne mantinely.


Prof. PhDr. Ivo Možný, CSc. (1932) je profesorom sociológie a sociálnej filozofie na Fakulte sociálnych štúdií Masarykovej univerzity v Brne. Je riaditeľom Inštitútu regionálnej žurnalistiky FSS MU a súčasne pôsobí na Inštitúte pre výskum reprodukcie a integrácie spoločnosti FSS MU (oblasť „Rodina a reprodukčné procesy“). Vo všeobecnosti sa v rámci svojho výskumu venuje sociálnej zmene, sociológii rodiny, sociológii intimity a sociálnej politike. Okrem iného je členom: Vedeckej rady Masarykovej univerzity, Európskej spoločnosti pre vedy a umenia, Holandského inštitútu pre pokročilé štúdiá a  Učenej spoločnosti ČR. Za svoju vedeckú aktivitu bol ocenený Zlatou medailou Masarykovej univerzity.

Rozhovor vznikol v rámci Národného projektu Excelentná univerzita, podporeného v rámci JPD NUTS II Bratislava Cieľ 3, spolufinancovaného z Európskeho sociálneho fondu

www.esf.gov.sk.

REKLAMA

REKLAMA