Keller: Úpadok stredných vrstiev

Významný český sociológ hovorí o vplyve globalizácie na sociálnu štruktúru a následkoch, ktoré môžu tieto zmeny mať na európsku politiku.

Jan Keller
Zdroj: Masarykova společnost, www.masarykovaspolecnost.info

V rámci projektu Excelentná univerzita hovoril významný český sociológ, profesor Jan Keller aj o téme úpadku stredných vrstiev v moderných európskych spoločnostiach. Na základe údajov predovšetkým z Francúzska a Nemecka „zostupnú špirálu“ vývoja ich sociálneho postavenia za posledných 20 rokov a zamýšľa sa nad dôsledkami tohto procesu pre boj s chudobou ale aj politické stabilitu, a možnosťami riešenia na celoeurópskej úrovni.

  • Vaša prednáška hovorila o kríze stredných vrstiev. Ako to súvisí s krízou klasického európskeho sociálneho štátu?

Faktorov je veľké množstvo. Podstatné však je, že počas 20 až 30 rokov po druhej svetovej vojne prinášal sociálny štát stredným vrstvám množstvo výhod. Zároveň ich príjmy rástli takým spôsobom, že suma ktorú na fungovanie sociálneho štátu platili, bola nižšia, ako výhody, ktoré im z toho plynuli. Všetko to mohlo fungovať okrem iného aj vďaka tomu, že vtedy ešte na sociálny štát prispievali najbohatšie vrstvy a veľké firmy. Fungovala sociálne citlivá ekonomika. Ilustrujem to na niekoľkých príkladoch. Po druhej svetovej vojne stredné vrstvy, viac ako ktokoľvek iný, ťažili z dotácií na vzdelanie, kultúru, dopravnú infraštruktúru. Nezanedbateľný bol príspevok sociálneho štátu na ich penzie. Vzdelanie, zdravotníctvo, dôchodkové zabezpečenie – na všetky tieto oblasti si nemuseli vytvárať veľké finančné rezervy a tak mohli zvyšujúce sa príjmy použiť na spotrebu. Tým sa vytvárali nové pracovné miesta, rástli dane zo spotreby a teda príjmy štátu, a štátne výdavky boli aj kvôli nízkej nezamestnanosti malé. Špirála, ktorá viedla k blahobytu a však dnes točí opačným smerom. Stredné vrstvy príjmovo stagnujú a okrem toho si musia šetriť na prípady dlhodobej nezamestnanosti, nemoci, vzdelania pre deti, dôchodky… To znamená, že na spotrebu môžu menej vrhnúť menej. S klesajúcou kúpnou silou sa sťažuje tvorba nových pracovných miest vo výrobe i službách, klesá podiel daní zo spotreby – koleso sa točí opačným smerom. A čo je pre stredné vrstvy najhoršie, ostali posledným sponzorom sociálneho štátu. Najchudobnejší platia málo alebo nič, a tí hore majú tendenciu platiť stále menej. Získavajú daňové úľavy a snažia sa vytvárať daňové systémy ktoré ich zvýhodňujú.

  • Z čoho plynie zmena postoja k plateniu sociálneho štátu na najvyšších príjmových priečkach?

Súvisí to s globalizáciou. Najbohatší a najsilnejšie firmy môžu štátu hroziť, že ak nedostanú daňové úľavy a úľavy na sociálne poistenie pre svojich zamestnancov, pôjdu inam.

  • V Európe sa intenzívne diskutuje o „ideálnom“ modeli sociálneho štátu. Ešte pred pár rokmi bol „v móde“ anglosaský model, dnes sa omnoho viac vzhliada k systému fungujúcemu v severských krajinách, ako je Švédsko či Dánsko, ktorý má byť schopný kombinovať flexibilitu a sociálnu bezpečnosť. Nie je to budúcnosť európskych sociálnych modelov?

Situácia sa vyhrocuje tým, že firmy sa dnes vyhrážajú štátom že ak neznížia dane, budú delokalizovať.

Bohužiaľ, severské krajiny majú stále väčšie problémy financovať sociálny štát. flexibilita príliš nepomáha, pretože je vlastne prechodom od plnohodnotného pracovného kontraktu k čiastočnému. Pri flexibilnom zamestnaní sa okrem iného znižuje možnosť poistiť sa na dobu, keď nebudete mať žiadne zamestnanie. Sociológovia hovoria, že flexibilný pracovný pomer nie je dobrý ako poistenie proti sociálnym rizikám. Najväčšie problémy má dnes ale kontinentálny sociálny štát, pretože ten stál na predpoklade, že pracujú všetci muži, všetci muži zarábajú veľa peňazí, a ženy sú v domácnosti a zabezpečujú ich manželia. Ženy museli nastúpiť do práce v 70. rokoch, pretože už muži neboli schopní zabezpečiť vyrovnaný rodinný rozpočet. Situácia sa vyhrocuje tým, že firmy sa dnes vyhrážajú štátom že ak neznížia dane, budú delokalizovať. Okrem daní ide aj o takzvané vedľajšie mzdové náklady. Bismarckov model bol založený na tom, že tí, ktorí boli zamestnaní, odvádzali vysoké poistné. Firmy v Nemecku či Rakúsku už však nie sú ochotné poistné platiť a snažia sa ho preniesť na zamestnancov. Severský štát si pôvodne financoval veľkú časť sociálneho zabezpečenia prostredníctvom daní, a tu zas firmy hrozia, že ak dane nebudú znížené, pôjdu inam. Vzniká tak kuriózna situácia – štáty so sociálnym systémom financovaným prevažne z daní vzniká tlak na presun nákladov na poistné, v štátoch kde bol systém financovaný najmä z poistného sa zas váha prenáša na dane.

  • Spomenuli ste, že existencia povojnových sociálnych modelov stála aj na zvyšujúcej sa spotrebe bohatnúcich stredných vrstiev. Je ale potom environmentálne udržateľný? Rastúca masová spotreba predsa prináša negatívne dopady na životné prostredie…

Pri obhajobách sociálneho štátu sa zabúda na to, že vlastne roztočil koleso environmentálnej devastácie.

To je pravda, na ktorú sa často zabúda. Pri obhajobách sociálneho štátu sa zabúda na to, že vlastne roztočil koleso environmentálnej devastácie. Zo sociálneho hľadiska je pekné, keď je konzum demokratizovaný, no z ekologického hľadiska to môže znamenať veľký problém – čo ukazuje napríklad nástup automobilovej kultúry. Okrem toho, sociálny štát nie len že nadmerným, masovým konzumom ohrozuje prírodu, ale zabúda sa tiež na to, že masový a nadmerný konzum v bohatých krajinách bol z veľkej časti umožnený tým, že ťarcha bola prenesená na chudobné krajiny. Začali si konkurovať, ktorá z nich bude na sever donášať lacnejšie ropu, iné nerastné suroviny, tropické drevo či plodiny. Dostali sa do situácie, v ktorej sa navzájom ochudobňujú, no ktorá umožnila zlacniť a zdemokratizovať konzum v krajinách sociálneho štátu. Dnes sa krajiny Juhu „pomstili“ sociálnemu štát tým, že už nedodávajú len lacné nerastné suroviny, ale aj lacné počítače, hračky, textil, obuv… Tým ničia v bohatých krajinách pracovné miesta.

  • Z toho čo hovoríte je jasné, že návrat k povojnovým národným sociálnym modelom nie je možný. Vidíte nejaké alternatívy?

Teoreticky by sa teda sociálny štát dal zachrániť na úrovni zjednotenej Európy. Prakticky si to však veľmi neviem predstaviť.

Isté je to, že národné štáty nemajú voči globalizačným tlakom šancu. Ak by mohol byť sociálny štát zachránený, tak na úrovni zjednotenej Európy. Existujú návrhy, ale sú založené napríklad na regulácii a určitom uzavretí sa. Európa by sa musela ohradiť pomerne vysokými dovoznými clami. Zároveň by sa musel nájsť politický kompromis vo vnútri Európskej únie, pretože dnes časť jej krajín, ktoré znižujú dane a tým lákajú zahraničné investície, poškodzuje sociálne systémy v ostatných. Teoreticky by sa teda sociálny štát dal zachrániť na úrovni zjednotenej Európy. Prakticky si to však veľmi neviem predstaviť. Museli by sme zladiť sociálne systémy, napríklad dôchodkové, i daňové systémy. Už len dôchodkové systémy v Európe sú tak rôznorodé, že harmonizácia by bola takmer nadľudská úloha. Len v Španielsku ich existuje štrnásť – ak ich doteraz nedokázalo zladiť v rámci krajiny, ako by to malo dokázať zladiť s Poliakmi, Fínmi či Belgičanmi. A takých príkladov je mnoho.

  • Okrem toho bráni hlbšej politickej integrácii aj oslabovanie dôvery v európsky integračný proces. Myslíte si že to nejako súvisí s oslabovaním stredných vrstiev?

S európskou integráciou je spojený jeden veľký problém, ktorý súvisí aj s témou toho, o čom s zhovárame. Snažíme sa budovať Európu na báze väčšej solidarity v rovnakej dobe, keď solidarita v rámci jednotlivých krajín upadá. Upadá solidarita medzi zamestnanými a nezamestnanými, starými a mladými, chorými a zdravými, bezdetnými a rodinami s deťmi… V situácii, keď mladý Poliak nechce platiť na dôchodky starých Poliakov by sme chceli, aby na nich platili mladí Španieli či Portugalci. Neviem si predstaviť ako by sa to dalo docieliť.

  • Aké sú ďalšie dôsledky úpadku stredných vrstiev a rozpadu sociálneho štátu na politickú stabilitu?

Dostali sme sa do situácie, kedy nadnárodné firmy zázračne bohatnú v krajinách, ktoré drasticky chudobnejú.

Dôsledky sú jednoznačne devastujúce. Mnoho ľudí má pocit, že vlády zodpovedajú za niečo, čo nemôžu sami dosť dobre ovplyvniť – menový kurz, nezamestnanosť, množstvo makroekonomických ukazovateľov, ktoré nie sú v ich moci. Dnes je medzi stovkou najsilnejších ekonomických subjektov päťdesiat štátov a päťdesiat nadnárodných spoločností. Takáto situácia je nebezpečná pre demokraciu, pretože tá vzniká ako kontrakt medzi vládnucimi a ovládanými. Ovládaní budú lojálni a vládcovia ich majú chrániť – ak chránia zle, ovládaní si zvolia nabudúce niekoho iného. Max Weber hovorí, že demokracia nie je vláda ľudu, ale možnosť ľudu rozhodnúť, kto bude najbližšie štyri roky vládnuť. Lenže to platilo v období, keď vlády mohli chrániť obyvateľstvo a ovplyvňovať parametre ekonomiky  sociálneho blahobytu. Dnes sa právomoc vlád scvrkáva pomaly na to, že súťažia, kto dá nadnárodným korporáciám dlhšie daňové prázdniny, viac finančných úľav, kto im poskytne drahšiu infraštruktúru, či v školách vychová kvalifikovanejších a lacnejších pracovníkov. A to sociálny štát nemôže uniesť. Kdesi som k tomu čítal jednu veľmi výstižnú vetu: Dostali sme sa do situácie, kedy nadnárodné firmy zázračne bohatnú v krajinách, ktoré drasticky chudobnejú.

  • V európskych krajinách je dnes trendom aj „dovážanie“ pracovnej sily zo zahraničia – okrem iného aj preto, že títo ľudia sú ochotní pracovať na horších miestach a za nižšie platy, ale ide aj o dovoz špičkových pracovníkov. Lenže ak sa vo vnútri spoločností oslabuje kohézia, doplácajú na to najčastejšie práve prisťahovalci, ktorí sú svojou „inakosťou“ vytláčaní na okraj spoločnosti. Aké sú teda šance multikultúrnej spoločnosti v Európe?

Ponechajme teraz bokom otázku rasových predsudkov a pod. Čisto z hľadiska trhu práce a sociálneho štátu tu vzniká veľké riziko. Ak chýbajúcu pracovnú silu nahradíme cudzincami, nastávajú v zásade dve možnosti. Buď tu vezmeme cudzincov nekvalifikovaných, čo však príliš nepomáha, pretože takíto pracovníci vytvárajú málo pridanej hodnoty a potrebujú sociálnu starostlivosť, na ktorú si sami neprispievali – ani nemohli, keďže boli cudzinci. Vytvárajú teda nízku hodnotu a majú potenciálne veľký tlak na sociálny štát. ak teda nemajú byť zo sociálnych služieb nejakým spôsobom vylúčení… Druhou možnosťou je, že sa nám podarí nalákať z rozvojových krajín tých najkvalifikovanejších, no potom je to z našej strany zločin, pretože k nám ťaháme aj tých málo kvalifikovaných pracovníkov, ktorých sa im s výrazne obmedzenými zdrojmi podarilo vychovať, a tým ich uvrhneme do ešte horšej biedy.

  • Bude mať rast sociálnej a ekonomickej nerovnosti. o ktorom hovoríte, podobné následky ako v druhej polovici 19. a na začiatku 20. storočia, kedy rast nerovností vytváral v spoločnosti napätie a to nútilo bohaté vrstvy hľadať kompromisy, zvyšovať prerozdeľovanie?

Dnes je situácia v jednom bode odlišná. Vtedy sa nerovnosť dedila medzi generáciami. To znamená, že sa segmentovali veľké skupiny ktoré vedeli, že ak sa nič nezmení, budú odpísané aj ich deti a vnuci. Dnes rastie vo všetkých vrstvách neistota. Mnoho ľudí, ktorí sú na tom zle, si robí ilúzie, že si individuálne pomôžu – niekedy sa im to aj splní. Zároveň je mnoho ľudí zo stredných vrstiev ohrozených, že klesnú dolu. Zatiaľ to ešte ale nie sú veľké skupiny v ktorých sa nerovnosť dedí, ale skôr individuálne osudy. Človek dokonca niekoľko rokov môže byť na to veľmi dobre, potom spadne nadol, a opäť sa vynorí. Takáto situácia prirodzene brzdí solidaritu. Každý si povie, že za dva alebo tri roky to bude opäť dobré. Až na výnimky akou sú napríklad často Rómovia, nevznikajú stabilné sociálne situácie, ale fáze znevýhodnenia a opätovného vzostupu. Vo vnútri spoločnosti, v nižších stredných vrstvách a vyšších nižších vrstvách, kde žije najviac ľudí, vyzerá sociálna situácia ako dôsledok individuálnej snahy a šťastia.

  • Ako to vplýva na ich politické voľby?

Politické správanie sa tak stáva absolútne nepredvídateľným… Slabne väzba medzi sociálnou situáciou, príslušnosťou, a volebným chovaním.

Politické správanie sa tak stáva absolútne nepredvídateľným. Už pred niekoľkými rokmi sociológovia zistili, že ľudia vo voľbách nevolia strany na základe svojej sociálnej situácie, ale pristupujú k nim ako konzumenti vyberajúci si medzi tovarom, a rozhodujú sa často aj na základe iracionálnych dôvodov. Raz si vyberú jeden tovar, pri budúcich voľbách zas iný. Slabne väzba medzi sociálnou situáciou, príslušnosťou, a volebným chovaním. Znevýhodnení ľudia volia často strany bohatých, a ľavicové strany – napríklad vo Francúzsku – sú dnes najčastejšie volené dôchodcami a strednými vrstvami, a nie robotníkmi.

  • Tvrdenie že „spoločnosť sa individualizuje“ je už takmer klišé. No skutočne, najčastejšie ponúkaným receptom na osobný úspech, i konkurenciu ekonomiky, je „spoliehanie sa na vlastné sily“, „ochota prijímať riziko“, „väčšia podnikavosť“, a podobne, ktoré údajne klasický sociálny štát ubíjal.

(V)zdelanie ako také je síce pozitívnou vecou, no z ekonomického hľadiska rozvoj vzdelanosti nepovedie k poklesu nezamestnaných…

Ešte sa k tomu dodáva jedna vec – musíme sa stať podnikateľmi s vlastnými vedomosťami. Aby bol človek individualizovaný, úspešný, musí získať čo najvyššie vzdelanie. V najnovšom výskume sme však dokázali, že to tak bohužiaľ nie je. V krajinách, ktoré majú menší podiel vysokoškolákov, diplom ešte stále je pomerne dobrou zárukou sociálneho postavenia. No v krajinách, kde je vysokoškolákov veľa – ako napríklad Nemecko – tam diplom zaisťuje stále menej. A sú sociológovia, ktorí oprávnene tvrdia, že vzdelanie ako také je síce pozitívnou vecou, no z ekonomického hľadiska rozvoj vzdelanosti nepovedie k poklesu nezamestnaných, ale len k vyššiemu množstvu vzdelaných nezamestnaných.

  • Myslíte si teda, že myšlienka rozvoja vedomostnej ekonomiky v bohatých krajinách, nie je reálna?

Robili sme porovnanie vzdelanosti krajiny, podľa podielu vysokoškolsky vzdelaných na populácii, so sociálnymi problémami vyjadrenou v miere nezamestnanosti. Zistili sme, že tam žiadna korelácia nie je. Polovica vysoko vzdelaných krajín má vysokú nezamestnanosť, polovica nízku. A naopak, polovica málo vzdelaných krajín má nižšiu nezamestnanosť. Nie je dokonca ani korelácia medzi vzdelanosťou populácie a ekonomickým výkonom meraným ako efektivita práce zamestnanca. V zásade sú dôležité napríklad menové kurzy. Krajiny EÚ-15, s výnimkou Portugalska, ktoré majú relatívne málo vysokoškolákov, sú bohatšie, majú stále vyššiu produktivitu práce zamestnancov, než krajiny EÚ-10, v ktorých je veľký podiel vysokoškolákov. Existujú typy ekonomík, kde vzdelanie hrá zanedbateľnú úlohu, a individuálne šance nie sú dané vzdelaním, ale napríklad geografickými podmienkami. V Grécku, Španielsku, Taliansku či Portugalsku majú napríklad aj málo vzdelaní ľudia šancu prevádzkovať malý hotel alebo penzión pri mori. Zvyšku Európy predávajú svoje prírodné krásy a môžu to robiť dovtedy, pokiaľ bude mať zvyšku Európy dosť peňazí na to aby tam cestoval a kupoval ich. Krajiny s veľmi slušnými ekonomickými výkonmi ich majú proste často preto, že majú pekné pláže.

  • A čo ochota prijímať riziko? Európanom sa často vyčíta že sú málo podnikaví a z toho vyplývajú aj hospodárske problémy EÚ.

Myslím si, že je to kultúrny rys, a Európa sa v ňom od Spojených štátov proste odlišuje. V zásade existujú dva typy ľudí. podnikatelia a rentieri. Prví hľadajú vysoký zisk a sú ochotní prijímať vysoké riziko. Tí druhí hľadajú najmä stály príjem s nízkym rizikom, a nevadí im nižší zisk. V Európe majú ľudia v štatistickom priemere skôr sklon k rentierstvu. Zisk nemusí byť maximálny a určitou formou zisku je aj to, že nežijem v neistote. Naproti tomu podnikateľský typ sa prejavuje skôr v USA: lenže to je dané aj tým, že Američanom často nič iné neostáva, než riskovať. Systém im nedáva možnosť nižšieho zisku pri väčšej istote.

  • Ako by sa dala popísať štruktúra dnešnej spoločnosti?

Speje to k trom sociálnym svetom, ktoré sa navzájom stále viac uzatvárajú. Horné vrstvy žijú v globalizovanej ekonomike a my, normálni smrteľníci, sa s nimi v zásade nikde nestretávame. Pracujú inde než my, nakupujú inde než my, dovolenku trávia tiež inde než my a bývajú tiež inde než my. Majú svoje getá pre bohatých a úspešných, v niekoľkých knihách ich popisuje napríklad Zygmunt Bauman. Majú miesta, ktoré na všetkých častiach zemegule vyzerajú plne rovnako, sú úplne rovnako strážené a nedostupné ostatným. To je tá najvyššia vrstva. Druhú tvoria stredné vrstvy, ktoré aj v krajinách, kde boli po druhej svetovej vojne silné, stagnujú a mnohých z nich čaká zostup. Sú v rozpoltenom postavení. Radi by napodobňovali úspešných, no majú stále viac len zdroje neúspešných. A nakoniec sú tu takzvané ľudové vrstvy, tak ich nazýva francúzska sociológia, odsúdené k životu na chátrajúcich predmestiach, kde chodiť v noci neozbrojený je veľká odvaha. A to už neplatí len pre metropole, ale aj pre menšie európske mestá, ako Marseille či Lyon.

  • Platí to aj pre postkomunistické krajiny?

Vyznačujeme sa tým, že veľmi rýchlo dobiehame trendy, ktoré sú na bohatom svete najmenej atraktívne. V tom sme bohužiaľ ešte dynamickejší, ako oni. Napríklad nožnice nerovnosti medzi elitou a chudobnými sa u nás roztvárajú omnoho rýchlejšie, než v krajinách klasického západu.


Rozhovor vznikol v rámci Národného projektu Excelentná univerzita, podporeného v rámci JPD NUTS II Bratislava Cieľ 3, spolufinancovaného z Európskeho sociálneho fondu www.esf.gov.sk.

REKLAMA

REKLAMA