Merkel: Viacrýchlostná Európa je budúcnosťou EÚ

Wolfgang Merkel hovorí o súvislostiach medzi sociálnym zabezpečením a hospodárskym rastom. Tvrdí, že viacrýchlostná Európa a deregulovaný trh práce je budúcnosťou pre všetky krajiny EÚ.

Wolfgang Merkel
Wolfgang Merkel
  • Tvrdíte, že politické kyvadlo sa vracia a opäť sa viac zameriavame nie na hospodársku efektívnosť, ale na otázku sociálnej spravodlivosti. Ekonomika je však stále na vysoko v politickej agende EÚ. Nemyslíte si, že tieto dve témy idú ruka v ruke, resp. že medzi nimi potrebujeme nájsť kompromis?

Mnoho otázok sociálnej spravodlivosti a ekonomickej efektívnosti kráča ruka v ruke, no nie všetky. V takých prípadoch musíme myslieť na kompromis. Spoločne kráčajú v otázke vzdelávania, investícií do detí, do ľudských zdrojov. Znamená to podporovanie šancí človeka, ktorý sa tak stáva na svetovom trhu flexibilnejším. Je to v jednej línii so sociálnou spravodlivosťou, ale súčasne je to aj investícia do produktivity. Len takouto cestou sa môže Európa vyvíjať smerom k poznatkovej ekonomike s high-tech priemyslom a high-tech službami. Ak by sa tak nestalo, neprehrala by len bitku o svoju konkurencieschopnosť s USA, ale aj s dvoma objavujúcimi sa hospodárskymi mocnosťami, Čínou a Indiou. V tomto prípade to ide ruka v ruke. Keď hovoríme napríklad o pracovnom trhu, deregulácia by poškodila viacerých ľudí. Budú môcť jednoduchšie prísť o pracovné miesto a za noc v každej krajine nevytvoríte pracovný trh s dánskou štruktúrou. Takže musíte nájsť kompromis medzi postupne sa znižujúcou reguláciou a budovaním sociálneho zabezpečenia a vzdelávacích schém. Netvrdil by som, že všetko ide ruka v ruke. Akokoľvek, ciele tzv. Lisabonskej stratégie sú kompatibilné. Mojou jedinou výhradou je, že je príliš ovplyvňovaná trhovou efektívnosťou a nie tak veľmi sociálnou kohéziou.

  • Jednou z charakteristík severského sociálneho modelu je, že je platený z daní a nie zo sociálnych odvodov. Niekedy sa to vykresľuje ako jeho výhoda. Na druhej strane, aj tieto krajiny čelia tlakom na zníženie daní. Je potom severský sociálny model udržateľný?

Znižovanie daní na minimum nie je správnou stratégiou. Potrebujeme obrovské investície do ľudského kapitálu. Európa stále nemá kultúru, v ktorej by to robili  súkromní investori. Mnoho krajín berie vzdelanie ako niečo, čo automaticky poskytuje štát. Existuje veľká potreba investovania do sektora zdravotníctva a starostlivosti o starých ľudí, čo je prirodzeným dôsledkom starnutia spoločnosti. Znižovanie daní by preto bolo zlou stratégiou a spôsobilo by nedostatok financií v sektore sociálnych služieb. Ľudia by boli nespokojní a neboli by ochotní platiť dane. V spoločnosti sa nachádza veľa bohatstva a tí, ktorí zarábajú viac, by mali prispievať viac. Myslím si, že ani EÚ si neplní celú svoju domácu úlohu. Netlačí tvrdo na zatvorenie daňových rajov, nedokázala istým spôsobom harmonizovať daňové systémy. Príčinou sú egoistické členské krajiny, ktoré tomu bránia. V tomto nie som veľmi optimistický. Niečo, čo sa nemohlo stať medzi 15 krajinami, sa nestane medzi 27 štátmi – zvlášť preto, lebo nové krajiny inklinujú viac k liberálnym trhovým stratégiám.

  • Potrebujeme pre vytvorenie skutočne spoločnej európskej ekonomiky regulovať voľný pohyb alebo kapitál, či vytvoriť harmonizovanú daňovú politiku?

Nemyslím si, že dokážeme efektívne obmedziť pohyb kapitálu. Tento čas je preč a neverím, že sa vráti. Dokonca ani niečo ako Tobinova daň nemá šancu stať sa akceptovanou. EÚ nežije len v európskom svete, žije v globalizovanom svete. Musí súťažiť. Preto si nemyslím, že kontrola pohybu kapitálu je správnou cestou. Nie je efektívnou a v EÚ nevidím žiadnu väčšinu, ktorá by bola za tento krok.

  • A čo európska harmonizovaná daň?

To je niečo, čo veľmi zastávam, no som skeptický. Podporil by som ani nie tak harmonizáciu daní z príjmu, ako napríklad zosúladenie zdaňovania kapitálových výnosov. V rokoch 1999 – 2000 sa objavili nejaké pokusy, ale dopadli neúspešne. Opäť musíme pripustiť, že v EÚ s 27 členmi bude najnižší spoločný menovateľ dosť nízko. Akokoľvek, niečo sa musí urobiť, ale nemyslím si, že režimy rovnej dane nás k tomu cieľu privedú.

  • Argumentom proti zvyšovaniu daní je, že by v skutočnosti neprinieslo vyššie výnosy – zvlášť kvôli vyhýbaniu sa daňovej povinnosti. Skúsenosti zo severských krajín však ukazujú, že vysoké dane dokážu kráčať ruka v ruke s vysokou daňovou disciplínou. Nie je to výlučne kultúrna odlišnosť?

Nie, nie je. Hrá istú rolu, ale ako nás ekonómovia učia, ľudia sú racionálne bytosti. Kalkulujú.  Ak majú sociálne služby nízku kvalitu, prečo by mali platiť dane? Ak sú školy a univerzity zlé, prečo by ich mali platiť? Potom máte vysokú mieru vyhýbania sa daňovej povinnosti. Ak by ste zlepšili kvalitu istých sociálnych služieb, ľudia by platili dane. V tranzitívnych krajinách by ste preto mali uvažovať o dobrých verejných službách – nielen sociálnych službách, ale taktiež aj o súdnictve, polícii, sektore bezpečnosti atď. To by pomohlo vyhnúť sa delegitimizovaniu štátu, čo by na druhej strane znížilo vyhýbanie sa daňovej povinnosti. Druhou skutočnosťou, ak prijmeme argument Maxa Webera, je potreba efektívnej štátnej byrokracie. Výber daní je často jednou z najmenej efektívnych častí štátneho aparátu. Je to problém mnohých európskych krajín, ale zvlášť nových členských štátov. Čelia kombinácii neefektívnosti a nedostatočného počtu zamestnancov.

  • Dane sú len jednou oblasťou diskusií o reforme sociálnych systémov. Ďalšou dôležitou otázkou je regulácia pracovného trhu. Potrebujeme ho mať harmonizovaný na európskej úrovni?

Neverím príliš v harmonizáciu trhu práce. Regulácie, tradície, očakávania a pod. sú príliš rozdielne. Treba povedať, že nové členské krajiny musia nájsť komparatívne výhody v politickej ekonómii. Jednou je platová hladina. Musíte lákať kapitál v súvislosti s pracovnou silou, ktorú dokážete ponúknuť, teda vysokokvalifikovanú s nízkou cenou. V skutočnosti je nemecká alebo škandinávska pracovná sila kvalifikovanejšia, takže jej môžete konkurovať len nižšími platmi. Je to vaša komparatívna výhoda. Druhou sú menej rigidné regulácie, aké by boli napríklad vo Francúzsku neprijateľné. Takáto stratégia je pre menej rozvinuté ekonomiky pochopiteľná.

  • Neohrozuje to prežitie sociálneho štátu v krajinách, kde dosahujú platy vyššiu úroveň a riadia sa striktnejšími reguláciami?

Nie. Nie som ani neo-klasický a ani neo-liberálny ekonóm, ale treba priznať, že deregulované trhy práce sú dynamickejšie. Vytvárajú pracovné miesta. Najlepším príkladom je Španielsko. Máte tam úplne rozdelený trh práce. Jednou časťou je tradičný, vysoko regulovaný trh, čo znamená vysoké náklady pri najímaní a prepúšťaní pracovníkov. Za posledných 10 rokov nezaznamenala táto časť trhu práce žiaden rast. Z politických dôvodov ju nebolo možné deregulovať. Pre mladých ľudí ale otvorili nový, úplne deregulovaný trh. Majú napríklad časovo limitované pracovné zmluvy na jeden alebo dva roky. Hoci to neznie veľmi príjemne, ale faktom je, že je to najdynamickejší trh práce v Európe, skutočný stroj na výrobu nových pracovných miest. Ak sa spýtate na názor mladých Španielov, zastávajú ho. Povedia vám: “Nemáme radi časovo ohraničené kontrakty, na druhej strane nám umožňujú vstúpiť na pracovný trh. A ak sme už raz dnu, je ľahšie napredovať ako keby sme zostali nezamestnaní aj päť rokov po tom, čo opustíme univerzitu.” Preto veľmi zastávam deregulovanie trhu práce. Vytvára pracovné príležitosti, práca znamená príjem, ktorý zvyšuje kúpnu silu a dane. Myslím si, že časy vysoko regulovaných pracovných trhov sú za nami.

  • Myslíte si, že prevažujúce rozdiely medzi trhmi práce, daňovými systémami a pod. a tlak zo strany niektorých krajín na hlbšiu harmonizáciu, by mohli viesť k viacrýchlostnej Európe?

Áno, myslím si to. Myslím si, že rozšírenie Únie nebolo chybou. V skutočnosti nemala EÚ inú možnosť, ani politickú, ani ekonomickú. Súčasne však nebola pripravená na 27 členských krajín. Rozhodovací proces je príliš komplexný, netransparentný a trvá príliš dlho. Menovateľ “spoločný” je príliš nízky na to, aby dokázal riešiť niektoré problémy. Máte 27 krajín s 27 rozdielnymi záujmami. Nie je možné koordinovať ich starým spôsobom. Fungovanie viacrýchlostnej Európy môžeme vidieť napríklad v prípade eura. V budúcnosti budeme vidieť viac podobných príkladov. Môžete Európu nazvať viacrýchlostnou, sústrednými kružnicami, jadrom a perifériou; faktom je, že niektoré členské krajiny budú v integrácii napredovať. Súčasne to učiní EÚ v rozhodovacích procesoch ešte menej transparentnou, spôsobí to inštitucionálne problémy a pod. Ale ak nechceme vždy čakať na posledného, s viac ako 27 členskými krajinami nemáme inú alternatívu. V tomto zmysle som za viacrýchlostnú Európu. Je to cena, ktorú musíme platiť za to, že nie sme v EÚ šiesti, dvanásti alebo pätnásti… Je to budúcnosť Európy.


Rozhovor vznikol v rámci Národného projektu Excelentná univerzita, podporeného v rámci JPD NUTS II Bratislava Cieľ 3, spolufinancovaného z Európskeho sociálneho fondu www.esf.gov.sk.

REKLAMA

REKLAMA