Rómska téma je pre komerčné médiá “hotdog”

Naša prítomnosť mení pomer síl, lebo dávame priestor tým, ktorých by inak nebolo počuť, hovorí o úlohe rómskych médií výkonná riaditeľka Rómskeho mediálneho centra. Ľuďom dnes podľa nej chýbajú pozitívne informácie.

Kristína Magdolenová
Zdroj:KM

Akú najvýznamnejšiu spätnú väzbu máte na prácu Rómskeho mediálneho centra/Rómskej tlačovej agentúry?

Sme rómske médium – teda našim komunikačným jazykom je okrem slovenského jazyka aj rómsky jazyk a jeho propagácia na verejnosti. Našou primárnou cieľovou skupinou je rómska komunita, čo je asi 300 000 Rómov, ktorí žijú v segregovaných lokalitách resp. čiastočne integrovaným spôsobom.

Okrem toho samozrejme oslovujeme veľkú skupinu Nerómov, ktorí prichádzajú do styku s rómskou problematikou či už pracovne alebo len v rámci svojho záujmu o kultúru Rómov. Najviac potrebujú naše informácie ľudia v segregovaných či separovaných komunitách, ktorým pomáhame orientovať sa v spoločnosti. Koľko ich reálne je, sa len odhaduje, a koľkí z nich sú našimi divákmi, nie je známe, pretože v rómskych komunitách, o ktorých hovoríme, peoplemetre nie sú. Ale pre nás je najvyššou známkou to, že nás poznajú všade, kam prídeme. Že sledujú náš program, že o ňom diskutujú, že nám volajú do redakcie, že nám sa zverujú so svojimi problémami, keď všetky pokusy, aby sa niekto zaoberal ich problémami zlyhali. Lebo vidia, že sme nestranní, ale súčasne dávame priestor tým, ktorých nikto nechce ani len vypočuť. Vedia, že tam, kde nemajú šancu hovoriť s primátorom, starostom naša prítomnosť mení pomer síl a zrazu niečo „musia“ urobiť.

Je fakt, že z tých odhadovaných zhruba 150 000 divákov nerómskych, je veľa ľudí, ktorí nás pozerajú preto, že sme objektívni, že chcú vidieť Rómov aj inak ako im to ponúkajú majoritné médiá. Medzi týmito ľuďmi sú politici na národnej i lokálnej úrovni, lekári, bankári, predavačky v obchodoch… Je to zaväzujúce, ak naše redaktorky oslovujú ľudia (a nielen Rómovia) na ulici, pýtajú sa ich na program, hovoria, čo sa im páči, čo sa im nepáči, lebo to svedčí o tom, že ľuďom chýbajú pozitívne informácie, že nechcú žiť v zovretí negatívnych informácií väčšinových médií, že tušia, že za mnohými kauzami je viac, veľa nevypočutého a veľkrát aj veľa nešťastia, ktoré spôsobia práve médiá v honbe za bulvárom. Táto väzba je dôležitá a presviedča nás o tom, že musíme ísť ďalej.

Je niečo, na čo ste v rámci svojej práce alebo práce Vášho tímu špeciálne hrdá?

Projekt vznikol pred desiatimi rokmi a za celé obdobie svojej existencie nemal nikdy na ružiach ustlané. Celý čas sa stretávame s nepochopením toho, akú významnú úlohu môžu zohrať rómske médiá pri integrácii Rómov. Bez toho, aby sme boli ako tím vnútorne presvedčení o tom, že robíme dôležitú prácu, by sme nedokázali prežiť. Čo mňa osobne najviac teší? V agentúre sme začínali s ľuďmi bez vzdelania. Postupne sme všetkých priviedli k presvedčeniu, že bez vzdelania sa nemôžu presadiť a takmer všetci, ktorí prešli našou agentúrou či už dnes sú novinármi alebo zakotvili v úplne iných profesiách, si dokončili/dokončujú vzdelanie – prevažne vysokoškolské. Aj náš tím momentálne tvoria ľudia, ktorí študujú na vysokých školách. V tomto možno máme navrch aj v porovnaní s majoritnými médiami. Za oveľa dôležitejšie však považujem to, že vzor týchto jednotlivcov nasledujú celé skupiny obyvateľstva – rodinní príslušníci, obyvatelia lokalít, z ktorých pochádzajú  a všetko sa to deje veľmi prirodzeným spôsobom – bez moralizovania, donucovania, bez ponižovania. Len zmenou postoja samotných Rómov. Takto ukazujeme, že aj veľké veci sa dajú robiť prirodzene.

Čomu som nesmierne rada, je to, že dnes u nás jednotlivé redakcie vedú samotní Rómovia. Mojim cieľom nikdy nebolo „robiť niečo za nich“, ale viesť ľudí k profesionalite. Dnes máme nielen programovú riaditeľku, ktorá je zodpovedná za obsahové smerovanie organizácie, ale Rómovia si vedú celé rozhlasové a televízne vysielanie sami. Sami rozhodujú o tom, čo bude v televízii, rozhlase, dnes robia sami nielen pomocnú réžiu, dramaturgiu, ale aj strih. Som rada, že sú to vlastne multifunkční novinári. A sú natoľko dobrí, že dnes máme rôzne novinárske ceny, ktoré sme získali v konkurencii bohatých súkromných médií na Slovensku. A ako prví Rómovia na Slovensku. To sú veci, ktoré majú historický rozmer, hoci si to dnes málokto uvedomuje. 

Rómske mediálne centrum získalo nedávno druhú cenu Nadácie Erste za sociálnu integráciu. Aký to má pre Vaše fungovanie význam?

Táto cena má pre nás kľúčový význam a to hneď v niekoľkých rovinách. Po prvé upriamuje pozornosť spoločnosti k nástroju integrácie, ktorý je podceňovaný a finančne podvýživený – to sú rómske médiá. Rómske médiá sa za 20 rokov nestali súčasťou žiadneho finančného mechanizmu, ktorý by im umožňoval zabezpečenie trvalej udržateľnosti. Nemajú komerčný charakter, informácie, ktoré ponúkajú, sú pohľadom z iného uhla ako je spoločnosť ochotná akceptovať, dávajú hlas tým, ktorých hlas nie je žiadúci v spoločnosti. Pre komerčné médiá je totiž rómska téma vždy len „hotdog“ a to im stačí. V grantovom systéme na Slovensku na začiatku 21. storočia sú podporované vždy len printy a aj to len vo veľmi obmedzenej miere. A podobné je to aj na medzinárodnej úrovni – získať podporu na rómske médiá je takmer nemožné, dokonca rómske médiá sa nestali ani samostatnou súčasťou Dekády inklúzie Rómov.

To, že sme získali druhú cenu Nadácie Erste za sociálnu integráciu, pomohlo zviditeľniť našu prácu a poslanie. A hoci v médiách sa nám dostalo len minimum pozornosti, na rozdiel od ostatných zúčastnených krajín, kde tá medializácia bola oveľa rozsiahlejšia, niektorí kompetentní zareagovali. Napríklad prijal nás okrem iných podpredseda vlády SR Rudolf Chmel, s ktorým sme diskutovali o využití rómskych médií v procese integrácie a v mnohých veciach sme sa zhodli. Pre nás je to prísľub, že pre budúcnosť by sa mohlo meniť vnímanie rómskych médií aj zo strany vlády SR.

V neposlednom rade nám to pomohlo finančne – získaná odmena znamená, že budeme môcť dokúpiť technické vybavenie, ktoré nám chýba a jeho nedostatok nám sťažuje prácu.

Veríme však, že táto cena má oveľa širší dopad, ako len pre našu organizáciu. Ukazuje širokej verejnosti, akú úlohu môžu rómske média a Rómovia samotní hrať v procese integrácie. Že ak hovoríme o integrácii, musíme si uvedomiť, že v prvom rade potrebujú ľudia, ktorých má spoločnosť záujem integrovať, informácie o tom, čo sa od nich očakáva, že potrebujú mať svoje vzory, svoju hrdosť, pocit potrebnosti, lebo ten im zatiaľ spôsob informovania o Rómoch na Slovensku nedáva… Majorita stále chce, aby boli Rómovia iní, očakáva zázraky, prispôsobenie sa, ale sama robí len málo na to, aby spoznala rómsku kultúru, tradíciu, históriu. A aj na to slúžia rómske médiá. Cena, ktorú sme získali, stavia našu prácu do nového svetla, do oveľa širšieho kontextu, ako si dokáže slovenská spoločnosť zatiaľ pripustiť. 

Zdá sa, ako keby spoločnosť rezignovala na riešenie situácie Rómov podľa jednotného návodu, ale pretrváva presvedčenie, že malými ostrovčekmi, kde priama práca s komunitami zafungovala sa dá postupom času dosiahnuť citeľná zmena. Vnímate to podobne?

Takto to vníma spoločnosť, ale nie je to tak. Bez systémových krokov to bude vždy len tápanie. Hlavne preto, že vytiahnuť von jednotlivca alebo malú komunitu je síce pekné, ale nerieši to ich spoločenský status a celkové postoje spoločnosti ich bez neustálej pomoci opäť vrhajú späť. Navyše tento systém je organizovaný tak, že dáva minimálny priestor na samostatnosť Rómom – tí sú vždy len v pozícii nezaangažovaného ja hovorím aranžovaného človeka, ktorému niekto pomáha. Vedie ľudí k pasivite a jednoducho povedané, slúži len na to, aby pár „gádžov“ malo príjem. Rezignácia, o ktorej hovoríte, je len pokrytectvo kompetentných a hra pred voličmi, medzi ktorými prevládajú protirómske nálady. Ale táto rezignácia ich len podporuje.

Zaujímal by ma Váš názor na výskumný projekt Sirona o sociálnej inklúzii Rómov náboženskou cestou. Ako hodnotíte odporúčania z projektu pre jednotlivé skupiny – štát, cirkvi, samospráva, MVO?

Nechcem hodnotiť projekt, lebo ho dokonale nepoznám. Viem, čomu sa venoval a robili ho dobrí odborníci, takže verím, že aj odporúčania tomu zodpovedajú. Viera ako taká z mojej osobnej novinárskej skúsenosti má však veľkú silu. Dokáže vo veľmi krátkom čase a veľmi radikálne meniť hodnotový rebríček ľudí v osadách a prináša výsledky. Poznám lokality, kde sa v krátkom čase zmenili ľudia pod vplyvom cirkví a tá zmena je evidentná. Môžem spomenúť napríklad bardejovskú Poštárku, kde Saleziáni pôsobia viac ako 15 rokov, dnes tam majú krásnu školu, telocvičňu… Kto poznal Poštárku predtým a teraz, musí vidieť zmenu, ktorá tu je. Práve Salezináni prišli pred časom na Lunik IX a trpezlivo rozbiehajú svoje aktivity v najväčšom mestskom gete u nás. A nie je to ľahká práca. Podobná situácia je napríklad aj v Sabinove, kde pôsobí Apoštolská cirkev, ktorá tu má aj vlastných rómskych kazateľov, takže celý proces evanjelizácie je vedený priamo zvnútra komunity. Premeny sú viditeľné aj na Spiši. Mnohé lokality, ktoré média stereotypne označujú ako „neslávne známe“ dnes majú už inú tvár ako pred rokmi. Spomeniem len Bystrany, Rudňany, Žehru…. Aj tu pôsobia rómski kňazi. Ale poznám aj také lokality, kde cirkvi priniesli do života ľudí problémy, ktoré dovtedy v týchto lokalitách neboli – vieroučné spory. To sa stáva vtedy, ak do komunity prichádza kňaz/kazateľ, ktorý nepozná komunitu, nemá skúsenosti, nemá ambíciu ich rešpektovať, len meniť násilným spôsobom. Takže veľkú úlohu pri evanjelizácii zhráva práve osoba kazateľa. Ale tých pozitívnych príkladov je oveľa viac. Druhá vec je, nakoľko cirkvi rešpektujú istú kultúrnu osobitnosť rómskej komunity. Domnievam sa, že pokiaľ áno a hlavne pokiaľ používajú rómsky jazyk ako jazyk bohoslužobný, môžu byť jedným z kľúčových prvkov integrácie.

Ako by ste pomenovali problémy tej časti mimovládneho sektora, ktorý sa venuje Rómom? Čo sú dobré a zlé skúsenosti? 

Toto je veľmi ťažká otázka. Sú problémy, ktoré sú spoločné pre celý tretí sektor a potom sú veci, ktoré sa týkajú len tých organizácií, ktoré sa venujú Rómom. Medzi nimi je veľa formálnosti. Nie je však ich chyba, je to chyba systému. Píšu sa projekty pre projekty a pre peniaze. 

Stále hovorím, že keby všetci tí, ktorí robia projekty pre Rómov, urobili aspoň 20% priamo v komunitách a bolo by to zmysluplné, už by sme dnes nemali problémy. Majorita sa stále domnieva, že veľa peňazí ide na Rómov. Ale aká je pravda? Časť peňazí zostáva v organizáciách na administráciu, techniku často v špičkovej kvalite, cestovné, kancelárie, školiteľov – ktorí často na východ cestujú až z Bratislavy, ako keby na východe nikto neovládal počítač, nič nehovoriace konferencie… a možno sa niekde mihne nejaký Róm, ktorý chudák ani nevie, čo sa okolo neho deje. Máte organizácie, ktoré sa každý rok venujú inej téme, vždy tej, ktorá je v kurze. A na všetko sú odborníci a nič neurobia poriadne. A máte takých, ktorí živoria ale v teréne robia úžasnú prácu. A tí potom nemajú čas sledovať všetky administratívne požiadavky a potom musia vracať peniaze, bojujú s úradníkmi namiesto reálnej práce… sú nešťastní, vyhoretí a odchádzajú často zlomení. Systém, v ktorom fungujeme už dlhé roky, má ohromnú silu zničiť každého, kto je schopný robiť efektívne, so zanietením, so znalosťou vecí a podporiť všetkých tých „bruchomluvcov“, lobistov, teoretikov, písačov projektov, ktorí si v teple svojich kancelárií obzerajú fotku urobenú v rómskej osade – najlepšie na okraji, aby sa nezašpinili, ktorú priložia k vyhodnoteniu projektu. Všetci to vedia, ale karavána ide ďalej.

Navyše v organizáciách, ktoré sa venujú rómskej problematike, je veľmi málo Rómov v riadiacich pozíciách – v reálne riadiacich pozíciách, a potom je výsledok o tom, čo chce majorita bez toho, aby sme reálne mali predstavu o tom, čo chcú Rómovia. Ale to bez konsenzu nepôjde.

Niektorí ľudia sa sťažujú na nepochopenie Bruselu pre situáciu v teréne, najmä v strednej Európe. Je to aj Vaša skúsenosť?

Je. Povedala som to už pred takmer desiatimi rokmi a musím to zopakovať znova: To, čo sa dialo s Rómami v minulosti, ale predovšetkým to, čo sa s nimi deje ostatných dvadsať rokov, to nie je riešenie rómskej problematiky. To je najväčšia a najnákladnejšia reality show v dejinách ľudstva realizovaná bez súhlasu účinkujúcich na jednom etniku.

EÚ sa aktuálne snaží zasadiť problém Rómov do nejakého celoeurópskeho rámca (Rámec EÚ pre vnútroštátne stratégie integrácie Rómov do roku 2020) Toto oznámenie EK však v princípe hovorí, že všetky oblasti dôležité pre inklúziu Rómov sú doménou národných vlád. Vnímate vôbec nejakú pridanú hodnotu vkladu EÚ do tejto otázky (okrem diskutabilnej finančnej)?

Európska únia neurobila nič zásadné od šesťdesiatych rokov, kedy prijala prvé dokumenty týkajúce sa Rómov. Súhlasím s tým, že riešenia sú doménou národných vlád, ale pokiaľ sú tieto v kazajke protirómskych nálad, ktorú im nasadzujú ich voliči, tak sa tak aj správajú – ako ľudia v kazajke.

Ako reflektujete využívanie eurofondov na sociálne začleňovanie rómskej komunity?

Domnievam sa, že je tam veľa formálnosti. Nepodporujú sa projekty s reálnymi výsledkami ale formálne aktivity. Školenia, rekvalifikácie. Rekvalifikujeme nekvalifikovaných ľudí, naučíme ich robiť na počítači, na konci kurzu zbalíme počítače, tie skončia v kanceláriách niekde úplne inde ako boli určené, a Rómovia si môžu dať ďalší papier na stenu. Čudujete sa, že ich to už nebaví? Monitorovali sme projekt, kde za takmer 300 tisíc učili Rómov hrabať trávu, pričom Rómovia to museli robiť ako dobrovoľníci… a rôzne iné smiešky. Kým tieto peniaze nepôjdu na reálne pracovné miesta so záväzkom prijímateľa pomoci udržať tieto miesta na isté obdobie, budú všetko len prázdne reči. Uvedomujem si však, že je to studňa, kde tečú peniaze a nie je veľký záujem zaklopiť na nej veko.

Samostatnou kapitolou sú samosprávy, kde zlyháva veľa vecí. Starostovia často aj chápu potrebu zaoberať sa riešením rómskej problematiky, ale poslanci sú proti. Vedú a tam také malé lokálne vojny, kde nejde o vec, ale o to, že Rómom sa nič nesmie dať akože zadarmo. Ak starosta „udrie do stola“, končí s funkciou. Takže si tiež rozmyslí, čo vlastne urobí. A tak sa hráme ďalej. Na tzv. riešenie rómskej problematiky.

V roku 2008 ste reagovali na to, ako v rozhovore pre EurActiv.sk popisovala Zora Jaurová začlenenie rómskej kultúry do projektu EHMK Košice 2013, pretože Vám z toho vyšlo, že je rómska kultúra stotožnená s Lunikom IX, resp. kultúrou chodby. Ako sa Vám vývoj projektu z tohto pohľadu javí dnes?

Projekty EHMK sú postavené na tom, že dajú priestor na prezentáciu aj lokálnej kultúre, ktorá má tak šancu začleniť sa do kontextu európskej kultúry. Z tohto uhla pohľadu sa mi javilo ako potrebné, aj preto, že Rómovia a rómska kultúra je vnímaná na Slovensku tak ako je vnímaná, aby v projekte EHMK Košice 2013 dostali šancu umelci, ktorí majú európsky rozmer, ale ktorí sú na Slovensku málo známi. 

Nepovažujeme za potrebné, aby sa v rámci rómskej kultúry prezentovali v Košiciach ľudia, ktorí prichádzajú zvonku a dnes ich už môžete vidieť na každom festivale, lebo sú in, ak samotné Košice majú dosť talentov, ktorým chýba šanca sa prezentovať. Bohužiaľ, bývalé vedenie vnímalo rómsku kultúru len ako kultúru sociálnu, čo sa pohybovalo len v rámci stereotypných predsudkových vnímaní Rómov ako takých. Hoci časť toho tímu, musím povedať, pripravila aj širšie aktivity ako bol napríklad projekt Cesta Rómov, predsa len z pohľadu toho, aký rozmer má rómska kultúra v Košiciach a hlavne aké má  historické zázemie, zdalo sa nám to málo. Tiež sme nemohli súhlasiť s tým, aby sa rómska kultúra stotožnila len s kultúrou Lunika IX, pretože Lunik IX je veľmi špecifická entita a dnes možno povedať aj identita. Aj z tohto uhla pohľadu sme sa vlani uchádzali o financie na projekt Hlas Lunika IX, ktorý mal ukázať tú stránku sídliska, ktorá je neznáma, nevidená. Vznikol tak 26 minútový publicistický film Narodil som sa na Luniku IX, ktorý je rozprávaním detí z Lunika o tom, ako vnímajú svoj život, svoju budúcnosť. Film získal Novinársku cenu 2010 a tiež cenu British Council.

Z nášho pohľadu sú zmeny vo vedení tímu EHMK v Košiciach vítané, pretože nové vedenie, ktorému sme predložili isté návrhy na prezentáciu rómskej kultúry, ich akceptovalo a veríme, že teraz budú nasledovať konkrétne projekty. Rovnako aj nové vedenie mesta Košice prijalo naše aktivity pozitívne. Ako inak vnímať to, že v meste Košice fungujeme 11 rokov, ale až teraz sa nám dostalo oficiálneho prijatia na pôde magistrátu?

V rozhovore pre denník SME ste povedali: „Čo všetko by pritom museli Rómovia na Slovensku ukradnúť, aby sa to vyrovnalo tomu, čo nakradli iní v rámci privatizácie?“ Na pomyslenej stupnici závažnosti spoločenských neduhov na Slovensku, kam by ste neriešenú otázku Rómov zaradili?

Myslím, že na úroveň problémov s korupciou. Lebo sa navzájom prelínajú.

Aké máte skúsenosti s firmami, ktoré sa angažujú v projektoch s rómskou komunitou?

To je vždy závislé od konkrétnej firmy a konkrétnej akcie. Podporujú skôr konkrétne sociálne a vzdelávacie aktivity, čo je aj dobre. Viditeľné sú napríklad v prípade U.S.Steel Košice. Páči sa mi, čo robia a ako to robia.

Mediálne je v poslednom čase veľmi vypuklý prípad z Malaciek. Ako si vysvetľujete, že to orgány neriešia aj s prihliadnutím na fakt, že neriešenie tohto problému má cez medializáciu obrovský vplyv na to, ako bude vnímaná celá komunita a na ďalšiu radikalizáciu verejného diskurzu?

V tomto prípade najviac zlyhali médiá. V podstate kryjú chrbát p. Dobrovodskému, ktorý tvrdí, že nejde o rasovú záležitosť ale o susedský spor, ale to už médiá zabúdajú povedať, a veľmi neobjektívne sa správajú voči rodine Danihelovcov. Tí v dôsledku takej medializácii aká bola, prišli o zamestnanie. Médiá ich zahnali úplne do kúta. Nemajú vlastne už žiadnu šancu. Ak ich mesto ekonomicky pokutami pritlačí, tak z rodiny, ktorá je možno problémová, ale má strechu nad hlavou, urobia úplných bezdomovcov a tak či tak ich bude potrebné riešiť. Neviem, či niekto premýšľal nad tým, koľko to bude stáť. A pritom v podstate ide od samého začiatku o pozemky. Samotní Danihelovci sú čiastočne obeťou podvodu, čiastočne sú neintegrovaní, sčasti tie problémy spôsobuje, že ich je veľa na malej ploche, odlišná kultúra, spôsob komunikácie…

Ale novinári idú po povrchu. Nemajú čas premýšľať nad tým, čo píšu, hovoria. A tak vyvolávajú protirómske nálady. Ako to urobiť, aby si uvedomili svoju zodpovednosť? A nesmiem zabudnúť na negatívny vstup p. Hlinu do prípadu. Ten je síce presvedčený, že jeho riešenie je správne, ale robí veľké množstvo chýb, ktoré prinesú osoh jemu osobne možno v nastávajúcich voľbách, ale určite budú stratou pre spoločnosť. Hlina vnáša do prípadu postupy, ktoré sú nekorektné, nesystémové, nevhodné. Vôbec nerešpektujúce základy sociálnej práce. Domnievam sa, že jeho vstup do problému vyhrotil spory do extrému. Ako jednotlivec má ambíciu suplovať mesto, štát, poučovať ich. Tvrdí, že riešenie situácie v Malackách by mohlo byť vzorom pre celé Slovensko a jedným dychom dodáva, že riešením je vysťahovanie rómskej rodiny Danihelovcov. Znamená to, že jediným riešením je segregácia? Uvedomuje si to vôbec niekto, čo sa tam deje? Je to nielen nekorektné ale aj veľmi škodlivé. Ale dávam za vinu kompetentným, že nekonajú a dovolia týmto amatérom sa medializovať a posilňovať protirómske nálady v spoločnosti. Prečo nekonajú, neviem posúdiť. Mám pocit, že konajú pomaly a hlavne, že sa tie kroky, ktoré sú riešením a ktoré sa intenzívne hľadajú, málo medializujú.

Pozadie

PhDr. Kristína Magdolenová vyštudovala učiteľstvo v kombinácii slovenský jazyk a história na Filozofickej fakulte UPJŠ v Košiciach. Od roku 1996 pôsobí ako novinárka (SME, Korzár). V roku 2001 založila združenie Ecce, predchodcu neskoršej Rómskej tlačovej agentúry (RPA) a dnešného Rómskeho mediálneho centra (MECEM). Venuje sa predovšetkým vzdelávaniu Rómov v oblasti žurnalistiky. Je iniciátorkou televízneho vysielania pre Rómov v Slovenskej televízii v rómskom jazyku, v Slovenskom rozhlase. V súčasnosti je výkonnou riaditeľkou Rómskeho mediálneho centra so sídlom v Košiciach.

REKLAMA

REKLAMA