V oblasti sociálneho práva netreba čakať zásadnejší posun

Napriek Komisiou ohlásenému oznámeniu o sociálnej dimenzii hospodárskej a menovej únie netreba podľa Martina Bullu z Labour Law Association očakávať zásadné posuny v oblasti sociálneho práva.

Martin Bulla
Martin Bulla, Zdroj: FES YouTube

Čo predovšetkým priniesli do európskej diskusie o práve na štrajk rozsudky Európskeho súdneho dvora v prípadoch Laval a Viking?

Rozhodnutia vo veciach Laval a Viking priniesli do tejto diskusie predovšetkým novú – európsku dimenziu. Za normálnych okolností by EÚ, resp. pôvodne Európske spoločenstvo nemalo do tejto diskusie vôbec zasahovať, keďže ustanovenie článku 153 ods. 5 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne článok 137 ods. 5 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) vyslovene vylučuje právo na štrajk z legislatívnej právomoci EÚ (pôvodne ES).

Súdny dvor, ako ochranca ekonomických slobôd, zakotvených v zakladajúcich zmluvách, bol však konfrontovaný s otázkou, či výkon práva na štrajk tieto ekonomické slobody neobmedzuje do tej miery, že by sa dostal do rozporu s primárnym právom. Čiže Laval a Viking spustili veľmi vášnivú diskusiu o konflikte medzi základnými ekonomickými slobodami, ktoré chráni primárne právo EÚ (ES) a základnými sociálnymi právami, zakotvenými v ústavách mnohých členských štátov, ako aj v celom rade medzinárodných dohovorov.

 V čom spočíva ich problematickosť v praxi?

Súdny dvor vytvoril pre riešenie konfliktov základných sociálnych práv (vrátane práva na štrajk) a základných ekonomických slobôd (voľný pohyb služieb v rámci vnútorného trhu a sloboda usadiť sa) tzv. doktrínu vyvažovania. Tá pozostáva z testu legitimity a proporcionality, ktorému sa musí podrobiť výkon základných sociálnych práv, pokiaľ obmedzuje ekonomické slobody. Ak týmto testovaním neprejde, je v rozpore s právom EÚ. Došlo tak k vytvoreniu nového súboru podmienok legality štrajku, takže popri splnení podmienok kladených vnútroštátnymi predpismi musia organizátori štrajku riešiť aj to, či v danom prípade budú naplnené podmienky testov legitimity a proporcionality, teda najmä či štrajk sleduje legitímny cieľ a či nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie.

Z môjho pohľadu je kritickým bodom predovšetkým jednostrannosť tohto prístupu. Skúma sa len to, či výkon práva na štrajk neobmedzuje ekonomické slobody, ale nie naopak. Súdny dvor vôbec neriešil otázku, či základné sociálne práva nie sú neprimerane obmedzené výkonom ekonomických slobôd. Takže hoci na prvý pohľad môže doktrína vyvažovania pôsobiť neutrálne, v konečnom dôsledku bude vždy viesť k znevýhodneniu základných práv, keďže testom legitimity a proporcionality podrobuje výlučne len výkon základných práv, nie však výkon ekonomických slobôd.

Ďalším problémom je nepredvídateľnosť výsledku súdneho preskúmania vnútroštátnymi súdmi. S tým súvisí tiež riziko zodpovednosti za škodu, spôsobenú štrajkom, ktorý by bol v rozpore s európskym právom. V tejto súvislosti existuje celý rad otvorených otázok.

Napokon v širšom kontexte možno hovoriť aj o ohrození stability systému sociálneho dialógu ako takého, keďže ako hovorí prof. Blanpain, kolektívne vyjednávanie bez práva na štrajk je kolektívnym žobraním. Sťaženie realizácie práva na štrajk teda znamená ohrozenie celého systému sociálneho dialógu.

Ako hodnotíte pokusy riešiť vzniknutý rozpor sekundárnym právom EÚ, najmä nariadenie Monti II?

Aj keď odhliadneme od formálno-právnych aspektov, ako je problematický právny základ a skutočnosť, že aktom sekundárneho práva sa má meniť výklad práva primárneho, hlavným nedostatkom návrhu nariadenia Monti II tak, ako ho predstavila Európska komisia v marci 2012 je fakt, že v merite neprináša nič, čo by už sám Súdny dvor nekonštatoval vo svojich rozhodnutiach. Teoretická rovnocennosť základných sociálnych práv a základných ekonomických slobôd, ako aj test proporcionality sú všetko veci, ktoré vyslovil súdny dvor a návrh nariadenia ich tak len opakuje a transformuje do podoby prameňa sekundárneho práva. Jediným prínosom je obojstranná proporcionalita, tú však návrh zmieňuje len v preambule, do textu normatívnej časti sa už nedostala.

Čo sa z hľadiska práva na štrajk zmenilo v európskom práve po prijatí Lisabonskej zmluvy?

V tomto smere došlo k pomerne zásadnému posunu. Európske spoločenstvá boli pôvodne založené za účelom podpory ekonomických cieľov, čomu zodpovedali aj zakladajúce zmluvy. Sociálny rozmer európskej integrácie sa formoval až neskôr a veľmi zložito. Dlhé desaťročia bola podporovaná dichotómia, v zmysle ktorej presadzovanie ľudských a sociálnych práv je úlohou Rady Európy a Európske spoločenstvo sa má sústrediť na hospodársku dimenziu. Kapitolu o sociálnej politike sa podarilo do primárneho práva plnohodnotne začleniť po dlhom úsilí až v roku 1997, prijatím Amsterdamskej zmluvy. Už od počiatku však sociálna kapitola vylučovala právo na štrajk z legislatívnej právomoci Európskeho spoločenstva. Hoci právo na štrajk garantovala Charta Spoločenstva o základných sociálnych právach pracovníkov, prijatá v roku 1989, tento dokument však nebol právne záväzný. To isté pôvodne platilo o Charte základných práv Európskej únie, slávnostne prijatej na summite v Nice v roku 2000. Prínos Lisabonskej zmluvy v tomto kontexte spočíva najmä v tom, že Chartu základných práv EÚ povyšuje na úroveň prameňa primárneho práva. Celý katalóg základných ľudských a sociálnych práv, obsiahnutý v charte, vrátane práva na štrajk (článok 28), bol tak konečne postavený na roveň ekonomickým slobodám. Navyše článok 52 charty vyžaduje, aby práva, ktoré garantuje aj Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli vykladané v súlade s aplikačnou praxou dohovoru, čo vytvára priestor pre analogické použitie judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.

Zopakujem otázku na Vás, ktorá odznela v rámci diskusie – Ak v rámci európskeho holdingu vyhlásia štrajk v španielskej pobočke, môžu sa v solidárnom štrajku pridať zamestnanci v slovenskej dcére?

Posúdenie legality štrajku je vždy otázkou predovšetkým vnútroštátneho práva. Európska dimenzia prichádza k slovu v prípade, že v danej veci je prítomný európsky cudzí prvok, resp. ak by mohlo dôjsť k ohrozeniu ekonomických slobôd, chránených primárnym právom EÚ. V takom prípade bude nutné aplikovať testy legitimity a proporcionality, vyvinuté Súdnym dvorom EÚ. Slovenský zákon o kolektívnom vyjednávaní solidárny štrajk pozná a ako podmienku jeho legality vyžaduje, aby existovala hospodárska nadväznosť medzi oboma dotknutými zamestnávateľmi, najmä možnosť zamestnávateľa solidárne štrajkujúcich zamestnancov ovplyvniť priebeh alebo výsledok štrajku zamestnancov, na podporu ktorých požiadaviek je solidárny štrajk vyhlásený.

Aké nové možnosti otvára dialóg sociálnych partnerov na európskej úrovni?

Európsky sociálny dialóg prebieha na troch rôznych úrovniach: celoúnijnej, sektorálnej a podnikovej. Každá z nich má mimoriadny potenciál, ktorý sa podľa môjho názoru aj dobre využíva.

Celoúnijný sociálny dialóg podľa článku 154 Zmluvy o fungovaní EÚ vyprodukoval niekoľko dôležitých dohôd, ktoré boli pretransformované do legislatívnej podoby, napríklad dohodu (smernicu) o práci na kratší pracovný čas alebo o práci na dobu určitú.

Sektorálny sociálny dialóg je veľmi dobre a široko rozvinutý a vytvára priestor na zlepšovanie pracovných podmienok a efektivity práce v jednotlivých sektoroch. Na jeho pôdoryse tiež vzniklo niekoľko významných dohôd, ktoré nadobudli právne záväzný charakter.

Napokon z môjho pohľadu najzaujímavejším je práve dialóg na podnikovej úrovni, v ktorom vidím do budúcna veľký potenciál. V súčasnosti prebieha v podstate v právnom vákuu, neexistuje totiž žiadny právny rámec pre kolektívne vyjednávanie a uzatváranie dohôd medzi nadnárodnými korporáciami ako celkami a reprezentantmi ich zamestnancov. Absencia právneho rámca je však nepochybne jedným z dôvodov pomerne dynamického rozvoja tejto formy sociálneho dialógu, ktorej výstupy majú charakter soft law. Existuje veľký potenciál pre výskum na tomto poli, keďže je tu veľmi veľa otvorených právnych otázok. Je nutné oceniť prácu, ktorú v tejto súvislosti odvádza Európska komisia. Vytvorila a udržiava databázu nadnárodných podnikových dohôd, podporuje výskum v tejto oblasti a navrhla tiež vytvorenie dobrovoľného právneho rámca.

Vidíte v EÚ momentálne chuť na zásadnejší pohyb v oblasti sociálneho práva, napríklad skrz Komisiou ohlásené oznámenie o sociálnej dimenzii hospodárskej a menovej únie?

Európska komisia, resp. jej odborné štruktúry, kontinuálne pracujú na celom spektre otázok týkajúcich sa sociálnej politiky a pracovného práva. Pochopiteľne, rovnako ako vo vnútroštátnom legislatívnom procese, aj na úrovni EÚ je vo finálnej fáze prijatie alebo zamietnutie legislatívnej iniciatívy otázkou politického, nie odborného rozhodnutia. Aktuálne si nemyslím, že by boli na spadnutie nejaké skutočné zásadné posuny. Oznámenie komisie, na ktoré narážate, vnímam skôr vo svetle toho, že počas riešenia ekonomickej krízy bol dôraz kladený na flexibilitu, rozpočtové škrty a veľmi zúžené ekonomické videnie sveta, ktoré bolo z viacerých strán kritizované, najmä európskymi odbormi. Preto sa teraz Komisia snaží tento deficit sociálneho aspektu dohnať podobnými iniciatívami. Treba si však uvedomiť aj to, že EÚ nemá k dispozícii dostatok kompetencií v tej kľúčovej – ekonomickej oblasti sociálnej politiky. Mám na mysli samozrejme odmeňovanie, ktoré je z právomoci EÚ vylúčené a sociálne zabezpečenie, ktoré vyžaduje jednomyseľnosť. V strednodobom horizonte bude zaujímavé sledovať, ako sa bude vyvíjať debata o zavedení európskej minimálnej mzdy. Myslím si, že tlak  starých členských štátov na riešenie tejto otázky sa bude zvyšovať, pretože tzv. sociálny dumping vnímajú ako mimoriadne vážny a naliehavý problém.

Pozadie

Martin Bulla vystúpil na vedeckej konferencii „Právo na štrajk“, ktorá sa uskutočnila 11. septembra v Bratislave.

REKLAMA

REKLAMA