Pri baterkách je princíp zodpovednosti výrobcov nezastupiteľný

Slovensko bolo čiernou ovcou, pokiaľ šlo o transpozíciu baterkovej smernice. Aktuálne prerokovávaná novela zákona podľa Petra Kratochvíla z európskeho združenia EPBA odstraňuje všetky identifikované nedostatky.

Petr Kratochvíl (EPBA)
Autor: Peter "Pepe" Kováč, Zdroj: ENVI-PAK

Ako sa rieši problematika odpadov z prenosných batérií a akumulátorov na úrovni EÚ?

Na základe smernice z roku 2006 platí zodpovednosť výrobcov, ktorí by v praxi mali organizovať systémy zberu batérií, financovať ich a tiež organizovať a financovať osvetu obyvateľov. V európskej smernici sú tiež nastavené minimálne kvóty zberu, ktoré určujú koľko by sa malo v každej krajine vyzbierať prenosných batérií, a tiež minimálne kvóty pre to, koľko by sa z týchto vyzbieraných batérií malo získať druhotných surovín.

V porovnaní s obalovými odpadmi a elektro-odpadmi sú batérie len nepatrnou komoditou v rámci komunálneho odpadu. Európsky priemer hovorí, že zatiaľ čo obaly tvoria 18 % a elektro-odpady 4 %, batérie majú v toku komunálneho odpadu podiel len 0,5 %. Je ale nutné upozorniť, že batérie obzvlášť v minulosti obsahovali celý súbor nebezpečných látok, najmä toxických kovov – kadmium, ortuť, olovo – a môžu tak predstavovať hrozbu pre životné prostredie. V poslednej dobe sa na trh dostávajú batérie obsahujúce lítium, ktoré síce nie sú považované za nebezpečný odpad, ale aj pri tomto zbere a nakladaní je treba byť opatrný.

Batérie sa tiež začali vnímať ako dobrý zdroj kovonosných drobných surovín. Najlepším príkladom je olovo, pretože tri štvrtiny olova, ktoré sa vo svete používa, pochádza práve z automobilových batérií. Odhadujeme, že na Slovensku sa ich na trh ročne dostane asi 15 až 20 tisíc ton. Výhodou je, že v Európe existuje dostatok recyklačných kapacít, ide o jednotnú chemickú zmes  a vyzbierané automobilové batérie majú vysokú pozitívnu trhovú hodnotu.

Naopak pri prenosných batériách, ktoré máme v hodinkách, diaľkových ovládačoch, hračkách a inde, ide o pestrú zmes rôznych chemických typov a ich zber a spracovanie nie je možné nechať na trhových mechanizmoch. Obzvlášť pri týchto malých baterkách je princíp zodpovednosti výrobcov úplne nezastupiteľný.

Výsledkom transpozície spomínanej smernice na Slovensku bol infringement zo strany Európskej komisie. V čom bol problém?

Problém bol v tom, že sa v slovenskej legislatíve veľmi nedostatočne upravili povinnosti výrobcov. V podstate výrobcom hovorila ´Zaplať´, ale o nič ďalšie sa už nestarala. Vznikol tak systém, že za jeden kilogram batérií, ktorý výrobca uviedol na trh v SR, sa do Recyklačného fondu požadoval poplatok €6,30/kg. Šlo o zďaleka najvyšší poplatok v celej EÚ. Druhý najvyšší poplatok sa platí v Belgicku, a to približne na úrovni €4/kg. V zákone chýbajú dostatočné záruky, aby výrobcovia vytvorili vhodnú zbernú sieť i správne nastavenie limitov.

Európska komisia v januári 2013 zaslala v odôvodnenom stanovisku 13 zásadných výčitiek voči tejto slovenskej legislatíve a dala termín na nápravu. Novela, o ktorej v súčasnosti parlament rokuje, napravuje všetky tieto nedostatky.

Novela rozširuje zodpovednosť výrobcov za plnenie zberných kvót, za vytvorenie dostatočného počtu zberných miest, za povinný odber všetkých batérií, nastavujú sa podmienky pre vznik organizácie kolektívnej zodpovednosti výrobcov  a tiež sa stanovuje povinnosť, aby organizovali osvetu a propagáciu v tejto oblasti. Podľa stanovených limitov zberu by mali už budúci rok výrobcovia zozbierať 35 % objemu bateriek uvedených na trh, čo je pomerne ambiciózny cieľ. Dôležité je, že sa tiež utlmia platby do Recyklačného fondu a potrebné financie sa naozaj použijú na budovanie systému zberu a recykláciu.

Určité problémy s transpozíciou sa vyskytli aj v Poľsku, kde boli nastavené príliš prísne podmienky a výrobcovia platili pomerne vysoké pokuty. Slovensko bolo ale v tejto oblasti takou čiernou ovcou.

Kde by sa mohlo Slovensko naopak inšpirovať pri vytváraní fungujúceho systému zberu prenosných batérií?

Tých pozitívnych príkladov je pomerne dosť. Poukázal by som najmä na krajiny, kde sa systém spätného zberu budoval niekoľko rokov až desaťročí. Napríklad v Belgicku síce výrobcovia platia pomerne vysoké poplatky, ale je to do systému, ktorý si sami založili, môžu ho kontrolovať a ovplyvňovať. Výsledkom je, že Belgicko dosahuje veľmi dobré výsledky v zbere batérií – cez 50 % predaných použitých batérií sa vráti na recykláciu. Aj NemeckoHolandsko plnia limitu zberu takmer na 40 %, Česká republika je na tom s 29 % tiež pomerne dobre.

Čo sa deje s baterkami po vytriedení?

V prvom rade sa musia ďalej rozriediť, pretože máme rôzne chemické typy. Bežné baterky obsahujú zinok, mangán, železo, iné typy ale obsahujú aj nikel, kobalt a podobne. Výborné je, že na Slovensku v Seredi funguje jedna z najmodernejších liniek na triedenie batérií v Európe. Na linku bola poskytnutá dotácia z EÚ a ide o plne automatizovanú linku. Zatiaľ čo vo väčšine iných štátov sa batérie triedia na pásoch ručne, linka v Seredi dokáže podľa určitých fyzikálnych parametrov identifikované batérie roztriediť.

Po roztriedení sa batérie posielajú do špeciálnych spracovateľských podnikov, kde sa buď hutníckymi alebo chemickými procesmi získavajú najčastejšie kovy.

REKLAMA

REKLAMA