Interview: Ukrajina – ako ďalej?

Analytik Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku Alexander Duleba v rozhovore pre EurActiv tvrdí, že európska budúcnosť Ukrajiny záleží najmä od toho, ako sa Juščenkovej vláde podarí stabilizovať politickú situáciu, ale aj od spôsobu, akým EÚ zvládne svoju spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku.

 

  • Aký je Váš názor na ukrajinské ašpirácie na členstvo v EÚ?

Ukrajinské ašpirácie na členstvo v EÚ a NATO ako prvý deklaroval prezident Leonid Kučma ešte pred zhruba tromi rokmi. Odvtedy ukrajinskí predstavitelia neustále opakujú to isté: strategickým cieľom, t.j. zahraničnou prioritou Ukrajiny je členstvo v EÚ a NATO. Kučmove slová však nezodpovedali skutkom. Kučmova administrácia súčasne podnikala kroky na integráciu Ukrajiny do Jednotného hospodárskeho priestoru (Rusko, Kazachstan, Bielorusko, Ukrajina) a Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti v rámci SNŠ. Kučmova zahraničná politika bola schizofrenická. V jej podstate bola koncepcia tzv. mnohovektorovej zahraničnej politiky a neutrality Ukrajiny. Ukrajina pôsobila v medzinárodných vzťahoch nedôveryhodne, pretože podnikala kroky, ktoré sa navzájom vylučovali.

Nie je možné byť v colnej únii s nečlenskými štátmi WTO a na strane druhej byť účastníkom jednotného trhu v rámci EÚ, nehovoriac už o členstve v EÚ. Vrcholom Kučmovej zahraničnopolitickej schizofrénie bolo jeho správanie po Istanbulskom summite NATO minulý rok, na ktorom ho západní lídri upozorňovali, že ďalší rozvoj vzťahov Ukrajiny s NATO a EÚ závisí od demokratických a spravodlivých prezidentských volieb v jeseni 2004. Po návrate z Istanbulu Kučma vydal dekrét, ktorým vymazal z Národnej bezpečnostnej stratégie ustanovenia o tom, že členstvo v NATO a EÚ predstavujú priority zahraničnej politiky Ukrajiny.

Najväčšou výzvou pre Juščenkovu administratívu je urobiť zahraničnopolitickú voľbu, ktorú Kučma neurobil. Juščenko musí skoncovať so schizofrenickou „mnohovektorovou“ zahraničnou politikou Ukrajiny a dať do súladu slová s činmi. Kučmovu politiku by som prirovnal k politike tretej Mečiarovej vlády na Slovensku. Aj vtedajšia slovenská vláda deklarovala členstvo v NATO a EÚ ako priority. Ak majú byť ukrajinské ašpirácie brané vážne, Juščenkova koalícia by mala začať robiť v zahraničnej politike to, čo urobila po parlamentných voľbách v SR v roku 1998 Dzurindova vláda.

  • Aký dopad by malo začlenenie Ukrajiny do únie na vzťahy EÚ-Rusko?

Toto je veľmi hypotetická otázka, pretože v ideálnom prípade hovoríme o situácii, ktorá môže nastať v perspektíve zhruba jednej dekády. Existuje niekoľko kľúčových faktorov, ktoré ovplyvnia to, či vôbec takáto situácia nastane.

Po prvé, musíme predpokladať, že Juščenkova administrácia bude mať dostatok politickej vôle, schopností a domácej podpory na uskutočnenie reforiem. Netreba zabúdať, že Juščenko môže po nástupe do funkcie sformovať silnú reformnú vláda, avšak od 1. septembra 2005 sa mení ústava, podľa ktorej vládu bude formovať parlament a nie prezident. Riadne parlamentné voľby v Ukrajine budú až v roku 2006. Potvrdia demokratické sily víťazstvo z prezidentských volieb? Bez ohľadu na politický vývin na Ukrajine, faktom je, že za pochodu sa mení politický systém a zavádzajú nové pravidlá. Inými slovami, najbližších 4-5 rokov, bude mať Ukrajina obrovský problém so stabilitou politických inštitúcií a potvrdením nezvrátiteľnosti politického vývoja, čo je základné „kodaňské“ politické kritérium na členstvo v EÚ.

Po druhé, aké bude Rusko po ďalších prezidentských voľbách v roku 2008? Dôjde k zmene režimu v Rusku ešte pred rokom 2008 alebo nedôjde vôbec? Aká bude v tom čase EÚ? Bude ratifikovaná ústavná zmluva? Bude finančný rámec zodpovedať výzvam toho času? Toto všetko sú neznáme premenné a preto je nemožné hovoriť o jednom scenári dopadu členstva Ukrajiny v EÚ na vzťahy Únie s Ruskom.

O čom však je možné hovoriť už dnes, je skutočnosť, že politická zmena v Ukrajine je vnímaná ruskou politickou elitou i prezidentom Putinom ako najväčšia zahraničnopolitickú prehra Ruska, porovnateľná snáď iba s prvou vlnou rozšírenia NATO a vojenskou operáciou proti Miloševičovmu režimu v roku 1999, ktoré z Ruska spravili outsidera systému európskej bezpečnosti. Odvtedy sa už veľa vecí zmenilo, najmä vďaka partnerstve Ruska a západných krajín v boji proti medzinárodnému terorizmu a rímskemu summitu NATO – Rusko v roku 2002, ktoré vrátili Rusko späť do systému európskej bezpečnosti. Avšak, na rozdiel od rozšírenia NATO a Juhoslávie 1999, zmeny na Ukrajine predstavujú priamu výzvu pre samotný Putinov režim „riadenej demokracie“ ako taký.

Zmeny na Ukrajine, pokiaľ budú trvalo udržateľné, a o tom sa rozhodne počas najbližších 4-5 rokov, nastolia otázku zmeny režimu v Rusku samotnom. Toto je kľúčová otázka, ku ktorej sa musí jasne postaviť EÚ. Podpora udržateľnosti demokratickej zmeny v Ukrajine znamená podporu zmeny režimu v Rusku. Ukrajina nastoľuje pred EÚ jasnú dilemu, ktorá stále ešte nie je zodpovedaná a zodpovedaná byť musí. Tá dilema sa týka priorít a charakteru SZBP. Má to byť hodnotová alebo pragmatická politika? Podporujúc Ukrajinu sa EÚ a minimálne niektoré kľúčové členské krajiny únie dostanú do konfliktu so svojimi pragmatickými záujmami v Rusku.

Je to paradoxné, ale až Ukrajina prinúti EÚ odpovedať jasne na otázku, či ustanovenia Amsterdamskej zmluvy o priorite podpory demokracie a ľudských práv vo vzťahoch s vonkajšími partnermi zodpovedajú aj praxi SZBP. Zatiaľ čo napr. vzťahy s Tureckom sa týkajú iba vzťahov EÚ s Tureckom a nestojí za nimi iný kľúčový aktér, vzťahy EÚ s Ukrajinou budú podmienené vzťahmi EÚ s Ruskom a naopak. Toto je nová situácia, pred akou EÚ ešte doteraz nikdy nestála. Inými slovami, vzťahy s Ukrajinou alebo posunú SZBP EÚ na kvalitatívne novú úroveň alebo ju pochovajú, a EÚ už nikto nikdy nebude brať vážne ako aktéra medzinárodných vzťahov.

Z dlhodobého hľadiska je dilema sformulovaná jasne: alebo EÚ zmení „na svoj obraz“ svoje okolie, alebo okolie zmení EÚ.

  • Ak nie členstvo, aké ďalšie alternatívy, resp. aká forma „nového typu partnerstva“ (Komisia) prichádza do úvahy?

Dovtedy, dokedy bude Rusko predstavovať alternatívny model postkomunistickej transformácie a bude presadzovať v Európe alternatívnu zahraničnú politiku voči EÚ (spomeňme si na Slovensko v polovici 90. rokov, Juhosláviu v druhej polovici 90. rokov, Lukašenkov režim v súčasnosti, Kučmov režim v nedávnej minulosti a pod.), je absolútne logické a legitímne, že európske krajiny bývalého východného bloku, ktoré sa chcú vydať cestou „obyčajnej“, t.j. neriadenej demokracie, budú usilovať o členstvo v EÚ. A dovtedy, dokedy to platí, EÚ pred nimi nemôže zatvárať dvere, pretože v opačnom prípade stratí dôveryhodnosť a vnútornú konzistentnosť.

Ak EÚ nezaujme konštruktívne stanovisko v tejto otázke, stratí strategickú iniciatívu vo svojom susedstve a zostane iba otázkou času, kedy sa to prejaví deštrukčne na samotnej EÚ. Za podmienky, že Ukrajina vyvinie maximálne úsilie o členstvo, že slová a kroky ukrajinského vedenia budú v súlade, EÚ jej nebude môcť neponúknuť perspektívu členstva. Všetky iné riešenia budú iba zahmlievaním, snahou nájsť „ľahké“ riešenia zo strany EÚ, ktoré neexistujú. A budú v rozpore so strategickými záujmami EÚ, pretože oslabia jej medzinárodné postavenie a ohrozia jej vlastnú budúcnosť. Organizácia bez budúcnosti už ako keby ani neexistovala. Zmeny v Ukrajine nastolili absolútne kľúčové existenciálne otázky pre samotnú EÚ, ktoré sa už netýkajú iba Ukrajiny ale samotnej EÚ.

  • Nevzbudilo konanie EÚ počas ukrajinskej vnútropolitickej krízy, a niektoré iné vyhlásenia európskych predstaviteľov, na Ukrajine nerealistické očakávania?

Nemyslím si, Ukrajinci sú sami dostatočne presvedčení o tom, že víťazstvo Juščenka v prezidentských voľbách znamená novú éru v moderných dejinách ich krajiny a jej „európskeho“ smerovania, vyústením ktorého je členstvo v EÚ. Vyhlásenia európskych predstaviteľov na tom nemohli príliš veľa zmeniť.

  • V posilňovaní vzťahov medzi Ukrajinou a EÚ sa intenzívne angažuje Poľsko. Akú úlohu by malo a môže zohrať Slovensko?

Ak Slovensko chce byť aktérom medzinárodných vzťahov, ktorý spoluvytvára kľúčovú medzinárodnú agendu, nemôže robiť nič iné, len to, čo už začalo robiť, t.j. maximálne podporiť rozvoj vzťahov medzi EÚ a Ukrajinou. Aktéri v medzinárodných vzťahoch bez agendy vlastne ako keby ani nexistovali. Sú ľahko ovplyvniteľní z vonkajšieho prostredia, t.j. majú slabú medzinárodnú schopnosť konať. Inými slovami, aktéri medzinárodných vzťahov bez agendy majú slabé medzinárodné postavenie a nepriamo i zníženú národnú suverenitu. V súčasnosti neexistuje iná zahraničnopolitická agenda, ktorá by zo Slovenska robila väčšmi medzinárodného aktéra, než pomoc Ukrajine v jej integrácii s EÚ. Bolo by strategickou chybou zahraničnej politiky Slovenska, ak by v tomto prípade nerobilo „poľskú“ zahraničnú politiku. Táto politika je v životnom záujme samotného Slovenska. Bez nej a bez spolupráce s Poľskom Slovensko stratí značnú časť vlastného potenciálu byť aktérom medzinárodných vzťahov, a tým aj značnú časť svojej vlastnej štátnej suverenity.

Ak štát neovplyvňuje svoje okolie, znamená to, že je len otázkou času kedy okolie zmení štát a je úplne jedno či to v tomto prípade bude Ukrajina, Maďarsko alebo hociktorý iný susedný štát. Slovensko po vstupe do NATO a EÚ nemá v zahraničnopolitickej agende príliš veľa na výber, ak chce posilniť svoje medzinárodné postavenie. Zmeny na Ukrajine sú výnimočnou a jedinečnou šancou pre zahraničnú politiku SR, ktorá sa už nemusí nikdy opakovať. Jednoducho preto, že už viac bezprostredných susedov, ktorí sú zatiaľ mimo NATO a EÚ, Slovensko nemá.

  • Môže Ukrajina dúfať, že sa v dohľadnom čase stane členom NATO?

Dúfať samozrejme môže, ale musí robiť reálne kroky, ktoré ju priblížia k NATO. Je to rovnaké, ako i v prípade perspektívy členstva v EÚ.

  • Budúci týždeň bude inaugurovaný nový ukrajinský prezident. Na čo by mal použiť svoj politický kapitál v súvislosti s EÚ?

Predovšetkým, kapitál iba „revolučnej zmeny“ na dosiahnutie vstupu do EÚ a NATO nestačí. Juščenko bude môcť využiť svoj politický kapitál voči EÚ i NATO iba vtedy, ak začne realizovať naozajstné reformy, bude schopný politicky stabilizovať Ukrajinu, t.j. potvrdiť udržateľnosť politických zmien počas najbližších 4-5 rokoch a jeho slová budú naozaj zodpovedať skutkom.  

REKLAMA

REKLAMA