O Turecku hovoria populisti

Bedanna Bapuly pôsobí na Inštitúte pre výskum európskej integrácie pri Rakúskej akadémii vied. Pýtali sme sa jej na niektoré aspekty problematiky členstva Turecka v EÚ i jej pohľad na verejnú diskusiu o ňom.

 

  • Myslíte si, že Turecko je pripravené začať rokovania o členstve? Sú podľa vás kritériá, ktoré mu EÚ určila, dostatočné, alebo v politickom záujme Únia „podliezla“ vlastné štandardy?

Kritériá boli stanovené v Kodani. V prípade Turecka je tu ešte o jednu podmienku naviac – Európska únia musí dokázať, že je schopná zvládnuť turecké členstvo. Kodanské kritériá boli podmienkou pre začatie rokovaní s predchádzajúcou skupinou potenciálnych členov a sú platnými aj dnes. Boli uplatnené pri všetkých ostatných členských krajinách, nie je dôvod, aby to bolo inak tento krát. Problémom je, ako efektívne je možné ich spĺňanie monitorovať zo strany Európskej únie. Tá dva krát – v decembri a júni – jasne vyhlásila, že Turecko splnilo podmienky pre začatie rokovaní. To však neznamená, že je pripravené na vstup – samozrejme že nie.

Po začatí predvstupových rokovaní bude nasledovať veľmi prísny proces dohľadu ktorý ukáže, či je Turecko schopné realizovať zmeny v praxi, prijať acquis communataire. Bude určite monitorované prísnejšie, než tomu bolo počas predchádzajúcich rozšírení. Európska únia vždy trvala na tom, že prosté prepísanie acquis do zákonov nestačí. Treba ich reálne presadzovanie. Musí existovať dostatočná schopnosť presadiť ich, inštitúcie, ktoré to dokážu – administratívne, výkonné orgány, ale aj nezávislé súdnictvo – a v ktorých existuje vedomie, že je implementácia európskeho acquis potrebná. Európska únia je spoločenstvom právnych princípov, je právnym spoločenstvom. Je samozrejme aj o hodnotách, no jej základom je inkorporácia určitého súboru právnych noriem do národnej legislatívy. Samozrejme, že sa berú do úvahy aj mnohé iné veci, no Turecko, rovnako ako každý iný potenciálny člen, musí byť predovšetkým schopné dokázať, že je schopné splniť podmienky v tejto oblasti.

  • Dá sa teda povedať, že Turecko, z formálnej stránky, splnilo kritériá pre začatie predvstupových rokovaní, napríklad v oblasti ľudských práv, chýba však ich implementácia v praxi?

To by som netvrdila, pokiaľ ide o ľudské práva. Vieme dobre, že Európsky parlament prijal v tejto veci rezolúciu, ktorá hovorí o pretrvávajúcich problémoch v postojoch Turecka – či už ide o slobodu názoru, uznanie arménskej genocídy, v aplikácií ľudských práv. Počas predchádzajúcich procesov rozširovania sa však ukázalo, že cieľ členstva v Európskej únii umožňuje obrovské zmeny. Sme si vedomí problémov v súvislosti s Tureckom – a veľkým je napríklad fakt, že doteraz formálne neuznalo Cyprus – no veríme, že možnosť vstúpiť jedného dňa do Európskej únie podporí sily, ktoré sú ochotné byť iniciátormi pozitívnych zmien. Mali by sme si spomenúť, že v tejto oblasti mali problémy aj iné krajiny. S požiadavkami Európskej únie sa vyrovnávali postupne, počas negociačného procesu. Samozrejme, Turecko je trochu iný, omnoho väčší problém – kvôli svojej veľkosti, histórii a podobne. Je si však potrebné uvedomiť, že už vykonalo veľké zmeny. Nemali by sme zabúdať ani na sľuby, ktoré Únia dáva od roku 1963, že ak raz Turecko splní podmienky, stane sa členom. Je to politicky citlivá otázka. Z môjho pohľadu by bola veľká chyba povedať mu „nie“. Mohlo by to viesť k tomu, že sa k moci dostanú iné sily, ktoré krajinu zvedú zo smeru k demokracii, ktorým sa vydala teraz.

  • Tvrdíte teda, že definitívne „nie“ by nie len podkopalo súčasný reformný proces, ale viedlo by dokonca k regresu? Myslíte si, že by v tom prípade hrozilo opätovné posilnenie armády vo vnútornej politike, či dokonca výraznejšie presadenie sa fundamentalistických skupín?

To sa veľmi dobre môže stať. Opäť musím zopakovať, že je ťažké porovnávať Turecko s inými krajinami. Mali by sme však vidieť, že možnosť stať sa jedného dňa členom Únie už v minulosti umožnila inak nemysliteľné zmeny. Nemusíme sa pozerať na predchádzajúce rozšírenie. Dobrým príkladom je vstup Portugalska, Grécka a Španielska. Aj v týchto krajinách boli diktatúry. No proces prístupu k EÚ umožnil zmeny podobné tým, ktoré sa udiali v postkomunistických krajinách – ustanovenie vlády zákona, vytvorenie demokratických inštitúcií, ktoré sú schopné vládu zákona presadzovať, rešpekt pre ľudské práva, práva menšín atď.

  • Ako dlho bude, na základe skúseností z predchádzajúcich rozširovaní, podľa vás proces pristupovania Turecka trvať?

Nie som veštica. Bude to závisieť od snahy Turecka, no aj od reformného procesu v EÚ ako takej. Počas predchádzajúceho predvstupového procesu sme videli, že veci sa vyvíjajú svojou vlastnou rýchlosťou. Nebude to krátky proces. V skutočnosti, hoci vždy hovoríme o predvstupových rokovaniach, nebudú to rokovania v pravom zmysle slova, ako keď sa uzatvára zmluva medzi dvoma partnermi. Je jasné, že ide o proces implementácie európskeho práva a v tejto otázke nebudú prebiehať žiadne „rokovania“ – Turecko bude proste musieť akceptovať, rovnako ako každý iný nový člen, súbor pravidiel, ktoré už v EÚ existujú. Skutočné rokovania sa obmedzujú len na podrobnosti typu prechodných období v kritických oblastiach politík, nie pokiaľ ide o podstatu členstva v EÚ.

  • Aké sú možnosti Európskej únie ovplyvniť vývoj v Turecku, keď už raz predvstupové rokovania začnú?

Je možné, že Turecko bude realizovať reformy zo začiatku rýchlejším tempom, neskôr sa toto tempo môže z rôznych dôvodov spomaliť, či úplne zastaviť. Netreba však zabúdať, že v negociačnom mandáte je zo strany EÚ zahrnutých mnoho záruk, možností rokovania pozastaviť. Počas celého toho obdobia bude prebiehať prísny monitorovací proces, či sú dohodnuté zmeny skutočne realizované, alebo ostávajú len na papieri. Ak Komisia, na základe monitoringu, príde k záveru, že kroky Ankary nie sú dostatočné, je vždy možné rokovania pozastaviť. Preto nie je možné predpovedať, kedy skončia.

  • A čo pripravenosť EÚ na Turecko?

Samozrejme, nemôžeme zabúdať na druhý problém a to je schopnosť Európskej únie na rozšírenie za horizont Bulharska a Rumunska. Aj na tom bude závisieť konečný dátum tureckého vstupu.

  • Tretím problémom, ktorý bude potrebné pred potenciálnym vstupom Turecka vyriešiť, je verejná mienka v členských krajinách EÚ. V súčasnosti je podpora pre turecké členstvo veľmi nízka. Myslíte si, že je úlohou vlád členských krajín „presvedčiť“ obyvateľov, že je to správny krok? Malo by sa o tejto otázke konať referendum?

Máte absolútne pravdu, že verejná mienka je v tejto súvislosti veľkým problémom. Nedávne referendá vo Francúzsku a Holandsku dopadli negatívne aj kvôli strachu z možného rozšírenia Únie o Turecko – napriek tomu, že boli o úplne inej otázke. Samozrejme že Európska únia a členské krajiny budú musieť urobiť niečo, čo získa súhlas populácie pre myšlienku tureckého členstva. Keď sa pozrieme na posledné Eurobarometre jasne vidíme, že ľudia ju dnes nepodporujú. Populácia bude musieť byť presvedčená o to viac, že v niektorých krajinách sa v tejto otázke pravdepodobne uskutoční referendum. Francúzsko už prijalo niektoré kroky, ktoré k tomu povedú. Musíme sa preto reálne obávať situácie, keď rokovania vyústia do konkrétneho výsledku – či už to bude plné členstvo, ale iný typ vzťahu, ktorý je možné ťažko vopred charakterizovať – a potom príde referendum, ktoré povie „nie“. Nehrozí to len vo Francúzsku, ale aj v Rakúsku či Nemecku. Vlády sa potom dostanú do zložitej situácie – na jednej strane budú medzinárodné záväzky, na strane druhej fakt, že majú byť zástupcami ľudí.

  • Nemyslíte si, že sa v celej diskusii o tureckom členstve v EÚ presadzujú negatívne predsudky, ktoré v EÚ o Turecku – ako relatívne veľkej krajine s prevažne moslimským obyvateľstvom – pretrvávajú? Ak je to tak, ako to vyriešiť?

Bohužiaľ, tento problém naozaj existuje. A problémom tiež je, že v médiách nepočuť argumenty o tom, aké výhody úzky vzťah s Tureckom prinesie. Často sa však hovorí o nevýhodách a rizikách. Občania si tak ťažko môžu vytvoriť vyvážený obraz. Na politickej scéne hovoria o tureckom členstve najmä populisti. A tak médiá a ľudia hovoria len o negatívnej stránke veci. Potrebujeme preto kampaň o objektívnom obraze, výhodách a nevýhodách tureckého členstva, do ktorej sa musia zapojiť Komisia, vlády členských krajín, ale aj Európsky parlament.


Rozhovor bol robený v spolupráci s týždenníkom Slovo

REKLAMA

REKLAMA