Pri krajinách Východného partnerstva by mala EÚ trvať na svojich hodnotách

Po podpise Asociačnej dohody budeme mať na Ukrajinu ešte viac pák ako teraz, predovšetkým cez jej predbežnú implementáciu, hovorí v rozhovore pre EurActiv.sk poľský analytik Rafal Sadowski.

Rafal Sadowski
Zdroj: OSW

Jeden zo spíkrov na konferencii povedal, že úspech summitu vo Vilniuse závisí od podpisu dohody s Ukrajinou. Súhlasíte s tým?

Podpis Asociačnej dohody by bol najkonkrétnejším výsledkom summitu. Dôležité však je, že po ňom bude nasledovať predbežná implementácia dohody. Od procesu rokovania sa dostaneme k implementácii vzájomných záväzkov. Dôležitý teda nie je len podpis, ale aj implementácia – je kľúčovou časťou politiky Východného partnerstva. Mení podstatu vzťahu medzi EÚ a príslušnou krajinou.

Stále je však v hre niekoľko nevyriešených otázok, ktoré môžu podpis dohody s Ukrajinou zablokovať.

EÚ by mala trvať na podmienkach, ktoré stanovila. Mali by sme si dať pozor a neznižovať pre Ukrajinu latku. Samozrejme, stojíme pred politickou dilemou. Ak sa však snažíme o vytvorenie silných prepojení a vzájomných zväzkov, mali by sme trvať na stanovených podmienkach. Ak teraz znížime štandardy, oslabí to našu dôveryhodnosť a iným krajinám Východného partnerstva ukáže, že existuje manévrovací priestor. Mali by sme si uvedomiť, že väčšina z nich by najradšej balansovala medzi EÚ a Ruskom a čerpala výhody od oboch.

Bude mať EÚ dostatočné páky na presadzovanie zmien aj po podpise dohody?

Povedal by som, že po podpise budeme mať ešte viac pák. Predovšetkým cez predbežnú implementáciu Asociačnej dohody. Tá, spolu s DCFTA (dohoda o voľnom obchode) má efektívne mechanizmy tlaku na partnerov, aby splnili záväzky a pokračovali v reformách – dokonca efektívnejšie, než máme k dispozícii teraz. Inou vecou je, že pôjde o veľmi dlhý proces. Po podpise budeme potrebovať súhlas Európskeho parlamentu s predbežnou implementáciou. Následne začne proces ratifikácie. Takže EÚ bude mať dosť príležitostí dotlačiť partnerov k splneniu záväzkov, ktoré podpísali.

Poľsko je silným podporovateľom Východného partnerstva. Nie všetky krajiny však zdieľajú nadšenie pre prehlbovanie integrácie s našimi východnými susedmi. Nečakáte problémy s ratifikáciou v národných parlamentoch?

Mnoho bude závisieť od vývoja na Ukrajine a v ostatných krajinách Východného partnerstva. Dôležité je, aby splnili sľuby – ak dosiahnu viditeľný pokrok, obmäkčí to pozície tých členov EÚ, ktorí dnes nie sú nadšení. Ratifikácia však bude trvať minimálne dva-tri roky. Situácia v krajinách Východného partnerstva je veľmi dynamická a môže sa rýchlo zmeniť. Preto by som sa teraz zameral na predbežnú implementáciu a zvyšok sa uvidí.

Môžeme Asociačnú dohodu stále považovať za stupienok k plnému členstvu v EÚ?

Áno, môžeme to tak vidieť. Ak budú Asociačná dohoda a DCFTA implementované, bude to znamenať, že daná krajina prijala väčšiu časť acquis communautaire. To jej môže otvoriť príležitosť na členstvo. Myslím si však, že by sme sa mali radšej zamerať na zmenu bezprostrednej situácie, implementáciu reforiem, a nie na dlhodobé možnosti členstva v EÚ. Existujú aj iné možnosti. Spolupráca sa nemusí rozvinúť do členstva, ale do vytvorenia oblasti hospodárskej spolupráce, ako s krajinami EHS.

Ako sa na Asociačnú dohodu a DCFTA pozrieme zo širšej perspektívy vzťahov EÚ – Rusko – krajiny Východného partnerstva, myslíte si, že sú exkluzívne? Alebo ich možno kombinovať s integračnými projektmi iniciovanými Ruskom?

Nie je možné implementovať oboje, Asociačnú dohodu s DCFTA, aj colnú úniu navrhovanú Ruskom. Sú to dva odlišné právne poriadky. Preto nastane medzi štátmi Východného partnerstva diferenciácia. Niektoré krajiny podpíšu a budú implementovať Asociačnú dohodu, a nastúpia na cestu hlbšej integrácie s EÚ. Tie, ktoré tak neurobia, môžu s Úniou rozvinúť sektorovú spoluprácu. Tá nemusí byť v protiklade s ich záväzkami v Eurázijskej colnej únii. Spolupráca s nimi by sa nemusela obmedzovať len na sektory ako energetika, či doprava, môžeme sa zhovárať aj o vízovej liberalizácii.

Skomplikuje to naše vzťahy s Ruskom?

Rusko vníma východnú politiku EÚ ako istú hrozbu svojim záujmom. Postsovietsky priestor považujú za svoju zónu vplyvu. Mnoho však bude závisieť od týchto krajín, oni musia urobiť strategické rozhodnutia o budúcom smerovaní. Ak aj podpíšu Asociačnú dohodu, budú mať mnoho možností na rozvoj takých vzťahov s Ruskom, ktoré nebudú protirečiť záväzkom. Rusko by si zas malo uvedomiť, že politika sankcií a asertívneho tlaku nie je výhodná ani pre neho. Malo by sa zamyslieť nad novými, flexibilnejšími formami spolupráce.

Ak sa na summite vo Vilniuse nedosiahne dohoda, aký by mal byť plán B?

Samozrejme, kľúčovou otázkou je, čo sa stane s Ukrajinou. Ak Asociačnú dohodu nepodpíše teraz, budeme musieť čakať na dobu po prezidentských voľbách 2015. pred nimi sa politická elita sústredí na domáce politické boje a nebude sa veľmi zaujímať o implementáciu podmienok EÚ. Nebol by to však koniec sveta. EÚ sa môže zamerať na spoluprácu s krajinami, ktoré sa v procese dostali ďalej, teda Moldavskom a Gruzínskom. Príklad ich úspechu môže ovplyvniť aj Ukrajinu. Pozrite sa, ako sa vyvíjali vzťahy EÚ s krajinami Západného Balkánu. Aj tam lídri ťahali tých, čo zaostali. Môžeme sa tiež sústrediť na rozvoj sektorovej spolupráce, aj bez Asociačnej dohody. Prípadné zlyhanie summitu vo Vilniuse určite nebude zlyhaním politiky Východného partnerstva.

Pozadie

Rafal Sadowski je senior výskumným pracovníkom Centra pre východné štúdie vo Vašave.

Rozhovor vznikol na konferencii "Východné partnerstvo: Čo po summite vo Vilniuse?", ktorá sa konala v Bratislave 22. októbra 2013. Organizátorom podujatia bolo Výskumné centrum Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku a Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku. Partnermi podujatia bola kancelária Nadácie Friedricha Eberta na Slovensku a Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR.

REKLAMA

REKLAMA