Wolfgang Merkel: EÚ by nemala ísť nad svoje limity

Profesor Wolfgang Merkel, politológ a riaditeľ výskumného centra „Democracy, Structures, Performance, Challenges“ hovorí o hraniciach rozširovania EÚ a stave demokracie v strednej a východnej Európe.

Wolfgang Merkel
Wolfgang Merkel
  • Vo svojich prácach hovoríte o úspešnom a neúspešnom rozširovaní. Aké sú medzi nimi rozdiely?

Musím vás trochu poopraviť. Nehovorím o neúspešnom rozširovaní. Rok 2004 by som nazval „problematickejším rozširovaním“. Jeho úspešnosť budeme môcť pravdepodobne posúdiť až o niekoľko rokov. Je však problematickejšie, pretože desať nových členov nebolo socializovaných“ v západoeurópskej kultúre denacionalizácie, ktorá prebehla po druhej svetovej vojne. Súčasne boli omnoho menej rozvinuté, než väčšina krajín EÚ-15. To všetko robí rozšírenie z roku 2004 omnoho problematickejším, než napríklad v roku 1995. Na posúdenie úspešnosti rozširovania sa môžete pozrieť z dvoch hľadísk – zo stranu EÚ a zo strany nových členských krajín. Bezpochyby existujú veľmi pozitívne dopady. Pre celé Spoločenstvo je veľmi pozitívne, že noví členovia priniesli dynamické ekonomiky s vysokou úrovňou rastu. Niet pochýb, že perspektíva členstva pomohla konsolidovať nové demokracie v strednej a východnej Európe. Ak sa však na to pozrieme z perspektívy EÚ, musíte brať do úvahy inštitúcie, procedúry a normy. Neboli pripravené na prijatie všetkých tých nových členov. Pokus reformovať ich v roku 2000 v Nice do značnej miery zlyhal. Urobil ich komplikovanejšími, menej transparentnými a menej efektívnymi. A zlyhal bohužiaľ aj pokus zlepšiť ich Ústavnou zmluvou. Bol odmietnutý voličmi v Holandsku a Francúzsku, v skutočnosti však nie kvôli obsahu zmluvy, ale kvôli nesúhlasu ľudí so všeobecným smerovaním EÚ. Dva pokusy reformovať inštitúcie zlyhali, reforma je však stále potrebná. EÚ nie je pripravená na 27 krajín. Lenže teraz je reforma ešte zložitejšia, pretože s 27 krajinami je omnoho ťažšie nájsť efektívny kompromis.

  • Je to len otázka počtu alebo je to príčina problému integrácie menej „europeizovaných” krajín? Čo ak sa Nórsko a Švajčiarsko rozhodnú vstúpiť do EÚ? Spôsobilo by to rovnaké problémy?

Ak máte vysoko rozvinutú krajinu, v ktorej si ľudia osvojili európske politické procedúry, ich integrácia do EÚ spôsobuje omnoho menšie problémy.

Je to oboje. Nemožno ignorovať čísla a tvrdiť, že na nich nezáleží. Samozrejme, že záleží. Je jednoducho pravda, že je omnoho ťažšie nájsť kompromisy medzi 27 členmi, než ak by ich bolo 15. Ale druhý faktor má rovnako veľkú váhu. Ak máte vysoko rozvinutú krajinu, v ktorej si ľudia osvojili európske politické procedúry, ich integrácia do EÚ spôsobuje omnoho menšie problémy. Ak sa Nórsko alebo Švajčiarsko rozhodnú vstúpiť, bude omnoho jednoduchšie integrovať ich. Rovnako je napríklad jednoduchšie integrovať Slovinsko ako Poľsko, ktoré je možno najproblematickejším prípadom.

  • Najproblematickejším prípadom rozšírenia 2004…?

Áno. Sú dva problémy, ktoré je nutné vyriešiť. Jedným je transformácia veľkého, vysoko neproduktívneho a pracovne náročného poľnohospodárskeho sektora, tým druhým je, že Poľsko je možno najnacionalistickejšou krajinou spomedzi všetkých 10 krajín, ktoré v roku 2004 pristúpili k EÚ. Ak sa pozriete na ich postoje k susedom, jasne to vidíte. A rovnaký obraz vidíte, ak sa pozriete na ich súčasnú vládu, ktorá nie je veľmi proeurópska… Okrem toho má Slovinsko 2 milióny obyvateľov, zatiaľ čo Poľsko ich má 40 miliónov. To si vyžaduje omnoho väčšiu integračnú kapacitu na strane EÚ.

  • Vaším základným tvrdením je, že veľká rozdielnosť medzi členskými komplikuje európsku integráciu a vedie k rôznosti záujmov. Aká by mala byť podľa vás vhodná reakcia? Mala by EÚ zmierniť regulačné pravidlá s cieľom ľahšie prispôsobiť rozdielnosť záujmov politickým rozhodnutiam, alebo naopak, mala by posilniť regulačný rámec s cieľom zabrániť využívaniu stratégie čierneho pasažiera (tzn. zneužitiu spoločných pravidiel) a eliminovať konflikty medzi členskými krajinami?

Ak chcete vytvoriť politickú Úniu, musíte presadzovať prísnejšie pravidlá, europeanizovať krajiny, povzbudzovať vytváranie európskej identity a vyhnúť sa efektu čierneho pasažiera.

Závisí to od toho, aký máte obraz o budúcnosti EÚ. Ak ste zástancom slobodného trhu, ak si myslíte, že EÚ by mala byť primárne len spoločným trhom, tak by mali byť pravidlá zmiernené. Ale to je obraz odlišnej EÚ, ako ju poznáme my; taká EÚ by bola len ekonomickým spoločenstvom. Ale ak chcete vytvoriť politickú Úniu, musíte presadzovať prísnejšie pravidlá, europeanizovať krajiny, povzbudzovať vytváranie európskej identity a vyhnúť sa efektu čierneho pasažiera. Ak jestvuje príliš veľa takých národných čiernych pasažierov, je nemožné vytvoriť dôveru medzi politickými inštitúciami, či už národnými alebo nadnárodnými. V takej situácii potom každý považuje svoj národný záujem za najvyššiu prioritu.

  • Súčasná diskusia o európskej daňovej politike a politike pracovného trhu ukazuje, že jestvuje veľké množstvo rôznych pohľadov na budúcnosť politickej integrácie. Mohlo by to viesť k k nejakému druhu dezintegrácie v rámci EÚ, vytváraniu stále hlbšieho integračného jadra a k vytvoreniu periférie so stratenými väzbami?

Áno, samozrejme.

  • A považujete túto vyhliadku za pozitívnu cestu smerom k celoeurópskej integrácii? Niektoré krajiny ako predvoj a tie ostatné ako pripájajúce sa v momente, keď vidia pozitíva takejto integrácie…

Prečo by mali byť krajiny, ktoré chcú pokračovať s integračným projektom, zastavené tými, ktoré ho chcú blokovať?

Áno, súhlasím, že toto môže byť budúcnosť; môže byť – prinajmenšom v strednodobom hľadisku – východiskom z mŕtveho bodu. Už teraz máme viacrýchlostnú Európu. Máme skupinu krajín, ktoré sa pripojili k eurozóne, zatiaľ čo ostatné zatiaľ nie. Niektoré ešte nie sú na taký krok pripravené, iné sa zámerne rozhodli ostať mimo. Jestvuje množstvo iných podobných príkladov, napr. politika ochrany životného prostredia. Prečo by mali byť krajiny, ktoré chcú pokračovať s integračným projektom, zastavené tými, ktoré ho chcú blokovať? Z tohto dôvodu by mala jestvovať variabilná geometria, teda viacrýchlostná Európa.

  • Takýto stav však môže mať súčasne aj negatívne dôsledky…

Samozrejme, takýto prístup so sebou nesie riziko. Môže byť cestou zo slepej uličky, ale súčasne tu jestvuje riziko, že Európa sa v dôsledku tohto stane omnoho viac netransparentnou. Musíte byť naozaj odborníkom na EÚ, aby ste vedeli, kto prijíma aké rozhodnutia – napríklad časť Európskeho parlamentu by bola zapojená do niektorých oblastí rozhodovania a tá zvyšná nie a podobne. Ale súčasne si myslím, že nemôžeme čakať na tých, ktorí sú na konci „vlaku“. Krajiny, ktoré chcú ísť vpred, by mali ísť vpred. Musíme vyvinúť nové inštitúcie a nové procedúry prijímanie rozhodnutí. Ak by sme čakali, Európa by sa viac delegitimizovala v dôsledku toho, že by nedokázala riešiť problémy svojich občanov.

  • Jedným z najdôležitejších argumentov proti budúcemu rozširovaniu EÚ je, že Európa by si ním „importovala problémy“ svojich terajších susedov – napríklad kurdský problém v Turecku, nestabilitu z oblasti Blízkeho Východu alebo Západného Balkánu, severoafrické problémy… Súčasne však nie je možnosť týmto problémom uniknúť a schovať sa za akýsi vysoký múr – Európa im bude čeliť tak či onak, bez ohľadu na prípadné rozširovanie. Nemyslíte si, že integrácia týchto krajín by mohla podstatne pomôcť k vyriešeniu spomenutých problémov viac, ako keby sme tie krajiny držali za svojimi hranicami?

Ak by sa Únia chcela pokúsiť o riešenie cestou integrácie, znamenalo by to prílišnú záťaž na súčasné kapacity EÚ.

Držať ich úplne mimo EÚ nie je riešením. Musíme mať inteligentnú politiku susedstva. Ako sme hovorili o viacrýchlostnej Európe – takýto princíp by bolo možné uplatniť aj vo vzťahoch s nečlenskými krajinami. Pomocou rôznych zmlúv by bolo možné pomaly ich približovať k EÚ. Tieto problémy existujú a EÚ bude s nimi konfrontovaná bez ohľadu na to, či sa spomenuté krajiny stanú členmi EÚ alebo nie. Ale v oboch situáciách pôjde o pomerne odlišný stupeň konfrontácie. EÚ nie je v súčasnosti silne zasiahnutá kurdským problémom, ale bola by, ak by sa Turecko stalo ďalšou členskou krajinou. Rovnako nie sme príliš dotknutí situáciou v Srbsku a tamojším silným nacionalizmom. Je to problém, ale v súčasnej situácii nemôže zablokovať rozhodovanie v EÚ spôsobom, ako by zablokoval, keby sa Srbsko stalo členskou krajinou. Ak by sa Únia chcela pokúsiť o riešenie cestou integrácie, znamenalo by to prílišnú záťaž na súčasné kapacity EÚ. Jestvuje mnoho inteligentnejších spôsobov, ako to urobiť. Inak tu budeme mať odlišnú EÚ, možno takú, akú by chcela vidieť zahraničná politika USA, to však rozhodne nie je v záujme vytvárania politickej EÚ.

  • Poďme k téme, ktorá sa stala dôležitou minulý rok. Úzko súvisí s vývojom v krajinách strednej Európy. Tieto nové členské krajiny boli často pokladané za šampiónov politickej transformácie v prechode od komunizmu k demokracii. No politický pat v Českej republike, nepokoje v Maďarsku, zostavovanie vlády v Poľsku a niektoré iné udalosti, vrátane tých na Slovensku, vzbudili obavy o trvácnosti politických zmien. Pokladáte takýto vývoj za dôsledok krízy demokracie v transformujúcej sa strednej a východnej Európe, alebo boli len priamymi dôsledkami jednotlivých vládnych kríz?

Ani v Českej republike a ani na Slovensku nejestvuje žiadna kríza demokracie. Som ale omnoho skeptickejší, ak sa pozriem na antieurópsku nacionalistickú vládu v Poľsku.

Povedal by som, že sa jednalo o krízu vlád. Jestvujú vážne indície dokazujúce konsolidáciu týchto demokracií. Dokonca aj rámec EÚ má potenciál pomáhať prekonávať vládne krízy v týchto krajinách. Ako príklad môže slúžiť Česko. Myslím si, že problém spočívajúci v neschopnosti vytvoriť fungujúcu vládnu koalíciu nebol pre demokraciu hrozbou. Skôr naopak, ani absencia fungujúcej vlády nebola tak zásadným faktorom, ktorý by destabilizoval tamojšiu demokraciu. Toto je názorný príklad, ako sa môžu tieto demokratické režimy vyrovnávať s vládnymi krízami. Mnohí nemusia byť zástancami súčasnej vládnej koalície na Slovensku, mnohí môžu mať silne rezervovaný postoj k nacionalistickej Slovenskej národnej strane; napriek tomu je však slovenská demokracia stabilná a s touto skutočnosťou sa dokáže vyrovnať. Ide o volebný výsledok, ktorý musíme akceptovať. Pripomeniem vám taliansky prípad. Spomeňte si na Berlusconiho, Lega Norde a Alleanza Nazionale. Postfašisti, neorasisti a skorumpovaný politik – toto bola omnoho horšia koalícia. Ale demokracia pretrvala. Vaša koalícia bude musieť dokázať, že vie pracovať. Myslím, že už v prvom polroku bolo mnoho populistických a nacionalistických tendencií potlačených do úzadia. Dalo by sa to nazvať ako „šok spôsobený politickou praxou“. Ani v Českej republike a ani na Slovensku nejestvuje žiadna kríza demokracie. Som oveľa viac skeptický, ak sa pozriem na antieurópsku nacionalistickú vládu v Poľsku.


Wolfgang Merkel sa 11. januára 2007 zúčastnil na seminári organizovanom Centrom pre teritoriálne a medzinárodné štúdiá pri Filozofickej fakulte UK.

REKLAMA

REKLAMA