Európe chýba inovatívny duch

Skostnatelý vzdelávací systém a nulová akceptácia zlyhania brzdia inovačný potenciál Európy. Potrebujeme vytvoriť kultúru inovačného ekosystému, hovorí v rozhovore pre EurActiv.sk Vladimír Šucha, zástupca generálneho riaditeľa Spoločného výskumného centra EK.

Vladimír Šucha
zdroj ec.europa.eu

Pôsobíte ako zástupca generálneho riaditeľa Spoločného výskumného centra Európskej komisie (JRC), ktorého úlohou je poskytovať vedeckú odbornú expertízu pre tvorcov politík. Riadia sa v Komisii vašimi radami a odporúčaniami?

Tvorba legislatívy a sektorových politík  je odborné aj politické rozhodnutie, ale v drvivej väčšine prípadov sa našimi odporúčaniami riadia. Zo strany generálnych riaditeľstiev zodpovedných za sektorové politiky ide vyslovene o požiadavku, aby sme poskytovali expertízu. A táto expertíza je skutočne vo väčšine prípadov základom pre tvorbu politiky.

Pomáha fakt, že Spoločné výskumné centrum je integrálnou súčasťou EK? Nebolo by lepšie, keby Komisia využívala tieto služby externe?

Fakt, že relatívne veľká vedecká inštitúcia je integrálnou súčasťou  vládneho orgánu je  veľmi zriedkavý jav, pretože keď si vezmete klasické vlády, ktoré sú zložené z ministerstiev, tak len málokedy je jedným z ministerstiev aj samostatná výskumná inštitúcia. Podľa mňa ide o dobrý model a na európskej úrovni veľmi potrebný. Samozrejme Európska komisia využíva pre svoje rozhodovanie množstvo externých odborných štúdií a správ.

V zásade sa dá povedať, že výhoda existencie JRC vo vnútri  Komisie je dvojaká.  V prvom rade JRC je nezávislé, nadštátne a apolitické. Nesleduje zájmy biznisu alebo jednotlivých členských štátov.

Druhou  dôležitou vecou je, že sme súčasťou rozhodovacieho procesu už vo fáze, keď sa začína uvažovať o budúcich politikách a legislatíve. Tento proces môžeme ovplyvňovať  už v zárodku a v mnohých prípadoch prichádzať iniciatívne s podnetmi, ktoré vychádzajú z vedeckého výskumu.

EÚ si dala za cieľ zvýšiť do roku 2020 objem výdavkov na vedu na úroveň 3 % HDP, ale aj dôsledkom krízy zatiaľ tento podiel stagnuje okolo dvoch percent. Myslíte si, že je to reálne stanovený cieľ?

Uvidíme. Ak chceme naozaj pohnúť s európsku ekonomikou dopredu, tak potrebujeme zmeniť prístup k inováciám. 3 % sú však nástroj, nie cieľ. Poznanie a podpora inovácií sa musí stať politickou prioritou. A tu by som zdôraznil dva piliere. Jednak potrebujeme poznatky, ale zároveň potrebujeme mať inovatívneho  ducha, ktorý v Európe chýba.

Zdroje nie sú jediná podmienka. Potrebujeme vytvoriť kultúru inovačného ekosystému. Máme skostnatelý vzdelávací systém, existuje tu nulová akceptáciu zlyhania – jednoducho máme všetci strach zo zlyhania. Inovácie sú aj o tom, že sa niekedy pomýlime a urobíme chybu, ale tá chyba nám prinesie neskutočne veľa nových poznatkov, skúseností, ktoré nám pomôžu posunúť sa dopredu.

Problém je aj v tom, že vedu nechápeme ako investíciu do budúcnosti, ale skôr ako nejaký politický cieľ.

Práve v kvalite univerzít, inovačnom potenciáli a v strachu z neúspechu, ktorý spomínate, je diametrálny rozdiel medzi kontinentálnou Európou a angloamerickými krajinami. Prečo je tu taký veľký rozdiel a akým spôsobom sa vieme k týmto krajinám priblížiť?

Myslím si, že dôvod je historicko-kultúrno-antropologický. USA vznikali ako nová spoločnosť s menším počtom konvencií a vzťahov. Spoločnosť, v ktorej hlavnými ukazovateľmi boli úspech a schopnosť. V Európe sme všetci prepojení v mnoho-vrstevných sieťach a spoločenstvách s konvenciami.

Na jednej strane sme mali napríklad dobrý vzdelávací systém, ale ako sa ten zmenil od čias Márie Terézie a Jozefa II? Stále ideme cestou nalievania vedomostí do hláv študentov a žiakov a „neodomykáme“ ich potenciál. Pritom mladí ľudia do 30 rokoch sú najtvorivejší a najenergetickejší element spoločnosti.

Je katastrofou, že ľudia do 30 rokov sú dnes vo viacerých európskych krajinách až z polovice nezamestnaní. Ten najtvorivejší a najenergetickejší potenciál v Európe istým spôsobom hádžeme cez palubu. Mladí ľudia nemajú zručnosti a možnosti, čím klesá ich sebadôvera. Majú pocit frustrácie a nerozvíja sa v nich žiadna tvorivosť.

Vedeli by sme definovať oblasti, v ktorých má Európa najväčší potenciál byť globálnym lídrom alebo už ním je?

Existuje veľa indikátorov, v ktorých je Európa stále lídrom. Európa má napríklad stále najvyšší počet PhD študentov, PhD absolventov, alebo počet publikácií. Toto naznačuje, že produkcia poznania a znalostí v Európe existuje, len ako keby sme nevedeli, čo s tými znalosťami a poznatkami robiť. V tomto nás predbiehajú nielen Spojené štáty, ale aj ostatní globálni konkurenti, ako sú Čína, India, Brazília. To sú krajiny, ktoré si to uvedomili a investujú bez zábran do inovácii. My stále dôstojne prešľapujeme na mieste, ako keby sme nevedeli, kam sa pohnúť.

Pozrime sa teraz na Európu zvnútra. Pri pohľade na siedmy rámcový program je vidno jasnú dominanciu západných štátov Európy v porovnaní s východnými. Prečo sú rozdiely až tak priepastné?

Siedmy rámcový program je výsostne založený na kvalite a excelentnosti. Takže to nám v podstate dáva odpoveď. Miera excelentnosti výskumu je v západnej časti Únie vyššia ako vo východnej časti. To neznamená, že v našej oblasti neexistujú excelentné osobnosti alebo mikrokolektívy. Ale tu je práve ten dôvod. Vo väčšine prípadov tu existujú iba mikrokolektívy, ktoré nie sú viditeľné na vedeckej mape excelentnosti.

Máme čo dobiehať najmä v koncentrácií a prioritizácii vedy. Malá krajina, ktorá má 5 až 10 miliónov obyvateľov nemôže pokrývať rovnaké priority ako krajina so 100 alebo 500 miliónmi obyvateľov. Pokiaľ si nezvolíme určitý smer, tak sa nám nepodarí byť konkurencieschopným voči iným pracoviskám.

Mne sa nezdá, že by sme mali niekedy za posledných 20 rokov na Slovensku definované nejaké priority. Aj Európska komisia na to určitým spôsobom teraz tlačí cez inteligentnú špecializáciu eurofondov. Podľa návrhu EK má ísť až 100 mld. eur do inovácií v regiónoch cez špecializáciu. A to je veľká šanca aj pre Slovensko. Ak túto špecializáciu naozaj inteligentne zvládneme, máme šancu zlepšiť ekonomickú situáciu Slovenska a zároveň zvýšiť našu výskumnú excelentnosť v prioritných oblastiach.

Vedeli by ste na záver načrtnúť spomínané priority pre Slovensko?

To je otázka politického rozhodnutia založeného na kvalitnej analýze. Ak sa však pozrieme na národné záujmy Slovenska, nie je na to ťažké odpovedať. Jeden zo záujmov je oblasť energetiky. Slovensko v nej má svoju tradíciu, ale aj svoje potreby, pretože nemáme prirodzené zdroje energetických nosičov, ako sú fosílne palivá.

Netreba zabúdať ani na to, že Slovensko je tradične poľnohospodárskou krajinou. Agrovýroba má potenciál pre potravinovú bezpečnosť a má tu svoju kvalitu a dlhodobú tradíciu. K tomu patria tiež biopalivá, využívanie biomasy a podobne.

Tretia oblasť bola daná ekonomickým rozvojom Slovenska. Dnes sme asi najvýznamnejším producentom automobilov na jedného obyvateľa. Ak nechceme, aby sa jedného dňa veľké automobilové fabriky odsťahovali niekde inde, tak jednoducho potrebujeme vyvíjať vedecko-technickú vývojovú bázu. Automobilový priemysel pritom do značnej miery súvisí s energetikou, pretože v budúcnosti bude veľmi vážnou výzvou elektromobilita.

Pozadie

Vladimír Šucha sa výskumne zaoberá prírodnými nanomateriálmi a vplyvom aktivít ťažobného priemyslu na životné prostredie. Pôsobil ako tajomník Misie SR pri Európskej únii, zodpovedný za oblasť vedy, vzdelávania a kultúry, viedol Agentúru na podporu výskumu a vývoja a v rokoch 2006 až 2010 bol jedným z troch riaditeľov direktoriátu EK pre vzdelávanie a kultúru. V júli tohto roka sa stal zástupcom generálneho riaditeľa JRC.

Spoločné výskumné centrum (JRC) je generálnym riaditeľstvom Európskej komisie. Tvorí ho sedem výskumných ústavov v piatich členských krajinách Európskej únie (Belgicko, Nemecko, Taliansko, Holandsko a Španielsko). Jeho poslaním je poskytovanie zákaznícky orientovanej vedeckej a technickej podpory pri koncipovaní, vývoji, implementácii a monitorovaní politík Európskej únie.

REKLAMA

REKLAMA