Interview: Guy Verhofstadt

Belgický premiér Guy Verhofstadt odpovedá na otázky o svojej správe, kritizujúcej návrhy Komisie používať metódu otvorenej koordinácie a národné akčné plány na podporu Lisabonskej reformnej agendy.

  • Pán premiér, ešte raz vďaka za tento rozhovor. Radi by sme Vám položili niekoľko otázok o Vašom memorande. V liste, ktorý ste svojim kolegom napísali pred niekoľkými týždňami, žiadate, aby sa európske opatrenia pridŕžali európskej agendy. Prečo ste to považovali za potrebné , neboli ste spokojní s návrhmi Komisie?

Návrhy Komisie pokladám za dobré, pretože podporujú metódy ako otvorená koordinácia v minulosti a dnes národné akčné plány, čím sa zvyšuje tlak na realizáciu Lisabonských cieľov, no myslím si, že okrem národných akčných plánov potrebujeme aj európsku stratégiu. V súčasnosti sa zdá, akoby neexistovala spoločná európska ekonomika. S európskymi slabosťami a potrebou európskej stratégie sa ukazuje, že Lisabonské ciele sú pozitívne a prostredníctvom národných akčných plánov nájdeme riešenia na ich dosiahnutie. Myslím si, že národné akčné plány sú dobré, pretože stimulujú vlády k tomu, aby niečo urobili, no okrem nich je potrebná aj globálnejšia stratégia. Druhým dôvodom je, že sa obávam, že spoliehať sa iba na národné akčné plány môže viesť k sociálnemu a fiškálnemu dumpingu, pretože národné akčné plány si navzájom konkurujú. Nevýhodou je, že táto konkurencia môže viesť k obmedzeniu sociálnej bezpečnosti a fiškálnych záležitostí. Nie som proti návrhom Komisie, navrhujem však, aby sme okrem národných akčných plánov paralelne pripravovali aj komunitárnu stratégiu pre európsku ekonomiku.

  • Lisabonská agenda však pôvodne bola európskou stratégiou.

Nie, nebola stratégiou, bola cieľom. Nazývame ju stratégiou, no bola cieľom. Pre stratégiu potrebujete dve veci – cieľ, no aj metódu na jeho dosiahnutie. My máme iba cieľ, chýba nám metóda. Ak porovnáte Lisabonskú stratégiu s iniciatívou spoločnej meny či vnútorného trhu – dva z veľkých európskych projektov, zistíte, že u oboch nechýbali stimuly pokračovať. Pakt stability bol motorom pre eurozónu, čo bolo zjavné najmä v Belgicku, a u vnútorného trhu bol hnacou silou princíp vzájomného uznania. Čo je však hnacím motorom tu? Najlepšie praktiky a metóda otvorenej koordinácie jednoducho nestačia.

  • K tomu som sa chcel dostať. Vy spochybňujete túto skutočnosť. Je to preto, že „tlak zhora”, ktorý by mal v normálnej situácii napomáhať, pri metóde otvorenej koordinácie nefunguje?

Iba raz ročne. To nestačí. Keď vyjde správa a nasleduje debata v parlamente. Ďalší deň už je to zabudnuté. Existuje aj politický boj o získanie dobrej citácie v správe. Napríklad návrh o BEPG [Broad Economic Policy Guidelines – Všeobecné nariadenia hospodárskej politiky], z ktorého vidieť, že tri krajiny dosiahli ciele, potom po vydaní konečnej verzie dosiahlo ciele šesť krajín. To je výsledok tlaku na národné vlády. Čiže tlak, dosahovaný metódou otvorenej koordinácie nie je zlý, no nie je dostatočne silný. Existuje však iba raz za rok v čase vydania správy. Kokova správa to potvrdzuje. Takže chceme národné akčné plány. No ak nemáte spoločnú stratégiu, vzniká riziko sociálneho a fiškálneho dumpingu. Lisabonská stratégia znamenala konkurencieschopnú ekonomiku, no so zárukou, že môžeme naďalej udržať náš sociálny model. Spoliehať sa iba na národné akčné plány znamená, že na seba berieme riziko problémov so sociálnym modelom.

  • Na posilnenie metódy otvorenej koordinácie a tlaku, Kokova správa navrhla „pomenovanie a zahanbenie zaostávajúcich“. Komisia to vynechala. Ľutujete to?

„Pomenovanie a zahanbenie“ bolo v skutočnosti to jediné, čo ešte zostalo z metódy otvorenej koordinácie. Pomenovanie a zahanbenie – porovnávaním rôznych krajín. Nemám rád tento spôsob, a cítim potrebu vytvorenia alternatívneho riešenia. V komunitárnej stratégii, ktorú predvídam, má Komisia väčšiu úlohu a šancu otestovať každé národné opatrenie. Skôr než „pomenovanie a zahanbenie“, alebo robenie rozdielov medzi „dobrými“ a „zlými“ je každé prijaté národné opatrenie schválené v súlade s Lisabonom a je prijaté rozhodnutie, či je národné opatrenie kompatibilné s kritériami Lisabonskej agendy a či napomáha dosiahnutiu cieľov, stanovených touto stratégiou. To je jeden z piatich prvkov komunitárnej stratégie, s Komisiou ako hnacou silou a možnosťou niečo urobiť.

  • No ak analyzujete, kto prešiel testom v špecifických otázkach, nakoniec aj ak prídete k „pomenovaniu a zahanbeniu“, a keď sa tieto údaje zverejnia, ľudia si sadnú a spočítajú, ktoré krajiny dosiahli najhoršie výsledky.

Komisia nehodnotí rozdiely na stupnici od 1 do 100 percent, ani neodmeňuje vynikajúce výsledky, iba hovorí, že to, čo ste dnes urobili, je veľmi dobré. Zajtra sa snažte o to isté. To je testovanie. Myslím si, že je lepšie, že Komisia má na starosti tento proces. S národnými akčnými plánmi je úloha Komisie v procese otázna.

  • Prečo neprijmete memorandum Beneluxu?

Mali by sme to skúsiť. Zajtra sa mám stretnúť s Jeanom-Claudem Junckerom. O tejto otázke sme dlho hovorili a budeme mať normálne stretnutie Beneluxu. Nie je o ľahký boj, keďže navrhujem veľkú zmenu v metódach Lisabonskej stratégie, ako napríklad konvergenčný kódex, zmeny v zdaňovaní, a používanie finančných perspektív na dosiahnutie cieľov výskumu a vývoja, Lisabonské testovanie a všetky komunitárne nástroje. Sú nové a niektoré krajiny sa boja vydať týmto smerom. V tejto veci som veľký realista.

  • Budete za to lobovať? Budete o tom zajtra hovoriť s pánom Junckerom?

Už som začal. Diskutujem o tom so svojimi kolegami. Gerhard Schröder, predseda Komisie Barroso a pán Juncker. Poslal som to svojim kolegom, všade prednášam prejavy a o týchto otázkach rokujem aj s poprednými ekonómami v EÚ, snažím sa aj o otvorenú diskusiu v Rade. Som presvedčený o skutočnosti, že ak neprijmeme túto alebo podobnú komunitárnu stratégiu, nebudeme mať motor, ktorý potrebujeme na úspech o päť, desať alebo dokonca dvadsať rokov.

  • Usilujete sa o zmenu v smerovaní Rady na Jarnom summite alebo očakávate, že táto diskusia bude trvať dlhšie?

Verím, že prvé výsledky sa ukážu už na jarnom summite Rady EÚ, no v tejto chvíli je ťažké predpovedať, či tento cieľ dosiahneme. V súčasnosti nemám dostatok informácií o všetkých stanoviskách. Kvôli Bushovej návšteve otvorená diskusia o Lisabonskej stratégii ešte nezačala. No začne čoskoro, s blížiacim sa dátumom.

  • Poďme k podstate Vášho návrhu. Predovšetkým navrhujete konvergenčný kódex, ktorý je v jadre rozmedzím hodnôt. Predpokladám, že ste sa inšpirovali Paktom stability. No na aké hospodárske princípy sa budú tieto minimálne a maximálne hodnoty aplikovať?

tom sa bude rokovať, no uviedol som niekoľko príkladov toho, čo je flexibilita pracovného trhu, čo je kariéra pre normálnych ľudí, pracujúcich v súkromnom sektore, čo je fiškálny tlak na firmy a súkromné podniky. Môžete vytvoriť kódex s desiatimi pravidlami, alebo väčší. To, čo som urobil ja, má však ďaleko od špecifikovania jednotlivých potrebných prvkov, namiesto toho je to iba filozofia – že vytvoríte koridory, minimá, potrebné na to, aby ste zabránili pádu do sociálneho dumpingu, a maximá, potrebné na to, aby ste sa vyhli zničeniu konkurecieschopnosti Vašej ekonomiky. Výhodou toho je, že vzniká obrovský priestor pre manévrovanie národných členských štátov, pre rozvoj ich politík. A, ako som uviedol v návrhu, zdá sa, že takýto konvergenčný kódex je vnútri eurozóny potrebný. Chápem, prečo niektorí ľudia hovoria: „Nie som euro, tak prečo je nutné byť v koridoroch“, no ak ste v zóne a chcete hospodársku politiku, ktorá funguje paralelne so monetárnou politikou, potrebujete to, a výhodou nie je harmonizácia, ale unformizácia. Prirodzene, bude sa diskutovať o tom, aký je priestor medzi minimom a maximom, aký je rozsah? Koľko takýchto prvkov beriete do úvahy pri svojom kódexe konverzie? V podstate ide o to, že to robíte, aby ste dostali hospodársku politiku s priestorom pre manévrovanie národných členských štátov. Ak ľudia povedia, že je to dobrý nápad, môžeme požiadať Komisiu, aby skúsila zostaviť zoznam indikátorov, a rozhodla o možnom rozsahu pre každý indikátor.

  • Nie je tu rovnaký problém, ako u Paktu stability, s uvaľovaním trestov, ak rozsah nie je rešpektovaný?

Áno, ale s tým rozdielom, že Pakt stability bol prísnejší. Mohli ste sa opýtať aj opačne, či sa Pakt stability nepribližuje konvergenčnému kódexu. To znamená, že idea konvergencie by nemusela byť taká zlá. S Paktom stability v súčasnom stave, bež možných zmien, sa pozriete na 3-percentnú hranicu a bum!… už je implementovaná sankčná procedúra. V prípade konvergenčného kódexu máte viac priestoru pre manévrovanie, takže ak dôjde k uvaleniu trestov, sú oprávnenejšie. Myslím, že by sme mohli mať aj konvergenčný kódex s dvoma skupinami hráčov – tých v rámci eurozóny, pre ktorých je kódex prísnejší, zatiaľ čo tí mimo eurozóny nie sú v rovnakom politickom rámci.

  • Hlavnou myšlienkou Vášho návrhu je zmena zdaňovania z priameho na nepriame.

Za dôležitejší považujem konvergenčný kódex. V skutočnosti je možné zaradiť zmenu zdaňovania do konvergenčného kódexu. Mohol by to byť jeden z jeho prvkov. Je to dôležité, pretože konvergenčný kódex pomôže rozvoju európskej hospodárskej politiky a môže ponúknuť riešenie niektorých napätí v EÚ v dôsledku rozšírenia. Zmena zdaňovania je možnou odpoveďou na obrovskú nerovnováhu platobných deficitov, ktoré dnes máme s Áziou a Čínou.

  • Aké budú podľa Vás najväčšie výhody prechodu od priameho k nepriamemu zdaňovaniu?

Výhodou bude, že financovanie nášho vybraného sociálneho modelu bude vyrovnanejšie. Teraz je väčšinou platené z výrobných daní, a daní zo spotreby. To znamená, že všetky produkty a služby, importované do EÚ, prispievajú na financovanie globálneho sociálneho modelu v Európe. Podľa môjho názoru je potrebné to robiť v Európe ako celku, nie v jednotlivých krajinách; inak narušíte vnútorný trh. Je vidieť, že krajiny, ktoré tak robia samostatne, majú najnižšiu percentáž. Staré priemyselné krajiny ako Belgicko alebo Nemecko majú najvyššie percento zdanenia svojej produkcie. Považujem to za istú formu masochizmu.

  • Na druhej strane bolo nepriame zdanenie obviňované z toho, že je sociálne regresívne v zmysle, že v prípade spotrebných daní platia chudobní rovnako ako bohatí.

tejto veci existuje viacero štúdií, aj v Belgicku, čo dokazuje, redistribučný efekt nepriameho zdanenia je taký veľký, ako u priameho zdanenia, pretože prístup ľudí, ktorí majú peniaze, je iný, ako prístup ľudí, ktorí ich nemajú. Človek, ktorý má peniaze, si skôr kúpi drahé auto, alebo druhé auto a platí viac nepriamych daní. Mimochodom, ja nenavrhujem zrušenie priamych daní, iba ich vyrovnanie a v strednodobej perspektíve môžete dosiahnuť cieľ 50%.

  • Samozrejme, to môže byť dobrý nápad, no nie je uskutočniteľné očakávať 100%-tnú podporu členských krajín. Ako viete, zdanenie je stále otázka jednomyseľnosti.

Nehovoril som o základe zdaňovania alebo jeho pravidlách. Robíme túto zmenu? Áno, alebo nie? Je to niečo, čo môžete zaradiť do konvergenčného kódexu bez zasahovania do kompetencií národných štátov pri rozhodovaní o úrokoch a daňových základoch?

  • Ak sa pozrieme na hodnotenie Lisabonu, sú to často Švédi, Fíni a Dáni, ktorí v mnohých oblastiach obstoja najlepšie. Jednou z vecí v oblasti zamestnanosti je model „flexibilnej bezpečnosti“, ktorý uľahčuje zamestnávanie ľudí.

Dosiahli sme zmenu v reguláciách zamestnanosti a je to zmena v smerovaní krajín ako Švédsko, kde sa tieto nariadenia zamestnanosti používajú na hľadanie zamestnania pre ľudí namiesto systému výhod. Po druhé, je pravda, že Belgicko sa vo výskume a vývoji radí na piate miesto, oveľa vyššie, než je európsky priemer. Jedným z dôvodov, prečo chcem o týchto veciach hovoriť, je, že konvergenčný kódex bude vyvíjať dostatočný tlak na reformy v národných členských krajinách. Určite existuje tlak, vyvíjaný národnými akčnými plánmi, no nie je dostatočný. Vždy som podporoval výrazný tlak Paktu stability na mnohé krajiny. Vplyv na moju krajinu je toho najlepším príkladom. Mali sme najvyšší dlh verejných financií v EÚ. Dnes je nižší, než 100%, a stále sa znižuje. To isté platí pre fiškálny deficit. Päť rokov sme vyrovnávali rozpočet, a dokonca s malým prebytkom. Ako je to možné? Pretože existoval tlak Paktu stability na reformu. Myslím, že s kovergenčným kódexom by sme mohli vytvoriť rovnaký tlak na reformy, ako v oblasti výskumu a vývoja a Fínsku, alebo pri reguláciách nezamestnanosti vo Švédsku. Alebo v ďalších oblastiach, ako nepriame a priame dane ako v Dánsku. To sú tri dobré príklady. Európska ekonomika nie je perfektná, a nie je unikátna, je rôznorodá. Taká je aj americká ekonomika. Potom sú tu obvyklé slabosti, ako cena pracovnej sily a zdanenie výroby na financovanie sociálneho modelu. Prirodzene, aj tu existuje rôznorodosť. Jedna krajina sa viac sústredí na priemysel, ďalšia na tovar a služby, zatiaľ čo ďalšia na nové technológie a tak ďalej. No prečo si neuvedomujeme, že toto je niečo, na čom musíme pracovať spoločne? Keď sa pozrieme na údaje ekonomického rastu, vidíme rozdiely v rámci EÚ, no vidíme aj to, že európske ekonomiky rastú pomalšie, než severoamerické, či ekonomiky Ázie. Je tu teda spoločný problém a je potrebný spoločný prístup. Viem, že nie je ľahké povedať to v Rade, kde j každý zodpovedný za vlastnú krajinu. No na druhej strane Vám to dáva argument niečo urobiť, ako implementovať reformy, ktoré by ste inak váhali navrhnúť kvôli domácim ťažkostiam, ktoré so sebou prinášajú. Máme skúsenosti s Paktom stability a verejnými financiami.

  • Boli ste dobrým žiakom, no na druhej strane boli aj zlí žiaci, ktorí neboli potrestaní za to, že boli zlými žiakmi.

Môj názor je, že sme nepoužili Pakt stability najlepšie. Keď prišli problémy s Francúzskom a Nemeckom, možno existovali iné spôsoby na ich riešenie. Možno bolo lepšie vnímať Pakt stability ako výbor, ísť do Berlína, zostať tam tri mesiace, každý deň rokovať a dospieť k širokej dohode.

  • Prejdime k Barrosovej Komisii. Z nášho pohľadu to vyzeralo, že sme začali s veľmi liberálnym profilom. Liberálny celkový imidž Komisie. Spôsobilo to nemalý rozruch. Odvtedy viacerí vystúpili s tým, že Lisabonská agenda nie je iba o liberálnej ekonomike, ale aj o ďalších pilieroch, sociálnom a environmentálnom. Dostali sme zmätenú odpoveď. Aký je Váš názor?

Myslím, že je príliš skoro odsudzovať Komisiu. Pokúšame sa pomôcť Komisii predkladaním návrhov, ktoré idú ďalej, ako jej návrhy, a presne to som povedal predsedovi Komisie Barrosovi. To je dôvod, pre ktorý hovorím, že návrhy Komisie sú v poriadku, ale musíme ísť ďalej. A o to sa pokúšame. Myslím, že najlepšie, čo môžeme urobiť, nie je kritika Komisie, ale podpora jej návrhov v počiatočnom štádiu jej administratívy.

  • Neobávate sa stiahnutia smernice o službách?

Myslím, že prístup Komisie je realistický. Videli, že je šesť alebo sedem krajín s veľkými problémami. Jednou z nich je Belgicko. Existuje tu množstvo tradícií, ako vo Francúzsku a Nemecku. Všetci sme iní, než profily v pôvodnej Bolkesteinovej smernici. Teraz sa zaviazali dodržiavať nové návrhy. Počkajme a uvidíme, čo vytvoria vo vzťahu k novým návrhom. Je jasné, že túto smernicu o službách potrebujeme. Je to jedna zo slabostí vnútorného trhu. No myslím, že teraz musíme počkať, aké sú ich špecifické návrhy a či vezmú do úvahy pripomienky niektorých krajín.

  • Myslíte si, že existujú obavy, napríklad vo Francúzsku – najmä keď sme videli spor v Socialistickej strane a silné združenia – že sa budú pokúšať pomstiť sa a hlasovať proti európskej ústave?

Myslím si, že bolo dôležité, že Komisia rozhodla o problémoch so smernicou o službách, a predložila nové návrhy, ktoré umožňujú, aby diskusia o Ústave EÚ zostala diskusiou o ústave a nie o niečom inom. To je vždy nebezpečné.

  • Referendá budú samozrejme veľmi dôležité pre budúcnosť EÚ a nezdá sa, že by Komisia mala nejaký plán v prípade, že jeden z veľkých národov ako napríklad Spojené kráľovstvo či Poľsko povedia „nie“. Ak sa tak stane, aké bude riešenie?

Stane sa to, čo je napísané v Ústave EÚ. Ak najmenej 20 krajín ratifikuje Ústavu EÚ, a budú problémy s ostatnými, musí sa konať zvláštne zasadnutie Rady EÚ, na ktorom sa nájde vhodné riešenie. Vždy sa odvolávam na to, čo sa stalo v roku 1787 vo Philadelphii s dohovorom Jamesa Madisona a Georgea Washingtona. Bol tam rovnaký problém. Vytvorili jednotnejšiu úniu s vládou väčšiny – vládou deviatich. Bol publikovaný zaujímavý dokument, porovnávajúci Ústavu EÚ a Philadelphský dohovor. To, čo treba urobiť, je v Ústave. Uznáva sa v nej možnosť, že nedôjde k ratifikácii. Dúfajme, že EÚ-25 Ústavu ratifikuje a budeme môcť ísť ďalej. Ak tento prípad nenastane, predpokladali sme túto možnosť a bude sa konať zvláštne zasadnutie Rady EÚ.

  • Je zjavné, že ak všetky členské štáty neratifikujú Ústavu, uskutoční sa krízový summit Rady EÚ. Aké riešenie situácie navrhnete svojim kolegom?

Na to je príliš skoro. Všetci by sme mali dúfať v ratifikáciu dvadsaťpäťkou. Nemyslím si, že by bolo produktívne dnes začať diskutovať o tom, čo by sa mohlo stať potom, pretože to vytvorí argumenty pre euroskeptikov, ktorí nechcú, aby Ústava bola schválená. Som Európan a som zástancom integrovanejšej únie, takže nechcem dávať argumenty odporcom integrácie.

  • No ak príde „nie“ či už od Spojeného kráľovstva alebo Poľska, neposkytne to federalistickejším krajinám príležitosť posilniť svoju spoluprácu a ísť smerom k viacrýchlostnej Európe? Je to to, v čo v skutočnosti niektorí z Vás dúfajú?

Verím, že všetkých 25 členských krajín bude hlasovať za. Samozrejme, sú tu možnosti užšej spolupráce. Nie je to žiadne tajomstvo. Je to aj článok v Ústave EÚ. teraz sa musíme usilovať o uľahčenie takejto zvýšenej spolupráce v budúcnosti. V minulosti figurovala v zmluve z Nice. To však nemôže byť dnešná agenda EÚ. Našou agendou musí byť ratifikácia všetkými 25 členskými krajinami.

  • Uplynul už takmer rok od rozšírenia o desať nových členských krajín. Zdá sa, že rozpočtové boje o kohézne a štrukturálne fondy budú ťažké. Vyzerá to tak, že to budú mať ťažké, pôvodná EÚ-15 bude pevne držať svoje finančné prostriedky. Berúc do úvahy prechodné obdobia a zlyhanie smernice o službách, ktoré vyzeralo ako začiatok pre ich podnikateľské aktivity, nemyslíte si, že počiatočný entuziazmus, s ktorým vstupovali, rýchlo zmizne?

Musíme zabezpečiť, že to, čo sme prisľúbili v prístupových rokovaniach, sa uskutoční. To sa musí premietnuť do novej finančnej perspektívy pre obdobie 2007-2013. Myslím, že je možné nájsť riešenie. Musíme dosiahnuť kompromis a nájsť údaje, ktoré uspokoja oba návrhy. Jedným z dôvodov pre vypracovanie tohto dokumentu bolo zdôrazniť skutočnosť, že napriek nižším číslam je možné niečo urobiť pre súdržnosť v súlade s Lisabonom.

  • Nie ste súčasťou gangu šiestich krajín, ktoré presadzujú príspevky vo výške 1%?

Nie. Nie som ani súčasťou gangu, ktorý tvrdí, že by to malo byť 1,25%, pretože si myslím, že potrebujeme analýzu návrhov a rozhodnutie o tom, čo Európa skutočne potrebuje. Predkladanie návrhov, ako tie na výdavky na výskum a vývoj môže v tomto smere pomôcť. Takže hľadáme kompromis, ktorý pomôže predsedníctvu. 

Prečítajte si skrátnenú verziu interview.  

REKLAMA

REKLAMA