Mettler: Hovorme o hodnotách, nie modeloch

Ann Mettler, výkonná riaditeľka Lisabonskej rady, hovorí o tom, že diskusia o budúcnosti sociálnych systémov v Európe má hovoriť o „hodnotách“, nie „modeloch“.

mettler, lisbon council
mettler, lisbon council

 

  • Prečo sú v niektorých európskych krajinách akceptované takzvané „Lisabonské reformy“ ľahšie, zatiaľ čo v iných vyvolávajú silné verejné protesty?

Vyplýva to z miery, do akej sú vláda a verejné inštitúcie schopné vytvoriť konsenzus v otázke reforiem. Dobrým príkladom sú škandinávske krajiny – reformy boli vysvetlené, bol dosiahnutý konsezus, sociálny partneri ho podporili, a tak boli realizované lisabonské reformy. Pozrite sa však na iné časti Európy, predovšetkým Francúzsko, a vidíte mnoho veľmi dobre organizovaných záujmových skupín, ktoré reformy proste nechcú. Bez ohľadu na to, aká zlá je realita. Francúzska vláda neurobila zďaleka dosť, aby získala spoločenskú podporu pre svoju politiku.

  • Je skutočne problémom len komunikácia? Nie sú protesty aj vyjadrením toho, že verejnosť nepovažuje konkrétnu podobu reformy za výhodnú? Nemôže byť problémom nespravodlivé rozdelenie bremena a ziskov z „nutných reforiem“?

Toto je veľmi veľký problém. Veľkým problémom reforiem ako takých je to, že politici sa príliš spoliehajú na podnikateľskú komunitu pri vysvetľovaní a realizovaní reforiem. V Európe sa stále príliš verí, že čo je dobré pre podnikateľskú sféru, je zlé pre ľudí a pre životné prostredie. Pri takejto klíme je nerealistické očakávať od firiem, že budú vysvetľovať ľuďom reformy. To nemôže fungovať. Mojím problémom s obnovenou Lisabonskou agendou je práve to, že je komunikovaná ako projekt, z ktorého získava najmä podnikateľská sféra. To je premeškaná príležitosť. Takto je, podľa mňa, možné vysvetliť, prečo nie je zatiaľ možné v Európe Lisabonskú agendu naplno realizovať.

  • Diskusia o budúcnosti európskeho sociálneho modelu sa tiež riadi módnymi vlnami. Pred časom bolo módne chváliť výhody anglosaského modelu, dnes je zas moderné hovoriť o výhodách severského sociálneho modelu. Myslíte si, že je možné aplikovať úspešný model z určitej krajiny aj na iné krajiny? Budú sa vôbec európske sociálne modely zbližovať, alebo si zachovajú súčasné rozdiely?

Najprv jedna poznámka k celej debate o európskom sociálnom modeli. Nezaujímam sa o žiadne modely. Nikdy nemôže fungovať to, že prídete povedzme do Francúzska a poviete im aby prijali škandinávsky, či akýkoľvek iný model. Každý sociálny model musí byť vo svojej podstate domácim, a musí byť postavený okolo hodnôt. Niektoré sú samozrejme spoločné. Jednou z hodnôt, ktorú si Európania cenia, je inklúzia. Mojou otázkou je – ak má krajina, ako Francúzsko, 23% nezamestnaných, kde je inklúzia? Ak máte v imigrantských komunitách 50% nezamestnanosť, kde je sociálna inklúzia? Ďalšou hodnotou, ktorú často nespomíname, sú príležitosti. Dávajú naše sociálne systémy ľuďom príležitosti, alebo len bezpečnosť? Získavame dostatočné vzdelanie? Pretože to je jediný spôsob, ako môžeme získať schopnosť udržať si našu prosperitu. Tými základnými hodnotami preto sú inklúzia, príležitosti a udržateľnosť. EÚ urobila úžasnú prácu v internalizácii environmentálnych nákladov. Dnes už celá EÚ vie, že nemôžeme ničiť prírodne zdroje. Niečo podobné potrebujeme aj v iných oblastiach politiky. Najmä pri fiškálnej politike. Dvanásť z pätnástich členských krajín má nadmerné deficity – viac ako 3% HDP. To nie je udržateľné, o to viac, že máme vážny populačný problém. Viete ako vyzerá nemecký rozpočet? Míňajú viac na splácanie úrokov z dlhu, než na vzdelávanie a výskum. To predsa neodráža naše hodnoty!

  • Ktoré európske krajiny, podľa vás, našli spôsob, ako napĺňať tieto hodnoty?

Sú to presne tie krajiny, ktoré prešli reformami. Zvykneme hovoriť o „bolestivých reformách“. No kde je v Európe v tomto zmysle najviac bolesti? Presne v krajinách, kde reformy neprebehli – Francúzsko, Taliansko a do istej miery aj Nemecko. Je rovnako zlá situácia v Írsku, v Dánsku? Nie. To je veľmi dôležitý fakt. Každá krajina musí nájsť svoj správny spôsob, v spolupráci s národnými aktérmi. Je však veľmi nebezpečné povedať, že nejaká krajina nemôže byť reformovaná. Reformy prídu tak alebo onak. Chcela by som však vidieť viac proaktívny prístup. Reformy nerealizujeme preto, aby sme zničili európsky sociálny model, ako mnohí tvrdia. Ale aby sme ho dlhodobo udržali.

  • Keď hovoríme o reformných úspechoch, sú spomínané dve pomerne rozličné skúsenosti. Na jednej strane je tu Írsko, či Británia, ktoré však majú dosť odlišnú ekonomickú a sociálnu politiku od ďalšej skupiny úspešných reformátorov, Švédska, Dánska či Fínska. Tvrdíte teda, že neexistuje jedna zásadná cesta, ktorou môžu euróspke sociálne modely smerovať ku efektívne udržateľnosti? Ak je to tak, nespôsobujú existujúce divergencie problémy pre spoločnú európsku ekonomiku?

Spoločným znakom reformovaných ekonomík je vyššia miera flexibility. Musíme pochopiť, že Európa práve prechádza zásadnou premenou z priemyselnej ekonomiky, založenej najmä na priemyselnej výrobe, na ekonomiku založenú najmä na službách a poznatkoch. To je veľký posun. Možno ho porovnať s prechodom Európy z poľnohospodárskej na priemyselnú ekonomiku. S hospodárskymi zmenami sa mení aj všetko ostatné. Vrátane organizácie práce. Je veľmi rozdielne byť robotníkom v povedzme automobilovej továrni a byť farmárom. Uniformný prístup k trhu práce preto nebude fungovať vo veľmi flexibilnom prostredí poznatkovo orientovanej ekonomiky. A o tom musíme hovoriť – vstupujeme do novej ekonomickej éry a to zásadne zmení spôsoby, akými pracujeme. Veď si len pomyslite na to, ako náš pracovný život zmenila technológia. Nežijeme v tom istom svete ako pred 50 rokmi, keď sme položili základy súčasného trhu práce. Krajiny, ktoré si to uvedomili, ktoré urobili trh práce flexibilným, to nerobili aby zničili sociálny systém. Bol to jediný spôsob ako zabezpečiť prežitie sociálneho systému. Práve krajiny, ktoré ostali flexibilné, ničia svoj sociálny systém. Masová nezamestnanosť ničí sociálnu kohéziu. Dvojciferná nezamestnanosť po viac ako desaťročie je znakom nefunkčného trhu práce.

  • Koľko Európy potrebujeme v tomto procese? Koľko harmonizácie, a koľko rozdielov vedúcich ku konkurencii medzi jednotlivými členskými krajinami?

Predovšetkým, silno verím vo výhodnosť európskej integrácie. V ére rýchlej globalizácie je jediným spôsobom ako ísť vpred. Ani veľké krajiny, vrátane Nemecka či Francúzska, nemôžu uspieť samé. Myslím si, že minimálne v rámci eurozóny potrebujeme širšiu koordináciu hospodárskych politík. Sme súčasťou menovej únie a sedem krajín sa skutočne snaží plniť Maastrichtské kritériá, a ďalším je to v podstate jedno. To je nebezpečné. V eurozóne som preto za vyššiu mieru koordinácie, najmä pokiaľ ide o rozpočtovú politiku. Ale vo všeobecnosti verím v súťaž. Myslím si že to, čo Slovensko robí v oblasti daňového systému, je pre zvyšok Európy skutočne inštruktívne. Myslím si, že je to zaujímavý model. Netvrdím, že môže či má byť uplatnený všade, no vítam ten pokus, ako aj jeho prvé výsledky. A sme opäť pri otázke či existuje jeden európsky model… Neviem. Asi by sme sa mali opäť pozrieť na hodnoty a ako ich jednotlivé systémy spĺňajú. Európa je rozdielna od Spojených štátov i iných častí sveta, a odlišuje sa týmito hodnotami… No niektoré z reforiem nemôžu byť urobené z Bruselu. Musia ich realizovať členské krajiny. Brusel môže prispieť svojou mierou – napríklad poukázaním na fungujúce príklady.

  • Vytváranie poznatkovo orientovanej ekonomiky je niekedy predstavované ako ochrana Európy pred konkurenciou Číny či Indie, ktoré nás postupne vytáčajú z ďalších a ďalších odvetví priemyslu. Môže však byť Európa globálnym exportérom hi-tech výrobkov a služieb? Čína, India i iné rýchlo sa rozvíjajúce ekonomiky majú v tejto oblasti vlastné ambície a ich vzdelávací systém vytvára ľudské predpoklady na to, aby boli významným hráčom v poznatkovo intenzívnych sektoroch…

Podľa mňa možno vo všeobecnosti povedať, že Čína a India nás zapája do „pretekov smerom nahor“, nie „pretekov nadol“, ako sa zvykne hovoriť. Samozrejme, že cítime konkurenčné výzvy z Číny a Indie. No väčšina problémov, ktorým musí Európa čeliť, má domáci pôvod. Čína a India nie sú nedávnym fenoménom. Pozrite sa na čínsky textil. Európania mali viac ako 10 rokov na to, aby sa pripravili na zníženie ciel. Neurobili sme to. Našou povinnosťou je posúvať ekonomiku vpred. Nemôžeme veriť že produkt, ktorý môže byť vyrábaný rovnako dobre a omnoho lacnejšie niekde inde, budeme naďalej vyrábať aj v Európe. Ukazuje sa to napríklad v Nemecku. Chcú vytvárať nové pracovné miesta v poznatkovo orientovanej ekonomike, no súčasne chcú zachovať pracovné miesta vo výrobnom priemysle. Mobilné telefóny chcú navrhovať, aj skladať. To nie je realistické. A je to aj sebecké. To je rozvoj. Ak sa pracovné miesta presunú niekde inde, cieľové krajiny z toho získavajú. Firmy nie sú charity – výrobu musia presúvať tam, kde nájdu najlepšie podmienky. Nezameriavala by som sa preto len na výzvy, ale aj na príležitosti. Rýchlo rastúce nové trhy sú pre Európu výbornou príležitosťou. Okrem toho, je nerealistické si myslieť, že všetko bude vyrábané v Číne či Indii. Výrobný priemysel bude stále existovať aj v EÚ, no nebude to napríklad výroba tričiek, ale skôr produkty s vyššou pridanou hodnotou.


Ann Mettler bola hosťom konferencie projektu Minerva s názvom „Úspechy a výzvy Slovenska na ceste k znalostnej ekonomike“, ktorá sa konala 11. apríla 2006 v Bratislave. Organizovalo ju Ministerstvo financií, Americká obchodná komora a Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku.

REKLAMA

REKLAMA