Na Slovensku preskakujeme diskusiu. Hneď máme riešenia

„Zanedbaná verejná diskusia prináša nedoriešené problémy, ktoré sa skôr či neskôr vrátia. Zážitok z osobného vkladu pre spoločenskú zmenu je neprenosný, každá generácia si ho musí odžiť sama,“ hovorí odchádzajúci splnomocnenec vlády pre rozvoj občianskej spoločnosti Filip Vagač.

Filip Vagač
zdroj: TASR

Dá sa podľa Vás zovšeobecniť odpoveď na otázku, aký majú Slováci vzťah k svojmu štátu?

Veľmi to závisí od generácie. Iný vzťah má staršia generácia a iný stredná a mladšia, ktorá si pamätá len obdobie po 1989-tom. Vidieť to aj v diskusii o verejnom priestore. Mladí krajinu vnímajú inak ako tí, čo zažili Nežnú revolúciu a veľkú zmenu, ktoré sa na celej generácii podpísala v pozitívnom zmysle. Ide však o neprenosnú skúsenosť. Závisí to aj od vnútorného nastavenia, čo som schopný a ochotný pre krajinu robiť a ako môžem prispieť k zmene.

V akom štádiu vývoja sa dnes nachádza slovenská občianska spoločnosť?

Prešla si rozličnými vývojovými štádiami. Zárodky samozrejme existovali aj pred rokom 1989, aj keď sme nemali občianske organizácie typu Charta. Bola tu Bratislava Nahlas, bol tu Fragment K, bola tu sviečková demonštrácia. Občianska spoločnosť bola stále súčasťou spoločenstva. V niektorých momentoch vývoja krajiny zohrala kľúčovú úlohu. To platí aj po 1989-tom, najmä v prípade vzopätia sa počas obdobia mečiarizmu.

V tejto dobe si občianska spoločnosť hľadá novú tvár. „Gorila“ ukázala, že sú tu aj iné formy občianskej spoločnosti, že môže existovať cez sociálne siete a posunula vnímanie, aké sú možnosti. Aktivizmus hľadá nanovo, nielen na miestnej, ale aj na vyšších úrovniach.

Máte teda pocit, že jadro občianskej spoločnosti potrebuje väčší metapríbeh, okolo ktorého by sústredila svoju aktivitu?

Každá generácia občianskej spoločností má tento metapríbeh. Kľúčové je, že zážitok z toho, že sa vďaka mojej aktivite a aktivite komunity niečo zmenilo, je neprenosný. Nedá sa to načítať, treba ho len zažiť. Vďaka tomu sa udeje, že občianska spoločnosť zanecháva stopu. Prebieha blogová diskusia, či nastupujúca generácia bude schopná túto stopu zanechať. Je dobré, že takáto diskusia prebieha.

Ste v tomto smere optimista?

Ja som optimista od začiatku. Je to neuhasiteľný oheň, ktorý ani totalitné režimy nedokážu uhasiť. Je to prirodzenou súčasťou jednotlivca, aj keď asi nie každého. Potom sa však vytvorí jadro, na ktoré sa postupne nabalí skupina, ktorá prepisuje históriu. V to verím.

Pokiaľ ide o financovanie neziskového sektora, tam sme si prešli obdobím, kedy sa z regiónu stiahli najrelevantnejší donori. Ako je to dnes s udržateľnosťou aktivít občianskej spoločnosti?

Situácia je kritická. Mnohé aktivity fungujú na dobrovoľníckom princípe, čo je v poriadku, ale od určitého momentu je potrebná istá profesionalizácia práce. Toto je na Slovensku v kritickom stave.

Podpora inštitucionalizácie, ktorú občianska spoločnosť potrebuje, je veľmi slabá, na historickom minime. To ovplyvňuje stav, v ktorom sa občianska spoločnosť nachádza. Občianska spoločnosť má ale silu, ktorá ju udrží.

Je to skôr otázka podpora základnej infraštruktúry, ktorá občanovi umožní podieľať sa na zmene v komunite a stať sa jej aktívnou súčasťou. Keď je podpory málo, tak je aj menej ľudí, ktorí sa do zmien pustia, pretože tieto si od jednotlivca vyžadujú veľa energie a vnútornej sily.

Niektoré vážne celospoločenské problémy sú do veľkej miery vytesňované do priestoru, kde sú akoby problémom a prácou mimovládok, nie verejných politík. Máme v tomto zmysle na Slovensku problém?

Aktivizmus môže byť na začiatku riešenia nejakého problému. Je to akési laboratórium, ktoré hľadá riešenia cez pilotné projekty a cez aktivity, ktoré robí v prostredí. Mnohé problémy sú tak komplikované, že riešenie nie jasné  na prvý pohľad a od stola.

Ak sa ukáže, že niečo má šancu a nestretne sa to s odozvou na úrovni štátu, potom sa celý inovačný potenciál odskúšaného nápadu stráca a problém sa nerieši. To bol prípad viacerých projektov. Toto je podľa mňa úloha štátu a na Slovensku to ešte chýba.

V prenášaní modelu, ktorý by štát zaviedol ako štandard, je to zatiaľ rozpojené a za Slovensko máme v tomto smere málo pozitívnych príkladov.

Ako by inštitucionálne mohol tento prenos vyzerať?

Vo veľa krajinách to funguje. Jednak cez participáciu na verejných politikách, kde sa kľúčoví aktéri spolupodieľajú na jej tvorbe a v druhom rade, že zo strany štátu je o takéto riešenia záujem.

Je aj súčasťou Koncepcie rozvoja občianskej spoločnosti, kde sa konštatuje, že participácia je jedným z kľúčových prvkov. Verejné politiky musia byť tvorené aj takýmto spôsobom.

Môžete povedať konkrétny príklad zo Slovenska, kde toto fungovalo?

Príkladov je viacero. Môžeme začať zákonom o slobodnom prístupe k informáciám. Vzniklo to zo strany aktivistov, ktorí postupne priniesli návrh zákona. Je to niečo, čo umožnilo priamy dialóg.  Po desiatich rokoch sú však veci na diskusiu a musíme sa to pokúsiť posunúť ďalej. V rómskej problematike boli tiež projekty, ktoré zafungovali aj keď sa nestali všeobecnými princípmi.

Slovensko sa v roku 2011 pripojilo k Iniciatíve pre otvorené vládnutie. Kam by sme sa s ňou mali dostať?

Akčný plán otvoreného vládnutia sa skladá z troch komponentov. Prvým je otvorenosť voči informáciám, druhým je otvorenosť pre dialóg a tretím otvorenosť pre transparentnosť. V prvom sa podarila vážna zmena, vznikol portál otvorených dát. Verejnosť má k dispozícii nielen informácie, o ktoré sama požiada, ale aj databázové systémy verejnej správy. Kombináciou údajov a porovnaní sa občan dostane k úplne inej kvalite informácií.

V zahraniční to funguje nielen na kontrolu, ale aj na praktické veci. Napríklad v Británii sa spojili databázy cyklistických trás s nehodovosťou a podarilo sa odstrániť tzv. čierne miesta s najvyšším počtom nehôd.

Ďalej to bude aplikácia, ktorá umožní prepojiť všetky dotačné systémy, ktoré štát má smerom k vonkajšiemu prostrediu, vrátane eurofondov. Ukáže, kde a akým spôsobom sa použili financie.

V otvorenosti pre dialóg má vzniknúť aplikácia, ktorá umožní elektronické petície. O tom hovoríme aj v rámci úpravy petičného zákona. Ďalej sa venujeme verejným politikám. Prvou pilotnou sa stala Celoštátna stratégia ľudských práv. Vďaka tomu, že bola ponúknutá do diskusie, sa ukázalo, že je potrebná ďaleko širšia diskusia a ministerstvo zareagovalo posunutím termínu na jej vypracovanie zo septembra na budúci rok.

Na Slovensku často diskusiu preskakujeme a máme len riešenia. Mnohé veci si ale zaslúžia čas, aby boli prediskutované, aby sa dosiahol celospoločenský konsenzus alebo sa ponúkli nejaké alternatívy. Keď sa to preskočí, riešenia sú nefunkčné.

V otvorenosti pre transparentnosť máme v legislatívnom procese zákon o oznamovateľoch  korupcie, ktorí by mali byť nejakým spôsobom chránení. Akým, povie až návrh zákona.

Ako by ste zhodnotili úlohu občianskej spoločnosti pri vstupe Slovenska do EÚ a dnes pri otváraní tém s členstvom v EÚ súvisiacich?

Bolo to jediné referendum, ktoré bolo platné. Aj vďaka občianskej spoločnosti prebehla diskusia a kampaň o tom, čo členstvo znamená. Pri vážnych témach zohráva občianska spoločnosť dôležitú úlohu. Práve vtedy, ak sa preskočí časť verejného diskurzu, znamená to pre krajinu nedoriešené veci, ktoré sa tak či tak vrátia späť.

Vstrebali sme na Slovensku dostatočne koncept európskeho občianstva s právami, ktoré prináša?

Tento rozmer je na Slovensku veľmi málo známy. Akýkoľvek vstup na európsku úroveň je tak vzdialený od jednotlivých ľudí, že máme len málo príkladov. Súvisí to s tým, nakoľko jednotlivec uverí, že sa jeho vstupom niečo reálne dá zmeniť. To začína na národnej úrovni, keď jednotlivec zažije, že sa niečo zmení.

Aká je účasť občianskej spoločnosti na plánovaní nového programovacieho obdobia 2014-2020? 

Podarilo sa dohodnúť, že CKO, ktorý má na starosti prípravu celej Partnerskej dohody a následne operačných programov, otvoril proces pre účasť Rady vlády pre mimovládne organizácie v rámci pracovných skupín. Rada menuje členov pracovných skupín. Došlo tam teda k základnému zastúpeniu, na druhej strane mnoho diskusií prebieha mimo pracovných skupín, kde sa potom často prezentujú len finálne riešenia.

Pozadie

Filip Vagač pôsobil na poste splnomocnenca vlády Slovenskej republiky pre rozvoj občianskej spoločnosti od roku 2011. Svoju rezignáciu ohlásil 29. októbra v rámci Konferencie mimovládnych neziskových organizácií.

REKLAMA

REKLAMA