Do vedy na Slovensku treba investovať

Na Slovensku chýba, či už z pohľadu štátu alebo vlády predstava, čo vlastne chceme alebo potrebujeme. Veda je u nás vždy v úzadí, aj čo sa prostriedkov týka. Najprv bol dôvodom nedostatku financií prijímanie eura, teraz finančná kríza. Bez nástrojov, ktoré by u nás mali existovať, je ale nereálne predpokladať, že dosiahneme stav, ktorý je v zahraničí, tvrdí v rozhovore pre EurActiv predseda Slovenskej akadémie vied Jaromír Pastorek.

Jaromír Pastorek (TASR)
foto: predseda Slovenskej akadémie vied (SAV) Jaromír Pastorek, zdroj: TASR

Biochemik Jaromír Pastorek sa stal predsedom SAV v júni roku 2009. Vo vedeckej práci sa profesor venuje virológii a onkológii, kde spolu s manželkou Silviou Pastorkovou dosiahli významné výsledky. Záujem o ne prejavili aj renomované európske laboratóriá.

  • Keď ste pred vyše rokom nastupovali do funkcie, povedali ste, že chcete dosiahnuť, aby bol vizitkou Slovenskej akadémie vied špičkový výskum. Ale v očiach verejnosti má SAV skôr povesť byrokratickej inštitúcie…

Je pre mňa nepochopiteľné, prečo tento názor vznikol, pretože si myslím, že my máme byrokracie menej ako akékoľvek ministerstvo, a to sa dá rýchlo dokázať. Časť týchto predstáv, ktoré sa s nami ťahajú, je nepochybne dedičstvom z minulosti. My sa ich môžeme len snažiť zmeniť a poukazovať na to, že stav vedy na Slovensku síce nie je najlepší, ale že SAV je v rámci toho predsa len inštitúcia porovnateľná s Európskymi inštitúciami, a to si nemôže dovoliť povedať každý. 

Aby som bol objektívny, čo sa týka povesti SAV, tak trochu je chyba aj v nás, nevieme sa primerane „predať“. Naša skúsenosť s médiami je však taká, že ich zaujímajú hlavne senzácie, ale v skutočnosti je veda o niečom inom. Takmer žiadny objav nie je senzáciou, ale výsledkom dlhoročnej serióznej práce.

  • Hovoríte, že sme vo vede porovnateľní s Európou – v čom konkrétne? Ako je na tom Slovensko v európskom meradle? 

Veľmi dobrí sme v oblastiach ako je materiálový výskum, experimentálna a teoretická fyzika, biomedicínsky výskum, ekológia, informatika, chémia a pod. V týchto vedách sme skutočne dobrí, čo sa dá identifikovať aj v databázach vedeckej literatúry.

Z našich štatistík vyplýva, že v pomere podaných a akceptovaných projektov Rámcových programov EÚ sme 2,5-násobne nad priemerom EÚ, čo je relatívne vysoká hodnota úspešnosti. Dá sa teda povedať, že máme pomerne veľa Rámcových programov EÚ a medzinárodných spoluprác oproti priemeru v Únii. Jedným z faktorov, ktoré k tomu prispeli, je aj kompenzácia dlhodobého nedostatku finančných prostriedkov väčšou pracovitosťou a kreativitou.

Samozrejme, musíme si uvedomiť, že v rámci výziev Rámcového programu je množstvo takých, v ktorých si veľmi ťažko hľadáme parketu. Slovensko je relatívne malá krajina a treba otvorene povedať, že vedeckú špičku nemáme v každej oblasti.

  • Ako sa však dá robiť špičkový výskum s nedostatočným vybavením? Nie je vedecká infraštruktúra na Slovensku je v mnohých ohľadoch zastaraná?

Čo sa týka budov v Slovenskej akadémii vied, tak od  roku 1989 nebol prakticky- až na jednu výnimku- postavený žiadny nový inštitút. To je katastrofa. Doteraz sme v situácii, že budovy sa len reparujú a aj to nie dostatočne. Ale moderný výskum si vyžaduje čisté priestory, modernú infraštruktúru.

Napríklad keď sme vstúpili do spoločného programu s IBM a pracovník z laboratórií v  Zürichu prišiel na jeden ústav SAV, na tridsať sekúnd zmĺkol. Taký zlý stav nečakal. A oni v tom programe mali investovať dva milióny eur. Tu hneď vyvstáva otázka, aká je úroveň vedy pri takej mizernej infraštruktúre.  

Naša úspešnosť zapojenia sa do medzinárodných projektov je podmienená aj infraštruktúrou- prístrojovou a personálnou- a ja verím, že štrukturálne fondy nám významne pomôžu.

  • Jedným z cieľov novej stratégie EÚ 2020 je, aby členské krajiny vyčlenili na vedu a výskum v priemere tri percentá HDP. Niektoré, medzi nimi aj Slovensko, ale tvrdili, že len samotné zvýšenie prostriedkov nepomôže – potrebná je kvalita, nielen kvantita…

Takéto tvrdenia sú pochopiteľné keď nie sú dostatočné finančné zdroje na podporu vedy a výskumu. No nemôžeme očakávať rapídne zlepšenie vedy a jej postavenia a tiež výsledky, keď do toho nič nevložíme. Naša krajina je dlhodobo na chvoste vo financovaní vedy, to si treba uvedomiť. Viete, tento problém sa neriešil prakticky už dvadsať rokov, takáto zlá situácia bola za každej vlády. Buď sme prijímali euro, alebo sme reštrukturalizovali banky alebo bola kríza, alebo transformácia čohokoľvek- veda bola vždy odsunutá na vedľajšiu koľaj. Som však presvedčený, že pri jej dostatočnom financovaní by sme mohli v blízkej dobe očakávať aj požadovanú kvalitu.

  • EÚ ale navrhuje, aby dve tretiny financií na vedu a výskum pochádzali zo súkromných zdrojov. To na Slovensku predstavuje pomerne veľký problém – aj Slovenská akadémia vied je vo veľkej miere platená zo štátneho rozpočtu. Ako sa dá riešiť, aby sa viac financií presúvalo zo súkromnej sféry?

To je ďalší problém. Ambícia stratégie EÚ 2020 sa u nás dá dosiahnuť len veľmi ťažko, keď si uvedomíme, že deväťdesiat percent kapitálu, teda privátneho sektora na Slovensku, tvoria nadnárodné spoločnosti. Tie si samozrejme držia svoje výskumné kapacity vo vlastných krajinách. Táto situácia vznikla už pri privatizácii. Veľkým spoločnostiam neboli pri ich vstupe kladené žiadne podmienky, ktoré by ich zaviazali k zakladaniu výskumno-vývojových centier na Slovensku. Typickým príkladom je KIA, ktorá si napriek veľkým investíciám a samozrejme aj dotáciám na Slovensku a v Čechách výskumno-vývojové centrum postavila v Nemecku.

Aj rokovanie s veľkými priemyselnými „hráčmi“ na Slovensku je zložité, pretože slovenskí reprezentanti musia všetko konzultovať s centrálou v zahraničí. Spravidla sa potom podpora aplikovaného výskumu u nás slušným spôsobom odmietne. Je to presne o tom, že fabrika sa dá premiestniť, ale vedomosti ostávajú. 

Podpora výskumu sa nedá očakávať ani od zvyšných desať percent našich domácich firiem, ktoré zväčša ledva prežívajú, lebo nedostali žiadne úľavy, žiadne bonifikácie.

A druhá veľmi dôležitá vec je, že nemáme vytvorené inštitúcie zaoberajúce sa transferom technológií do praxe. Musíme si uvedomiť, že patenty, licencie, úžitkové vzory sú tiež obchodovateľné a môžu prispievať k bohatstvu štátu.

  • Takže sa to v dohľadnej dobe nezmení?

Musíme si uvedomiť, že financovanie SAV sa síce každoročne mierne zvyšovalo, ale v prepočte na zamestnanca dostávali akadémie vied v Čechách a Maďarsku trojnásobne viac. Rozpočet SAV na rok 2010 činí 65 miliónov eur, na budúci rok to však bude zrejme menej. Pritom do niektorých veľkých zahraničných firiem na Slovensku tiekli miliardy a miliardy korún. Viete, cielené investície do vedy prinášajú aj ekonomický benefit. Napríklad v oblasti materiálového výskumu dosahujeme vynikajúce výsledky. Otázkou je, prečo sa využívajú hlavne v zahraničí a nie doma.

My v podstate nevieme využívať výsledky výskumu a vývoja. Zahraničné firmy majú skautov, ktorí chodia po konferenciách a hľadajú nové nápady, aby urýchlili svoj rozvoj a získali originálne inovácie. U nás nič také neexistuje.

Pomohlo by, keby sa zriadila ďaľšia grantová agentúra, zameraná hlavne na transfer poznatkov do praxe a aplikovaný výskum. Tá by mala slúžiť jednak na spoločné projekty privátneho a akademického sektoru a jednak pre potreby priemyslu a tak prilákať privátny kapitál do výskumu. Snáď sa tento zámer podarí zrealizovať prostredníctvom APVV po jej transformovaní.

  • V súčasnom Programovom vyhlásení vlády tento cieľ je. Vláda priamo prisľúbila, že transformuje Agentúru na podporu výskumu a vývoja (APVV) na nezávislú verejnoprávnu organizáciu a podporí jej význam pri financovaní výskumu a vývoja na Slovensku.

Áno. O tejto transformácii hovoríme už rok, pretože sme boli nespokojní so súčasným stavom a s tým ako APVV funguje. Tá je podľa zákona rozpočtovou organizáciou, ktorá je napojená na rozpočtovú kapitolu Ministerstva školstva a nemožno do nej prispieť z iných zdrojov. To by sme chceli zmeniť. Čiže, teoreticky, ak by tu bol dobrý podnikateľ, ktorý potrebuje inovácie -teda výsledky výskumu a vývoja- prostredníctvom agentúry vypíše tému na riešenie relevantného projektu. A tak ako je to v zahraničí, do projektu investuje napríklad dva milióny eur, pričom štát mu prispeje rovnakou sumou. V súťaži sa vyberie najkompetentnejší riešiteľ projektu a výsledky, ktoré získa, budú patriť investorovi a samozrejme aj agentúre. Momentálne je však situácia na Slovensku taká, že z privátneho sektora nemôžete do našej jedinej grantovej agentúry vložiť ani korunu. 

  • Prečo?

Je to dané zákonom, a tým, že je priamo napojená na rozpočtovú kapitolu Ministerstva školstva. V prípade prijatia akýchkoľvek finančných zdrojov mimo tohto ministerstva, napríklad zo zahraničia, z privátneho sektora, z programov fiancovaných z Bruselu a podobne nastáva problém, ktorý v súčasnosti nemá legislatívne riešenie.

Je síce pravda, že APVV v nedávnej minulosti vyhlásila výzvu na spoluprácu akademického sektora s malými a strednými podnikmi, lenže vo výzve nebola zakotvená povinnosť podnikov finančne prispieť na riešenie projektov a z agentúry bola na tento účel vyčlenená relatívne malá finančná čiastka.

Nakoniec, celkový rozpočet APVV na tento rok je 970 miliónov korún, a to je veľmi málo.

  • Takže táto schéma reálne neprináša výsledky?  

Nie vždy. Nie pre malé podniky. Za pár miliónov korún nespravíte nič, to si treba uvedomiť. Aby sme objasnili, o čom to je, vezmime si príklad z farmaceutického priemyslu. Vývoj nového lieku stojí stovky miliónov dolárov a trvá minimálne 10-15 rokov.

  • V tomto ale veľmi nemôžeme súťažiť s ostatnými krajinami…

To nie, ale môžeme sa na tom podieľať. Spektrum možností je veľmi široké: od  základného výskumu, predklinických testov, klinických testov a podobne. A čím ďalej ideme,  tým viac vzrastajú finančné nároky. Na druhej strane však narastá aj hodnota duševného vlastníctva.

Viete, veda je beh na dlhé trate. Nemôžete očakávať, že na investícii vo výške povedzme stotisíc eur o tri roky zbohatnete. To tak nejde. Jeden z najväčších problémov, ktorý v tejto súvislosti  vnímame je nestabilita celého grantového systému. Chýba nám kontinuita, nemôžeme sa na nič spoľahnúť, mať dlhodobé vízie…

  • Tieto záležitosti v určitej miere závisia aj od komunikácie s vládou – aj vzhľadom na to, že ste financovaní zo štátu. Ako sa vám to darí?

Ťažko. Každý rok je to boj. Opakujem, nemáme tu kvalitné grantové prostredie, veľa sme premeškali. Na Slovensku bola grantová agentúra skôr ako v Čechách, len sa nenaplnili jej pôvodné ciele. Pre niekoľkými rokmi tu boli okrem APVV aj Štátne objednávky a Štátny program výskumu a vývoja. Tie však zrušila ešte v roku 2006 vláda, ktorá ich predtým iniciovala.

  • Prečo sa to zrušilo?

Dôvody sa vždy nájdu. A možno ani vedecká komunita nie je jednotná a chýbajú celospoločenské dohody a priority. EÚ koordinuje svoj výskum pomocou vypisovania špecifických tém. Ale my tu nemáme nič. Momentálne nemáme žiadny systém na vypísanie tém, ktoré by mali odrážať aj záujem štátu. Vyzerá to tak, že štát nemá záujem o výskum.

Tu chýba, či už z pohľadu štátu alebo vlády predstava, čo vlastne chceme alebo potrebujeme. Pretože to, aké programy sa vypíšu, by malo byť výsledkom dohody o tom, na čo vedecká komunita na Slovensku má a čo štát potrebuje.

Momentálne je však situácia taká, že v rámci nedávno vyhlásenej výzvy APVV sa dá robiť prakticky hocičo, ale len za relatívne malú sumu peňazí. To možno čiastočne uživí vedeckú komunitu, ale nepohne to žiadaný transfer medzi vedou a praxou. A je smiešne uvažovať, že transfer pôjde aj za málo peňazí a že sa bez nástrojov, ktoré by mali existovať, dosiahne stav, ktorý je v zahraničí. Za týchto podmienok sa nemôže dosiahnuť.

  • Ako teda navrhujete riešiť problém s grantovým systémom?

My sme zhruba pred rokom iniciovali vznik novej agentúry, no nepochodili sme. V Čechách napríklad existuje veľká grantová agentúra GAČR, ale vzniká aj Technologická agentúra, ktorá by mala byť zameraná na aplikovaný výskum a do ktorej sa bude investovať sedem miliárd českých korún. Tento typ agentúry u nás chýba a uvítali by sme jej založenie. Podľa našich predstáv by mala mať relatívne veľké projekty, ktoré by mali určovať smerovanie vednej politiky štátu a EÚ. Ale v prvom rade by to mal byť prienik potrieb spoločnosti a schopností našich vedcov.

  • Ako sa dá prekonať politická neochota?

Je to skôr nepochopenie než neochota. Napríklad, náš  zákon o podpore vedy a výskumu je v porovnaní so zahraničím tak zbytočne detailný, že zväzuje ruky prakticky všetkým. Takže tu je potrebné urobiť aj základnú legislatívnu prácu, vytvoriť rámec kompatibilný s Európou a potom bude systém podpory a realizácie vedy a výskumu fungovať lepšie. Neviem však, či sa nám to podarí, keď sa ruší aj Rada vlády pre vedu a techniku.

  • Budete sa zároveň snažiť prilákať späť študentov a mladých vedcov, ktorí odchádzajú kvôli vidine nedostatku financií a kvalitného výskumu na Slovensku?

Myslím si, že tento problém niekedy vnímame príliš emotívne. To, že mladí ľudia odchádzajú za priaznivejšími podmienkami, je prirodzené. Táto situácia sa dá zlepšiť len tým, že vytvoríme dobré podmienky pre kvalitných vedcov a ich to priláka späť. Podľa môjho názoru sa mladý vedecký pracovník v prvom rade pozerá – keď už sa dal na vedu – na možnosti sebarealizácie a svojho kariérneho rastu. Až potom na plat. Takže keď príde a zistí, že sa tu robia nezmysly, pracovisko nie je dobre vybavené, vy mu môžete dať plat aký chcete, aj tak tu neostane, pretože vie, že to nemá zmysel. Plat nie je úplne prioritný. Skôr je to o podmienkach. Každý vedecký pracovník sníva o tom, že bude pôsobiť na kvalitnom vedeckom pracovisku, že bude uznávaný a že ho preslávia jeho vedecké výsledky a objavy. Toto je naša priorita.

  • Čo vnímate v tomto smere ako veľkú brzdu kvalitného výskumu na Slovensku?

Jedna vec, ktorá sa nám nepodarilo od Nežnej revolúcie až doteraz dosiahnuť je, že z vedeckého projektu nemôžete platiť ľudí – ani na vysokej škole, ani v SAV. A to je podľa môjho názoru problém. Väčšina vedeckých pracovníkov SAV, vrátane špičkových vedcov, má zmluvu vždy len na štyri roky. A potom musí ukázať výsledky a podľa toho sa mu zmluva buď predĺži, alebo nepredĺži. Ale teraz si predstavte situáciu, že máte zmluvu na štyri roky, neboli ste úspešní v grantovej agentúre, nedostanete projekt ale zmluva je ďalej platná. Čo s vami? Naďalej máte nárok, aby ste brali mzdové prostriedky. Všade vo svete je to ale tak, že projekt podáva významný vedec. Keď dostane projekt, časť vedeckých pracovníkov si jednoducho zaplatí na dobu riešenia projektu. A keď je jeho tím dobrý a má výsledky, tak dostane ďalší projekt a cyklus sa opakuje. Ak projekt nedostane, alebo dostane projekt, ktorý je financovaný horšie, časť jeho spolupracovníkov musí odísť a hľadať si nové pôsobisko. U nás to ale takto nefunguje. Žiadne mzdové prostriedky nie sú viazané na projekty, a keď aj sú, tak to je iba „na prilepšenie“.

  • Dá sa to nastaviť tak, že by bol systém flexibilnejší?

Dá, ale narazíte na odpor. Tento odpor sa dá vyrátať. A vyrátate ho jednoducho tak, že si zistíte, koľkí sú úspešní, koľkí sú schopní sa prepracovať v projektových schémach. Menej uspešný zvyšok vám bude zásadne odporovať. Ľudia nebudú dobrovoľne súhlasiť s tým, aby mali tvrdšie súťažné podmienky.

Ďalšou prekážkou je nevedomosť. Ľudia, ktorí rozhodujú o vednej politike často o tomto probléme veľa nevedia. Chceli by dosiahnuť nápravu, ale nedostávajú dobré informácie.

  • Jednou z hlavných predstáv o vede na Slovensku je, že je veľmi prebyrokratizovaná…

Áno je to pravda. Hlavne projekty financované zo štrukturálnych fondov. Od nemenovaných vedeckých pracovníkov som počul som aj komentár, že projekt ŠF EU „našťastie“ nemajú. A ani sa im niekedy nečudujem. Myslím si, že väčší dôraz by sa mal klásť na záverečné oponentúry projektov, než na neustálu produkciu dokumentov. Ako pekný príklad môžem uviesť NIH (National Institute of Health) v Spojených štátoch. V NIH zodpovedný riešiteľ dostane na projekt seriózny balík peňazí, ale kontrola príde až po štyroch rokoch. Táto záverečná oponentúra je najdôležitejšia. Keď nesplní ciele, má veľmi malú šancu dostať ďalší projekt. A môže zabudnúť na to, že bude ďalej financovať svojich ľudí. Skončí sa im kontrakt a nebudú mať peniaze na ďaľší. To je tá pravá motivácia. Na začiatku sa dá nasľubovať čokoľvek, ale dosiahnuť splnenie výskumných cieľov je často iné.

V Spojených štátoch zároveň funguje prepojenosť medzi univerzitami a podnikmi vo vede a výskume. Prečo to na Slovensku veľmi nefunguje?

Problém univerzít je, že ich po prvé vzniklo príliš veľa a niekedy sú príliš angažované a ide to na úkor kvality. Ja rozlišujem rektorov na tých, ktorí hovoria o vzdelávaní a výskume a na tých, ktorí hovoria len o vzdelávaní. Samotné vzdelávanie bez výskumu je mŕtve. Odborník, ktorý učí, rastie výskumom, poznávaním. Nestačí, že si prečítate knižku alebo vedecký článok, ktorý napísal kolega zo zahraničia, a potom informáciu len odovzdáte študentom bez vlastnej invencie.

  • Nie je problémom na Slovensku, že veda nemá svoje spoločenské postavenie a teda sa vláde ťažko predáva ak chce do tejto oblasti investovať miliardy keď ľudia nevidia výsledky?

Veda je u nás vždy v úzadí. Najprv bol dôvodom nedostatku financií prijímanie eura, potom finančná kríza. Akonáhle je záverom správy, ktorú si (politici) objednali, že treba investovať do výskumu a vzdelania, tak správu radšej odmietnu akceptovať. Je to presne o prioritách. Pamätáte sa na privatizáciu bánk? O tom sa nikdy nehovorí. Viete koľko do nich štát nalial peňazí? Keby sa tieto miliardy použili na rozvoj vedy a výskumu, tak sme dnes na tom oveľa lepšie. A tieto financie slúžili len na to, aby sa banky ozdravili a potom predali.

Fínsko bolo v 90-tych rokoch v katastrofálnej situácii. Vtedy sa jeho predstavitelia zhodli na tom, že jediné čo môže krajinu posunúť dopredu, je vzdelanie a výskum. A dnes sa ukazuje, že mali pravdu. Vďaka tomuto rozhodnutiu sa Fínsko zaraďuje medzi najvyspelejšie krajiny sveta. Na to, aby sme nasledovali ich príklad však nie sme pripravení. Musíme šíriť osvetu a presviedčať, hovoriť o tom. Musíme pozdvihnúť spoločenské postavenie vedy. Musíme byť aktívni a neustále presviedčať o potrebe vedy a výskumu. Musíme sa dostať na takú úroveň, akú majú napr. v Nemecku, kde sa kancelárka stretáva a radí s predstaviteľmi vedeckej komunity. Aj v susednom Maďarsku je postavenie predstaviteľov akadémie oveľa lepšie ako na Slovensku.

  • A s vami sa na Slovensku v tomto smere nikto neradí?

Zatiaľ nie. Dúfame že sa to zmení.

REKLAMA

REKLAMA