Jazyk, ktorým máme hovoriť, nie sú povolania, ale zručnosti

„Veľmi skoro sa ukáže, že tým jazykom, ktorým máme hovoriť, nie sú povolania. Povolania sú len jednoduchým priblížením. Radi budeme hovoriť o tesároch alebo o automechanikoch. Ale automechanik v minulosti a teraz je niečo úplne odlišné. Ak sme si vedeli niečo opraviť na automobile v minulosti, tak dnes určite nie. Ten nový jazyk je skutočne jazykom zručností, ktoré je potrebné priblížiť,“ uviedol v rozhovore pre EurActiv Juraj Vantuch z Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, ktorý bol odborným garantom workshopu „Program pre nové zručnosti a nové pracovné miesta“.

Juraj Vantuch
Zdroj: Zastúpenie EK na Slovensku

Experti sa vo všeobecnosti zhodujú, že Slovensko nebude mať problémy pri napĺňaní cieľov stratégie Európa 2020 v oblasti vzdelávania. Existujú z Vášho pohľadu nejaké výzvy alebo na čo si treba dať pozor?

Treba rozlíšiť štatistické ukazovatele, tie naplníme. Ale pod peknými štatistickými číslami sú často skryté veľmi vážne problémy. Všeobecne známym je napríklad ten, že máme veľmi nízku úroveň kvalifikovanosti rómskej populácie. Uvidíme, čo ukážu výsledky sčítania obyvateľstva. Tie posledné údaje hovorili len o 20 percentách mladých ľudí, ktorí sa deklarovali za Rómov a mali aspoň výučný list. Len 20 percent. V prípade majoritnej populácie s touto vyššou kvalifikáciou ide určite o vyše 80 %. To naznačuje veľmi jasné problémy. Pod tými peknými číslami sú skupiny, ktorých sa to netýka.

Tiež máme veľmi vážny problém s číslami alebo objemami vysokoškolsky vzdelaného obyvateľstva. Historicky sme síce mali veľmi málo vysokoškolsky vzdelaného obyvateľstva, no bolo to kompenzované veľmi vysokou kvalitou odborného stredného vzdelania. Avšak teraz ten 30-percentný benchmark naplníme, lenže otázka je, či to skutočne bude pre dobro veci.

Som presvedčený, že súčasný vysokoškolský model je neudržateľný. Potrebujeme dva zásahy. V prvom rade zásadným spôsobom korigovať bakalárske štúdiá. To je hybrid, ktorý nezodpovedá ani tomu, čo poznáme pod bakalárskym štúdiom v anglosaských krajinách, ani to nie je typ krátkeho vysokoškolského štúdia zameraného na trh práce, ktorý mala na mysli Bolonská deklarácia. Práve z toho dôvodu by bolo podľa mňa veľmi zlé, keby z vysokoškolského zákona vypadla zmienka o vysokých odborných školách.

Myslím si, že my naopak potrebujeme budovať vysoké odborné školy, aby sme dávali jasnú líniu rodičom a deťom, ktoré idú študovať do prúdu odborného sekundárneho vzdelávania, čiže je tam prirodzená línia aj vo vysokom odbornom vzdelávaní, aby si nemysleli, že jediná cesta k vysokoškolskému vzdelaniu vedie cez gymnáziá. Akékoľvek snahy o redukciu tohto prúdu, ktorý je už teraz silný, na úrovni 30 %, budú narážať na nesúhlas obyvateľstva. Na druhej strane, si viem však predstaviť, že podniková sféra nie je veľmi spokojná s tým, že nemá pracovnú silu pre priemysel, ktorý máme momentálne na Slovensku vybudovaný.

Počet vysokoškolských absolventov dramaticky rastie, keď sa však pozrieme na trh práce a vysokú nezamestnanosť mladých a absolventov, niekde sa zrejme stala chyba. Ako vnímate tento rozpor medzi ponukou a dopytom na trhu práce?

Problém má dva aspekty. Prvý je daný modelom financovania, ktorý je koncipovaný tak, že školy boli stimulované k tomu, aby sa zaujímali výlučne len o nábor a záujemcov o štúdium a nezaujímali sa o kvalitu absolventov. Ľudovo povedané, s každým rekrutovaným žiakom získali balík normatívu a bez ohľadu na to, aká bola jeho výstupná kvalita, mali zdroje na zabezpečenie svojho chodu. Neexistujú žiadne finančné stimuly na to, aby bola dodržaná istá úroveň kvality a čo je ešte horšie, neexistujú ani dostatočne jasne formulované kritériá kvality.

A teraz nemyslím nejaké formálne kritériá, o ktorých sa veľa hovorí v podobe všelijakých indikátorov kvality a podobných industriálnych modelov, ktoré fungujú v priemysle. Dá sa síce ľahko opísať, čo je kvalitný televízor, ale oveľa ťažšie je povedať, čo je kvalitný absolvent. My sme zanedbali pedagogickú prácu v tejto oblasti, pretože nevieme dostatočne presne povedať, aké vedomosti zručnosti, postoje a návyky, ak mám použiť tradičné pedagogické formulácie, sú žiadúce pre uplatnenie absolventov.

A v oblasti odborného vzdelávania k tomu potrebujeme diskusiu medzi školami a svetom vzdelávania a medzi svetom práce. A bohužial, neexistujú prekladatelia medzi týmito dvomi svetmi a jazykmi. Neexistujú ľudia na strane zamestnávateľov, ktorí by vedeli v tejto veci diskutovať relevantne, s chápaním špecifík vzdelávania a znalosťou jednotlivých študíjnych odborov a učebných odborov v sekundárnom vzdelávaní. Zasa na druhej strane, špecialisti zo sektoru školstva sú často ľudia, ktorí celý život prežili v škole a prirodzene môžu mať problémy obsiahnuť trendy v podnikovej sfére, ktoré by zase veľmi dobre mohli poznať tí, ktorí sa v tom svete každodenne pohybujú.

Ako je teda možné v slovenských podmienkach anticipovať potreby trhu práce?

V prvom rade si treba ujasniť, čo chceme anticipovať. Predstavy, že máme odhadovať a zabezpečovať presne definované objemy pre pracovné pozície, sú nerealizovateľné, napriek tomu, že sa opakovane stretávame s volaním po takomto programovaní. Iste by bolo možné a bolo by aj potrebné podporiť inštitúcie, ktoré by to boli ochotné robiť, ktoré by mapovali náhradu pracovnej sily za odchádzajúcu pracovnú silu, ktoré by dokázali anticipovať rozvoj.

Veľmi dobrým príkladom je automobilový priemysel, ktorý vie veľmi presne povedať, koľko novej pracovnej sily potrebuje, pretože má pomerne jasne postavené a veľmi ambiciózne plány do budúcna. Ale v mnohých iných sektoroch, ktoré buď nie sú v rozvoji, alebo naopak sú v úpadku, alebo sú na rozcestí, kde dochádza k veľmi významným technologickým inováciám a obmenám, tam je tá situácia oveľa zložitejšia.

Ukazuje sa, že je absolútne nevyhnutné zamerať sa na anticipáciu nových zručností. Všetci veľmi dobre vieme, že takým jednoduchým príkladom sú digitálne zručnosti.  A zase by bolo treba viac podrobnejšie študovať, čo to presne znamená, že to neznamená len že vieme behať po internete a že namiesto na písacom stroji vieme písať cez klávesnicu počítača.

Čo ešte presnejšie? Je to všetko len programovanie? Alebo je niečo medzi tým? Takýto výskum je veľmi málo rozvinutý. A je to na našu škodu. Pretože keby sme mali dostatočne veľa absolventov, ktorí by mali tie zručnosti, ktoré budú dopytované na trhu práce a sú už dopytované v zahraničí, tak by sme možno boli schopní prilákať podnikateľov, ktorí by sa zaujímali práve o takéto profesie a nie len o to, čo momentálne pozorujeme. Každý významný strategický investor je z oblasti automobilového priemyslu a elektrotechnického priemyslu a s nárokom na takú pracovnú silu, ktorej stačí absolvovanie trojročného učebného odboru a získanie výučného listu.

Spomínali ste, že chýbajú odborné digitálne zručnosti, ale čoraz častejšie sa hovorí aj o akútnom nedostatku tzv. soft skills (jemných alebo osobných zručností), ide napríklad o kritické myslenie či riešenie konfliktov. V čom z tohto pohľadu Slovensko najviac zaostáva?  

Akútne je to u nás v prípade kritického myslenia, pričom dokonca ide o historický problém. Koncom 80. rokov som pracoval vo výskume a tesne pred revolúciou som dokončoval štúdiu, ktorá sa zamerala na spôsobilosť žiakov základnej školy klásť otázky a rozpoznávať v texte nejasné miesta výkladu. Ukázalo sa, že prakticky nie je rozdiel medzi kvalitnými žiakmi a slabými žiakmi. Rozdiel bol len v tom, že kvalitní ziaci boli schopnejší reprodukovať obsah naučeného textu lepšie ako slabí žiaci, ale neboli schopní rozpoznávať miesta, ktoré vyžadovali položenie dodatočných otázok.

Keď som skúmal špeciálne spôsobilosť klásť otázky, tak dobrí žiaci vedeli veľmi rýchlo klásť otázky, ktoré vznikali veľmi jednoduchou obmenou textu, ale nekládli otázky, ktoré by sa týkali súvislostí. Je to dané tým, že v našom vzdelávacom systéme bolo vždy málo priestoru pre diskusiu, málo priestoru pre diskusiu v spoločnosti a myslím si, že bolo aj málo priestoru pre debatu v našich rodinách.

Naše rodiny sa spolu veľmi málo rozprávajú. Do značnej miery je to možno dané aj istým historický podmieneným a kultúrnym rozvojom. Skoro až zlomyseľne by som povedal, že veľmi významnú slabinu v tejto oblasti vidím aj vo veľmi nízkej úrovni diskusií v publicistike. Stačí, keď si pustíte debaty s politikmi. A keď to porovnám s diskusiami v českej republike, mám na mysli Otázky Václava Moravce, alebo keď si spomeniem na tzv. Klub Zwei, na ktorom som bol ja odchovaný ako malý chlapec, musím povedať, že je vidieť, že tu náš vzdelávací systém fatálnym spôsobom zlyháva.

Ako potom nastaviť a spružniť systém vzdelávania tak, aby dokázal rýchlo reagovať na potreby trhu práce?

Myslím si, že vzdelávanie nebude nikdy reagovať rýchlo. Je však potrebné nastaviť procesy. V prvom rade sa treba znova vrátiť  k tzv. kurikulárnej reforme. To bola skutočne situácia, v ktorej sa formálne urobili reformné kroky, ale neboli dostatočne pripravené. Zákonodarcovia a reformátori očakávali, že jediné čo školy potrebujú, je dostať väčšiu mieru slobody, aby bolo možné upraviť vzdelávanie podľa potrieb jednak regiónu či odborného vzdelávania príslušného sektoru.

Lenže, ja zvyknem hovoriť, že je to ako sloboda šéfkuchára, ktorému povedia, že má variť zdravo a chutne a dajú mu k dispozícii, tak ako dovtedy len kapustu, zemiaky, suchý chlieb a vodu. Tie školy nedostali k dispozícii vzdelávacie obsahy, nové materiály, z ktorých by mohli tí učitelia ako šéfkuchári namixovať niečo nové.

Učitelia v danej situácii nemôžu byť zároveň aj tvorcami tej muziky a zároveň aj interprétmi. Značná časť učiteľov nebude tvorcami a kompozítormi nového obsahu. Sú interprétmi. A je potrebné, aby dostali k dispozícii materiály. A toto Slovensko fatálne zanedbáva.

Treba investovať väčšie objemy peňazí do zabezpečenia, a nie nutne učebníc, lebo ani to nevieme zabezpečiť. Momentálne máme 49 učebníc pripravených v odbornom vzdelávaní, na ktoré nie sú peniaze. V prvom rade treba investovať do nejakých ucelených tematických celkov. Veľmi som fandil myšlienke ministerstva zabezpečiť digitálny obsah.

Po revolúcii to bola tá základná mantra, o ktorej sme hovorili, že učiteľ si zostaví svoju učebnicu z digitálneho obsahu, ktorý bude mať k dispozícii. Zase sa ukazuje, že jednoducho nie sme schopní zabezpečiť ani len ten digitálny obsah. Pretože to, čo je momentálne k dispozícii, síce vítam, ale je to z didaktického hľadiska veľmi slabé. Myslím tým Planétu vedomostí (digitálne kurikulum, interaktívna učebná pomôcka, pozn. redakcie).

Počas svojich vystúpení ste opakovane upozornili na to, že Slovensko v súčasnom programovacom období nevyužilo svoje šance investovať prostriedky z eurofondov do projektov v oblasti vzdelávania so systémovým dosahom. Vyjednávania o novom finančnom rámci začnú už o pár týždňov, akú rolu by teda tieto prostriedky mohli hrať pri zefektívnení odborného vzdelávania a prípravy v budúcom období?

Teraz budem asi veľmi zlý, ja by som bol skutočne za to, aby sa tie peniaze použili na infraštruktúrne stavby, pretože sa ukazuje, že nemáme projektových manažérov a nemáme ani politikov a ani administratívu, ktorá by bola spôsobilá programovo pripraviť projekty Európskeho sociálneho fondu. Napríklad aj v Českej republike, ktorá rozhodne nie je nejakým výnimočným príkladom, boli minimálne schopní programovo pripraviť skutočne systémové projekty.

Slovensko v minulom programovacom období nepripravovalo absolútne žiadne. V tomto programovacom období viazne dokonca aj projekt, ktorý som ja ako monitorovacia jednotka pre CEDEFOP stále ohlasoval, že už príde, už príde. Ide o tú povestnú Národnú sústavu kvalifikácii.

Pokiaľ nebudeme spôsobilí zmobilizovať sa a skutočne si položiť otázku, čo to znamená, že je niekto kvalifikovaný, a tým nemyslím, že je kvalifikovaný je ten, kto za 3 – 4 roky absolvuje nejaký konkrétny program vzdelávania. Ale pokiaľ nebude jasne povedané, aké vedomosti, zručnosti, postoje a návyky musí nadobudnúť, je jedno akým spôsobom, tak sa nepohneme. Národná sústava kvalifikácii je jednoducho to, čo robia všetky krajiny, nech to už volajú akokoľvek.

Musím trochu zlomyseľne poznamenať, že som veľmi rád, že sa rozbehli práce na Národnej sústave povolaní a veľmi skoro sa ukáže, že tým jazykom, ktorým máme hovoriť, nie sú povolania. Tie povolania sú len jednoduchým priblížením. Radi budeme hovoriť o tesároch alebo o automechanikoch. Ale automechanik v minulosti a teraz je niečo úplne odlišné. Ak sme si vedeli niečo opraviť na automobile v minulosti, tak dnes určite nie. Ten nový jazyk je skutočne jazykom zručností, ktoré je potrebné priblížiť.

Čo sa týka systémových zmien, znovu sa k tomu vrátim, a nie len kvôli sociálne znevýhodneným ľuďom, ale aj kvôli tým, ktorí chcú mať vysokú úroveň všeobecného vzdelávania. Budeme musieť pripraviť krátke moduly, ktoré budú cestou k nadobudnutiu výučného listu odborného vzdelania. Aj keby bol niekto PhD doktorantom zo sociológie a zrazu usúdi, že by bolo pre neho atraktívne mať krčmu, bude potrebné aby mal možnosť nadobudnúť výučný list kuchára a čašníka skutočne len na základe krátkodobého odborného vzdelávania a nie v rámci troj- či štvorročného kurzu.

Rozhovor vznikol počas workshopu Program pre nové zručnosti a nové pracovné miesta, ktorý zorganizovalo Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku v spolupráci s Inštitútom pre dobre spravovanú spoločnosť SGI v rámci projektu Európa 2020 – inteligentná, udržateľná a inkluzívna Európa.

REKLAMA

REKLAMA