Prof. Hanka: Univerzity musia lákať najlepších

Univerzity by sa nemali spoliehať na finančnú podporu štátu, mali by mať prostredie, v ktorom môžu získavať aj súkromné zdroje, tvrdí profesor Hanka z Cambridgeskej univerzity .

Prof Hanka
Profesof Rudolf Hanka
  • V posledných rokoch sa  veda a vskum dostáva medzi politické  priority. Otázkou však je, či len v rovine rétoriky, alebo aj reálne. Pociťuje akademická sféra väčšiu podporu, finančnú alebo inú, v oblasti  inovačných aktivít, vedy a výskumu?

Nemôžem hovoriť za celú akademickú pôdu v Anglicku, pretože Cambridge je malé mesto, ktoré má svoj vlastný mikrokozmos… No určite je podpora vedy jasná, peňazí v rámcových programoch je dosť. Mnoho z nich je celkom cieľavedomých a premyslených, peniaze obvykle nájdu správny cieľ, nie sú vyhodené. Takže áno, je to dôležité, hoci v Cambridge väčšina našich peňazí na vedu a výskum neprichádza z európskych zdrojov.

  • Jedným zo špecifík, s ktorými sa stretávajú akademické inštitúcie v prostredí transformujúcich sa ekonomík, je tvrdenie, že je najprv treba vyriešiť iné problémy, reformovať ekonomiku a pritiahnuť základné investície do priemyslu, až potom môžeme myslieť na nejakú väčšiu podporu vedy, výskumu a inovačných aktivít. Myslíte, že to je správna cesta?

Samozrejme, každý štát musí mať svoje priority. A všeobecné bohatstvo štátu ovplyvní, schopnosť rozdeliť peniaze. Problém je v tom, že verejné výskumné inštitúcie, univerzity a akadémie to stále vidia tak, že by im tie peniaze mal niekto dať. Stále hovoria, že by chceli väčší kúsok koláča, ktorý štát. Z tohto pohľadu je jasné, že koláč musí byť väčší, aby ste mohli dostať väčší kus..

Nám sa ale v Cambridge omnoho viac osvedčilo, že vláda oslobodila univerzity od kontroly ministerstva školstva a dovolila im, aby pristupovali k financovaniu výskumu individuálne. Tam je hlavný kľúč, ako by sa mal výskum financovať, kam by sa univerzity a výskumné ústavy mali zamerať. Nielen hľadať, kto nám dá peniaze. Snažiť sa zapojiť do ekonomického života spoločnosti, vyhľadávať zdroje.

Poviem príklad: Bol som členom finančnej rady univerzity dvadsať rokov. Keď som nastúpil do funkcie v roku 1984, mali sme od štátu as 80 percent peňazí, dvadsať percent boli naše peniaze. Vtedy existovali tabuľky koľko dostane ktorý odbor na jedného študenta, vynásobilo sa to počtom študentov a vyšlo vám, koľko máte mať. Od toho sa odčítalo, koľko peňazí ste si zohnali. Po odčítaní vyšla suma, ktorú vám dali. Boli sme vlastne stopercentne zdanení – čím viac sme si zarobli, tým menej nám štát dal. Okolo 1985 to vláda Margaret Thatcher zrušila. Štátne príspevky začali postupne klesať, ale to čo sme si zohnali sami nám už ostalo. Dnes máme od štátu 48% a 52% dávame dokopy svojpomocne. Už nežobreme od štátu, skôr sa snažíme prostriedky získať inde.

  • Univerzity sa niekedy obávajú, že získavanie peňazí zo súkromných zdrojov obmedzuje akademickú slobodu. Napríklad, v tom, že sa oveľa viac budú musieť zameriavať na aplikovaný výskum a nie na základný. Nehrozí to?

Mali sme presne tieto isté diskusie. Rozhodli sme sa to riešiť tým, že budeme vyhľadávať ľudí, ktorí budú dávať príklad, že to tak nie je. Oproti českým a slovenským univerzitám máme jednu veľkú výhodu. Hlavný problém je v tom, že akademické štruktúry sú osifikované. A my sme toto obmedzenia nemali. Hlavná výhoda väčšiny západných univerzít je v tom, že tam síce existuje postup, ktorý ja nazývam ad hominem – človek, ktorý pracuje, publikuje, stane sa docentom, publikuje a učí stane sa docentom. Samozrejme, to tam byť musí. Ale ak sa z nejakého dôvodu uvoľní miesto povedzme profesora patológie, ktorý vedie daný ústav, vypíše konkurz a vyberie sa najlepší účastník. Miesto sa získava za schopnosti, nie za „vernosť“. To je v Čechách nemožné, a ja si myslím, že tu tiež. Na tom závisí akademický vývoj väčšiny moderných univerzít. Majú miesta, na ktoré môžu priviesť ľudí, ktorí tam niečo prinesú. Tie miesta nemusí platiť univerzita. Na vytvorení miesta profesora patológie môže mať záujem napríklad nejaká farmaceutická firma. Firma dá peniaze, univerzita urobí miesto, vypíše konkurz, prídu noví ľudia… A na tom my sme založili v Cambridge celý postup. Systematicky využíva možnosť vytvárať takéto profesorské miesta. Zriadili sme development office, ktorý udržuje kontakty s absolventmi a vyberajú si najmä ľudí, ktorí postupujú, podarilo sa im uspieť. Tento úrad udržiava kontakty a pomaly sa tých ľudí snaží priťahovať. Napríklad v 80. rokoch sme si uvedomovali že sa u nás nevyučuje manažment a rozhodli sme sa založiť samostatný inštitút. Development office sa zameral človeka, ktorý sa volal Paul Judge. Založil firmu, uspel a nakoniec ju výhodne predal. Pritiahli ho k nám a presvedčili, aby zaplatil rekonštrukciu budovy. Ďalšia firma, KPMG, zas prišla a sľúbila zaplatiť profesúru. Dnes tam máme osem profesorov, každý je platený z iných zdrojov. Postavili sme nový inštitút a nestálo nás to prakticky ani libru. To je niečo, čo si ešte len teraz začali v Čechách uvedomovať.

  • Podľa toho by kontakt medzi súkromnou a akademickou sférou nemusel byť bojom, na čo dáme peniaze a ako si uchováme slobodu, ale aj vzájomne obohacujúci?

V našom prípade sa úplne jasne ukázalo, že nie je pravda že by sa s firmami spolupracovalo na úkor základného výskumu. My ho robíme stále. Dám vám ďalší príklad.. Raz sme mali na finančnej rade požiadavku troch mladých ľudí, ktorí chceli 100 tisíc libier na založenie firmy. Dlho sme sa o tom dlho bavili, nie kvôli čiastke, tá bola minimálna, ale kvôli princípu, predtým sme nič také nerobili. Nakoniec sme im to dali a oni založili firmu. Tá firma je dnes svetová, ich patent je súčasťou každého mobilného telefónu. Tá firma má však nie len aplikovaný výskum, ale aj neuveriteľný základný. To nie je oddelené. Naša univerzita robí stále veľa základného výskumu, ale tým že robíme aj omnoho viac aplikovaného, zmenili sa tri veci. Verejnosť sa na nás začal dívať ako na ľudí, ktorých práca už nemá zmysel. Zrazu robíme veci , ktoré majú praktickú cenu. Naše postavenie sa zlepšilo aj politicky. Cambridge síce vždy mala dobré meno, ale bola vždy taká introvertná. Zrazu začíname mať svetový význam. Sme jedna z troch alebo piatich, podľa toho ako to počítate najlepších svetových univerzít na výskum. A nakoniec, prinieslo nám to ohromný príliv nových ľudí, pretože ľudia chcú ísť za tým, kto je úspešný. To všetko je dopadom toho, že začíname byť relevantní, máme význam.

  • Tým vlastne aj odpovedáte na otázku, ako riešiť výzvu priblíženia vedy a spoločnosti…

Určite, to je tretia rola univerzít. Z toho sa vychádza, robíme veľa dní techniky a otvorených dverí a podobne. V Británii je ten problémom, že klesá záujem mladých ľudí o matematiku a fyziku. Takto mladí ľudia zisťujú, že je to zaujímavé, že vo vede je krása, čím sa zvyšuje ich záujem.

  • Doteraz ste hovorili najmä o prírodných vedách, technických, či vedách o človeku. A čo spoločenské vedy? Sú odkázané len na „dobročinnosť“, štátne peniaze, alebo si môžu nájsť podobnú perspektívu aj oni?

Samozrejme, že je jednoduchšie nadviazať spoluprácu s aplikovanou sférou v odbore, kde nejaká aplikovaná sféra existuje. Máme napríklad fakultu teológie a tu je ťažko niekoho žiadať o peniaze. Podobne je to s históriou, či anglickým jazykom, hoci tam sa dá spolupracovať napríklad v projektoch tvorby elektronických slovníkov. Rozhodne je to ale jednoduchšie vo farmakológii, v lekárstve, fyzike, v inžinierstve…

  • Aký je priestor pre medzinárodnú spoluprácu univerzít z Čiech a Slovenska? Niekedy sa dokonca objavujú obavy, že ak sa univerzita začne zapájať do takýchto akcií, schopní ľudia rýchlo odídu cez projekty na zahraničné univerzity…

Medzinárodná spolupráca je veľmi dôležitá. My máme mnoho medzinárodných projektov a to nie len s univerzitami v EÚ, ale aj s Japonskom, Kanadou, Indiou… Je potrebná nová krv, nové myšlienky, nové názory. Medzinárodná spolupráca môže pomôcť tomu, aby sa univerzity zreformovali zvnútra. Určite existuje nebezpečenstvo, že ľudia odídu. Ale zo svojich skúseností si myslím, že veľa sa ich vráti. Problém je v tom aby im ponúkli podmienky, ktorými si ich udržia. Na univerzitnom poli vždy určitá mobilita existuje. Na západných univerzitách sú zaujímavé miesta obsadzované výberovým konaním a každý si môže nájsť inzerát a vybrať si.

My sme napríklad v Cambridge zrušili systemizovaný plat profesorov. Profesor je platený tak, ako je potrebné, aby sme ho dostali. Na konkurze sa vyberie najlepší človek a často o plate ani nediskutujeme. Pretože je to svetový vedec, ktorý zrejme dostane Nobelovu cenu alebo už ju dostal. Niekedy ani nejde o plat. Keď sme získavali špičkového profesora chémie z Francúzska, dal si podmienku, že chce nové laboratórium s najnovším vybavením. Tak sme to zariadili.

  • Ako by mali univerzity podporovať inovačné aktivity svojich členov?

Dôležité je, aby sa univerzity otvorili novej krvi. Mňa ale dráždi, že tu všetci hovoria: „Budeme inovovať technológie a bohatnúť na tom. Máme vynález, nápad, získame na to patent, urobíme si licenciu, a zarobíme na tom. Univerzita bude mať ten príjem.“ U nás to robíme inak – 90% príjmu dáme vynálezcovi, necháme si iba 10%. Nerobíme to kvôli peniazom, pre univerzitu je to vlastne PR. A zabránime tak tomu, aby ľudia zutekali – ten kto má nápad, dá výpoveď, založí si firmu a patentuje si to. U nás na to nemá dôvod. Pomôžeme mu s patentom, získa ďalšiu podporu, a ešte stále mu ostane 90%. Bez administratívnych starostí.

Všetci považujú transfer technológií za spôsob, ako preniesť nápady z univerzít von. Aby za to niečo dostali, nadviazali spoluprácu. Lenže najdôležitejšie je zatraktívniť univerzitu, urobiť z nej miesto, kam chcú perspektívni ľudia prísť.


Prof. Rudolf Hanka pôsobí na Cambridgeskej univerzity. Okrem aktivít v akademickej sfére sa podieľal aj na rozvoji "cambridgeského fenoménu", ako sa nazýva rozvoj vyspelých technológií v oblasti Cambridge, ktorý je úzko prepojený s aktivitami lokálnej univerzity. Počas posledných 20 rokov bol členom Finančnej rady Cambridgeskej univerzity a zastupoval túto univerzitu v správnej rade investičného fondu Cambridge Quantum Fund. Je hosťujúcim profesorom Vysokej školy ekonomickej v Prahe a členom jej Vedeckej rady, ako aj členom Vedeckej rady Masarykovej univerzity v Brne.

V Bratislave sa zúčastnil na okrúhlom stole "Z čoho žije slovenská veda", 18. marca 2008, ktorý organizovala Slovenská organizácia pre výskumné a vývojové aktivity (SOVVA) za podpory Veľvyslanectva Spojeného kráľovstva v Bratislave.

REKLAMA

REKLAMA