Veda je výsostne sociálna záležitosť

Peniaze na vedu idú od ľudí a my chceme, aby ľudia vedeli, ako tie peniaze míňame a čo chceme dosiahnuť, hovorí Ivan Košík z Virologického ústavu SAV, ktorý pracuje na skrotení vírusu chrípky. Stretnete ho na Noci výskumníkov 2013.

Ivan Košík
Zdroj: IK

Aké sú hlavné línie výskumu, ktorým sa Virologický ústav SAV venuje? Čo bude prezentovať na Noci výskumníkov?

Oblastí výskumu je na ústave pomerne veľa. Máme tu oddelenie molekulárnej medicíny, ktoré sa v súčasnosti zaoberá hlavne výskumom rakoviny. Ak by sa čitateľ pýtal, čo to má spoločné s virologickým ústavom, súvisí to s tým, že bielkovina, ktorá je asociovaná s nádormi a má potenciál stať sa markerom v diagnostike nádorových ochorení ako aj terapeutickým cieľom v boji proti rakovine, bola objavená práve počas výskumu virologického rázu, a to pri výskume LCMV , čo je lymfatický choriomeningitický vírus.

Ďalej tu máme oddelenie, ktoré sa zaoberá hantan-vírusmi, čo sú vírusy podobné ebole. Toto oddelenie  podobne ako predošlé je  zapojené aj do európskych rámcových projektov. V tomto konkrétnom je snahou vytvoriť európsku banku vírusov, kde za minimálny manipulačný poplatok môže vedecké pracovisko, povedzme z  ÉU  získať plne charakterizovaný vírus pre výskumné účely.

Ďalej tu máme oddelenie pre herpetické vírusy, ktoré sa zaoberá myším herpetickým vírusom. Ten slúži ako model pre onkogénny, teda rakovinotvorný vírus u ľudí.

Máme aj rastlinných virológov, ktorí predstavujú celosvetovú špičku v danej oblasti. Zaoberajú diagnostikou škodcov ovocných stromov, hlavne vírusom šarky slivky, ktorý  predstavuje obrovský ekonomický problem ako aj využitím rastlinných vírusov v biotechnológiách.

Potom tu máme Riketsie. To sú vnútrobunkové baktérie, ale historicky boli považované za vírusy a preto sa taktiež dostali do výskumného portfólia nášho ústavu. Toto oddelenie sa zaoberá ochoreniami ako borelióza, riketsióza, veľmi nepríjemné ochorenia alebo Q horúčka, známa aj ako žltá horúčka. Ponúkajú aj diagnostické kity.  Vrámci tohto oddelenia je vybudované I proteomické centrum. O ich práci pisali aj v New York Times.

A potom sme tu my, ktorí sa zaoberáme virológiou chrípky, oddelenie ortomyxovírusov. Zameriavame sa hlavne na návrh, vývoj a testovanie univerzálnych vakcín.  Pri chrípke je jedným z faktorov, čo ľudí odrádza od očkovania práve to, že sa musia dať očkovať každý rok. My sa preto snažíme nadizajnovať, vybrať a otestovať také vakcíny, ktoré by mali potenciál dlhodobo vás pred infekciou chrániť. Robíme aj základný výskum zameraný na predikciu faktorov ktoré rozhodujú o tom či vírus bude ľudom veľmi poškodzovať zdravie, teda na patogénne determinanty. Podieľame sa i na 7RP  zameranom na vývoj selektívneho inhibítora, teda blokátora vírusovej replikačnej mašinérie.

V posledných rokoch sa veľa hovorilo potenciálne nebezpečných epidémiách vtáčej a neskôr prasačej chrípky. Malo to veľký mediálny ohlas, vlády nakupovali vakcíny. Bol tento ruch oprávnený?

Vírus chrípky má jedinečné postavenie v tom, že ako jeden z mála má pandemický potenciál. To znamená, že je to vírus, ktorý dokáže fungovať naraz na všetkých kontinentoch, má viacerých hostiteľov, čo mu zjednodušuje prenos.Nie je veľa vírusov, o ktorých by ste vedeli povedať, že úspešne dokážu infikovať ľudí na celej planéte. Mohli by sme k nemu ešte priradiť možno hepatitídu, herpes, ale chrípka je medzi týmito vírusmi unikátna v tom, že ročne, čo málokto vie, jej podľahne zhruba pol milióna ľudí. Aj tí, čo nepodľahnú ochoreniu, pretože infikovaných býva oveľa viac, tí majú potom veľké problémy s rekonvalescenciou čo má za následok obrovské ekonomické dopady. Preto si myslím, že to nie je zbytočné haló.

Dôkazom toho je aj pandémia zo začiatku minulého storočia, ktorej podľahlo asi sto miliónov ľudí, čo bolo okolo 20 % vtedajšej populácie. Obava vychádza historicky z toho, že sa zase objaví vírus, ktorý by bol takto ničivý.  

Ako slovenský výskumu prispel k poznaniu tohto ochorenia? Čo by bol želaný cieľ, ku ktorému by ste sa chceli dostať?

Na Virologickom ústave má výskum vírusu chrípky prakticky pol storočnú tradíciu a objavy, ktoré sa tu urobili boli prelomové. Príkladom je výskum jednejo z bielkovín vírusu, hemaglutínínu, či nukleoproteínu. Niekedy v 90. rokoch Svetová zdravotnícka organizácia odporučila výsledky výskumu Virologického ústavu na používanie pre celosvetovú diagnostiku chrípky v pacientských vzorkách.

Ako jediné pracovisko na Slovensku sa venujeme téme vakcinácie budúcnosti. Napríklad kolegyňa pracuje na projekte spolu s jedným pražským ústavom s prepojením na Pasteurov inštitút v Paríži. Problémom mnohých vakcín je, že neviete naštartovať imunitný systém komplexne, pretože to, čo podávate, ovplyvní len určitú cestu imunitného systému a tým ho nasmerujete. Ona robí na prístupoch, ktoré umožňujú naraz indukovať imunitnú odpoveď voči chrípkovým bielkovinám v rôznych smeroch. To znamená, že  zabezpečuje kompletnú imunitnú odpoveď, veľmi kvalitnú a dlhotrvajúcu.

To znamená zlepšovanie efektívnosti vakcinácie.

Áno, presne tak.

Asi sledujete diskusiu o bezpečnosti a opodstatnenosti vakcinácie a povinnosti niektorých očkovaní. Ako túto debatu a jej kvalitu vnímate z pozície vedca?

Osobne musím povedať, že som ešte relatívne mladý na to, aby som dokázal posúdiť históriu, ale z toho, čo si pamätám a čo z dokumentov viem, môžem povedať toľko, že za minulého režimu bol v tomto štáte prísný vakcinačný program, ktorý bol veľmi starostlivo sledovaný, chodievali vám domov pozvánky a nikto si nedovolil diskutovať o tom, či je to dobré alebo nie.  Verejné zdravie či sa nám to páči alebo nie je aj štátnou otázkou, a tak ako pri výstavbe diaľnic nik nepochybuje že je to pre nás dobre, tak aj pri  vakcinácií ja osobne vnímam dané otázky podobne.

Poviem konkrétny prípad Japonska a čierneho kašľa. Čierny kašeľ je ochorením, ktoré je veľmi nepríjemné a u detí môže často viesť až k smrti. V Japonsku na to mali vakcinačný program. Potom niekto povedal, že by sme sa mali slobodne rozhodovať, či sa chceme dať očkovať.  Vznikla tam vlna odporu  výsledkom čoho bolo, že vláda tento program zastavila. Behom 4 rokov, až do šesťdesiateho štvrtého im stúpol počet infekcií z nejakých sto na zhruba 13 tisíc so stovkami mŕtvych. Obnovili vakcinačný program na čierny kašeľ a behom pár rokov číslo kleslo dole.

Je to však veľmi ťažká otázka na rýchlu odpoveď. Musím ale povedať, že Slovensko malo dobrý vakcinačný program a tak ako sa štát stará o výchovu a vzdelanie svojich ľudí, tak štát potrebuje mať ľudí zdravých. Ak sa nedám zaočkovať neohrozujem len seba, ale ohrozujem aj mnoho ľudí okolo seba, lebo v imunológii platí určitý fenomén, ktorému sa hovorí kolektívna imunita. V princípe znamená to, že pre každú chorobu máte experimentálne zistené určité percento, koľko zaočkovaných ľudí potrebujete, aby sa zvyšok nemusel dať očkovať. Ten zvyšok je rezervovaný naimunitne naivných teda deti, a imunitne oslabených starších jedincov.

Vo vašom profesionálnom životopise ma zaujalo, že ste sa počas štúdia v kvalifikačnej práci venovali bezpečnosti geneticky modifikovaných potravín. Je to diskusia, ktorá je živá aj na európskej úrovni, kde sa zdá, že Európa je oveľa opatrnejšia voči geneticky modifikovaným potravinám ako USA. Majú dnes vedci dostatok informácií o GMO, aby politici vedeli robiť kvalifikované rozhodnutia o tom, či ich povoliť alebo nie?

Ak hovoríme o potravinách tie sa už stáročia šľachtia s cieľom vytvoriť odrody, ktoré budú mať väčšiu produktivitu alebo menšiu náročnosť. Existuje niekoľko prístupov, ako to dosiahnuť. Genetická modifikácia, technikami rekombinantnej DNA.

Pri klasickom postupe šľachtenia to funguje tak, že zoberiete rastlinu, napríklad pšenicu a ožiarite ju UV svetlom. Pôsobíte na ňu karcinogénmi, mutagénmi a podobnými vecami, lebo vašim cieľom je nájsť mutáciu, ktorá bude mať vlastnosti, ktoré chcete. Síce dosiahnete odrodu, ktorá má nie 20 semiačok, ale 50, ale zároveň nemáte žiadnu predstavu o tom, čo sa udialo na genetickej úrovni.

Naproti tomu, pri geneticky modifikovaných potravinách presne viete, kam chcete zacieliť svoje pôsobenie. A  viete, čo máte od toho očakávať. Preto vo všeobecnosti poviem, že som za geneticky modifikované potraviny. Na druhej strane je na mieste určitá opatrnosť. s phľadom na životné prostredie a určité riziká ktoré treba zabezpečiť. To je však rovnake aj pre plodiny , ktoré vzišli klasickými šľachtiteľskými postupmi.

V Európe je to taká kontroverzná téma, na druhej strane v Amerike je to veľmi rozšírené. Je to viac-menej dané tým, že firma Monsanto má na geneticky modifikované potraviny monopol. Môj osobný názor je, že bohužiaľ pôvodný zámer zlepšiť ľuďom život a sprístupniť potraviny ustúpil a uplatňujú sa lobistické záujmy. Svet funguje tak, že čokoľvek pre človeka vymyslíte, je možné proti človeku použiť

Na druhej strane, v Európe žiadnu takúto spoločnosť nemáme. Keby tu boli nejaké firmy, ktoré by to vyrábali vo veľkom a chceli by sme to predávať, tak by to možno aj v Európe vyzeralo inak. 

Bude toto pre Vás prvý ročník Noci výskumníkov alebo ste boli aj na predchádzajúcich?

Bol som už minulý rok.

Aké z neho máte dojmy?

Ja celkom nesúhlasím s tvrdením, že by sme ako vedci boli uzavretí len sami do seba. Veľká väčšina ľudí, ktorých poznám sa stotožňuje s tým, že veda je výsostne sociálna záležitosť a v konečnom dôsledku peniaze na vedu idú od ľudí a my chceme, aby ľudia vedeli, ako tie peniaze míňame a čo chceme dosiahnuť.

Radi sa o to, čo robíme podelíme. Na vede je krásne to, že ak chcete niečo dosiahnuť, naše výsledky musia byť mimoriadne jednoduché. Veda nie je náročná na pochopenie a dobrý vedec dokáže akokoľvek zložitý problém vysvetliť komukoľvek. Preto túto akciu veľmi oceňujem, lebo máte možnosť získať spätnú väzbu, poprípade kritiku, a zistiť vedieť, čo si ľudia myslia. Minulý rok nás to mimoriadne nabilo energiou a entuziazmom do ďalšieho výskumu.

 

Pozadie

RNDr. Ivan Košík, PhD. je vedecký pracovník Virologického ústavu SAV. Venuje sa výskumu vírusu chrípky. Vzdelanie získal na Prírodovedeckej Fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

REKLAMA

REKLAMA