Edward Lucas: Experiment s Putinom je odsúdený na neúspech

Barack Obama „sa veľmi nezaujíma“ o bezpečnosť v Európe, hovorí v rozhovore pre EurActiv.sk Edward Lucas, komentátor britského The Economist. Dopĺňa, že skutočnou plynovou krízou bude nedostatočná kapacita ruských dodávateľov. Pokiaľ ide o vojenské konflikty v Európe, obáva sa najmä novej vojny v Gruzínsku.

Edward Lucas
Edward Lucas
  • V roku 2008 ste publikoval knihu „Nová studená vojna“. Považujete jej názov stále za relevantný?

Knihu som písal počas roka 2007, kedy som sa najviac obával vojny v Gruzínsku. Myslím, že vojna v auguste 2008 dokázala, že som sa oprávnene obával toho, čo som na tomto fronte predpokladal. Rovnako si myslím, že hlavným frontom novej studenej vojny sú financie a energetika. Myslím si, že je stále veľmi znepokojujúce, keď vidíme, ako Rusko neustále používa energiu ako zbraň a vidíme, ako sa ruské peniaze používajú v západnej politike.

A tak, ako stále hovorím, že niekdajšia studená vojna bola vojenskou konfrontáciou, tvrdím, že tá súčasná je konfrontáciou hodnôt; štýlu, akým Kremeľ využíva autoritatívny korupčný kapitalizmus proti západnému systému. Dôvod, pre ktorý prehrávame a nedarí sa nám, je ten, že západný systém nefunguje veľmi dobre a mám tým na mysli finančnú krízu.

Ďalšie problémy poukazujú, že NATO je slabšie než pred dvomi rokmi. Je jasné, že [Obamova] administratíva sa v Európe neangažuje tak, ako Bushova. Toho by sme sa mali obávať. Pokiaľ ide o zmeny v Rusku, sú komplikované, pretože médiá rozšírili možnosti pre diskusiu; v Rusku môžete hovoriť o veciach na najvyššej oficiálnej úrovni, čo ste pred tým nemohli. V skutočnosti tam však reálne zmeny neexistujú. Stále sú tam politickí väzni a kontrola nad médiami je takmer úplná. Bezpečnostné služby stále nepodliehajú kontrole a ústava – vláda zákona – nefunguje. Preto si myslím, že postavenie Ruska sa vôbec nezlepšilo.

  • Vojnu v Gruzínsku považujete za prvý krok v novej studenej vojne. Komentátor George Bovt v auguste pre EU-Russia Centre napísal, že pravdepodobná je tiež vojna medzi Ruskom a Ukrajinou. Zdieľate jeho názor; najmä pokiaľ ide o otázku ruskej Čiernomorskej flotily a roku 2017?

Nemyslím si, že medzi Ruskom a Ukrajinou bude, ak chcete, veľká vojna. Ruská armáda nie je v dobrej forme. Môže útočiť na krajiny, ktoré majú 1/30 ruskej rozlohy, ale takých je málo. Myslím si, že najviac sa treba obávať ďalšej vojny v Gruzínsku; tá je najpravdepodobnejšia.

Na Kryme existuje reálne nebezpečenstvo provokácie, ale myslím si, že zámerom ruského nátlaku na Ukrajinu je konsolidovať ukrajinskú identitu. Dokonca ani ruskí politici vo východnej Ukrajine neprejavujú záujem zjednocovať sa s Ruskom v akejkoľvek podobe. Preto dnes ukrajinská štátnosť, myslím si, vyzerá oveľa konsolidovanejšie ako pred desiatimi rokmi. Ale Krym je reálny problém; žijú tam špecifickí Rusi, ktorí sú pomerne anti-ukrajinskí a pomerne pro-kremeľskí. A samozrejme tam je námorná základňa, ktorú by malo Rusko zatvoriť, ale zdá sa, že tak nebude chcieť učiniť.

  • Niektorí komentátori hovoria, že vojna v Gruzínsku poznačila inauguráciu prezidenta Dmitrija Medvedeva. Čo to znamená pre vzťahy EÚ a NATO s Ruskom?

Myslím, že jedným z najhorších dôsledkov vojny v Gruzínsku je, že ukázala, ako veľmi nejednotné sú EÚ a NATO vo svojich vzťahoch k Rusku. EÚ uvalila veľmi ľahké sankcie a neskôr ich zrušila; vzťah NATO k Rusku sa tiež vrátil do zabehaných koľají veľmi rýchlo. Je to veľmi náročné najmä z hľadiska NATO, ktoré malo dakedy jednotný postoj k Rusku v každej otázke, ktorá mohla predstavovať reálny konflikt. Myslím, že dnes Nemci a juho-Európania idú jednou cestou a niektoré severské krajiny inou. Existuje tu reálny rozkol.

Článok 4 a Článok 5 ako také nepovažujem za dôveryhodné. NATO potrebuje skutočné plánovanie, potrebuje revidovať svoju Strategickú koncepciu a musí dať jasne najavo, že obrana teritória je stále absolútne v centre. A tiež potrebuje napríklad uskutočniť pozemné cvičenia v Poľsku alebo v baltských štátoch – a toto sa nedeje.

Myslím, že problémom Obamu je, že sa veľmi nezaujíma o východnú Európu, že jeho poradcovia vidia východ Európy ako projekt Bushovej administratívy. Radšej si samoľúbo myslia, že problém sa vyriešil a existuje mnoho iných vecí, ktorých sa treba obávať. Obávajú sa Číny, Iránu, Severnej Kórei a nebezpečné je, že v týchto otázkach vyhľadávajú ruskú pomoc. Môžu ju dostať, ale nezaujíma ich niečo ako zatlačenie na rastúci ruský vplyv vo východnej Európe.

  • Prezident Medvedev hovorí často o novej bezpečnostnej architektúre v Európe. Neexistujú však konkrétnejšie detaily…

Myslím, že bezpečnostnú architektúru v Európe už máme: volá sa OBSE. A každý, kto by ju chcel meniť, musí v nej požívať dôveryhodnosť. Rusko v tomto okamihu nemá v rámci OBSE žiadnu dôveryhodnosť – systematicky blokuje rozpočet OBSE, snaží sa ju zastaviť ako volebné monitorovacie teleso.

Akákoľvek európska bezpečnostná architektúra by sa mala zakladať na hodnotách, pričom s Ruskom v tomto okamihu žiadne spoločné nezdieľame. V roku 1992 za Jeľcina sme zdieľali a bolo skvelé, že sme videli, ako sa v základe každý posúvame rovnakým smerom. Ale to už viac nie je pravda.

A je absolútne zrejmé, že Rusi dnes – podobne ako sovieti predtým – chcú dostať Ameriku preč z Európy. Podľa toho, ako to vidím, je táto nová bezpečnostná architektúra plánom na vytvorenie istého spolunažívania Ruska a veľkých krajín v Európe, bez účasti Spojených štátov a na úkor záujmov malých krajín. Myslím, že je to veľmi zlé a mali by sme o tom hovoriť. O čo by sme sa mali usilovať, je snažiť sa angažovať Rusko v rámci existujúcej bezpečnostnej architektúry tak, aby robilo kroky v prospech všetkých.

  • Moskva vyhlasuje, že Rusko je slobodná krajina s hodnotami demokracie. Vy hovoríte, že ich hodnoty sa od západných líšia. V čom spočíva rozdielnosť?

Ak máme voľby, nevieme, kto vyhrá… (smiech). Pozrite sa na každú jednu vec, ktorú máme v našom systéme. Máme napríklad súdy, kde i mocní ľudia spory prehrávajú. Napríklad v Taliansku má problém so súdom aj veľmi mocný pán Berlusconi. Nevieme, kto vyhrá ďalšie všeobecné voľby, nevedeli sme, kto ich vyhrá na Slovensku. I keď nevieme, kto vyhrá ďalšie ruské voľby, predsa sa pozeráme na muža, ktorý má podporu Kremľa.

  • Plynová kríza: Môže sa podľa vás počas tejto zimy zopakovať?

Myslím, že Ukrajina si dala veci do poriadku a opakovanie sporu o plyn bude v tomto kole menej pravdepodobné. Som presvedčený, že v spore hrala veľkú rolu korupcia, pričom nevravím, že jedna strana mala 100 percent pravdu a druhá na 100 percent zlyhala. Zrejme sa ukradol plyn za veľké peniaze.

Skutočná plynová kríza je krátenie dodávok. Ruským rezervám a tamojšiemu plynárenskému priemyslu sa darí extrémne zle. Gazprom je výnimočne nákladná, skorumpovaná a nekompetentná firma. Rusko je veľmi závislé na plyne z Turkménska a zdá sa, že v Turkménsku ho nie je toľko, ako sa myslelo a tamojšie plynárenstvo funguje zle. Preto ako skutočný problém vidím to, že nebude dostatok plynu.

Mali by sme sa zamyslieť nad tým, akými inými spôsobmi získať plyn. Je potrebné nadviazať dialóg s iránskym plynárenstvom, možno i s irackým, ako i s ďalšími zdrojmi na Blízkom východe a v juho-západnej Ázii. Preto je zvlášť dôležitá výstavba Nabucca. Celkom dobrým znamením je, že zatiaľ čo Severná vetva Gazpromu nenapreduje – okrem politickej úrovne – zdá sa, že Nabucco, ktoré ma v mojej knihe deprimovalo, trochu napreduje.

Myslím, že to značí jeden dôležitý bod, a to, že taktika Ruska je často kontraproduktívna. Toľko bojovali na plynárenskom fronte, až postavili energetickú bezpečnosť vysoko do európskej agendy. Dnes sa venuje výstavbe Nabucca seriózne úsilie. Stále nie som plný nádeje, ale som menej deprimovaný, ako som bol.

  • Z ruského pohľadu, kde sa dnes nachádza východná Európa?

Z ruského pohľadu je to sféra privilegovaného záujmu, ako to nepríjemne pomenoval pán Medvedev. Sú tri veci, ktoré by mali ex-komunistické krajiny vo východnej Európe robiť:

Jedna je udržiavať bezproblémové fungovanie svojho systému. Je veľmi dôležité, aby sa nevydali cestou korupcie, autoritárstva, zlého spravovania a podobne. Vo všetkých typoch krajín tak trochu vnímam objavujúci sa ‘putinizmus’.

Druhá vec je snažiť sa lepšie sa vzájomne koordinovať. Zvlášť dôležitá je potreba spolupráce medzi baltskými krajinami a Poľskom so severskými krajinami, ktoré už majú vlastnú bezpečnostnú spoluprácu. Mohlo by sa vytvoriť akési mini-NATO pre baltský región: to by bolo veľmi dobré.

Tretia je, aby krajiny strednej Európy spravili všetko, čo môžu, aby udržali fungovanie atlantického spojenectva, pretože je to atlanticistický región. Je pre ne veľmi dôležité, aby udržali Ameriku angažovanou a ukázali, že dokážu byť dobrými spojencami.

  • V čom vidíte najväčšie výzvy pre východnú politiku?

Zjavne tu máme celú paletu globálnych problémov ako klimatické zmeny, terorizmus a podobne. Ale z regionálneho hľadiska si myslím, že Rusko slabne, stáva sa čoraz nepríjemnejším a je to jeho všeobecné smerovanie. Všetci musíme dúfať, že Rusko sa nestane zlyhávajúcim štátom a v tejto etape ničivého experimentovania sa ukáže autoritársky korupčný kapitalizmus ako dočasný – podobne ako mečiaristický experiment na Slovensku sa ukázal byť dočasný. Preto musíme veriť, že prídu ruskí Dzurindovia, ktorí veci zvrátia. Z dlhodobého hľadiska verím, že ruský ľud uvidí, že s Putinom to nebol fantasticky úspešný experiment a že má mŕtvy koniec.

Pokiaľ sa tak stane, potrebujeme zabezpečiť, aby nás nepoškodili zlé tendencie v Rusku. Musíme sa obrániť, musíme sa pokúsiť chrániť aj krajiny ďalej na východ – preto potrebujeme dať Ukrajine európsku perspektívu, musíme pokračovať v pomoci pre Gruzínsko, starať sa o Moldavsko, na ktoré každý zabúda, angažovať Bielorusko tak veľmi, ako môžeme, a dúfať, že sa budú trochu posúvať našim smerom. Je to naozaj dlhý zoznam úloh, z ktorých mnohé sú veľmi náročné.

  • Na záver, ako by ste odpovedal na otázku, ktorú si sám kladiete vo svojej knihe: Ako možno novú studenú vojnu vyhrať?

Myslím, že sme premárnili finančnú krízu. Bola skvelou šancou pre riešenie niektorých veľkých slabostí nášho systému – aj pokiaľ ide o fungovanie finančných trhov, ale tiež v otázke otvorenosti nášho bankového systému ľuďom, ktorí získali svoje peniaze cestou korupcie.

Jedna z vecí, ktorá ma najviac znepokojuje, je schopnosť utajiť rozhodne prosperujúce vlastníctvo firiem. Tak máme napríklad firmu ako RusUkrEnergo, ktorá sa v plynárenskom priemysle stáva extrémne úspešnou; v obchode s plynovodmi, plynovými zásobníkmi alebo plynovými vrtmi. Má miliardy a miliardy dolárov a my nemôžeme zistiť, kto ju vlastní. Je to skutočný škandál. Pokiaľ si nedáme veci do poriadku, nemôžeme očakávať, že nás Rusi budú brať vážne, keď budeme hlásať hodnoty.


S Edwardom Lucasom sa rozprával Michal Hudec.
Rozhovor sa uskutočnil počas konferencie New Challenges – Better Capabilities v Bratislave.

REKLAMA

REKLAMA