Európska diplomacia si ešte hľadá svoje miesto

Európska služba vonkajších činností sa líši od klasickej diplomacie. Môže sa však objaviť tlak na vznik klasického ministerstva zahraničných vecí na úrovni EÚ, tvrdí expert Jozef Bátora.

Inovácie, ktoré priniesla Lisabonská zmluva v oblasti zahraničnej politiky EÚ, vyvolali veľké očakávania. No dnes počujeme výčitky, že EÚ nie je v zahraničnej politike dosť akcieschopná, reaguje pomaly a pod. Je táto kritika férová? Možno porovnávať zahraničnú politiku EÚ so zahraničnou politikou štátu?

Nedostatok akcieschopnosti súvisí s tým, že európska diplomatická služba je nová organizácia. Stále si hľadá miesto, procedúry ešte nie sú úplne určené, personál nie je úplne naplnený, nie všade sú ľudia na správnych miestach. Koniec koncov, Európska služba vonkajších činností (ESVČ) vznikla pred niečo viac ako rokom. Súčasne je to však organizácia, ktorá je zvláštna, iná než klasická diplomatická služba a klasické ministerstvo zahraničných vecí. S tým súvisí ich hľadanie si roli. Navonok to pôsobí tak, akoby robili veci, ktoré nie sú typické pre diplomaciu, a súčasne nedokázali robiť veci, ktoré pre diplomaciu typické sú.

Znamená to, že ESVČ bude podobná klasickej diplomatickej službe len v prípade, ak sa EÚ začne viac podobať na štát?

Už tým, že sa o ESVČ hovorí ako o diplomatickej službe, budú tlačení do klasickej role, klasických reakcií diplomacie štátu. Môže sa teda objaviť tlak na vznik klasického ministerstva zahraničných vecí na európskej úrovni.

Môžeme očakávať, že v ESVČ vznikne akýsi esprit de corps, spoločný pocit cieľa, identity zdieľaný „európskymi diplomatmi, alebo vďaka tomu, že tretinu jej personálu tvoria diplomati z členských krajín, bude naopak trhaná medzi záujmy jednotlivých metropol?

Intuitívne by si človek myslel, že prítomnosťou diplomatov z členských krajín bude ESVČ trhaná medzi rôzne záujmy. Paradoxne však práve diplomati z členských štátov, zvyknutí na istý spôsob práce, videnia sveta, budú vnímať ESVČ ako akési európske ministerstvo zahraničných vecí. Budú fungovať v tom istom rámci, akurát francúzske či nemecké záujmy nahradia európskymi. Práve prítomnosť diplomatov z členských krajín v ESVČ bude vytvárať tlak na vznik nadštátneho, superštátneho rámca.

Aký vplyv bude mať fakt, že diplomati z členských krajín budú v ESVČ cirkulovať?

Pre cirkuláciu platí pravidlo osem plus jeden rok. Čiže diplomat bude môcť pôsobiť v ESVČ až deväť rokov, čo je relatívne dlhý čas. Vplyv bude dvojaký. Na jednej strane sa môže trochu oslabiť efekt, ktorý som popísal pred chvíľou. Súčasne však, návratom diplomatov do národných služieb môže dôjsť k socializačnému efektu, diplomacie členských krajín sa tak môžu europeizovať.

Prejdime k zahraničnej politike EÚ ako takej. Existuje rozdiel v tom, ako jej potrebu, užitočnosť vnímajú malé a väčšie členské krajiny?

Všeobecným pravidlom je, že veľké krajiny môžu vnímať ESVČ viac ako konkurenciu. Británia, Francúzsko, Nemecko majú dlhodobé diplomatické tradície, sieť ich zastupiteľstiev pokrýva celý svet. Pre nich je pridaná hodnota európskej diplomatickej služby oveľa menšia, než napríklad pre Slovensko, ktoré má len 70 veľvyslanectiev, a napríklad v subsaharskej Afrike má len tri. 

V procese vytvárania diplomatickej služby sa Európsky parlament snažil si presadiť väčší vplyv na jej fungovanie, ale aj formulovanie zahraničnej politiky. Mal by ho mať?

To je pravda. Nakoniec, pri híringu Catherine Ashtonovej jednou z otázok bolo, či umožní, aby pred menovaním museli európski veľvyslanci prejsť híringom v europarlamente. Ashtonová to vtedy odmietla. Ešte pred vznikom ESVČ sa Európsky parlament snažil presadiť väčšiu demokratickú kontrolu nad jej fungovaním. Vo všeobecnosti to považujem za dôležité a bude dobré, ak sa podarí zvýšiť demokratickú kontrolu nad európskou diplomatickou službou. Tá narába s portfóliom finančných nástrojov zahraničnej politiky. Politická kontrola môže byť vykonávaná aj národnými parlamentmi. Bude teda prebiehať na rôznych úrovniach.

REKLAMA

REKLAMA