Interview: Spolupráca Marsu a Venuše

Colleen P. Graffy, ktorá sa na americkom ministerstve zahraničných vecí zaoberá verejnou diplomaciou pre oblasť Európy a Eurázie, odpovedala na otázky EurActivu o vzťahu medzi USA a Európou a rozdieloch a podobnosti v ich prístupe k medzinárodnej politike.

graffy
graffy
  • Známy výrok hovorí o tom, že „Európania sú z Venuše a Američania z Marsu“. Myslíte si, že je na ňom niečo pravdy?

Rozumiem odkiaľ ten výrok prišiel, prečo si to niektorí ľudia myslia. Spojené štáty sú videné ako niekto kto má a používa tvrdú silu, Európa je stotožňovaná s mäkkou silou. No toto vnímanie sa pomaly stráca. Po konci studenej vojny existovali názory, že zánikom Sovietskeho zväzu potrebujeme novú protiváhu Spojeným štátom, a že ňou môže byť Európa. No toto vnímanie sa stráca. Svet, Európa i Amerika zisťujú, že potrebujeme spoluprácu a nie súťaž. Európa hľadela v minulosti silno do seba. Teraz sa však už pozerá aj navonok, a to môže spolu s USA. Je mnoho vecí, ktoré Spojené štáty nedokážu urobiť osamotené, dokážu ich však spolu s Európou. A to isté platí naopak. Obraz Venuše a Marsu stojacich proti sebe sa mení na obraz únie medzi Venušou a Marsom, novej entity, ktorá jednotne pristupuje k svetovým problémom. Nedávno som videla prieskum financovaný z German Marshall Fund. Podľa neho si viac ako 70% Európanov želalo spoluprácu s USA a nie súťaž. A viac ako 80% vnímalo pozitívne politiku šírenia demokracie, ktorá je základným kameňom zahraničnej politiky Bushovej administratívy. Ak to spojíme, dostaneme kombinovanú silu USA a Európy snažiacu sa o presadzovanie demokracie, o naplnenie spoločných cieľov. A nejde len o „tvrdé problémy“, ako je Balkán, Irán, či Kórea. Dôležitá je aj spolupráca v boji proti HIV/AIDS, zastavenie šírenia vtáčej chrípky, spolupráca s Afrikou, a podobne. To je nová verzia prípehu o Venuši a Marse.

  • Myslíte si teda, že budúcnosť transatlantických vzťahov je v tom, že Američania sa stanú „európskejšími“ a Európania „americkejšími“, alebo je budúcnosť v nájdení spôsobu ako kombinovať špecifiká oboch partnerov pri spoločných cieľoch?

Ten výraz sa mi páči – spolupracovať na spoločných cieľoch. Spojené štáty, to predsa nie je len tvrdá sila. Samozrejme, o nej píšu titulky novín, no práve som sa stretla s viacerými členmi mimovládnej sféry vo vašej krajine, a tí spolupracovali s USA, často boli inšpirovaní vďaka študijným stážam v Spojených štátoch. Mnoho z toho, čo Amerika robí, stojí na práci s mimovládnym sektorom, kultúrnej diplomacii, športovej diplomacii… Napríklad organizovanie mikroštipendií pre učenie sa angličtiny, aby ľudia mohli zvýšiť svoj životný štandard, využitie športu pre sociálnu integráciu a pod. Je mnoho príkladov americkej mäkkej sily.

  • Oficiálne americké zdroje často zdôrazňujú, že majú záujem na Európe so spoločnou zahraničnou politikou, ktorá by bola ich partnerom v medzinárodných vzťahoch. Pozorujete v tejto oblasti nejaký vývoj? Hovorí európska zahraničná politika jednotnejším hlasom, alebo sa stále musíte potýkať predovšetkým s 25 rôznymi vládami?

Myslím si, že situácia sa zmenila. Vo Washingtone v každom prípade rokujeme so zástupcami všetkých 25 krajín, každá krajina je videná ako samostatná entita, ale myslím si že dnes je pravdepodobne ľahšie hovoriť s nimi ako s Úniou reprezentujúcou svojich členov.

  • Pred pár rokmi boli noviny plné európsko-amerického konfliktu v rôznych zahranično-politických otázkach: Irak, Medzinárodný trestný tribunál, Kjótsky protokol… Počas svojho druhého funkčného obdobia chce prezident Bush tieto vzťahy cielene zlepšovať. Zmenila sa situácia?

Niet pochýb o tom, že vývoj vzťahov medzi EÚ a USA bol pozitívny. Od dôrazu ktorý kladie druhá Bushova administratíva na verejnú diplomaciu, návštevy prezidenta a šéfky diplomacie C. Rice v EÚ, v Bruseli, v hlavných mestách členských krajín… Okrem toho skutočne spolupracujeme pri vytváraní spoločných pozícií. Či už je to Kórea, Irán, alebo kríza na Blízkom východe, kde sme vynaložili obrovskú snahu na spoluprácu s Európskou úniou. Európske vlády túto zmenu veľmi dobre vnímajú. Európska verejnosť možno až tak nie, ale to je otázka času.

  • Čo podľa vás viac ovplyvňuje vzťahy medzi EÚ a USA – negatívne i pozitívne. Konkrétni ľudia v politickom vedení, alebo približujúce či vzďaľujúce sa záujmy – ekonomické, politické, či strategicko-bezpečnostné – oboch blokov?

Každá vláda sa snaží realizovať svoju politiku, svoje záujmy. V medzinárodnom prostredí naráža na záujmy a názory iných. Z dlhodobého hľadiska sa preto musíte riadiť tým, čo je spoločný záujem, čo nás posunie vpred všetkých. Každá krajina sa samozrejme stará o vlastné národné záujmy. No v prípade USA a EÚ to nie je len o tom. Je to o globálnom dobre, ktoré je však súčasne v zhode s národnými záujmami. Presadzovanie záujmov vlastnej krajiny preto musíte vnímať aj z globálnej perspektívy.

  • Z akého dôvodu majú Európa a Spojené štáty spolupracovať? Aby vyvážili vplyv iných potenciálnych rastúcich mocností, ako Čína, či Rusko?

Spolupráca by nemala byť spôsobom nejakého vyvažovania. Je to o napĺňaní potrieb dobrého spravovania vecí verejných, ľudských práv, právneho štátu, liberálnych inštitútov ako je sloboda slova, právo zhromažďovania, otvárania trhov a liberalizácie obchodu… Pritom nepotrebujeme protiváhu. Vytvárate lepší svet, z čoho získavajú všetky krajiny. Neverím v politiku rovnováhy moci. Ak sa pozrieme do minulosti, neposlúžila nám veľmi dobre.

  • Spomenuli ste krízu v Libanone. Nakoľko prispela spolupráca medzi EÚ a USA dosiahnutiu prímeria? Ako každý z partnerov prispel k spoločným snahám?

Rozhodujúcim pre úspech bolo to, že každá strana bola schopná nadviazať intenzívny dialóg so skupinami v konflikte, s ktorými má blízke vzťahy, a nakoniec ich bola schopná priviesť k rokovaciemu stolu. Len tak bolo možné zostaviť rezolúciu schopnú zahrnúť všetky zložité aspekty tohto problému. Výsledkom bude, dúfajme, udržateľné prímerie.

REKLAMA

REKLAMA