James Sherr: EÚ nevie, ako sa narába s mocou

S Jamesom Sherrom sme sa rozprávali o čiernomorskej oblasti. Tvrdí, že Gruzínsko môže byť optimistické, čo sa týka budúcich vzťahov s Južným Osetskom a Abcházkom. Problém však vidí najmä v príliš ambicióznej zahraničnej politike Tbilisi. Čo sa týka Ukrajiny, je potrebné, aby EÚ pochopila, že hospodárske, politické a geopolitické otázky sa v medzinárodných vzťahoch nedajú oddeliť. Analytik uzatvára, že ak budú formulovať európske politiky aj naďalej technokrati, ktorí nerozumejú moci, budeme naďalej hľadať obetných baránkov za chyby, ktoré si EÚ spôsobuje vo veľkej miere sama. James Sherr je vedúcim Programu Rusko a Eurázia na Kráľovskom inštitúte medzinárodných vzťahov (Chatham House) v Londýne a členom Fakulty sociálnych štúdií Oxfordskej univerzity. Je konzultantom NATO pre Ukrajinu a poradcom britskej vlády a parlamentu pre Rusko a čiernomorský región.

James Sherr
Foto: GLOBSEC 2009
  • Pán Sherr, prečo je čiernomorská oblasť tak veľmi dôležitá ako pre západný svet, tak i pre Rusko? Je podľa vás v regióne prítomná hrozba stretu záujmov oboch blokov?

Pre krajiny, ktoré sa tam nachádzajú, ako aj pre Rusko, „Západ“ a krajiny južne a východne od Čierneho mora je čiernomorská oblasť životne dôležitým bodom, ktorý spája Európu s Blízkym východom. Je tiež dôležitá z hľadiska dopravy, pre ktorú bola vždy významnou.

Jej dôležitosť dnes zostrujú a zväčšujú veľmi dramatické zmeny, ktoré sa vo svete začali objavovať po kolapse Sovietskeho zväzu, ktorý svet dodnes úplne nestrávil. Rusko bolo kedysi hlavnou čiernomorskou krajinou. Dnes sa Rusko usiluje zostať hlavnou čiernomorskou mocnosťou, ale jeho hranica sa na Čiernom mori zmenšila. To zdôrazňuje jeho snahu, ktorá sa uvádza v jeho oficiálnych dokumentoch z roku 1991 po zániku ZSSR, že kľúčovým cieľom je byť lídrom stability a bezpečnosti v celom niekdajšom sovietskom priestore. To samozrejme zahŕňa i Ukrajinu a Gruzínsko a o čosi ostrejšie sa to vzťahuje aj na Sevastopol na Kryme, ktorý je v súčasnoti hlavou operačnou základňou ruskej Čiernomorskej flotily.

Dôležitosť Čierneho mora ďalej zväčšuje skutočnosť, že na začiatku 90. rokov sa „Západ“ rozhodol investovať tam finančné zdroje, politické a morálne zdroje, svoju štedrosť. Rozvíjanie schopnosti nových postsovietskych krajín byť skutočne a nielen formálne nezávislými sa stala samostatným morálnym záväzkom.

Do tretice, dôležitosť je zostrená slabosťou týchto nových nezávislých krajín, ktorej miera je od prípadu k prípadu rôzna, ale ktorá sa odvíja od slabosti a nedokonalosti verejných inštitúcií, ktoré majú v spoločnosti nízku mieru dôveryhodnosti.

Poslednou je samozrejme energetická otázka, ktorá ale nie je poslednou, pokiaľ ide o jej dôležitosť – to vôbec nie, je to skôr otázka, ktorá sa čoraz viac dostáva do popredia. Západné krajiny masívne investovali do projektov a potenciálnych projektov energetickej infraštruktúry, ktoré sú navrhnuté tak, aby sa zabezpečilo, že ani jedna z krajín nebude mať v tomto zmysle monopol na dodávky. Rusko investovalo a stále investuje všetko svoje úsilie tak, aby zabezpečilo, že žiadny projekt sa neobjaví, resp. nemôže byť úspešným bez ruskej účasti na ňom.

  • Spomenuli ste Ukrajinu a Gruzínsko, hovorme preto viac o týchto krajinách. Obe sú horúcimi kandidátmi na členstvo v NATO. Je takáto perspektíva z hľadiska blízkej budúcnosti reálnou, najmä pokiaľ ide o Gruzínsko?

V blízkej budúcnosti určite nie. Nebolo by to v záujme nikoho. Je iba v záujme krajiny pripojiť sa k NATO. Iná situácia by nastala, ak by členstvo v NATO dokázalo posilniť ako bezpečnosť krajiny, tak i NATO. Skutočnosťou je, že pre použitie ruskej sily v Gruzínsku, ktoré bolo veľmi efektívne, Gruzínsko na dlhšiu dobu stratilo dve zo svojich vlastných teritórií. Je to niečo, čo sme mali zistiť už dávno pred tým, než sa udalosti odohrali; že „Západ“ má v tejto časti sveta čoraz slabšiu pozíciu. Čo sa týka mechanizmu vojenskej podpory pre Gruzínsko, v tejto oblasti sa spolupracovalo len v obmedzenej miere. Súčasne, gruzínsky prezident vytváral extrémne ambicióznu a márnotratnú politiku.

Gruzínsko spravilo trik, ktorý čakal na svoje odhalenie a Rusi ho počas posledného leta skutočne odhalili. Prezident Medvedev povedal, že ak Gruzínsko dostane pozvánku k Akčnému plánu pre členstvo v NATO, Rusko bude konať rozhodne. A myslím si, že je to správne. Problém je preto nasledovný: Čo môže „Západ“ a v prvom rade NATO teraz spraviť? V praktickej oblasti je cieľom posilniť bezpečnosť a sebadôveru Gruzínska, transformovať teraz menšie Gruzínsko tak, aby bolo úspešné a bez strachu ukázalo Rusku, že jeho snaha o využitie posledných udalostí na jeho oslabenie alebo zničenie nemá žiadnu šancu na úspech. Ale "Západ" robí na rozdiel od tohto opak. Aby sa tak stalo, „Západ“ by ako taký musel nadobudnúť väčší vplyv nad Gruzínskom a muselo by sa to stať súčasťou tamojšieho politického vývoja.

Je stále záhadou, prečo prezident krajiny ašpirujúcej na členstvo v NATO, ktorý od svojich vlastných partnerov z NATO dostal tie najzreteľnejšie varovania, aby sa neuchýlil k provokatívnym akciám vedúcim ku konfliktu, napriek radám konal provokatívne. Opäť to dokazuje nebezpečné zanedbanie a nedostatok pozornosti vo veľmi nebezpečnej oblasti, ktorú sme nechali nechránenou.

  • Pozrime sa bližšie na separatistické regióny Južné Osetsko a Abcházko. Okrem Ruska ich nezávislosť uznala len Nikaragua. Gruzínsko neustále deklaruje, že formálne ide o jeho územia, ktoré sú súčasťou jeho teritoriálnej integrity. Aká budúcnosť čaká tieto dve entity, ktoré sú pod vojenskou kontrolou Ruska od začiatku 90. rokov?

Tým, že sa Rusko rozhodlo uznať tieto entity za nezávislé štáty, spôsobilo samo sebe obrovské problémy. Zväčšilo svoj vlastný bezpečnostný problém na Severnom Kaukaze, ktorý bol vždy spojený s otázkou Južného Kaukazu. Netreba zabúdať, že Rusko nikdy nedokázalo mať pod kontrolou Severný Kaukaz bez kontroly Južného Kaukazu. Svojou vlastnou politikou zväčšilo bezpečnostné riziko v oboch jeho častiach. Je to ďalší krok, ktorý bude v budúcnosti veci komplikovať.

Pre rôzne dôvody, ani Osetsko, ani Abcházko nie sú udržateľné ako nezávislé štáty. Juhoosetský prezident Kokojty v mojej prítomnosti otvorene povedal, že nezávislé Južné Osetsko nemá budúcnosť, že sa spojí so Severným Osetskom a obe absorbuje Ruská federácia. Iste, Rusko na oficiálnej úrovni takúto možnosť odmieta. Abcházky prezident Bagapš predpokladá, že abcházka diaspora sa vráti späť do krajiny a že by sa Abcházko stalo hospodársky úspešným, to sa nestane. Celkom opodstatnene ho tiež znepokojuje, ako viackrát konštatoval, že nezávislosť získaná od Gruzínska sa teraz stráca v Rusku. Súčasne, spôsobom pripomínajúcim stredoeurópsku prax zo 40. rokov 20. storočia, Rusko vymieňa svoje obyvateľstvo za abcházke.

Pre tieto dva dôvody si myslím, že z dlhodobého hľadiska môže byť Gruzínsko optimistické, že s oboma entitami vybuduje iné vzťahy, než existujú dnes. Nemyslím si, že nový status quo, ktorý vytvorili ruské zbrane, bude z dlhodobého hľadiska udržateľným. Výzvou pre nás je situáciu nezhoršovať. Ak dnes Gruzínsko stavia územnú integritu ako kľúčovú tému a neustále kladie na stôl takéto požiadavky, v podstate upevňuje nezdravý status quo. Čo my a Gruzínci potrebujeme, je zamerať sa na ich úspech a nechať tamojšie rozpory, nech sa upevňujú a nech sa stanú viditeľnými v oboch entitách, aby sme boli v budúcnosti dosť silní na diskusiu o zmene takej situácie.

  • Ukrajina je ďalším špecifickým prípadom a objektom ruskej zahraničnej a energetickej politiky. Aký názor máte na nedávnu plynovú krízu a od nej sa odvíjajúce vzťahy medzi EÚ a Ukrajinou?

Musíme pochopiť dve veci. Po prvé, Rusko sa konzistentne a zreteľne správalo ako krajina, ktorá nie je súčasťou euroatlantického spoločenstva a nechce byť jeho súčasťou. Po druhé, Ukrajina sa zreteľne správala ako krajina, ktorej sa nepodarilo správať sa ako niekto, kto si želá stať sa súčasťou euroatlantickej komunity. Je to ich podobnosť a rozdielnosť súčasne.

Vo vašom regióne, na Slovensku a v Českej republike, ako i v ďalších krajinách Európy existuje veľmi obmedzené, takmer provinčné pochopenie, o čom celý tento problém je. Je nemožné oddeliť výlučne hospodárske stránky vzťahov od tých politických a geopolitických. Pre rovnaký dôvod je nemožné, aby boli Rusko a Ukrajina schopné vyriešiť si tieto problémy samé medzi sebou.

Problémy, ktoré spôsobila plynová kríza, sú jasnými problémami vyplývajúcimi z európskej prirodzenosti. Nemôžu sa vyriešiť, pokiaľ sa EÚ nestane protagonistom a nebude chcieť pochopiť rusko-ukrajinskú dohodu s ohľadom na politický rozmer ich vzťahov a nevyvinie nástroj, aby ju pochopila. Práve toto bude ťažké, pretože politiku v EÚ vytvárajú ľudia, ktorí sú technokratmi, obchodníkmi, ktorých prístup je orientovanými na biznis a ktorí stratili akékoľvek osobné alebo kolektívne pochopenie, o čom moc je a ako sa s ňou narába. Ako dôsledok, aj v budúcnosti nás budú mnohé udalosti prekvapovať, budeme naďalej strácať svoj vplyv, nebudú nás zaujímať druhotné argumenty a aj naďalej budeme hľadať obetných baránkov za problémy, ktoré si do istej miery spôsobujeme my sami.


James Sherr poskytol rozhovor počas medzinárodnej konferencie GLOBSEC 2009, ktorá sa uskutočnila 29. januára 2009 v Bratislave. Konferenciu organizovala Slovenská atlantická komisia (SAC).

REKLAMA

REKLAMA