Kritike Ruska a Putina chýba kontext

O legitimite ruských požiadaviek, ale aj o nepreklenuteľnej medzere medzi najumiernenejšími politikmi z Izraela a Palestíny hovorí v rozhovore s EurActiv.sk izraelský politológ Šlomo Avineri. Interview vzniklo na pražskej konferencii Forum 2000.

Šlomo Avineri
Šlomo Avineri (zdroj: Herzliya Conference/Erez Harodi - Osim Tsilum)

Ako vnímate to, že britská Labour party aj nový švédsky premiér avizujú uznanie Palestínskeho štátu?

Existuje iba jediná možnosť, ako môže vzniknúť Palestínsky štát, a tou sú rokovania medzi Izraelom a palestínskym vedením. Všetko ostatné je iba rétorika. Niektorých ľudí to môže tešiť, ale Palestínsky štát to neprinesie.

My skutočne potrebujeme rokovania. Za to, že ich nemáme, môžu obe strany, ale iba ich prostredníctvom môže byť štát založený.

Minulotýždňový plán na výstavbu osád na Západnom brehu okamžite vyvolal negatívne reakcie Spojených štátov aj Európskej únie, čo je však skutočným problémom so zavedením dvojštátneho riešenia?

Nové osady tomu rozhodne nenapomáhajú, ale to ani vyjadrenia predstaviteľov palestínskej samosprávy, ktorí Izrael obvinili z genocídy. Príčiny, prečo spolu nediskutujeme, však siahajú omnoho hlbšie.

Minulá izraelská vláda na čele s Ehudom Olmertom dva a pol roka vyjednávala s Palestíncami pod vedením Mahmúda Abbása. Boli to úprimné rokovania, lebo obe strany mali o dvojštátne riešenie záujem. No ukázalo sa, že ani tá najumiernenejšia izraelská vláda a neumiernenejšie palestínske frakcie sa nedokážu dohodnúť kvôli štyrom či piatim sporným bodom. Tými sú hranice, budúcnosť osád, Jeruzalemu, utečencov z roku 1948 a ich potomkov a tiež význam bezpečnosti.

Medzera medzi názormi na oboch stranách je tak veľká, že dnes nemáme úspešné rozhovory. Myslím si, že jediným spôsobom, akým sa môžeme pohnúť, je podobný model ako na Cypre, v Kosove či v Bosne. Absencia dohody neznamenala koniec vo vývoji. Prijali čiastkové alebo dočasné dohody, jednostranné kroky a aj keď nikto nepredpokladá, že je to koniec, tak status quo zostáva zachované.

Mali by sme sa teda posunúť k niečomu, čo bude menej ambiciózne ako konečná dohoda.

Na palestínskych teritóriách žije asi 300 tisíc Izraelčanov. Ako sa prejavuje osadnícka lobby?

Správne ste povedali, že ich na tomto území žije 300 tisíc. Podľa môjho názoru by tam nemali byť, ale pre izraelskú vládu nie je evakuácia jednoduchá. Je veľmi ľahké ich kritizovať, ale to nie je podstatné.

Nejedná sa však o presídlenie, ale o vynútenú evakuáciu vlastných ľudí. Nehovorím, že je to nemožné, ale veľmi zložité.

Dá sa povedať, že politické strany v Európe sympatizujú s Izraelom alebo s Palestínou na základe toho, či sú naľavo alebo napravo?

Nie, nejaký všeobecný záver na nedá vyvodiť. Má to hlavne historické korene. V Británii je veľmi silná skupina labouristických poslancov, ktorí podporujú Izrael. Na druhej strane sa u konzervatívcov nájde vplyvná skupina, ktorá podporuje arabské pozície.

Podobne vo Francúzsku časť socialistov podporuje Izraelčanov a aj niektorí Gaullisti v minulosti podporovali naše pozície. S ľavicou alebo pravicou to nemá nič spoločné a situácia sa od krajiny ku krajine veľmi líši.

Myslíte, že sa rozpínanie Islamského štátu na Blízkom východe dotkne aj krajín ako Saudská Arábia?

Veľa ľudí verilo, že sa arabská jar stane niečím ako rok 89 v strednej Európe. To sa však nestalo. V Egypte sa znovu objavil vojenský režim s podporou verejnosti, v Sýrii nastala krvavá občianska vojna. Má to za následok slabá občianska spoločnosť.

V krajinách Vyšehradskej skupiny, ktoré mali tradíciu občianskej spoločnosti, bol prechod k demokracii relatívne ľahký. V prípade Ruska alebo Ukrajiny, kde táto tradícia absentuje, bol prechod problematický.

Z historických dôvodov bola občianska spoločnosť v arabských krajinách vždy veľmi slabá a preto spoločenská zmena nenastala.

Hranice na Blízkom východe vytvorila britská a francúzska koloniálna správa po rozpade Osmanskej ríše. O založení Sýrie, Libanonu a Iraku rozhodli diplomati Sykes a Picot a oni tiež kreslili hranice. Vznikli bez ohľadu na históriu, etnické či náboženské tradície. Boli podľa britských a francúzskych imperiálnych záujmov a ľudí sa samozrejme nik nepýtal.

Mnohé arabské štáty mali na zachovaní tohto stavu záujem. V krízových chvíľach sa však začali Irak a Sýria rozpadať. Ukázalo sa, že etnická alebo náboženská identita ľudí prevážila nad irackou či sýrskou a už viac nie sú unitárnymi arabskými štátmi.

Nech si o despotickom režime v Saudskej Arábii myslíme čokoľvek, tak ten naopak zohľadňuje lokálny vývoj. Do veľkej miery im pomáha odolávať aj to, že sú bohatou krajinou.

Lídri dynastických režimov majú aspoň nejakú mieru náboženskej legitimity, v Saudskej Arábii vnímajú vládnucu rodinu ako ochrancov posvätných miest v Mekke a Medine.

Môže byť ruský zámer zjednotiť všetkých Rusov za hranicami legitímny? Ako by ste tlmili ich požiadavky?

Je zrejmé, že ich činy na Kryme a na východe Ukrajiny je potrebné odsúdiť, ale chýba tomu kontext. Po rozpade Sovietskeho zväzu vzniklo 15 štátov. Zmena ich hraníc by bola otvorením Pandorinej skrinky.

Západ však bral na ľahkú váhu, že sa cez noc 15 až 20 miliónov Rusov ocitlo za hranicami. V niektorých prípadoch, najmä v pobaltských štátoch, neboli plnohodnotnými občanmi. Tento fakt západné krajiny 25 rokov prehliadali a svojim spôsobom ich to vohnalo Rusku a Putinovi do náručia.

Európska únia chcela zo zjavných dôvodov tieto krajiny integrovať, ale podľa môjho názoru im to spravili až príliš ľahké.

Nebol proces zbližovania s úniou šancou pre tieto menšiny?

Tak by to malo byť a bolo by to viac podľa európskych hodnôt, ak by na tom aj EÚ trvala. Mali by sme si teda uvedomiť, že tam pretrvávajú skutočné problémy, ktoré kritizovanie Ruska nevyrieši.

Pozadie

Šlomo Avineri je profesorom politológie na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme. Vo svojich prácach sa venoval Marxovi a Hegelovým teóriám moderného štátu. Minulý rok mu vyšla kniha Theodor Herzl a založenie Židovského štátu.

REKLAMA

REKLAMA