Na zahraničnej politike sa voľby na Slovensku vyhrať nedajú

Názory na rusko-ukrajinský konflikt sa v krajinách V4 rozchádzajú. Prečo je to tak, analyzuje Grigorij Mesežnikov v novej publikácii, ktorú vydáva Heinrich-Böll-Stiftung.

Grigorij-Meseznikov
(zdroj: Inštitút pre verejné otázky)

Poľská pozícia je čo sa týka konfliktu na Ukrajine zrejme jasná, no v čom sa navzájom líšia pozície Slovenska, Českej republiky a Maďarska?

Áno, poľská pozícia je oveľa vyhranenejšia. Poliaci majú historické skúsenosti, ktoré do značnej miery predurčujú ich zahraničnú politiku voči Rusku a všetkému, čo súvisí s ruskou politikou v strednej Európe. V dôsledku historických udalostí nemajú Poliaci najideálnejšie vzťahy ani s Ukrajincami, ale Poľsko ako veľká krajina chápe, že v záujme bezpečnosti svojich východných hraníc musí podporovať európske ambície Ukrajiny. Tým ešte väčšmi dostáva do rozporu s Ruskom.

Samozrejme vieme, že formálne celá V4 dodržuje režim sankcií, ktorý zaviedla voči Rusku Európska únia. V podstate tak politicky podporuje stanovisko EÚ voči rusko-ukrajinskému konfliktu. Všetci vo V4 podporujeme eurointegračné smerovanie Ukrajiny, ale jednotliví politici prezentujú rozdielne názory aj na rusko-ukrajinský konflikt, aj na vzájomné vzťahy medzi týmito krajinami a Ruskom.

Zatiaľ čo v Poľsku je celá politická scéna zjednotená, na Slovensku, v Českej republike a v Maďarsku je názorová skladba omnoho rozmanitejšia. Odráža sa to aj na postojoch politických strán a ústavných činiteľov.

Na Slovensku vláda oficiálne prezentuje de facto proukrajinské pozície. Iné podľa mňa ani neprichádzajú do úvahy, lebo Ukrajina, ktorá podpísala asociačnú dohodu s EÚ, sa stala obeťou agresie. Tieto pozície zaujíma aj prezident Kiska, čiže akoby sme mali vládu a prezidenta na jednej vlnovej dĺžke.

Osobné názory predsedu vlády ale ovplyvňujú vnímanie a pochopenie Slovenska v zahraničí. Tam viac zaznievajú Ficove výroky o nezmyselnosti sankcií, než náš oficiálny postoj. Postoj slovenskej vlády pritom nie je za zrušenie sankcií. Vzniká však dojem, že je tu rozpor medzi vládou a prezidentom, no je to rozpor medzi prezidentom a predsedom vlády. Toto sa následne odráža aj na postojoch politických aktérov.

Na stredopravej strane politického spektra máme jednoznačných proeurópskych a proatlantických politikov. Potom máme Slovenskú národnú stranu, ktorá má v tejto otázke viac pochopenia pre Rusko.

Pozície vládnej strany Smer sa ťažko dajú presnejšie definovať. Sú tam ľudia, ktorí sa dosť výrazne prikláňajú k Rusku, aj takí, ktorí zahmlievajú svoje postoje, no mal som problém identifikovať tých s jednoznačným proukrajinským postojom.

Podpora Ukrajiny v integračných otázkach sa berie ako samozrejmý názor, ale jasné odsúdenie ruskej agresie zo Smeru nezaznieva.

V čom sa však toto odlišuje od toho, čo v Maďarsku prezentuje Viktor Orbán?

Je tu rozdiel v motivačnom podhubí jednotlivých politikov. V prípade Roberta Fica je tam určitá inklinácia ku kultúrno-jazykovej blízkosti. Dosť často sa predtým vyjadroval o slovanských koreňoch slovenskej spoločnosti. Pred niekoľkými rokmi Robert Fico o Vladimirovi Putinovi uviedol, že Rusom vrátil národnú hrdosť. Problémy s demokraciou v Rusku však podľa neho nie sú dôležité. Ako tretí argument uvádza nevyhnutnosť udržiavania ekonomických vzťahov s Ruskom.

V prípade Viktora Orbána kultúrno-jazyková argumentácia z celkom pochopiteľných dôvodov absentuje. Nepostrehol som ani, aby Viktor Orbán Putina osobne vyzdvihoval.

Orbán je vizionársky politik. Pred niekoľkými rokmi predstavil víziu iného, než liberálno-demokratického štátu v Maďarsku. Chce efektívny štát, ktorý presadzuje národné hodnoty. V tomto smere by mohla zrejme byť ruská mocenská prax akýmsi vzorom.

V prípade Maďarska je dôležitým faktorom úver, ktorý Rusko sľúbilo Maďarsku na dostavbu jadrovej elektrárne v Paksi. Viktor Orbán sa nikdy predtým ako proruský politik neprofiloval. V minulosti som bol osobne svedkom, ako vystupoval zanietene proeurópsky a proatlanticky. Z pohľadu Maďarska je teda ekonomický záujem silnejší ako v prípade Slovenska.

Iba pripomínam, že ešte v roku 2014 nás premiér Fico strašil, že kvôli sankciám nastane katastrofický scenár. V roku 2015 už takýmito „dopadmi“ neargumentoval.

V Českej republike je nositeľom proruských vyhlásení prezident, tam akoby sa naša os otočila…

Tam je to trochu v obrátenom garde a o to zložitejšie, že samotná Sociální demokracie je v tejto otázke rozštiepená. Áno, Miloš Zeman sa viac-menej prikláňa na stranu Ruska, hoci Česká republika úzkostlivo dodržuje režim sankcií. V ČSSD je jedno krídlo inklinujúce skôr k Rusku a jedno krídlo prozápadné a de facto proukrajinské.

Politické spektrum je v Čechách viac vychýlené k tzv. jastrabom, t. j. hodnotovým politikom. To sú niektoré stredopravé strany. Česká vláda má pozíciu mäkšiu ako tá v Poľsku, ale je naozaj proeurópska. Tým vzniká situácia, kedy prezident Miloš Zeman vyslovuje názory, ktoré nie sú celkom v súlade s oficiálne definovanou českou zahraničnou politikou.

Je táto otázka pre voliča v krajinách V4 natoľko zaujímavá, že sa politikom oplatí spochybňovať to, čo dohodli na európskej úrovni?

Na občanov to pôsobí veľmi zle. Je jasné, že iba zahraničná politika na Slovensku neurčuje silu politických strán. Na samotnej zahraničnej politike sa tu voľby vyhrať nedajú.

Záujem verejnosti o zahraničnú politiku je vždy vyšší, keď je Slovensko priamo zapojené do nejakých medzinárodných udalostí. V roku 1999 to bola vojna v Juhoslávii. Síce sme sa na nej priamo nezúčastnili, no otvorili sme náš letový priestor. V Afganistane a Iraku už bola naša účasť bezprostrednejšia.

V rusko-ukrajinskom konflikte nie je Slovensko priamo zaangažované, ale zaujali sme jasnú pozíciu. Robili sa prieskumy, ktoré ukázali, že značná časť občanov SR nemá vyhranený názor. Medzi tými, ktorí mali jasný názor, bola prevaha tých, ktorí sú na strane Ukrajiny a vnímajú Ukrajinu ako obeť.

Ľudí to zaujíma v akejsi prvoplánovej, vizuálnej rovine. Zaujali ich Majdan, okupácia Krymu a vojna na Donbase. Také udalosti potom majú šancu formovať ich názor.

Medzi voličmi Smeru je väčší podiel tých, ktorí viac sympatizujú s Ruskom. Smer však nie je z hľadiska voličov väčšinovo proruská strana a na tom sa v prezidentských voľbách popálil Robert Fico. Jeho zámer vychádzajúci z toho, že volič Smeru by sa mal viac prikloniť k Rusku, sa nepotvrdil.

Veľa sa hovorí o ruskom pôsobení na sociálnych sieťach prostredníctvom falošných účtov. Aký má toto vplyv na verejnú mienku?

Bezvýznamný faktor to nie je. Sú svedectvá, že ruský štát do toho vkladá množstvo kapacít, energie a finančných prostriedkov. Efektivita tejto propagandy má však určité hranice.

Zámerom ruských trollov nie je priamo, tak povediac mocenský podmaniť si Európu. Chcú diskurz ovplyvniť natoľko, aby mali ľudia pochybnosti kde je pravda. Interpretácia rusko-ukrajinského konfliktu nemá byť jednoznačne odsudzujúca Rusko.

Strategickým zámerom súčasného ruského režimu je rozklad Európskej únie, nie vojenské podmanenie. Aj keď ani to by som za istých okolností úplne nevylúčil. Len je otázkou, čo by potom Rusko s takouto Európou robilo. Rusko chce zo spolupráce s Európou profitovať, ale tak, aby bola Európa v slabom postavení. To je možné, ak sa Európska únia oslabí alebo rozpadne.

Má to, že sa v časti spoločnosti zakorenil ruský pohľad na anexiu Krymu a na konflikt na východnej Ukrajine, nejaký súvis s domácim posilňovaním antisystémových strán a hnutí?

Na intuitívnej úrovni tu prepojenie vidím. Paradoxne tu vidím istú ostražitosť. Slovensko neakceptuje anexiu Krymu rovnako ako sme neakceptovali odčlenenie Kosova. Sú to úplne iné, absolútne odlišné kauzy.

Pri zbližovaní názorov slovenskej a maďarskej vlády môže nastať zvláštna situácia. Pre niektorých Maďarov zdá sa nie je anexia Krymu až taký veľký problém. Vieme, prečo Slovensko neuznáva Kosovo, hlavným dôvodom boli domáce úvahy.

Povedzte mi, ako je možné, že sa tu pri obave z prejavov iredentizmu zo strany maďarskej národnostnej menšiny zároveň prehliadajú súvislosti anexie Krymu. To, že väčšia krajina úplne poprela všetky princípy medzinárodného práva. Uskutočnili falošné referendum. Pritom nedochádzalo k represiám Ukrajincov voči Krymu. Tú mieru autonómie, akú mal Krym v rámci Ukrajiny, nemá žiadny subjekt federácie v Rusku. Krym je dnes obyčajná, menej významná súčasť Ruskej federácie, zatiaľ čo na Ukrajine bol v absolútne osobitnom, naozaj autonómnom postavení (jazyk, školstvo, kultúra, samospráva).

Slovensko by všetko toto malo brať do úvahy, no vidíme tu odlišný postoj. Je to jednoducho selektívny prístup a ten je daný proruskými, slavianofilskými predstavami. Ukrajinci sú síce tiež slovanským národom, no z týchto „panslovanských“ úvah vždy vypadnú.

Slovensko a Poľsko majú podobné skúsenosti s tým, že Rusi pomohli nastoliť komunistický režim. U nás potlačili Pražskú jar. Prečo nemáme k Rusom taký obozretný prístup ako Poliaci?

Interakcie Slovákov s Rusmi, ak boli, tak sú iba z 19. storočia a sú dosť obmedzené. Poľsko a Rusko sa dostávali do konfliktov už od začiatku 16. storočia.

Poľsko-litovská únia súperila s Ruskom, boli priamo poľsko-ruské vojny, Poliaci prišli až do Moskvy. Neskôr sa Rusko trikrát podieľalo na rozdelení Poľska, v podstate jeho väčšiu časť anektovalo. Posledné delenie znamenalo zánik poľského štátu. V 19. storočí boli poľské povstania, v roku 1919 poľsko-ruská vojna a potom znova účasť Sovietskeho zväzu na delení Poľska v spolupráci s Hitlerom v rokoch 1939 – 1941. Slovensko ani Česká republika takéto skúsenosti nemajú.

Zástancovia proruských pozícií často hovoria o západnej propagande. Existuje niečo také?

Existuje informačné pôsobenie množstva rôznych aktérov zo Západu, no propaganda to nie je. Pretože čo je propaganda? Propaganda je typ informačnej politiky založenej na kombinácii lží a pravdy, rôznych fabuláciách a je to štátna politika nedemokratických režimov. Západ nemá vypracovanú jednotnú informačnú politiku. Príklad sústredenej štátnej informačnej politiky, ktorú by sa dalo označiť za propagandu, fakt na Západe nevidím.

V demokratických štátoch to podľa mňa ani nie je možné. Demokratický štát je ideologicky neutrálny a je založený na hodnote jednotlivca, nie štátu ako takého. Sú príklady, kedy sa podávajú nie úplne korektné informácie. Tie sú ale podľa mňa výsledkom chýb a omylov, nie zámernej propagandy.

Má časť médií a napríklad analytikov, ktorí u nás rozširujú ruský pohľad, na toto konanie aj iné dôvody, ako svoje presvedčenie?

Myslím si, že to presvedčenie je tam stále dôležitejšie. Som si istý, že človek, ktorý už má nejaký hodnotový systém a názor, sa nedá kúpiť.

Čo sa dnes odohráva nie je nič nové. Základným predpokladom je získavať podporu v prostredí síl, ktoré sú v rozpore s liberálnou demokraciou. Myslím si, že toto platí aj na Slovensku.

Keď sa pozrieme na to, kto dnes takéto názory prezentuje, tak sú to ľudia kritickí voči ponovembrovému vývoju, vytýkajú tomuto zriadeniu všetko možné, a ľudia, ktorí majú problém s liberálnym svetonázorom. Podľa nich je ruský režim stelesnením vhodného prístupu pri usporiadaní spoločnosti.

 

Pozadie

Grigorij Mesežnikov je spoločne s poľským sociológom Jacekom Kucharczykom editorom novej publikácie Diverging Voices, Converging Policies: The Visegrad States’ Reactions to the Russia-Ukraine Conflict. Kolektív autorov v nej mapuje dôvody, prečo sa na rôzne aspekty rusko-ukrajinského konfliktu nazerá v krajinách Vyšehradskej skupiny odlišne.

Slovenská prezentácia publikácie sa uskutočnila 15. 3. 2016, v Goetheho inštitúte v Bratislave. Podujatie organizovala pražská kancelária Heinrich-Böll-Stiftung.

Ďalšie zdroje

  • patisk009

    Slovensko nikdy nerobilo principiálnu politiku. Vždy len paberkovalo – nemalo na to politikov a ani nemá. Poľská a maďarská idea je jasná – Poliaci na základe svojej historickej skúsenosti majú tisíc dôvodov neveriť Rusovi ani nos medzi očami; Maďari hrajú na Podkarpatskú Rus – očakávajú, že keď sa Putin presadí so svojou separatistickou politikou na Ukrajine, verím, že mu v tom Američania zabránia, ale Bohužiaľ iba spôsobom niečo za niečo, Sýria, napr., tak potom si Maďari budú robiť nároky na územie Podkarpatskej Rusi – to je ich túžba. A samozrejme, sú tam aj iné, hospodárske záujmy, keďže Maďarsko nemá prírodné zdroje.

REKLAMA

REKLAMA