Nové vedenie obrany dostane víziu na kľúč

Štátny tajomník Ministerstva obrany hovorí v rozhovore pre EurActiv.sk o budúcnosti Strategického hodnotenia obrany a aktuálnych bezepčnostných otázkach.

Róbert Ondrejcsák
Foto: Ministerstvo obrany

Dlhší čas ste pôsobili v mimovládnom sektore. Aká je z Vašej terajšej pozície štátneho tajomníka MO ideálna predstava spolupráce rezortu s občianskou spoločnosťou a optimálna miera otvorenosti takto špecifického rezortu?

Začnem druhou otázkou. Samozrejme, Ministerstvo obrany je veľmi špecifický rezort. Pracujeme aj s materiálmi a údajmi, ktoré nie sú verejné a nikdy verejné byť nemôžu. Na druhej strane, to čo nemusí byť nutne utajené, malo by byť verejné. V rámci Strategického hodnotenia obrany (SHO), ktoré bolo naštartované v auguste 2010, sme nadviazali s mimovládnymi organizáciami a s odbornou komunitou takú mieru spolupráce, ktorá je podľa mňa v histórii tohto ministerstva bezprecedentná. Rezort sme otvorili verejnosti a samozrejme aj odbornej verejnosti. Zverejnili a vypracovali sme také analýzy, ktoré boli absolútne otvorené a úprimné, pokiaľ ide o stav ozbrojených síl a ich možností. Myslím si, že v súčasnosti môže mať verejnosť, resp. minimálne tá časť verejnosti, ktorá sa o túto problematiku zaujíma, čiže odborná komunita, také informácie o tejto problematike, aké nikdy nemala. Som veľký zástanca spolupráce s odbornou komunitou. Odborníci z mimovládneho sektora majú predsa len trochu iný pohľad, ako úradníci na ministerstve. Ideálny stav je úzka spolupráca, pretože úradníkom niekedy chýba nadhľad. Keď na niečom pracujete dennodenne, tak trpíte profesionálnou slepotu, čo je úplne prirodzené. Tu môžu pomôcť kolegovia z mimovládneho sektora. Im zase na druhej strane chýbajú niektoré informácie alebo niektoré pohľady, ktoré my na ministerstve máme k dispozícii a samozrejme aj určitú odbornosť. Ak niekto pôsobí 20 rokov ako obranný plánovač, tak má iný pohľad ako niekto z mimovládneho sektora, kto to hodnotí skôr analyticky, akademicky.

Dá sa už dnes vystopovať nejaký „footprint“ mimovládnych organizácií na Strategickom hodnotení obrany, ktoré doteraz prebehlo?

V rámci celého procesu boli pravidelné sedenia. Je veľmi ťažké ukázať na niečo konkrétne ako na výsledok spolupráce, pretože diskusie prebiehali voľnejšie a otvorenejšie, boli pravidelnejšie. Je teraz ale naozaj veľmi ťažké vystopovať, ktorá myšlienka pochádzala od koho. Väčšinou to prebieha tak, že sa na ministerstve pripraví nejaký návrh či analýza a mimovládna sféra to potom komentuje, vstupuje s názormi a myšlienkami.

V krajine budú predčasné voľby, súčasná vláda v marci končí.  Aký očakávate ďalší osud osud pre SHO, resp. pre Bielu knihu obrany?  

Vnímame celý proces, aj Bielu knihu, ako finálny produkt. SHO je vyslovene odborný materiál, výsledok vysoko odbornej diskusie, bez akýchkoľvek politických zásahov. Sám sa považujem skôr za odborníka než za politika. Nie som členom politickej strany, aj keď som nominantom, samozrejme. Všetko, čo bude v Bielej knihe je výsledkom odborných debát, preto si nemyslím, že ktokoľvek resp. akékoľvek budúce vedenie Ministerstva obrany by mohlo mať záujem na tom, aby tento dokument alebo celý proces nejakým spôsobom negovalo. My sme boli od začiatku otvorení, snažili sme sa komunikovať aj s politickou elitou. Niekedy úspešnejšie, niekedy menej, ale komunikácia tam bola. Preto som mierny optimista, že nedôjde k potopeniu tohto dokumentu, resp. vízie len kvôli politickým súvislostiam. Vypracovali sme ho v tej najlepšej viere a na základe našich najlepších odborných kapacít. Dokončíme to, čiže budúce vedenie ministerstva obrany dostane dokument tzv. na kľúč. Bude už na ňom ako ho bude implementovať. My to budeme sledovať a priebežne komentovať. Ide o takú víziu a takú hlbokú analýzu aká tu ešte nebola.

Jedným z viditeľnejších počinov bolo v poslednom období vyslanie našich špeciálnych síl do Afganistanu, kde sa po prvýkrát slovenskí vojaci zapájajú do bojových akcií. Je dnes už možné hovoriť o nejakej prvej spätnej väzbe o pôsobení týchto špeciálnych síl v rámci nového zaradenia?

Nasadenie špeciálnych síl považujeme za jednu z najdôležitejších priorít, čo sa týka misií v zahraničí. My sme hneď na začiatku hovorili, že máme záujem zvýšiť kvalitu našej participácie v misiách, posielať jednotky s vyššou pridanou hodnotou, s vyššou úrovňou vycvičenosti a vyzbrojenia. Jednotky, ktoré sú schopné plniť špeciálnejšie alebo komplikovanejšie úlohy ako doteraz. Dráha a kvalita každej misie by mala neustále rásť. Z každej misie by sme tiež mali mať niečo pozitívne aj čo sa týka transformácie ozbrojených síl. Špeciálne sily sme v Afganistane ešte nemali nasadené. Máme veľmi spôsobilé špeciálne sily, ktoré neboli nasadené v takomto prostredí. Čo lepšie si vieme predstaviť na zvýšenie ich úrovne ako nasadenie v reálnych podmienkach? Toto boli ďalšie dôvody, prečo sme sa rozhodli pre to vyslanie. Čo sa týka spätnej väzby, priebežne to analyzujeme. Ešte je priskoro, v podstate sú tam len mesiac. Múdrejší budeme po prvej rotácii, po šiestich mesiacoch. Bude sa robiť analýza, ktorá je mimochodom veľmi dôležitá a v minulosti zanedbávaná. Potrebujeme mať z misií „lessons learned“. Ak sa nám to podarí, ak bude pozitívna odozva, tak nevylučujem opätovné nasadenie špeciálnych síl aj vo väčších počtoch. Samozrejme to už bude úloha ďalšieho vedenia. My sme o niečom takom diskutovali, v perspektíve niekoľkých rokov by sme tam nasadili podstatne silnejšiu jednotku špeciálnych síl.

Hovoríte o rokoch, môžete byť konkrétnejší?

Presný čas ako sme ho plánovali vám nemôžem povedať, ale nie sú to veľmi dlhé roky. Ako viete, v roku 2014 plánuje NATO ukončiť celú misiu, resp. minimálne ju výrazne zredukovať. Čiže tento časový limit tu je. Takže ak o takomto niečom uvažujeme, tak do tohto dátumu.

Nedávno boli publikované tohtoročné závery prieskumu transatlantických trendov, podľa ktorých považuje členstvo v NATO za dôležitú vec 57 % respondentov na Slovensku. Ako hodnotíte toto číslo?

Je to konštantné číslo. Veľmi sa to nemení. Dôležité je, že tá podpora je stabilná, že neklesá v dôsledku nejakých medzinárodných udalostí. Je nereálne očakávať nejakú 100 percentnú podporu čohokoľvek, takže by sme mali byť realistickí. Považujem to za slušný výsledok, ktorý je samozrejme možné nejakým spôsobom zvýšiť. Dôležité je to, že percento odporcov je podstatne nižšie. Nevyzerá to tak, že za je 57 % a proti je 43 %. Tých proti je podstatne menej.

Aké očakávate, že bude mať na NATO vplyv výsledok operácií v Líbyi? 

Myslím si, že otázka Líbye a jej konzekvencií a „lessons learned“ je popri Afganistane asi najdôležitejšia otázka v tomto roku. Ja by som to videl na dvoch úrovniach, sú tu aj pozitíva aj negatíva. Najprv k pozitívam. Ukázalo sa, že aj európski členovia Aliancie sú schopní a ochotní viesť vojenskú operáciu, kde sa použijú z väčšej časti ich spôsobilosti, ich vojenské jednotky a ich politická vôľu operáciu realizovať. V tomto prípade líderskú pozíciu zahrali Francúzsko a Veľká Británia. Je dobré, že Aliancia je schopná konať aj v takomto rámci, že nečakáme neustále na Spojené štáty, aby niečo zrealizovali ak je niekde problém. Hlavne ak je problém tak blízko k Európe. Myslím si, že je to cesta ako udržať americkú pozornosť v Európe. Treba dokázať, že sme schopní a ochotní riešiť problémy aj sami, čo spôsobí, že americký pohľad na Európu a aj NATO ako celok bude trochu pozitívnejší. Na druhej strane sa však ukázalo, že hoci to bola operácia, kde európske štáty participovali väčšinou svojich spôsobilostí, Európe stále chýbajú kľúčové spôsobilosti, nevyhnutné na vedenie modernej vojenskej operácie. V týchto spôsobilostiach sme závislí na Spojených štátoch. Sú to prieskumné spôsobilosti, spôsobilosť tankovania za letu a ďalšie. My v Európe máme stovky až tisíce bojových lietadiel, ktoré v prípade ak existuje politická vôľa sme schopní nasadiť, nehovoriac o ďalších spôsobilostiach. Ale podporné a spravodajské spôsobilosti, ktoré posunú európske možnosti na oveľa vyššiu úroveň a dodajú im oveľa vyššiu efektivitu, majú práve Spojené štáty. Tu sú veľké rezervy aj v prípade štátov ako Francúzsko a Veľká Británia.

Dá sa teda povedať, že v dlhodobejšom horizonte posilní táto misia európsky „ownership“ NATO?

Určite to prispelo k tomu, že Európa stratila istý mentálny blok, že NATO je len Amerika. Treba ale povedať, že líbyjská operácia bola obmedzená. Nebola to nejako rozsiahla operácia. Neboli tam vôbec nasadené pozemné sily. Nemôžeme Líbyu porovnávať s Afganistanom alebo nejakou veľkou operáciou na strategickej úrovni. Psychologicky to ale môže pôsobiť pozitívne na európsky pohľad na Alianciu a aj na vlastné európske možnosti a spôsobilosti. Zároveň je to ale zdvihnutý ukazovák, že ak chceme niečo také v budúcnosti robiť, potrebujeme investovať do našich európskych spôsobilostí.

Tento mesiac sa malo podpisovať memorandum o spolupráci v s Českou republikou o nejakej forme jej intenzifikácie. O čo by konkrétne malo ísť?

Je to tiež jedna z hlavných tém, ktoré sme riešili za posledný rok na ministerstve. Zmiešané československé pracovné skupiny pracovali niekoľko mesiacov na tom, v akých oblastiach by sme mohli spolupracovať – logistika, výcvik, nasadenie, vzdušné sily a ďalšie pracovné skupiny, ktoré ešte len ukážu akým smerom sa bude vyvíjať budúcnosť. Predpokladám, že výsledok bude diferencovaný. Ukáže sa, že v niektorých oblastiach sme schopní spolupracovať a v niektorých nie, pretože sme na iných úrovniach, alebo máme iné predstavy. Nemyslím si, že sa na všetkom dohodneme. Predsa len, nie sme jeden štát a sme aj v inej situácii. Výcvik a logistika – v týchto veciach vidím veľký priestor a zároveň dlhodobo by to mohlo mať za výsledok, že tie aktivity budú lacnejšie na oboch stranách. Pokiaľ ide o deklaráciu, tá mala byť podpísaná na spoločnom zasadnutí oboch vlád. Ale vzhľadom na politickú situáciu sa to odložilo.

Aká je dnes najväčšia bezpečnostná hrozba pre Slovensko?

Svet je príliš komplikovaný na to, aby som mohol odpovedať jednou vetou. Bezpečnosť Slovenska nevnímam ako nejakú izolovanú hrozbu, ktorá hrozí len nám. To, čo poviem, vnímam ako niečo, čo ohrozuje minimálne celý európsky región, celú Európu alebo celú transatlantickú oblasť – je to dlhodobá a zatiaľ nie príliš úspešne riešená nestabilita na územiach, ktoré hraničia s Európou. Od severnej Afriky cez Blízky Východ, Kaukaz až do Strednej Ázie. Je veľmi ťažké definovať jednu jedinú hrozbu, pretože hrozby sú previazané. Posledné roky nám ukazujú, že organizovaný zločin je prepojený s terorizmom a s pašovaním drog, narkotík, zbraní atď. Otvárajú sa nové cesty organizovaného zločinu cez sahelskú oblasť v Afrike, kde sú poprepájané teroristické organizácie a organizácie, ktoré pôsobia v rámci organizovaného zločinu. To všetko zastrešuje neexistencia štátnej suverenity alebo vykonávania štátnej suverenity v niektorých oblastiach. Nestabilita, ktorá je spôsobená zlyhávajúcimi štátmi, organizovaným zločinom, proliferáciou a terorizmom je mix, ktorý mimoriadne negatívne a dlhodobo pôsobí na stabilitu Európy. Myslím si, že to bude asi najväčšia bezpečnostná hrozba pre najbližšie desaťročie.

Rastislav Káčer pomerne vysoko na rebríčku hrozieb zaradil „eróziu dôvery v mechanizmy parlamentnej demokracie”. Vnímate to podobne?

Ja si stále myslím, že demokratická tradícia v Európe je dostatočne silná na to, aby prežila turbulentné obdobia. Samozrejme, každá spoločnosť potrebuje určitú revitalizáciu a určitý vývoj. Ten vývoj by však mal byť založený na demokratických tradíciách a hodnotách, ktoré Európa jednoznačne má. My sa jednoducho odlišujeme od určitej časti sveta práve kvôli týmto veciam a je dobré, že tieto veci máme. Dáva nám to dlhodobú stabilitu. Európsky spôsob života a jej tradície vytvárajú základ a stabilitu tejto spoločnosti. Takáto hrozba samozrejme existuje a najmä v období ekonomických kríz. Extrémy sú silnejšie ako v tzv. normálnych časoch. Pravicový alebo aj ľavicový extrémizmus sa posilnil. Ľudia strácajú určitú stabilitu a štandardné politické strany niekedy  ťažkopádnejšie reagujú na niektoré nové výzvy. To je samozrejme hrozba. Ale práve stabilita demokratického systému to dokáže riešiť. Na druhej strane by som to nechcel v žiadnom prípade bagatelizovať. Týmto veciam treba venovať obrovskú pozornosť. Je to samozrejme jedna z hlavných úloh vnútornej politiky spoločnosti.

Ak by som mal pomenovať takúto abstraktnejšiu hrozbu, bolo by ňou oslabenie niektorých bezpečnostných štruktúr, ktorých sme členom, napríklad Severoatlantickej aliancie. Akékoľvek oslabenie alebo spochybňovanie NATO môže dramaticky ohroziť našu dlhodobú bezpečnosť. Sú hrozby, na ktoré Slovensko nie je schopné reagovať samo. Nie len Slovensko, ale žiaden štát nie je schopný reagovať sám na určité komplexné hrozby o ktorých sme hovorili. V momente ako sa aliančný kontext oslabí, bude ohrozená aj naša bezpečnosť. Práve z tohto dôvodu považujem za mimoriadne dôležité misie resp. úspech misií ako je Afganistan alebo Líbya.

Pozadie

Róbert Ondrejcsák vyštudoval politológiu, históriu a filozofiu, titul PhD. získal z medzinárodných vzťahov. V súčasnosti je štátnym tajomníkom Ministerstva obrany SR. Do júna 2010 bol riaditeľom Centra pre európske a severoatlantické vzťahy (CENAA) a zároveň pôsobil na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB. V minulosti pôsobil o.i. ako riaditeľ Inštitútu bezpečnostných a obranných štúdií MO SR. Špecializuje sa na transatlantické vzťahy a NATO, európsku bezpečnostnú architektúru, zahraničnú a bezpečnostnú politiku USA a na strednú Európu.

REKLAMA

REKLAMA