Od Ukrajiny sa nedá žiadať jednostranné plnenie dohôd

Separatistické regióny na východe Ukrajiny je možné reintegrovať. Moskva na ich fungovanie dopláca a preto by o ne mohla stratiť záujem, hovorí v rozhovore pre EurActiv.sk významný odborník na susedskú politiku EÚ.

Arkady Moshes
(zdroj: Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku)

Európska únia nedávno pozastavila sankcie voči Bielorusku. Aký na to mala dôvod?

Existuje pre to niekoľko dôvodov. Tým prvým sú ekonomické záujmy, ktoré zdôrazňovali všetci tí, ktorí za toto rozhodnutie lobovali. Proces normalizácie vzťahov začal vlastne už pred 2,5 rokmi, ešte predtým, než sa európskeho predsedníctva ujala Litva.

Za posledný rok získali lobisti normalizácie vďaka konfliktu na Ukrajine nové argumenty. Jeden z nich je geopolitický. Je tu očakávanie, že sa pán Lukašenko úplne nestotožní s ruskou pozíciou, čo by sa mohlo stať nástrojom na presadzovanie záujmov EÚ v postsovietskom regióne. Je tu tiež zrejmá frustrácia zo zlyhaní, ktoré priniesol predchádzajúci prístup zameraný na ľudské práva.

Teraz je predstava taká, že ak sa zapojí nielen občianska spoločnosť a opozícia, ale aj režim, tak sa dosiahnu nové výsledky. Po tretie je tu aj celkové sklamanie zo susedskej politiky nielen na východe, ale aj na juhu. V tomto kontexte vyzerá Bielorusko ako jeden z problémov, ktorý sa dá vyriešiť.

Myslím teda, že to bola kombinácia ekonomických, geopolitických a tiež byrokratických dôvodov európskej mašinérie.

Myslíte si, že toto je spôsob, akým EÚ presadí svoje záujmy?

To si nemyslím. Normalizáciu vzťahov budeme vidieť, ale únia sa k dosiahnutiu svojich cieľov, ktorými sú liberalizácia Bieloruska a ekonomické reformy, nepriblíži. Pre udržateľný vzťah sú reformy potrebné. Pokiaľ sa toto nestane, tak výsledky nebudú uspokojivé. Geopolitické zmeny sú ešte menej pravdepodobné. Musíme skôr sledovať, ako dopadne príbeh ruskej leteckej základne v Bielorusku.

Čo sa vlastne stalo, že sa vzťahy s Bieloruskom začali otepľovať?

S blížiacim sa litovským predsedníctvom EÚ chceli byť jeho susedia aktívni. Bolo to pred vilniuskym summitom, ktorý mal priniesť veľký úspech. V tomto kontexte bola normalizácia vzťahov veľmi dôležitá. Istou zotrvačnosťou a kvôli kríze na Ukrajine to ešte získalo na význame.

Náš pohľad Ukrajinu momentálne zatienila utečenecká kríza. Čo sa v súčasnosti snažia znepriatelené strany dosiahnuť? Jedná sa už o tzv. zamrznutý konflikt?

Nesúhlasím s tým, že je to zamrznutý konflikt. Ľudia každý deň zomierajú, vrátane vojakov. Konflikt je tak rozsiahly, že jeho „zmrazenie“ bude veľmi náročné.

Je to bezprecedentný konflikt, úplne odlišný od Podnesterska či Abcházka. Dopad, ktorý mala táto kríza na európsky bezpečnostný systém, sa s ničím doteraz nedá porovnať. Je to veľmi sui generis záležitosť, no ciele strán sa vlastne nezmenili.

Moskva stále používa konflikt na východe Ukrajiny na presadzovanie svojej predstavy o exkluzívnej oblasti záujmu v postsovietskom priestore. Európskej únii chce dokázať, že jej názor na to, čo by sa malo diať v spoločnom susedstve, nakoniec preváži.

EÚ chce primárne konflikt zmraziť, no stále má záujem o transformáciu Ukrajiny. Tieto dva ciele sú zlučiteľné, ale na taktickej úrovni si môžu protirečiť. Európsku politiku je ťažšie vykonať.

Myslíte si, že súčasná situácia je niečím, čo niekto naplánoval?

Nie. Myslím si, že ruská kalkulácia predpokladala, že Ukrajina je slabá a okamžite skolabuje. Potvrdzuje to aj fakt, že projekt Novoruska rátal s odtrhnutím ôsmych oblastí od Charkova po Odesu. Názor bol taký, že Ukrajina je nefungujúcim štátom bez schopnosti vnútornej konsolidácie, mobilizácie a ochrany národných záujmov. Bola tu predstava, že Ukrajinci ako národ neexistujú, sú súčasťou ruského sveta a len čakajú na znovuzjednotenie.

Bol tu aj iný nesprávny odhad. Nikto nečakal, že bude EÚ schopná podporiť solidaritu na tej úrovni, akú nakoniec ukázala. EÚ sa tiež prerátala v prípade Ruska. V čase vilniuskeho summitu, a keď presadzovala asociačné dohody, neočakávala, že Rusko sa tak výrazne vloží do ukrajinskej krízy. Bolo tu veľa zbožných želaní.

Má dnes ešte nejaký zmysel presadzovať plnenie Minskej dohody?

Pacta sunt servanda. Implementácia dohôd má vždy nejaký zmysel. Problémom je, že táto dohoda je tak zlá, že môže byť uplatnená v úplnom rozsahu.

Mali by sme chápať, že dohoda nemala byť o zastavení  paľby. Mala to byť zhoda na obsiahlom politickom riešení. Spôsob, akým o tom píše Minsk II., nedáva veľa nádeje. S postupným rozpletaním sme už začali. Priznali sme, že do konca tohto roku nebude zrealizovaná, čo sa pôvodne predpokladalo. Už sa dohodlo, že voľby sa môžu uskutočniť neskôr. Mali by sme teda kreatívne pristúpiť k opätovnému prerokovaniu dohody. Ďalší referenčný bod už nemáme. Aj pred rokom sme na základe Minsku I. vyrokovali úplne inú dohodu.

Veľa sa hovorí o tom, ako Ukrajinci napĺňajú svoju časť dohody. Čo druhá strana, kto ich prinúti, aby splnili svoje úlohy?

Moskva to rozhodne môže. Bez jej podpory by tieto štáty (Doneck a Luhansk – pozn. red.) neexistovali, či už po vojenskej stránke alebo z ekonomického hľadiska.

Čo sa týka Ukrajiny, tam je to zložitejšie. Podľa mňa by bolo chybou, ak by od nej predstavitelia Európskej únie žiadali asymetrické správanie. Nedá sa čakať, že Ukrajina v predstihu implementuje svoju časť dohody bez toho, aby sa pozerala na to, čo sa deje na druhej strane.

Je šanca, že sa podarí východné regióny znovu integrovať?

Verím, že áno. Moskva za to platí priveľkú ekonomickú a politickú cenu. Nie je ochotná situáciu zakonzervovať na neurčito tak, ako sa to stalo v Moldavsku. Je to nákladné. Ak sa zmenia okolnosti, Moskva by mohla byť ochotná rokovať o reintegrácií regiónov do tela Ukrajiny.

Určite to bude náročné a nie je to krátkodobý cieľ. Napokon je však zmierenie možné. Na príklade území, ktoré boli pred minulým letom súčasťou Luhanskej ľudovej republiky a Doneckej ľudovej republiky, vidíme, že zmierenie a reintegrácia sú skutočne možné. S ostatnými teritóriami by to mohlo byť ťažšie, pretože majú dlhšiu separatistickú skúsenosť, no nie nemožné.

A čo Krym? Aj na ten Rusi doplácajú?

Krym je drahý iným spôsobom. Myslím si, že na Západe už o návrate Krymu nikto seriózne neuvažuje. Integrácii Krymu do Ruska sa Západ podriadil. V praktickom vyjadrení sa teda neuzná, ale ani sa proti tomu nič nespraví. Nedomnievam sa, že by sa Moskva cítila akokoľvek pod tlakom, aby o štatúte Krym znovu rokovala.

Pozadie

Arkady Moshes  je riaditeľom výskumu susedskej politiky EÚ a Ruska na Fínskom inštitúte medzinárodných vzťahov v Helsinkách.

V Bratislave bol tento týždeň jedným z rečníkov konferencie EU Eastern Policy: shaping relations with Russia and Ukraine, ktorú 3. 11. organizovala Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku v spolupráci s MZVaEZ SR a Friedrich Ebert Stiftung.

REKLAMA

REKLAMA