Politici prispievajú k utečeneckej hystérii

Migranti sú inakosť, ktorú nepoznáme, preto je podľa niektorých „terapeutov“ najlepším liekom na jej zvládnutie strach, hovorí v rozhovore pre EurActiv.sk Rudolf Chmel.

Rudolf Chmel
Rudolf Chmel, (zdroj: Středoevropský diskusní kruh)

Slovensko zaujalo v otázke prijímania utečencov rázny, odmietavý postoj. Pristupovali by vlády, ktorých ste boli súčasťou, k tejto otázke rovnako?

S najväčšou pravdepodobnosťou áno, najmä keby bolo pred voľbami. Ak dáme pred zátvorku extrémistov a nacionalistov, tak medzi ľavicovými a konzervatívnymi politikmi u nás nie sú v tejto veci zásadné rozdiely, hoci tí druhí predsa len trochu tušia, že rasizmus sa už v salónoch celkom otvorene nenosí. Žiaľ, na ulici áno. A tam sú naši voliči!

Tých pár roztratených či stratených liberálov (nemyslím, preboha, na pseudoliberalizmus sulíkovcov, preferujúci národný egoizmus) nemá rozhodujúci hlas ani pri imigrantoch, ani pri iných ľudskoprávnych témach, ktoré sa Slovenska v poslednom čase dotkli. Jednomyseľný mandát, ktorý dostal premiér pri kvótach je, myslím si, v tejto veci  preukazný.

V nedávnom prieskume agentúry Polis 70 % opýtaných odmietlo prijatie utečencov zo severnej Afriky a z Blízkeho východu. Čo sa stalo s chýrnou slovenskou pohostinnosťou?

Odhliadnuc od toho, že slovenská pohostinnosť je rovnaký mýtus ako naša holubičia povaha či iné nezmysly, ide o problém slovenskej zatvorenosti a otvorenosti. K tej prvej sme náchylnejší nielen preto, že žijeme v dolinách. Maďari nie sú o nič menej otvorení ako my a žijú na rovine. Problém je zrejme v našom strachu z cudzieho, v neliečenej xenofóbii, homofóbii, rasizme, v potrebe niekoho nenávidieť – raz Maďarov, Rómov, homosexuálov, inokedy „lenivých“ Grékov, Arabov, utečencov, ktovie koho nabudúce… Utečencov aj preto, že ich skoro nikto ešte nevidel.

Migranti sú inakosť, ktorú nepoznáme, preto je zjavne podľa niektorých „terapeutov“ najlepším liekom na jej zvládnutie strach. Národy strednej Európy neboli kolonizátormi. Aj preto si nevytvorili na základe etickej či hospodárskej potreby istú kultúrnu citlivosť pre stotožnenie sa s osudom migrantov. My politici vás, milí naši voliči, pred nimi ochránime, len nás voľte!

Nie náhodou k utečeneckej hystérii prispievajú nezodpovední politici, ktorí vyvolávaním atmosféry strachu zhlúpli mnohých aj tak frustrovaných občanov a otvorili dokorán brány neonacistom, ktorí majú rasizmus v popise práce. Keď k tomu prirátame, že mlčí cirkev, klérus, ktorý nereaguje ani na výzvu Františka, že hlasy niekoľkých statočných novinárov a intelektuálov sú marginalizované, o hlasoch „ľudskoprávnych svätuškárov“, ktorí tak vyrušujú premiéra už od čias Moldavy, ani nehovoriac, je vlastne vymaľované. Ľudské práva sú u nás vlastne vyriešené, ako to povedal roku 2012, keď zrušil post podpredsedu vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť.

Ak niekoho utečenci zjednotili, tak to sú predstavitelia krajnej pravice. Je možné, že napokon nájdu spoločnú reč aj s krajnou ľavicou a celé politické súperenie sa presunie do roviny konzervatívci verzus liberáli?

Nie je náhoda, že táto téma zjednocuje extrémistov naľavo i napravo. Ale, ako často opakujem, s extrémizmom nemôžete zvíťaziť tak, že sa vyberiete jeho smerom. Privatizovať si tému utečencov v páčivej xenofóbnej podobe je dnes obľúbená pozícia mnohých našich tzv. pragmatických politikov. Je to pokrytectvo, ktoré sa im a celej našej spoločnosti však vypomstí, hoci dnes to ešte tak nevyzerá, lebo máme v našom postoji spojencov nielen tých stredoeurópskych.

Problém kvót, na ktorom sa v slovenskom parlamente dosiahol visegrádsky konsenzus, bol fakticky zástupný. Odsúhlasili sme si ním našu fiktívnu suverénnosť, nám predsa nebude nikto diktovať, nedajboh z Bruselu. Nevyriešili sme tým však podstatu problému v dotknutých krajinách (kde by bolo treba uvažovať o reálnom paralyzovaní vojnových konfliktov), ani ekonomickú pomoc.

Na spoločnom prístupe sa však treba dohodnúť v EÚ. Zdôrazňujem, dohodnúť. Je totiž isté, že utečenecká hystéria bude eskalovať, a to bude voda na mlyn extrémistov a populistov všetkých členských krajín. Nevidím teda problém nateraz ako spor socialistov a konzervatívcov s liberálmi, skôr ako problém extrémistov, populistov a štandardných konzervatívno-liberálno-socialistických strán, ktoré by nemali byť vo vleku tých prvých, čoraz agresívnejších.

Maďari sa rozhodli riešiť migráciu výstavbou plotu. Majú radikálne riešenia oporu v súčasnej maďarskej populácii?

Je to riešenie neštandardné aj nesystémové, neeurópske, nekultúrne a nehumánne. Podporuje pocit zatvorenosti a nadradenosti zároveň. Nielen Slovensko, aj Maďarsko je historicky zatvorená spoločnosť, ktorá najmä v rurálnej prezentácii nechce prijímať cudzie. Orbán už dávno bojuje s Jobbikom tým, že sa vydáva jeho smerom a chce svoju paternalistickú politiku aj takto voličom predať. Hoci sme pred voľbami, nebolo by dobré ho napodobňovať. Najmä keď sa to páči aj lídrovi SNS!

Zdá sa, že celoeurópske problémy načas utlmili slovensko-maďarské spory. Je to tým, že prichádza generácia, ktorá vidí, že spory nemajú zmysel, alebo je to skôr reflexiou toho, že ústretovejší prístup k menšinám prináša lepšie výsledky pri ich integrácii?

Slovensko-maďarské spory sa zminimalizovali po voľbách v roku 2012; v nich Smer pochopil, že tzv. maďarská karta je kdesi na samom konci záujmu jeho voličov, dokonca aj tých, ktorých pretiahli zo SNS a HZDS.

Inak v tom „ozbrojenom mieri“ medzi Ficom a Orbánom netreba hľadať nejakú sofistikovanejšiu politiku či nebodaj koncepčnú zmenu slovenskej alebo maďarskej vlády. Skôr poznanie, že slovensko-maďarský konflikt nemá dnes ani na jednom brehu Dunaja väčšiu váhu. Orbán pochopil, že – na rozdiel od rumunského Sedmohradska – nemá u nás voličov, že tunajší Maďari sa nejako osobitne dvojitým občianstvom netrápia, dokonca istá časť sa zmierila aj s myšlienkou prirodzenej asimilácie a navyše, slovenská politika je v maďarskej veci oddávna relatívne konsenzuálna. To jest primerane protimaďarská, teda asimilačná.

Pri pohľade na otázky, ktoré sú dnes pre Európu kardinálne – hospodársky rast, Grécko a jeho možné mutácie, Ukrajina, Putinova veľmocenská politika, migranti – je slovensko-maďarská otázka naozaj marginálna. To však neznamená, že možnosť jej revitalizácie je definitívne zažehnaná. Ako všetky nacionálne témy, aj táto má mnoho iracionálnych vrstiev, ktoré sa, žiaľ, v „pravú“ chvíľu môžu zobudiť. Nie som v tejto vedci optimista, najmä z perspektívy blížiacich sa volieb.

Európska spoločnosť je čoraz liberálnejšia aj napriek tomu, že z času na čas vzplanú fundamentalistické či národnostné vášne. Smeruje historická kontinuita v spoločnosti k čoraz väčšiemu liberalizmu?

Nezdá sa mi, že by bola európska spoločnosť čoraz liberálnejšia, skôr naopak, nacionalizuje, radikalizuje sa viac ako je zdravé. Strach z cudzincov, ekonomická a existenčná neistota, intolerancia každého druhu  podporujú uzavretosť, nacionalizmus, rôzne radikalizmy, praktiky neliberálnej demokracie (najviditeľnejšie u našich južných susedov), veľmi blízke autoritárstvu, to všetko svedčí skôr v neprospech liberalizmu.

V priestore zmietanom už vyššie spomínanými globálnymi aj lokálnymi krízami sa prehodnocuje a relativizuje aj otázka ľudských práv, ľudskej dôstojnosti, teda tém výsostne liberálnych, ku ktorým u nás ľavica aj konzervatívci pristupujú veľmi selektívne.

Táto relativizácia nesvedčí o smerovaní  k väčšiemu liberalizmu, skôr naopak. Vzťah k téme migrantov je aj témou ľudskoprávnou, otázkou práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti. Ak na ňu rezignujeme, rezignujeme aj na integrujúce poslanie liberalizmu v tomto čoraz rozbitejšom svete.

Napriek radikalizácii spoločnosti teraz, no aj pred svetovými vojnami, Európa nakoniec dospela k liberálnejšej legislatíve v mnohých oblastiach ľudských práv. Príkladom môže byť Írsko, ktoré nedávno schválilo manželstvá homosexuálov. Nie je to teda tak, že v horizonte mnohých rokov sa v ľuďoch nakoniec presadí „to dobré“ a spoločnosť bude vždy vo výsledku otvorenejšia?

Na to, že vo vzdialenejšom horizonte by sa mohlo v spoločnosti presadiť to lepšie, dajme tomu aj liberálnejšie, prirodzene, nechcem celkom rezignovať. K presadzovaniu toho horšieho, netolerantného k akejkoľvek inakosti sme však nateraz asi náchylnejší, hoci by som rád veril v opak.

Ojedinelé príklady, dajme tomu z homosexuálnej legislatívy, dokazujú, že aj v krajinách, v ktorých by sme to nepredpokladali, sa ľady pohýnajú. Slovensko k nim zatiaľ nepatrí aj zásluhou netradične rigidných sociálnych demokratov vajatajúcich vo vleku preferencií, hoci „rodinné“ referendum o ľudských právach (!) ukázalo, že zdravý rozum ešte celkom nestratilo.

Verím preto, že sa niekto zamyslí aj nad otázkou migrantov z hľadiska toho, čo by to znamenalo kultúrne a ekonomicky – nie z pohľadu negatívneho, ale pozitívneho. Teda z hľadiska otvorenej spoločnosti. Chcelo by to však politikov, nedajboh štátnikov, ktorí sa neboja vysloviť aj menšinový názor. Najmä ak v tom presadzovaní lepšieho ide o menšiny.

Pozadie

Literárny historik Rudolf Chmel pôsobí v NR SR ako poslanec za stranu Most-Híd. V minulosti bol podpredsedom vlády SR pre ľudské práva a národnostné menšiny a v rokoch 2002 až 2005 ministrom kultúry.

Dlhoročný vysokoškolský pedagóg bol veľvyslancom ČSFR v Maďarsku, viedol Nadáciu Otvorenej spoločnosti a krátko aj redakciu Slovenských pohľadov. Je autorom viacerých literárno-historických diel a zbierky esejí Romantizmus v globalizme.

REKLAMA

REKLAMA